„Chtěl jsem narušit různá poetická očekávání“

                                                                        foto: draktheatre.cz

Šípková Ruženka, Jakub Vašíček a Divadlo DRAK. Kombinácia, ktorá rozhodne vzbudzuje zvedavosť. Bola som potešená, že som sa o mojej obľúbenej rozprávke mohla porozprávať práve s umeleckým šéfom a režisérom Jakubom Vašíčkom. Prečo sa rozhodol inscenovať Šípkovú Růženku ako maňuškovú grotesku? Ako vníma motív času? A chcel by zaspať na sto rokov ako Ruženka?

 

Kedy ste prvýkrát čítali rozprávku o Šípkovej Ruženke?

Šípkovou Růženku mi poprvé četla určitě moje maminka. Pravděpodobně někdy začátkem 80. let.

 

Čo vás fascinuje na tomto príbehu?

Mám rád iniciační příběhy a rád je také inscenuji. Růženka se tak zařadila po bok Hamleteena, Miloše Hrmy, Bílého Tesáka či Jacka, Hucka a Carolyne. Nejblíže má ovšem k Jitřence z pohádky O bílé lani.

 

Je podľa vás Ruženka aktívnou, alebo skôr pasívnou postavou?

To je velmi zrádný dotaz, zejména má-li na něj odpovědět muž ženě. Přesto si myslím, že nevyhnutelná osudovost tohto příběhu spěje spíše k pasivitě. Ale umím si představit i řadu jiných interpretací.

 

V tejto rozprávke je dôležitý motív času. Pre inscenátorov predstavuje výzvu, nakoľko sto rokov spánku sa dá znázorniť rôznymi spôsobmi. Ako ste vnímali toto dlhé časové obdobie z pohľadu režiséra?

Vycházeli jsme z psychologického výkladu Růženky a alespoň ten náš tvrdí, že oněch sto let má být Růženka chráněna a absolutně nedostupná, a po těch sto letech ochrany je vnitřně připravená, dospělá a způsobilá ku vztahům. Oněch sto let tedy vnímám jako čas symbolický a nemyslím si, že musejí reálně uplynout.

 

Témou „drakovskej“ Ruženky je rodičovský strach, ktorý sa dostáva do kontrastu s dospievaním hlavnej hrdinky. Čo vás viedlo k takémuto inscenačnému kľúču?

Myslím si, že o vztazích mezi rodiči a dětmi, potažmo mezi generacemi svým způsobem vyprávějí všechny iniciační příběhy. 

 

Prečo ste sa rozhodli inscenovať Šípkovú Ruženku ako maňuškovú grotesku?

Po pohádce O bílé lani jsem chtěl k podobné látce přistoupit kontrastně a možná i narušit různá poetická očekávání.

 

Jedným z vašich inšpiračných zdrojov bol aj psychoanalytický výklad tejto rozprávky od Bena Bettelheima. Čím vás zaujal?

Na tomto výkladu je zajímavé, že má vysvětlení pro každý detail té pohádky a zároveň ten obraz, který se z těchto drobných detailů skládá, dává jasný a čitelný smysl. Nemohu ho posoudit odborně, ale divadelně ho rozhodně využít lze.

 

Na Medzinárodnom festivale divadla pre deti Banja Luka 2020 ste za túto inscenáciu získali ocenenie v kategórii Najlepšia réžia. Čo to pre vás znamená?

Ta situace byla velmi bizarní, neboť jsem to ocenění obdržel za nejtužšího Covidu. Vůbec jsem si v tu chvíli neuvědomil, že záznam Růženky se promítá na nějakém festivalu, takže ta zpráva pro mě znamenala velmi nečekanou radost.

 

Čo vám napadne ako prvé, keď sa povie „divadelný festival“?

Že už ani nevím, co to je.

 

Pamätáte si, kedy ste prvýkrát navštívili Medzinárodný festival divadla európskych regiónov v Hradci Králové?

No určitě někdy v prváku nebo druháku na DAMU.

Ako vnímate existenciu festivalových časopisov?

Velmi pozitivně.  Mám rád jakoukoli reflexi.

 

Aké máte ďalšie plány do budúcnosti?

Plánů je spousta. DRAK čeká, doufejme, spousta hraní a zkoušení. Chystáme se hostovat v plzeňské Alfě. A doufám, že se ještě do konce roku podaří nějakou rychle nazkoušenou údernou skopičinou oslavit výročí Buchet a loutek a našeho divadla Športniki.

 

Chceli by ste zaspať na sto rokov ako Šípková Ruženka?

Neboť se jedná o symbolický čas, tak klidně i déle.

Rozhovor vznikol pri príležitosti festivalu Divadlo európskych regiónov v Hradci Králové 2021. Bol publikovaný vo festivalovom časopise Hadrián. 

                                                                    foto: draktheatre.cz

                                                                   foto: draktheatre.cz

                                                                   foto: draktheatre.cz

Čo máš nové, Divadlo DRAK?

Zeď aneb jak jsem vyrůstal za železnou oponou, foto: Jiří N. Jelínek

Po takmer trojmesačnej prestávke sa otvárajú priestory Divadla Drak! Už od 2. júna 2020 čakajú na divákov dopoludňajšie predstavenia (určené pre najmenších), popoludňajšie a taktiež večerné reprízy ,,drakovských" inscenácií (určené pre staršie deti, tínedžerov a dospelých).

„Všechna červnová představení Draku jsou volně v prodeji a vstupenky si mohou zájemci zakoupit již nyní v předprodeji on-line na portálu hkpoint.cz. Část vstupenek jsme také nabídli jako poděkování složkám IZS,“ uviedol riaditeľ Divadla Drak Tomáš Jarkovský.

V utorok, 2. júna uvedie divadlo výtvarne-poetickú rozprávku pre deti od troch rokoch - O zlaté rybce. Pre rovnakú vekovú kategóriu je určená aj hudobno-pohybová inscenácia A na noze pevnina, ktorú si budete môcť pozrieť 11. júna. Vstup do čarovného sveta nezmeškajte v sobotu, 13. júna prostredníctvom oceňovanej inscenácie Poslední trik Georgese Mélièse. V piatok, 18. júna určite nevynechajte reprízu Bieleho tesáka. Ak chcete nazrieť do dielne a zistiť, ako muži vychovávajú bábätko, poznačte si v diári sobotu, 20. júna, kedy Divadlo Drak uvedie reprízu najstaršieho titulu - Jak si hrají tatínkové v réžii Josefa Kroftu. Počas posledného júnového týždňa (23. júna)  si budete môcť pozrieť autorské predstavenie Zeď aneb jak jsem vyrůstal za železnou oponou.

„Je skvělé, že můžeme v Draku po tak dlouhé odmlce znovu přivítat diváky. V současné situaci jsme ale nuceni z hygienických důvodů omezit kapacitu jednotlivých představení zhruba na třetinu, a proto jsme připraveni v případě většího diváckého zájmu aktuálně přidat do programu i další jejich reprízy. Doporučujeme tedy všem případným zájemcům sledovat jak náš web, tak sociální sítě divadla,“ informuje Tomáš Jarkovský.

Pred samotným otvorením divadla pripravuje lektorské oddelenie špeciálny program k Dňu detí, ktorý bude prebiehať v priestoroch Labyrintu Divadla Drak a v okolí divadla. Nezabudnite sledovať webovú stránku divadla, sociálne siete a, samozrejme, tento blog, aby vám neušla žiadna novinka!

A na noze pevnina, foto: M. Hajn

Bílý tesák, foto: Jiří N. Jelínek

Jak si hrají tatínkové, foto: J. Koldinská

O zlatý rybce, foto: M. Hajn

Šípková Ruženka ako maňušková groteska!

foto: Milan Hajn, Divadlo Drak

Šípková Ruženka je jedna z najstarších rozprávok na svete, ktorá sa šírila prostredníctvom ústneho prejavu, neskôr nadobudla literárnu podobu. Mnohí z nás poznajú úspešné verzie tejto rozprávky od bratov Grimmovcov alebo Charlesa Perraulta. Známy lyrický príbeh kráľovskej dcéry, ktorú postihne symbolická kliatba, patrí k hlavným inšpiračným zdrojom Divadla Drak v Hradci Králové. V sezóne 2019/2020 si tento rozprávkový príbeh vybrala autorská dvojica, ktorá formuje súčasnú tvár tohto divadla - riaditeľ a dramaturg Tomáš Jarkovský spolu s umeleckým šéfom a režisérom Jakubom Vašíčkom.

Prečo sa rozhodli inscenovať Šípkovú Ruženku ako maňuškovo-grotesknú inscenáciu? Čím ich táto rozprávka zaujala? ,,Inscenaci s maňásky jsem chtěl v Draku dělat už docela dlouho. Ten žánr mě láká a tady je tolik lidí, kteří ho opravdu umí...Stejně tak jsme se už delší dobu zaobírali tématem Šípkové Růženky. Hodně jsme o ní mluvili, když jsme připravovali inscenaci O bílé lani. Ty náměty jsou si v lecčem podobné, pracují s obdobnou symbolikou, točí se kolem stejných témat. Zdálo se nám čím dál lákavější dodat spíš lyrickému námětu Šípkové Růženky prostřednictvím maňásků víc razance, zkratky, pohybu, dění...a naopak založit maňáskovou grotesku na silném, metaforickém obsahu, který často takto koncipované inscenace postrádají nebo je v nich upozaděn. Navíc v Růžence hraje strašně důležitou roli motiv času. A čas se dá znázornit různě, cyklicky jako pohyb kolem dokola, nebo lineárně, třeba jako vlak. A od vlaku už je jen kousek k westernovému principu cizince, co přijel do města, od westernu je kousek ke spaghetti westernu, od něj ke grotesce, od grotesky k maňáskům...prostě to do sebe začalo zapadat a nás čím dál víc bavit," upresňuje inscenačný zámer Jakub Vašíček.

Autori scenára, Jarkovský a Vašíček, prostredníctvom rozprávky poukazujú na tému rodičovského strachu a ochranárstva, ktorá sa dostáva do kontrastu s dospievaním Ruženky. S tým úzko súvisí aj fakt, že inšpiračným zdrojom počas tvorby bol psychoanalytický výklad amerického psychológa rakúskeho pôvodu Bena Bettelheima. Ako uvádza dramaturg inscenácie Tomáš Jarkovský: „Ten chápe příběh Šípkové Růženky jako podobenství o iniciaci a dívčím dospívání a všímá si symboliky jednotlivých motivů v příběhu. I naše inscenace klade na tyto motivy zvláštní důraz, čímž ji činí atraktivní i pro dospělého diváka, přesto ale celý příběh drží v pohádkových mezích, srozumitelný i nejmenším divákům.“ 

Tému rodičovského strachu a ochranárstva posilňuje aj scéna Kamila Bělohlávka - multifunkčná veža s točitým schodiskom, ktorá síce na prvý pohľad pôsobí ako domček pre bábiky, no dokáže sa veľmi rýchlo zmeniť na nedobytnú pevnosť. Celkovú atmosféru ,,steampunku" zvýrazňujú aj kostýmy a bábky Terezy Vašíčkovej. Forma maňuškovej grotesky bude predstavovať výzvu pre herecký kolektív v zložení Pavla Lustyková, Jan Popela, Milan Žďárský, Jan Čipčala, Petr Seiner a Pavel Černík. Premiéra Šípkovej Ruženky, určenej pre deti od šesť rokov, sa uskutoční 8. februára 2020 o 18.00 hod. na hlavnej scéne Divadla Drak.

foto: Milan Hajn, Divadlo Drak

foto: Milan Hajn, Divadlo Drak

V Divadle Drak majú laureáta!

Bílý tesák, foto: archív Divadla Drak

5. októbra 2019 sa v historickej budove Národného divadla v Prahe uskutočnilo slávnostné vyhlásenie 26. ročníku Ceny Thálie. Herecká asociácia, ktorá tieto ceny udeľuje už od roku 1993, si v tomto ročníku stanovila za cieľ prezentovať, popularizovať a odmeňovať divadelných umelcov za mimoriadne javiskové výkony a súčasne tým aj zvýšiť spoločenskú prestíž českého divadla.

Jednou z noviniek tohtoročných cien bolo udelenie ceny v kategórii alternatívne a bábkové divadlo. Historicky prvým laureátom tejto kategórie sa stal člen súboru Divadla Drak Milan Hajn za rolu Bieleho tesáka v rovnomennej inscenácii na motívy knihy od Jacka Londona. Podľa vyjadrenia odbornej poroty podáva Milan Hajn ,,naprosto výjimečný a komplexní herecký výkon, který v sobě spojuje jevištní práci s moderní záznamovou technikou (využití live cinema) a zároveň velmi osobní herecký projev v ich formě. Jeho sostředené herectví plasticky zachycuje postupnou domestikaci divokého zvířete, aniž by to na diváka působilo nevhodně neřkuli trapně."

Milan Hajn, rodák z Hradca Králové, vyštudoval herectvo na Katedre alternatívneho a bábkového divadla Divadelnej fakulty Akadémie múzických umení v Prahe. Po absolvovaní štúdia v roku 2010 sa stal členom hereckého súboru Divadla Alfa Plzeň. Od roku 2016 pôsobí v Divadle Drak.

lauretát Milan, foto: draktheatre.cz

Bílý tesák, foto: draktheatre.cz

Bílý tesák, foto: draktheatre.cz

Výstava, ktorá reflektuje históriu Divadla Drak (1958 - 2018)

foto: Divadlo Drak

V roce 2010 se Divadlo Drak rozrostlo o multifunkční budovu Labyrint se studiovou scénou, divadelní laboratoří a v neposlední řadě i galerijním prostorem, ve kterém se mohou návštěvníci již řadu let setkávat se zajímavými instalacemi a výstavními projekty.

Příběh Draku 1958 – 2018 je první výstavou, která se v Labyrintu Divadla Drak v sezóně 2019/ 2020 uskuteční. Její slavnostní vernisáž zde proběhne 8. října 2019 od 17 hodin. Výstava je rozsáhlým retrospektivním projektem, který se vrací k počátkům Divadla Drak s cílem provést návštěvníka jeho bohatou šedesátiletou historií.

Autoři si dali za úkol prezentovat důležité mezníky v historii Divadla Drak komplexně a vytvořit instalaci tak, aby se nesoustředila pouze na ukázku loutek z jednotlivých představení, ale dokázala plně vystihnout genia loci této významné české loutkové scény. Jak k výstavě řekl kurátor Tomáš Jarkovský: „Chceme zachytit podstatné momenty proměn drakovského divadelního jazyka v čase, připomenout konkrétní klíčově inscenace a osobnosti, ale zároveň přiblížit i nezaměnitelnou atmosféru divadla. Drak totiž vnímáme jednak jako místo tvorby, ale také jako křižovatku osudů těch, kdo jeho příběh po těch šedesát let v různých etapách spoluvytvářeli.“

Výstava provede diváky tajemným labyrintem jednatřiceti vitrín, ve kterých se odvíjí poutavý příběh divadla. Ač celá instalace působí velmi intimně, díky prostoru samému a jeho nasvícení však nepostrádá až hmatatelnou divadelní atmosféru. Návštěvník si zde prohlédne nejenom tradiční loutky a divadelní artefakty, ale i unikátní dobové materiály jako jsou například fotografie nebo korespondence s úřady, může sledovat video ukázky z představení i se zaposlouchat do audio záznamů. Celá expozice je doplněna jak katalogem výstavy v tiskové podobě, tak elektronickým rejstříkem jednotlivých tvůrců a spolupracovníků, kteří Divadlem Drak během uplynulých šedesáti let prošli. Pro školy i veřejnost jsou pak k výstavě připraveny lektorské programy a komentované prohlídky.

foto: Divadlo Drak

foto: Divadlo Drak

Čo čaká Divadlo DRAK v sezóne 2019/2020?

foto: facebook.com - Divadlo DRAK a Mezinárodní institut figurálního divadla

Milí priaznivci bábkového divadla a špeciálne Divadla DRAK,

rada by som Vás informovala o novinkách, ktoré chystá toto významné české bábkové divadlo v sezóne 2019/2020. September v Divadle DRAK zaostrí pozornosť na dôležitý míľnik v svetovej histórii - železnú oponu. Autorský projekt Zeď aneb jak jsem vyrůstal za železnou oponou je určený deťom od deviatich rokov. Inscenácia, žánrovo ohraničená ako hudobno-vizuálna groteska, vznikla na motívy rovnomennej knihy od Petra Sísa. Režisérky Miřenka Čechová spolu s Dominikou Špalkovou sa budú snažiť priblížiť detskému divákovi totalitnú dobu. Ako uvádza umelecká šéfka Divadla DRAK, Dominika Špalková, ,,tak v jeseni 2019 si pripomíname 30 rokov od Zamatovej revolúcie a prostredníctvom inscenácie chceme prispieť k medzigeneračnému pochopeniu a priblíženiu tohto významného míľnika v dejinách Českej republiky aj detskému divákovi." Premiéra inscenácie je naplánovaná na 21. september 2019 o 18.00 v Štúdiu Divadla DRAK.

Pri téme slobody, resp. neslobody ostaneme aj pri ďalšej inscenácii. Z iného uhla pohľadu bude na túto problematiku nazerať autorská dvojica Jakub Vašíček a Tomáš Jarkovský. Divadelná ,,road-movie" Cesta, určená pre tínedžerov, oživí klasikov beatnickej literatúry. Režisér inscenácie, Jakub Vašíček, sa rozhodol spolu s Tomášom Jarkovským nadviazať na inscenáciu Bieleho tesáka, ,,ktorý v našej interpretácii dostal beatnické rozuzlenie - hrdina odmietne neslobodné pohodlie a radšej sa vydá neistou, ale slobodnou cestou. Na tento moment sme sa rozhodli nadviazať novou inscenáciou. Budeme sa síce opierať o výraznú vizualitu a hudobnú zložku, ale naším cieľom je využiť možnosti, ktoré nám ponúka variabilita štúdia a vytvoriť divadelnú jam session." O tom, či sa autorskej dvojici podarí naplniť vytýčené ciele, sa budete môcť presvedčiť 15. novembra 2019.

Výrazne výtvarnú inscenáciu sľubuje Tomáš Jarkovský, dramaturg pripravovanej maňuškovej grotesky o Šípkovej Ruženke. V čom podľa neho spočíva nadčasovosť tejto klasickej rozprávky? ,,Šípková Ruženka predstavuje rozprávkový príbeh, ktorý môže vďaka svojej metaforickosti a vrstevnatosti osloviť divákov v ranom školskom veku, ako aj dospelých. Scénické riešenie, o ktorom sme rozhodli, pre nás znamená príležitosť vyskúšať si ďalší kvalitný bábkarský žáner, a to maňuškovú grotesku. Diváci sa môžu tešiť na inscenáciu bohatú na scénické obrazy a akciu."  Šípkovú Ruženku uvidia diváci v réžii Jakuba Vašíčka.

Divadelnú sezónu 2019/2020 uzatvorí autorská inscenácia Veroniky Poldauf Riedlbauchovej pod názvom Do hajan! Inscenácia sa bude pohybovať na pomedzí fyzického divadla a klauniády. Východiskovým bodom inscenácie je situácia, v ktorej by deti mali ísť spať, ale ešte sa im nechce. Režisérka Poldauf Riedlbauchová študovala na KALD DAMU v Prahe u prof. Josefa Kroftu a fyzické herectvo na Institut del Teatre v Barcelone. Ťažiskom jej umeleckej tvorby je poetické fyzické divadlo.

Chceli by ste vidieť maňuškovú grotesku o Šípkovej Ruženke? Alebo uprednostníte fyzické divadlo a klauniádu o téme spánku? Či road-movie o (ne)slobode? Hudobno-vizuálnu grotesku o železnej opone? Toto všetko na vás bude čakať v Divadle DRAK a ja mu do novej sezóny prajem veľa odhodlania, síl, kreatívnych nápadov a inšpiratívnych inscenácií!

foto: facebook.com - Divadlo DRAK a Mezinárodní institut figurálního divadla

Nezabudnuteľný trik Georgesa Méliésa

foto: draktheatre.cz

Dámy a páni, usaďte sa pohodlne a zabudnite na realitu všedného dňa. Nebudete potrebovať žiadne čarovné elixíry a ani kriedou nakreslený kruh, aby ste uverili na mágiu. Jediné, čo v tejto chvíli potrebujete, je viera v kúzla, ktorá vám otvorí dvere do fascinujúceho sveta nepredvídateľných možností. Nie, nerobím si z vás žarty, som smrteľne vážna. Ak mi neveríte, je najvyšší čas, aby ste vieru v kúzla objavili v Divadle DRAK v Hradci Králové. Vďaka predstaveniu Posledný trik Georgesa Méliésa...

Georges Méliés bol francúzskym režisérom a významným priekopníkom kinematografie. Počas pobytu v Anglicku mu tak učarovali vystúpenia kúzelníkov, že sa rozhodol založiť firmu na výrobu kúzelníckych pomôcok. Keď zakúpil divadlo Roberta Houdiniho, začal v ňom nielen vystupovať, ale premietať prostredníctvom laterny magiky (interaktívne prepojenie filmovej projekcie s pohybom a hereckou akciou) vlastné obrázky. Po stretnutí s bratmi Lumiérovými sa Méliés rozhodol založiť vlastnú produkčnú firmu a vytvoril prvý filmový ateliér na svete.

Divadlo DRAK sa filmovému mágovi Méliésovi rozhodlo vzdať poctu a v roku 2013 obohatilo repertoár o novú inscenáciu určenú pre deti od deviatich rokov. Hlavnou témou inscenácie je boj človeka so smrťou - na prvý pohľad náročná téma pre detského diváka je však poňatá humorne a s veľkou dávkou fantázie. Vďaka tomu aj samotná smrť pôsobí ako slabý súper oproti človeku, ktorý žije svojím snom. Inscenácii dominujú dve línie, ktoré sa vzájomne dopĺňajú a koexistujú vedľa seba. Prvú líniu reprezentuje starček Méliés a prísna zdravotná sestra, zatiaľ čo druhá vysúva do popredia spomienky tohto významného francúzskeho režiséra prostredníctvom archívnych záberov, zachytávajúcich rôzne triky (napr. premena staršej ženy na kostru a pod.). Režisér Jiří Havelka spolu s dramaturgičkou Dominikou Špalkovou koncipujú inscenáciu ako ,,živý denník", v ktorom priamo pred očami divákov, a aj pred očami samotného Méliésa, ožívajú dôležité životné míľniky (počnúc prvou návštevou Anglicka, až po vrcholnú fázy tvorby, kedy dokázal nechať zmiznúť ženy a premeniť ich na kostry a pod.).

Základom režijno-dramaturgickej koncepcie sú kúzla a imaginácia. To sa odráža aj v scénickom koncepte Mareka Zákosteleckého, ktorému dominuje na prvý pohľad obyčajná izba, ktorá však práve svojím zariadením (stôl, šatník, zásuvky) vytvára priestor k vzniku rôznych trikov. Vysúvací plán v zadnej časti javiska umožňuje priestorové zmeny, vďaka ktorým sa divák ľahko orientuje v prítomnosti (starček Méliés, zdravotná sestra) a minulosti (čierno-biele videá Méliésa).

Takmer hodinová inscenácia je poctou nielen samotnému Meliésovi, ale aj laterne magike. Neoddeliteľnou súčasťou inscenácie je aj hudba, ktorú zložilo zoskupenie DVA. Podporuje humornosť a dramatickosť scén. Veľmi rýchlo sa vám stane, že po predstavení vám bude znieť v ušiach a budete mať tendenciu pohupkávať si do rytmu. Z mysle vám len tak rýchlo nezmizne ani herecké obsadenie. Luděk Smadiš je v postave Georgesa Méliésa podmanivý a dokáže s veľkou ľahkosťou ,,čarovať" priamo pred očami divákov. Ani ostatní herci v úlohách kostlivcov za ním nezaostávajú (Jan Popela, Milan Hajn, Milan Žďárský) - mužský herecký kolektív je v tejto inscenácii zohratý a spolu vytvárajú pôsobivý celok. Veľký podiel má na tom aj ženský element, herečka Petra Cicáková, ktorá svojou prísnou mimikou a gestami tvorí protipól oproti Georgesovi Méliésovi.

Posledný trik Georgesa Méliésa nie je len prehliadkou bravúrne zvládnutých kúzelníckych trikov, ale pripomína nám, aké je dôležité nájsť v sebe plameň, ktorým zapálime svoju dušu. Nemali by sme zabúdať snívať a v neposlednom rade si plniť sny. A ten, kto je skeptický voči mágii, a kúzla považuje iba za zábavu pre deti, bude po vzhliadnutí tohto predstavenia milo prekvapený. Posledný trik Georgesa Méliésa tak môže byť pre niekoho prvým krokom k tomu, aby si začal plniť svoje sny a zapĺňal knihu svojho života so všetkým, čo k tomu patrí. 

foto: draktheatre.cz

foto: draktheatre.cz

Reflexia predstavení Divadla DRAK v rámci Medzinárodného festivalu Divadla európskych regiónov v Hradci Králové

V dňoch 21. – 28. júna 2019 som sa zúčastnila Medzinárodného festivalu Divadla európskych regiónov v Hradci Králové. Pracovala som ako redaktorka vo festivalovom spravodaji Hadrián, vďaka čomu som mala možnosť stretnúť zaujímavých tvorcov a vidieť ešte podnetnejšie predstavenia. Keďže jedným z usporiadateľov festivalu je aj Divadlo DRAK a Mezinárodní institut figurálního divadla, nemohla som si nechať ujsť príležitosť pozrieť si predstavenia tohto významného českého bábkového divadla. Mala som možnosť vidieť štyri predstavenia – Faust, A na noze pevnina, Mimoň a Jak si hrají tatínkové. Rada by som sa s vami podelila o dojmy prostredníctvom festivalových reflexií.

Aj Faust si vie vypiť

foto: draktheatre.cz

Nájsť dielo, ktoré by reflektovalo históriu a zároveň aj súčasnosť svojho divadla, sa môže javiť ako nesmierne ťažká úloha. Divadlo DRAK pri príležitosti osláv 60. výročia našlo titul, ktorým vzdáva hold svojej slávnej minulosti a zároveň tým poukazuje na smer, akým by sa chcelo v budúcnosti uberať. Inscenácia FAUST, ktorú Divadlo DRAK uviedlo v divadelnej sezóne 2017/2018 ako darček k svojmu okrúhlemu jubileu, je však výnimočná aj z ďalších dôvodov. Autori scenára Tomáš Jarkovský a Jakub Vašíček vychádzali z inscenácie Fausta, ktorú režíroval v tomto divadle ľudový bábkar Matej Kopecký v roku 1971. Jarkovský a Vašíček aktualizovali scenár prostredníctvom narážok na postmodernú dobu, automobilu, na ktorom Faust odcestuje do sveta, či bujarého večierka, na ktorom nechýba japonská gejša, tanečníčka Mata Hari, starogrécka poetka Sapfó či Kleopatra. Nechýbajú ani odkazy na históriu Divadla DRAK (narážky na Josefa Kroftu, Petra Matáska). 

Inscenácia je zložená z dvoch častí - v tej prvej sledujeme klasické bábkové divadlo s marionetami, čím inscenátori odkazujú na korene ľudových bábkarov. Zmena prichádza vo chvíli, keď Faust podpíše zmluvu s diablom - marionety sa dostávajú do úzadia, aby tak vytvorili priestor pre ,,nového" Fausta. A tým ,,novým" Faustom môže byť v Divadle DRAK ktokoľvek, kto sa podieľa na inscenačnom procese - od dramaturga, režiséra, výtvarníka, autora hudby či bábkohercov. Inscenácia sa odohráva v šapitó, čím opäť tvorcovia poukazujú na korene ľudových bábkarov a zároveň tým upriamujú pozornosť na výnimočnú udalosť. Priestoru šapitó je prispôsobená aj scénografia Kamila Bělohlávka - dominuje mu vyvýšená drevená doska, za ktorou sa nachádzajú schody vedúce do pomyselného neba. Práve tam stoja anjeli a sledujú Faustovo počínanie. Pozdĺž stien šapita sa nachádza živá kapela, ktorú tvoria herci divadla. Prostredníctvom hrania na bicie, klávesy a basu umocňujú atmosféru (v prvej časti opradenú mysticizmom, v druhej časti opulentným večierkom). 

Herecký súbor Divadla DRAK disponuje precíznym vodením marionet, výbornými hlasovými moduláciami a schopnosťou predviesť širokú škálu hereckých prejavov - od letargie, až po nadšenie, vášeň a veselosť. 

,,Drakovský" Faust predstavuje moje prvé stretnutie s týmto divadlom a zároveň to bolo prvé predstavenie, ktoré som videla na tomto festivale. Vďaka tejto interpretácii Fausta som si uvedomila, aké plody môže priniesť tesná previazanosť s réžiou, dramaturgiou, scénografiou, herectvom a hudbou. Všetky zložky spolu koexistovali na jednom mieste, podporovali sa a vzájomne sa dopĺňali. Keď sa povie Faust, spomeniem si na šapitó, ručne vyrezávané marionety a automobil, do ktorého vhupne hlavný protagonista. Tento dopravný prostriedok zároveň môžeme vnímať aj ako symbol novej životnej etapy, do ktorej Divadlo DRAK vstúpilo.

foto: draktheatre.cz

foto: draktheatre.cz

foto: draktheatre.cz

Aj so zlomenou nohou môže byť svet krajší

foto: draktheatre.cz

Jedna tanečníčka, dve nohy a tisíc pocitov. Jedna tanečníčka a vesmír, ktorý vzniká priamo pred očami divákov. Tanec ako prostriedok k vyjadreniu tých najskrytejších emócií, ktoré živia dušu malého dievčatka. Čo sa však stane, ak sa rozhodne jedna z nôh protestovať? Bude zlomenina dôvodom, kvôli ktorému sa dievčatko vzdá svojich snov?

Autorská pohybová a výtvarná performance A NA NOZE PEVNINA poukazuje nielen na radosť z pohybu, ale aj na vášnivú túžbu prekonávať prekážky, na konci ktorých nás čaká vytúžený cieľ. Nonverbálna performance určená pre deti od štyroch rokov predstavuje vizuálny pôžitok farieb a radosti zo života. Veľkú zásluhu má na tom „živá“ vizuálna zložka, keďže samotná scénografka Jana Bačová Kroftová tvorí kresby priamo počas performance. Tie sa premietajú na plátne a dotvárajú imaginatívny svet Jazmíny, dievčatka, ktorá si nevie predstaviť ani deň bez tanca. Prostredníctvom projekcie sledujeme dynamické ťahy štetca scénografky, z ktorých postupne vzniká napríklad vysoká a štíhla tanečníčka.

Vďaka prepojeniu výtvarnej akcie s performerkou Jazmínou Piktorovu vzniká nesmierne krehká, humorná a emóciami podfarbená hra snov, ktorá nevtieravým spôsobom vťahuje diváka do svojho sveta. Autorka konceptu a režisérka Dominika Špalková spolu s kolektívom poukazujú nielen na bezprostrednú radosť z pohybu, ale aj na jeho znovuobjavenie prostredníctvom zlomenej nohy. Sadra sa spočiatku stáva nepriateľom Jazmíny, čo sa však mení vo chvíli, keď si uvedomí, že vďaka sile vôle a vášni chce a bude tancovať aj naďalej.

Performance čerpá z osobného života Jazmíny - na začiatku a na konci sa stávame svedkami reportáže slovenskej televízie, v ktorej vidíme malú a odhodlanú Jazmínu, tancujúcu v triede.

Ako som si mala možnosť všimnúť, tak pre deti bola performance nesmierne pútavá, pretože jej dominovala vizuálna a pohybová zložka. Deti nesmierne baví, keď niečo vzniká priamo pred ich očami, ako napríklad kresba tanečníčky, či tieňohra Jazmíny objavujúcej vesmír prostredníctvom prelievania vody.

Samotný názov performance vo mne evokuje spojenie dvoch svetov – toho reálneho, v tomto prípade zlomenej nohy, a fantazijného, v ktorom sa aj sadra môže túžiť po neodolateľnej túžbe zatancovať si. Čo som si odniesla z tejto performance? Nevzdávajme sa svojich túžob ani napriek počiatočným komplikáciám. Je iba na nás, aké farby budú reprezentovať náš vesmír, ktorý si nosíme v duši.

(reflexia dostupná v PDF verzii festivalového spravodaja Hadrián tu)

foto: draktheatre.cz

Čo má spoločné vesmírne putovanie s Aspergerovým syndrómom?  

foto: draktheatre.cz

Názov ďalšieho predstavenia, ktoré som v rámci festivalu mala možnosť vidieť, vo mne vyvolalo asociáciu s filmovými Mimoňmi. Keď som si však prečítala informácie vo festivalovom magazíne, bola som potešená, že na mňa nebudú vyskakovať žiadne žlté príšery s obrovskými očami. Autorská inscenácia Jakuba Vašíčka a Tomáša Jarkovského pod názvom MIMOŇ je totiž inšpirovaná osudmi detí s Aspergerovým syndrómom.

Hlavným hrdinom príbehu je chlapec, ktorý žije sám na vlastnej planéte Mimo, ale iba do okamihu, kým sa nezačne prehrievať. Nedobrovoľne musí opustiť svoj bezpečný prístav a začína putovať na ostatné planéty s jediným cieľom – nájsť si nový domov. Na svojej vesmírnej ceste stretáva klauna, ktorý sa snaží byť nasilu vtipný, samoľúbu dievčinu, ktorej jedinou starosťou je nájsť vhodnú farbu šiat, či prísneho a podozrievavého generála. Počas vesmírneho putovania stretáva tiež opravárku Báju, ktorá mu zostrojí raketu a pomôže mu dostať sa na domovskú planétu.

Z hľadiska formálnej stránky pracujú inscenátori s niektorými charakteristickými črtami, príznačnými pre Aspergerov syndróm. Tou je napríklad psychológia farieb – planéta, na ktorej žije chlapec, je modrej farby, ktorá má naňho upokojujúci vplyv. Zmyslová precitlivenosť, taktiež spájaná s Aspergerovým syndrómom,  sa najvýraznejšie prejaví počas stretnutia na planéte samoľúbej ženy. Chlapec začne pociťovať silné závraty, prameniace z rýchleho striedania farebných šiat dievčaťa.

V inscenácii sa využívajú rôzne druhy bábok – manekýni (chlapec Mimoň, klaun), mechanická bábika točiaca sa okolo vlastnej osi, či hlava muppeta-generála, ktorú animuje Filip Huml. Postava prísneho generála je z hľadiska výtvarného riešenia skutočne nápaditá – okrem hlavy-muppeta ju tvorí guľa vo farbe kaki s vyrezaným priestorom pre ruky, čo zvýrazňuje výšku herca a podporuje tak strašidelný rozmer javiskovej postavy. Autorka výpravy Tereza Venclová okrem toho vytvorila rôzne útvary, odkazujúce na putovanie vesmírom (okrúhle lopty reprezentujúce planéty, raketoplán, lietajúce taniere a pod.), vďaka čomu môžeme inscenáciu žánrovo ohraničiť ako sci-fi. Inscenáciu by som odporučila ľuďom, pre ktorých slovo ,,empatia“ nie je cudzí pojem - vďaka osamelému chlapcovi Mimovi máme jedinečnú možnosť spoznať svet priamo jeho očami. A ešte jedno posolstvo sa mi spája s touto inscenáciou – buďme viac tolerantní a chápavejší k ľuďom (nielen) vo svojej blízkosti.

foto: draktheatre.cz

Keď sa narodí Snehulienka v dielni

foto: draktheatre.cz

Slávnu rozprávku o Snehulienke určite veľmi dobre poznáte – narodila sa ako vytúžený potomok kráľovi a kráľovnej a čoskoro chýr o jej kráse obletel celý šíry svet. Dostal sa do uší aj zlej kráľovnej, ktorá sa ňou cítila byť ohrozená, a preto poslala poľovníka, aby ju zniesol zo sveta. Samozrejme, ako v každej rozprávke, ani v tejto nechýba udatný a odvážny princ, ktorý Snehulienku zachráni. Známy príbeh o Snehulienke predstavuje odrazový mostík autorskej inscenácie JAK SI HRAJÍ TATÍNKOVÉ. Režisér Josef Krofta spolu s umeleckým kolektívom preniesli príbeh o Snehulienke do čisto mužského sveta, kutilskej dielne. Týmto rozhodnutím zároveň otvorili priestor pre svoju fantáziu, do ktorej, prirodzene, berú aj divákov. Snehulienku v tejto inscenácii predstavuje porcelánová bábika, ktorá nepozná iné slovo, než „mama“. V rukách „tatínkov“ ožíva príbeh o dievčine, ktorej pleť je belšia ako sneh. 

Inscenačný tím kreatívnym spôsobom využíva pomôcky v dielni, vďaka čomu vzniká neopakovateľná atmosféra inscenácie. Pri pohľade na fénovanie vlasov prostredníctvom vŕtačky neostáva veľa mimických svalov stuhnutých, nehovoriac o žiarovke na motúziku, ktorá prostredníctvom zeleného svietenia predstavuje hrušku. Primárne využitie predmetov v dielni ide do úzadia, vďaka čomu inscenačný tím rozvíja kreatívny potenciál zváračiek, vŕtačiek, špendlíkov, klincov, kladiva a pod. Druhotné využitie týchto predmetov sa stáva po čase nesmierne prirodzeným, počas sledovania mi napadlo, ako je možné, že som niečo podobné neskúšala doma. Veľkú zásluhu na tom majú aj herci, ktorí sú vo svojom hereckom prejave nesmierne vtipní, presvedčiví a majú prirodzený talent pritiahnuť pozornosť na predmety v dielni. Tvorcovia okrem toho vsúvajú do príbehu vtipné momenty (napr. Snehulienka nezje otrávené jablko, ale pokazenú hrušku, ktorú jej musí princ vytiahnuť z hrdla, princ má už dávno po dvadsiatke a pod.), čo len násobí humorný rozmer inscenácie.

Na záver môžem skonštatovať, že „tatínkové“ sa pohrali tak dobre, až som sa sama cítila zahanbená, že mi v detstve nenapadlo hrať sa so zváračkou a ďalším kutilským náradím. Aj z tohto dôvodu odporúčam návštevu inscenácie – poďme prebudiť to hravé dieťa, ktoré sa v nás skrýva. 

(reflexia dostupná v PDF verzii festivalového spravodaja Hadrián tu)

foto: draktheatre.cz

Z predstavení Divadla DRAK, ktoré som mala možnosť vidieť, som cítila silné spojenie medzi réžiou, dramaturgiou, scénografiou, hudbou a herectvom. Všetky zložky sa vzájomne dopĺňali. Divadlo sa nebojí experimentovať, o čom ma presvedčilo predstavenie Fausta. Divadlo si ctí svoju tradíciu a poukazuje na to, že môže byť nadčasová – veď inscenácia Jak si hrají tatínkové v réžii Josefa Kroftu je na repertoári divadla už 14 rokov! (Premiéru mala v roku 2005). Okrem toho ma na predstaveniach zaujala výtvarná zložka, ktorá bola nápaditá a stala sa aktívnym partnerom celkového konceptu. Napríklad pri autorskej performance A na noze pevnina som sa doslova nechala unášať farbami a kresbami, ktoré vznikali naživo vďaka výtvarníčke Jane Bačovej Kroftovej. Alebo siedmi trpaslíci v Jak si hrají tatínkové, ktorí boli vytvorení z pracovných topánok a farebných okuliarov. Som veľmi rada, že som vďaka festivalu Divadla európskych regiónov v Hradci Králové mala možnosť vidieť niekoľko predstavení Divadla DRAK, ktoré ma vnútorne obohatili. Rozšírila som si vďaka nim obzory a ešte viac som sa zamilovala do čarovného sveta bábkového divadla. Budem sa tešiť na ďalšie stretnutia s DRAKom, pretože už teraz viem, že budú nezabudnuteľné!