Bez prachu by som zomrela

 

Ivana Kuxová, foto: Robert Tappert, 2022

Výtvarné riešenie Evy Jiříkovskej je minimalistické a symbolické zároveň. Scéne dominuje poschodový dom s interiérom vo svetlej farbe, prostredníctvom ktorej sa odkazuje nielen na čistotu v domácnosti. Belobu môžeme vnímať aj v druhotnom význame – má očistný charakter, uzdravuje, dodáva silu a zároveň symbolizuje začiatok. Súčasťou vizuálnej koncepcie je aj projekcia Jána Šicka. Dotvára atmosféru najmä v scénach, počas ktorých postavy prežívajú smútok. Napríklad keď zúfalá Lane leží na gauči po tom, ako sa dozvedela o manželovej nevere, na tele Ivany Kuxovej sa premietajú pásiky svetla, ktoré evokujú noc a umocňujú pocit izolácie. Projekcia zároveň poskytuje orientáciu v zmenách prostredia. Viditeľné je to napríklad počas operácie Any. Na plátne sa objavia zelené čiary, ktoré vytvárajú kontrast voči sterilite nemocničnej sály, keďže zelená farba v kontexte inscenácie evokuje istotu, pokoj a vyrovnanosť.

Celú recenziu si môžete prečítať tu:

https://monitoringdivadiel.sk/bez-prachu-by-som-zomrela/

Farebné radosti cisárovnej

Sissi (Úteky Alžbety Rakúskej), foto: Braňo Konečný

Milí čitatelia, 

v dnešnom článku vám prinášam analýzu divadelnej inscenácie Sissi (Úteky Alžbety Rakúskej), ktorú som napísala v minulom semestri. Každý z nás si vybral dve inscenácie, ktoré analyzoval z hľadiska výtvarného riešenia (scéna, kostýmy), nakoľko predmet bol zameraný práve na túto divadelnú zložku. O tom, čím ma Sissi zaujala, sa môžete dočítať v nasledujúcich riadkoch. :)

Inscenáciu Sissi (Úteky Alžbety Rakúskej) uviedla Činohra SND v Bratislave počas sezóny 2015/2016, kedy slovenskí režiséri režírovali zahraničné tituly a naopak, zahraniční režiséri naštudovali nové hry našich domácich prozaikov, alebo dramatizácie slovenských prozaických diel. Viliam Klimáček napísal špeciálne pre SND životopisnú drámu o cisárovnej Alžbete Bavorskej. Autor spracúva život Sissi od prvých rokov manželstva s cisárom Františkom Jozefom I. až po jej predčasnú smrť. Jednotlivé obrazy síce poukazujú na chvíle radosti a trápenia, ktoré cisárovná prežíva, no vo výslednom inscenačnom tvare absentuje základný dramatický konflikt, ktorý sa výrazným spôsobom podieľa na vláčnom tempe a nedostatočne motivovanom charaktere javiskových postáv. Režisérka maďarského pôvodu Eszter Novák zachováva štruktúru Klimáčkovho textu písaného podľa obrazov bez chronologickej nadväznosti. V dôsledku toho pristupuje k jednotlivým obrazom ako k samostatným celkom, čo sa, prirodzene, odzrkadľuje aj v scéne Jozefa Cillera. 

Scénickému riešeniu dominuje stará mapa Rakúsko-Uhorska, vďaka čomu je vyriešená otázka kontextu zobrazovanej doby. Táto mapa funguje nielen ako prvok, ktorý zasadzuje inscenáciu do dobových súvislostí. Postupným zrolovaním umožňuje vyprázdniť scénu, poukázať tak na nekonečnosť tmavého priestoru a vytvoriť nové scénické obrazy. Režisérka Novak spolu so scénickým výtvarníkom Cillerom pracujú aj s horizontom sály SND – balkónmi na pravej a ľavej strane. Na jednej strane predstavujú miesto, kde Sissi s Franzom mávajú ľudu, no Franz sa tam dozvedá aj o spolupráci svojho syna Rudolfa s kontroverzným časopisom a cisárovná Žofia rozpráva o povinnostiach Sissi ako matky. Táto scénická rekvizita plní predovšetkým spoločenskú funkciu a podčiarkuje atmosféru rakúsko-uhorskej monarchie. Okrem toho vzniká aj o kontrast medzi monarchiou (balkón) a ľudom (publikum).

Z hľadiska scénického priestoru inscenátori zaujímavým spôsobom vytvárajú portrét Kataríny Schratt, ktorý dostáva Franz od Sissi. Namiesto klasického, namaľovaného obrazu sa najprv spustí zrkadlový rám, do ktorého vstúpi Gabriela Dzuríková v úlohe Schrattovej. S pohľadom upreným nahor a zdvihnutými rukami pózuje. Následne sa vôkol nej zoskupia členovia cisárskeho dvora, ktorí obdivujú jej krásu. Priamo pred očami divákov tak vzniká živý obraz. Dôležitou scénickou rekvizitou je aj kreslo, ktoré plní niekoľko funkcií. Predstavuje miesto, kde vedie Sissi intímne rozhovory spolu so svojou dvornou dámou Idou. Kreslo však nesymbolizuje len dôvernú atmosféru – keď na ňom Žofia postupne umiera, stáva sa prostriedkom ukončenia určitej životnej etapy, a s tým súvisiacej zmeny. Príchod na grécky ostrov Korfu, ktorý cisárovná s obľubou navštevuje, je v scénickom riešení znázornený prostredníctvom postupne sa spúšťajúceho rebríka s rovnými doskami, o ktoré sa cisárovná opiera. V súčinnosti s tmavomodrým osvetlením vzniká atmosféra morskej plavby.

Vďaka historizujúcim kostýmom Petra Čaneckého vyniká tmavá scéna javiska. Pre cisárovnú Sissi navrhol niekoľko farebne odlišných kostýmov, ktoré zároveň reprezentujú odlišné etapy jej životnej cesty. Všimnúť si to môžeme už na začiatku inscenácie, keď cisárovná (Táňa Pauhofová) cvičí v telocvični v krátkom bielom úbore. Farba v tomto kontexte poukazuje na jej čistotu, nevinnosť – nie tak dávno sa stala manželkou Františka Jozefa I. Kostýmový výtvarník okrem toho zvýrazňuje dva póly jej osobnosti – mladosť a postupne sa rodiacu ženskosť. Zároveň nám táto farba ponúka aj ďalšiu zaujímavú interpretáciu – cisárovná je do nej zahalená v súkromí, t. j. v telocvični, počas ranných úprav spojených s česaním vlasov, či v posteli. Dlhá biela košeľa tvorí znamenitý kontrast s tmavomodrou scénou, pričom jej hrdé držanie tela a zomknuté pery poukazujú na čistotu a cnosť, ktorú si chce cisárovná zachovať. Ako manželka cisára nosí na verejnosti reprezentatívny odev v duchu jej spoločenského postavenia. Ako jeden z príkladov môžeme uviesť mizanscénu poľovačky s grófom Andrássym. Kostýmový výtvarník navrhol fialový klobúk so závojom, červené sako, vejár rovnakej farby, biele rukavičky a sukňu, ktorá pripomína nadýchanú šľahačku. Je dôležité upriamiť pozornosť na skutočnosť, že vejár nie je iba scénickým prvkom, ale je aj prostriedkom, prostredníctvom ktorého Sissi flirtuje, pričom v určitých okamihoch zaň skrýva svoju tvár. Červená farba teda nesymbolizuje len jednu z národných farieb Uhorska, ale aj Sissinu vášeň ku grófovi Andrássymu.

V druhej časti inscenácie dominuje čierna farba. Kostýmový výtvarník takýmto spôsobom zvýrazňuje Sissin žiaľ, prameniaci zo samovraždy syna a čoraz stiesňujúcejšieho pocitu na kráľovskom dvore. Peter Čanecký k tejto farbe pristupuje tvorivo aj v spolupráci so scénickými prvkami. Nadýchané čierne šaty má Sissi na pohrebe Rudolfa spolu s klobúkom a závojom rovnakej farby. Na dovolenke na gréckom ostrove Korfu už chýba závoj, no pribúdajú čierne čipkované rukavičky a dáždnik rovnakej farby. Peter Čanecký v súvislosti s  javiskovou postavou Sissi kladie dôraz na detaily, na základe ktorých vieme definovať priestor, v ktorom sa Sissi pohybuje (pohreb vs. pobyt na Korfu).

Čo sa týka ostatných javiskových postáv, tak kostýmový výtvarník ich taktiež farebne rozlišuje. Tento rozdiel si môžeme všimnúť napríklad pri sivých dobových kostýmoch dvoranov. Sivá v tomto kontexte znázorňuje nielen uniformitu, ale aj moc, ktorou oplývajú – na cisárovnú vytvárajú nátlak, keďže jej znemožňujú akýkoľvek slobodný pohyb, sledujú ju na každom kroku, ohovárajú. Čanecký ich prostredníctvom kostýmového riešenia a zvolenej farby pripodobňuje k malým a škodlivým myšiam na cisárskom dvore. Vyzývavosť, sebavedomie a teatrálnosť kostýmový výtvarník realizuje prostredníctvom javiskovej postavy Kataríny Schratt, herečky Burgtheatra (Gabriela Dzuríková). Nadýchaným sýtožltým kostýmom, ktorý má oblečený v spoločnosti cisára Františka Jozefa I. (Tomáš Maštalír), zvýrazňuje Čanecký prepych a veľkoleposť. Zároveň takýmto farebným riešením dosahuje efekt pozornosti a vyzývavosti zároveň. Tmavomodrý kostým, v ktorom pózuje v ráme zrkadle, zvýrazňuje jej spoločenské postavenie a k tomu prislúchajúcu prestíž.

Zaujímavým spôsobom pristupuje kostýmový výtvarník k interpretácii postavy korunného princa Rudolfa. Jeho mladosť a bujarý spôsob života vynikajú počas pohrebu arcivojvodkyne Žofie – zatiaľ, čo kostýmové riešenie Františka Jozefa I. (Tomáš Maštalír) a Sissi (Alžbeta Rakúska) zosobňuje smútok a autoritu zároveň (tmavomodrý kabát, čierna honosná róba), tak korunný princ Rudolf (Daniel Fischer) stojí pri truhle v bielej uniforme a červených nohaviciach. Kostýmový výtvarník zámerne pracuje s princípom kontrastu a irónie zároveň – biela farba, spájaná s nevinnosťou a čistotou, tu skôr zvýrazňuje Rudolfovu nadzemskosť a neschopnosť začleniť sa do cisárskeho života plného zodpovedností, odriekania a povinností.

Kostýmový výtvarník navrhol ostatným mužským členom hereckého súboru uniformy v duchu dobových reálií, pričom dominuje tmavomodrá farba. Touto farbou poukazuje na ich spoločenské postavenie a dobré vychovanie. Zároveň túto farbu môžeme vnímať aj ako prejav uniformity a začlenenia do určitej sociálnej skupiny.

V úlohe rakúskej cisárovnej sa predstavila jedna z kľúčových členiek ansáblu Slovenského národného divadla, Táňa Pauhofová. Pred touto herečkou stojí výzva, keďže inscenácia je zložená zo samostatných scén, ktoré na seba nenadväzujú. Na začiatku vystupuje ako mladé, nevinné dievča, čo môžeme vidieť v úvodnej scéne – Sissi sa pomaličky prechádza po tmavom javisku, jedinú spoločnosť jej robia tiché kroky. Jej mladosť je podčiarknutá aj krátkym, bielym úborom. Pauhofová však odkrýva aj ďalšiu stránku Sissi - konkrétne jej posadnutosť krásou. Môžeme to vidieť v scéne, v ktorej cvičí na gymnastickom prístroji – prestávky nie sú potrebné a dovolený nie je žiadny dekagram navyše. Keď sa svojej dvornej dámy Idy (Monika Horváthová) pýta na svoju váhu, tón má posadený o oktávu vyššie, z čoho môžeme vydedukovať jej záujem, ktorý miestami hraničí až s posadnutosťou. Pauhofovej sa taktiež darí veľmi dobre striedať vnútorné rozpoloženie cisárovnej prostredníctvom vonkajších výrazových prostriedkov. Môžeme to vidieť napríklad v scéne, keď leží v posteli so svojím manželom, cisárom Františkom Jozefom. Hovorí pološeptom, usmieva sa naňho, nežne ho hladí – herečka tak stvárňuje krehkosť mladej, zamilovanej ženy. Protipól predstavujú scény, v ktorých od neho bočí (príznačné predovšetkým pre druhú polovicu inscenácie) – Pauhofová stojí vzpriamene, hlavu má odklonenú od Franza a na jeho žiadosť o milovanie odpovedá chladným hlasom. Počiatočnú zamilovanosť strieda nezáujem, prameniaci zo životných situácií, ktorým musí cisárovná čeliť (samovražda syna Rudolfa, pribúdajúce roky). Pauhofová veľmi pôsobivo stvárňuje hlavne starobu cisárovnej Sissi – počas prechádzok po Korfu chodí pomalšie, podopiera sa o dáždnik, v tvári má smutný výraz. To všetko je navyše umocnené čiernymi šatami s klobúkom a rukavičkami rovnakej farby. Osobnosť cisárovnej plnú rozporov, nesplnených snov a túžob stvárňuje Táňa Pauhofová bez zbytočného pátosu, čo je pozitívny jav, keďže niektoré scény vyslovene k tomu navádzajú (napríklad flirtovanie s grófom Andrássym).

Z režijno-dramaturgickej koncepcie nevyplýva téma inscenácie, resp. divák nenachádza odpoveď na otázku, čo môže postava cisárovnej ponúknuť súčasnému divákovi. Pritom v autorskom texte Viliama Klimáčka a inscenácii vidíme pestovanie kultu krásy, zdravia a cvičenia. Tento motív však autor detailnejšie nerozvíja a postupným navrstvovaním tých ďalších divák nadobúda pocit, akoby mu pred očami ožili všetky dostupné informácie o cisárovnej Alžbete Bavorskej, no bez hĺbavejšieho ponoru do vnútra jej duše.

Divadelné povedačky č. 2: Strach

Strach, foto: Róbert Tappert

Činohra Slovenského národného divadla v Bratislave uviedla 4. júna 2016 premiéru pôvodnej hry Petra Lomnického pod názvom Strach. Ako  už z názvu vypovedá, hlavnou témou je strach, ale aj paranoje vyplývajúce z obáv človeka - s čím sa musí v súčasnosti konfrontovať, čo ho trápi, čo v ňom vyvoláva naliehavé otázky a ešte naliehavejšiu túžbu po získaní správnych odpovedí. Slovenskú autorskú hru uviedlo SND v réžii Davida Jařaba v rámci projektu, v ktorom zahraniční režiséri uvádzajú pôvodné slovenské hry. 

Petra: Inscenácia sa mi zdá v momentálnej situácii ešte aktuálnejšia ako bola v čase premiéry.

Mirka: To aj mne! Tá paralela so súčasnou situáciou nielen na Slovensku, ale aj na celom svete, ma dosť prekvapila. Cítila som, ako sa ma téma strachu, neistoty a paranoje dotkla. Hlavne tá pasáž, keď zaznelo, ako raz zaútočia baktérie, vírusy...Keď som vybrala, ktorý ďalší záznam si pozrieme, netušila som, že bude taký aktuálny. Myslím, že toto je vôbec po prvýkrát, kedy vo mne inscenácia zanechala silné úvahy, pretože reflektovala v mnohom aj to, na čo myslím, kvôli čomu mám obavy...Tento zážitok by bol nepochybne intenzívnejší, keby sedím v hľadisku, ale aj za aktuálnych podmienok som vďačná, že som mohla vidieť záznam. Text Petra Lomnického v kombinácii s réžiou Davida Jařaba ma nenechal na pochybách o tom, že obaja páni sú v istom zmysle vizionármi a zaujímajú ich problémy v spoločnosti.

Petra: Presne toto aj mne najviac zarezonovalo v hlave. Podobne ladené texty som už čítala, aj videla inscenované, napriek tomu ma záznam svojím spracovaním zaujal. Postavy nevypovedali len o strachoch spoločenských, ale prepájali ich aj veľmi osobnými a intímnymi neistotami. Zároveň mala inscenácia (aj text) v sebe istú mystiku, ktorá mi evokovala lyrizovanú prózu (zvláštna autonehoda a záplava Bratislavy).

Mirka: S tou mystikou si to vystihla. Mňa na javiskových postavách zaujalo to, že na scénu prichádzali s konkrétnou emóciou, ktorú buď stupňovali, alebo udržiavali v jednej rovine. Takýto typ textu je na inscenovanie nesmierne náročný, kladie na hercov (Ján Koleník, Dominika Kavaschová, Emil Horváth, Alexander Bárta, František Kovár, Jana Oľhová, Richard Stanke) nemalé požiadavky, vďaka čomu som ich vnímala v nových, doteraz ,,neprebádaných" polohách.

Petra: V texte i v inscenácii bolo minimum dialógov. Väčšina prehovorov mala monologický charakter, hoci na seba príležitostne reagovali, no každý si držal svoju líniu. Asi najťažšiu úlohu mala Jana Oľhová, ktorá bola akousi bezpohlavnou postavou. Nebola ani žena, ani muž, hoci sa navonok za jedno z pohlaví prezliekala. V oboch vizuálnych podobách si udržovala vecný, takmer bezemočný tón a stabilnú dikciu. Naopak, Dominika Kavaschová vo svojej postave oscilovala od pokoja až po panické záchvaty.

Mirka: Počas celého trvania záznamu som premýšľala nad tým, koho stvárňuje Janka Oľhová. V niektorých momentoch mi evokovala Boha, potom zas Posla smrti, v oboch prípadoch z nej však vyžarovala zvláštna energia, akoby nepatrila do tohto sveta. A keď sa prezliekla do ženských šiat a nasadila si parochňu, vtedy som veľmi výrazne pocítila strach, ktorý vo mne jej ,,transformácia" vyvolala, keďže predtým vystupovala ako muž. 

Petra: Vnímala som ju rovnako, akoby mala väčší nadhľad nad všetkým, čo sa dialo. Keď sa nad jej postavou hlbšie zamyslím, zaradila by som ju k tým mystickým, ,,lyrickým" bytostiam a udalostiam, ktoré sa vymykajú zákonitostiam tohto sveta.

Mirka: Prekvapil ma aj výkon Jána Koleníka, doteraz som ho mala možnosť vidieť buď v úlohách krutých vládcov, alebo zvodcov. V Strachu však stvárňuje človeka, ktorý stráca pevnú pôdu pod nohami, neuvedomuje si dôsledky svojich činov (prechádzka na diaľnici) a nachádza sa až v pološialenom stave. Prekvapil aj teba?

Petra: Niežeby ma prekvapil, ale je pravda, že takýto typ postavy je v jeho repertoári ojedinelý. Fyzický prejav bol v tejto postave takmer úplne potlačený. Dôležitá bola práca s hlasom a emóciami. Monológ, ktorý spomínaš, rozhodne patril k silným momentom inscenácie. Aj s minimálnymi prostriedkami dokázal vzbudiť v divákovej mysli predstavu danej situácie.

Mirka: Režisérom inscenácie je David Jařab. V čom podľa teba spočívajú výhody zahraničných režisérov, ktorí inscenujú hry slovenských autorov?

Petra: Jařab už pred réžiou Strachu inscenoval v SND Rechnitza - Anjela skazy od Elfriede Jelinek a v Divadle Aréna svoj autorský text Obeť. Tentokrát režíroval text, ktorý vznikol priamo na objednávku divadla. Inscenácia teda nebola na Slovensku "zaťažená" žiadnou tradíciou či prístupom domácich tvorcov. Ak tvoju otázku pojmem všeobecne, zahraniční režiséri majú od domácich textov odstup a dáva im to širšie možnosti, ako k nim pristupovať bez akéhosi podvedomého strachu či piety k predošlej tradícii či národnej identite. V texte môže nájsť nové súvislosti a kontexty. Pre mňa ako pre divadelnú kritičku a dramaturgičku bolo aj je vždy zaujímavé, keď si divadlo pozve zahraničného tvorcu na spoluprácu. Či inscenuje slovenské alebo akékoľvek iné dielo, vždy prinesie svoju mentalitu, divadelnú skúsenosť a postupy, ktoré náš domáci kontext môžu obohatiť.

Mirka: Pre Jařabovu réžiu je príznačné budovanie napätia, dôsledná práca s hercom a so svetelnou atmosférou. Chcela by som vyzdvihnúť mizanscény, v ktorých herci neprichádzajú do interakcie, no cítiť istú prepojenosť medzi ich vnútornými svetmi/pocitmi/myšlienkami. 

Petra: Okrem premyslených mizanscén a herectva atmosféru inscenácie vytvárala scénografia a hudba, či skôr zvuky hučiacej vody v kanalizácii. No voda, ktorá mala byť očisťujúca, tu pôsobila špinavo a postupne do nej padali ďalšie odpadky, ktoré postavy odhodili. V závere v nej plávali tri nehybné telá. Na pravej a ľavej strane proscénia oddeľovali hrací priestor od javiska dve sklenené tabule. Vizuálne zanikol separovaný svet, ktorý je k ľuďom fyzicky blízko, no zároveň ďaleko.

Strach, foto: Róbert Tappert

Strach, foto: Róbert Tappert


Dramatický text: Peter Lomnický
Réžia, scéna: David Jařab
Dramaturgia: Daniel Majling
Kostýmy: Sylvia Zimula Hanáková
Hudba: Jakub Kudláč
Hrajú: Richard Stanke, Dominika Kavaschová, Alexander Bártha, Ján Koleník, Jana Oľhová, František Kovár, Emil Horváth

Moje spomienky na Moniku

foto: instagram.com - monikapotokarova

Február 2016. S kamarátkou Majkou sme išli na výlet do Bratislavy. Nie však kvôli nákupom, ale predstaveniu Nevesta hôľ v réžii Romana Poláka. Rovnomenný román som mala prečítaný, a tak som sa nevedela dočkať režijno-dramaturgickej koncepcie, scénografie a hereckých interpretácií. Monika Potokárová vtedy hrala spolu s Barborou Palčíkovou, Annou Rakovskou, Dankou Svetlíkovou a Dominikou Žiaranovou v skupine dedinských dievčat. Pripomínali mi kvety v rozpuku - mladé, nevinné, krásne a majúce celý život pred sebou. Moniku som vnímala ako divokú ružu, žijúcu vysoko v horách. Ešte teraz si spomínam na scénu, keď všetky dievčatá vyšli na javisko oblečené v telovej spodnej bielizni, kladúc horiace sviečky na vodu.  

Október 2017. So spolužiakmi sme navštívili predstavenie Sissi - Úteky Alžbety Rakúskej v réžii Eszter Novák. Sedeli sme dostatočne blízko oproti javisku, mali sme možnosť pozorovať hercov a sledovať ich výkony. Už vtedy som o Monike čítala v divadelných kritikách a bola som zvedavá na jej hereckú interpretáciu. Z mladšej generácie umeleckého súboru SND ma oslovila práve ona v role baronessy Mary Vetserovej (milenky princa Rudolfa). Zaujala ma jej rafinovaná ženskosť zmiešaná s nevinnosťou. A samozrejme, hlboký, podmanivý hlas. 

November 2018. Ibsen, zima, zvedavosť. S kamarátkou Katy sme sa vybrali do SND, aby sme si pozreli predstavenie Hedda Gablerová v réžii Romana Poláka. Moniku som mala možnosť spoznať po hereckej stránke opäť o trošku viac. Stvárnila Teu Alvstedovú, ženu, ktorá opustila svojho manžela, aby mohla robiť spolupracovníčku Eilertovi (Dano Heriban). Javiskovú postavu interpretovala s vášňou, odvahou a strachom, ktorý mal korene v prítomnosti Heddy (Táňa Pauhofová). Fascinovalo ma, ako plynulo dokázala prechádzať z polohy odhodlanej ženy k tej vystrašenej. Videla som, že chápe podtext postavy a dokáže precítiť emócie a neskĺznuť do afektu. V tom bolo jej herectvo výnimočné. Pravdivé. Ľudské. 

Máj 2019. Rivers of Babylon v réžii Diega de Brea. Monika hrala Lenku - mladé a milé dievča, do ktorého sa zamiluje grázel Rácz. Emocionálna čistota, neskazenosť, krehkosť, charizma - presne takéto slová sa mi vybavia, keď si spomeniem na Monikinu javiskovú interpretáciu. Vtedy mi nenapadlo, že ju vidím poslednýkrát...

Hoci som sa s Monikou nepoznala osobne, jej výkony v SND ma podnecovali k mnohým úvahám, súvisiacimi s medziľudskými vzťahmi. Okrem toho ma fascinovalo aj jej vyžarovanie, vďaka ktorému dokázala vdýchnuť život každej postave, ktorú stvárňovala. Keď som ju počula spievať, bola som prekvapená z toho, ako tým dokáže potešiť nielen moje uši, ale aj moju dušu. Škoda, že som tak dlho odkladala návštevu predstavenia Kabaret normalizácia alebo Modlitba pre Martu...
Keď som išla v utorok do školy, stačilo mi pozrieť sa do očí spolužiakom, a odčítala som v nich presne to, čo sa vo mne odohrávalo. Prekvapenie z jej náhleho úmrtia, bolesť z toho, že nás opustilo mladé a talentované dievča s obrovskou iskrou v oku...Monika, česť tvojej pamiatke.

  Rivers of Babylon, foto: Martin Geišberg

Hedda Gablerová, foto: Robert Tappert

Ruské denníky, foto: Robert Tappert

Kabaret normalizácia alebo Modlitba pre Martu, foto: Jozef Barinka

Vojna a mier, foto: Ľuboš Kotlár

Fyzici, foto: Radovan Dranga

Antigona, foto: Ctibor Bachratý

Jób, foto: facebook.com - DebrisCompany/physical theatre