Miroslav Daubrava: Výstava mala sprítomniť svet na hranici sna a skutočnosti

kostýmový návrh Zdeňka Šánského, inscenácia Sen noci svätojánskej

V dňoch 19. 11 – 2. 12. 2020 sa v priestoroch bratislavskej Galérie Umelka uskutočnila výstava Magický svet za oponou. Výstavu realizovala PRO SCENA – SLOVENSKÁ SCÉNOGRAFICKÁ SPOLOČNOSŤ, občianske združenie profesionálnych scénografov a technikov. Tento projekt podporil z verejných zdrojov Fond na podporu umenia. Odhliadnuc od všetkých opatrení a presunutých podujatí považujem za šťastie, že sa mi podarilo dostať na toto kultúrne podujatie. Po dlhej dobe som si vychutnala dotyk so živým umením. Ešte väčšiu radosť mám z toho, že sa mi podarilo uskutočniť rozhovor s Miroslavom Daubravom, kurátorom tejto výstavy a scénickým a kostýmovým výtvarníkom. Dozviete sa, aký bol pôvodný kurátorský koncept, aké najstaršie vystavované objekty boli k vzhliadnutiu, ktorý kostým považuje za najviac atraktívny, či čo má spoločné so zlatými vlasmi Deda Vševeda!

Ako sa zrodila myšlienka výstavy Magický svet za oponou? Aký bol váš kurátorský koncept?

Výstava Magický svet za oponou voľne nadväzuje na tému magického priestoru a magických postáv, o ktoré som sa zaujímal už na dávnejšie na výstave realizovanej Divadelným ústavom v spolupráci s Bábkovým divadlom na Rázcestí Shakespearove prechádzky v snoch v Banskej Bystrici (realizovaná v Štátnej vedeckej knižnici v B. Bystrici 2014). Tu som sa sústredil na magický priestor a magické postavy v Shakespearových magických a mytologických hrách, ako napríklad Sen noci svätojánskej, Búrka, Perikles kráľ Týrsky, Zimná rozprávka alebo Cymbeline. Rovnako tak som svoj záujem v tejto problematike rozšíril doktorandským štúdiom na tému Magické a fantastické prvky divadelného kostýmu v Shakespearových hrách Sen noci svätojánskej a Búrka (Akadémia umení v Banská Bystrica, 2014 školiteľ Ján Zavarský).

Výstavu sme v značnom predstihu plánovali na obdobie cirkevného sviatku Všetkých svätých, ľudovo známym ako Dušičky. V USA je tento sviatok známy ako Halloween. Výstava mala sprítomňovať svet na hranici sna a skutočnosti, v ktorom sa prelína svet ľudí a svet magických bytostí. Výstavu sme koncipovali najmä pre detských návštevníkov.

Podstatnú časť výstavy tvoria makety – scénografické modely rôznych scénických výtvarníkov a rôznych divadelných priestorov. Vytvorili sme „biely les“ ako základný koncept, v ktorom bola naša výstava vsadená. Tieto stromy sú zároveň aj výstavné exponáty. Boli dielom scénickej a kostýmovej výtvarníčky Lucie Šedivej, ktorá ich navrhla ako dekoráciu k premiére slovenského mysteriózneho thrilleru Trhlina v réžii Petra Bebjaka v roku 2019 (vyrobila DNA Production, 2019). 

Ak sa nemýlim, tak najvzácnejšie vystavované predmety sú od Ladislava Vychodila (scénická maketa k inscenácii Martin a Slnko, 1973) a Evy Farkašovej (maketa k plagátu Medzinárodného inštitútu bábkových umení v Prahe, 1977). Čím sú pre vás tieto objekty výnimočné?

Maketa k opernej rozprávke Tibora Freša Martin a Slnko (SND, 1976, réžia: Branislav Kriška) je najvzácnejšou. Jej autorom bol Ladislav Vychodil, zakladateľ a najvýraznejšia osobnosť scénografie na Slovensku. Tak ako iní scénickí výtvarníci, rovnako aj Ladislav Vychodil stál neraz pred náročnou úlohou, ako si získať pozornosť detského diváka, udržať ho v napätí dynamickým dejom plným fantázie a prekvapení. Realitu detského sveta prepojil s fantazijnou fériou v modrom lese. Vychodil vybudoval na scéne slovenskú štylizovanú krajinu v štýle ľudovej modrotlače. Maketa vyrobená z plechu modrej farebnosti je pomaľovaná bielymi štylizovanými rastlinnými motívmi inšpirovanými modrotlačou. Kruhový otvor mal evokovať zúžený pohľad dieťaťa cez ďalekohľad. Maketa na výstavu bola zapožičaná zo scénografických zbierok Múzea Divadelného ústavu a patrí medzi skvosty samotnej zbierky makiet. Vďaka zabudovanému osvetleniu patrí na výstavách medzi najatraktívnejšie nielen pre detského diváka, ale aj pre rodičov. 

Maketa Evy Farkašovej vznikla pre Medzinárodný inštitút bábkových umení v Prahe. Súhrou mnohých materiálov vytvorila surrealistický objekt hlavy, z ktorej vyrastá divadlo. Zaujímavý na tejto makete je dôvod jej vzniku. V tomto prípade nejde o návrh scény k divadelnému predstaveniu, ale vytvorená bola ako podklad pre grafický plagát.

maketa Ladislava Vychodila, inscenácia Martin a Slnko

maketa Evy Farkašovej k plagátu Medzinárodného inštitútu bábkových umení v Prahe

Eva Farkašová však nie je jedinou bábkarskou výtvarníčkou zastúpenou na tejto „magickej“ výstave. Návštevníci mohli vzhliadnuť tiež maketu scény Jany Pogorielovej-Dušovej k inscenácii Mauglí (Krajové bábkové divadlo Banská Bystrica, 1984, réžia: Jiří Středa). 

Známeho hrdinu z pralesa Mauglího umiestnila Pogorielová do lesa podobnému tomu, ktorý namaľoval známy francúzky maliar Henri Rosseau. Preslávil sa najmä obrazmi exotických džunglí. Pogorielová však nevytvárala na scéne obraz, ale scénický priestor. Plošná džungľa na obraze bola zrazu priestorovou scénou, ktorá ponúkala Mauglímu množstvo zaujímavých zážitkov, skúseností a objavov.

Potešilo ma, že na výstave som mohla vzhliadnuť aj bábky Hany Cigánovej z televíznej inscenácie Ondreja Sliackeho Krajina Ďživibend (Cigánske rozprávky, STV 1978). Z akého materiálu boli zhotovené?

Bábky sú zhotovené z dreva, polystyrénu a textílií. Ich detailne prepracované oblečenie dokonale vystihuje tradičné odevy cigánskych kočovníkov.

Na výstave bola zastúpená aj ďalšia významná osobnosť bábkového divadla, Ladislav Čisárik. Pri tvorbe Hevierovej rozprávky Krajina zázračno (Bábkové divadlo Košice, 1985, réžia: Ján Uličiansky) vychádzal z princípov surrealizmu.

Kolážou jednoduchých premien Čisárik vytvoril rad kúzelných obrazov. Vo výsledku maketa pripomína obrazy belgického maliara René Magritta. Jednoduchému hraciemu priestoru dominuje nadrozmerný obrys ľudskej hlavy, ktorý mal symbolizovať vstup do seba samého. V jeho hlave vyrastal strom Rýmovník, z ktorého vyrastali jeho plody – rýmy.

maketa Ladislava Čisárika: Krajina zázračno

Dominantou výstavy je bábka draka, ktorá sa tiahne takmer celým priestorom sály.

Drak je považovaný za mýtické zviera objavujúce sa v mnohých kultúrach. Predstavy o jeho vzhľade sú mnohé, neexistuje jeho presná podoba. Rytier Kýchot sa predvádza na cvičenom koni a ohuruje publikum. Vystatuje sa do chvíle kým mu na chrbát nedýchne drak..... Gigantický drak ako bábka na spodné vodenie je autorským dielom dvojice Zuzu Hudek a Natálie Gálisovej (terajšia ministerka kultúry Natália Milanová). Ide o draka ku konkrétnemu predstaveniu Dobrodružstvá Dona Kýchota z Ranča (Tyršovo nábrežie Bratislava 2012 ). Bolo to interaktívne predstavenie s koňmi pre deti a ich rodičov. Autorkou realizácie draka, kostýmov a dekorácií vrátane réžie je Zuzu Hudek.

V podobe kostýmových návrhov a fotografií z inscenácií bola prezentovaná napríklad Farma zvierat nitrianskeho Starého divadla Karola Spišáka (2017, réžia: Peter Chmela). Scéna, ktorú vytvorila Zuzu Hudek, predstavovala typickú dedinskú farmu s kopami slamy a dreveným domčekom. Zaujalo ma, že drevená búda na kolieskach mala viacero využití – slúžila nielen ako konský záprah, ale aj ako priestor, kde sa odohrávali útoky. Kostýmy vychádzali zo zvieracích prototypov. V tejto súvislosti môžeme spomenúť Sliepku, ktorej kostýmové riešenie reprezentovalo pásikavé tričko bez ramienok, červeno-bielo-žltá strapcová sukňa, rukávy s pestrofarebnými strapcami a svetlohnedá čiapka s oranžovým chocholom. Čo bolo hlavnou témou inscenácie?

Hlavnou témou bolo, že sa zvieratká rozhodnú z farmy vyhnať ľudí, ktorých považujú za svojich tyranov a zotročovateľov. Ich hlavným heslom malo byť „Všetky zvieratká sú si rovné“.

Keď sa povie magický svet, jednou z prvých asociácií je u mňa Zimná rozprávka od Williama Shakespeara. Návštevníci mohli vzhliadnuť makety od scénického výtvarníka Milana Ferenčíka práve k tejto Shakespearovej inscenácii. Nie je to však jediná maketa zastúpená týmto scénickým výtvarníkom.

Ferenčík, ktorý tvorí najmä scény k operným dielam, predstavil na výstave sériu makiet k inscenáciám Zimná rozprávka a Mefistofeles. V Zimnej rozprávke (DAB Nitra, 1989, réžia: J. Bednárik), rozprávke pre dospelých, Ferenčík situoval dej do interiéru veľkej knižnice, kde pri čítaní rozprávky postupne ožíva celý priestor. Masívne police knižnice sa menia a posúvajú, čím dej dynamizujú a poskytujú rôzne priestory, v ktorých sa príbeh odohráva. V Mefistofelovi (SND, 1996, réžia: M. Fischer) je celá hracia plocha situovaná do gigantickej gule slúžiacej najmä pre spevácky zbor. Priestory Faustovej pracovne, záhrady, väzenia a podsvetia sú situované v spodnej časti gule na javiskových vozoch. Tie umožnili rýchle a nenáročné premeny. Makety scén Ferenčík doplnil bravúrne vypracovanými scénickými návrhmi a fotografiami z inscenácie. Prítomnosť Milana Ferenčíka na výstave má nesporne významné miesto. Najmä ako operný scénograf patrí medzi najvýznamnejších tvorcov v rámci dejín a vývoja slovenskej opernej scénografie.

Na výstave má svoje zastúpenie aj významná kostýmová výtvarníčka Helena Bezáková. Návštevníci mali možnosť vidieť kostým z opernej inscenácie Čarovná flauta (SND, 1986, réžia: Miroslav Fischer). Prezradili by ste mi o ňom niekoľko zaujímavostí?

Najvzácnejším a zároveň najstarším je na výstave prítomný kostým Kráľovnej noci z opery Wolfganga Amadeusa Mozarta Čarovná flauta. Kostým bol vyrobený z látky a striebornej fólie. Na výstavu bol zapožičaný zo zbierky kostýmov z Múzea Divadelného ústavu. Zaujímavosťou pri tomto kostýme je fakt, že sa v zbierkach MDU nachádzajú dva tieto kostýmy. Nie z dôvodu alternácie postáv, ale preto, že jeden bol obsadený na jednej výstave a na inú výstavu v rovnakom čase bol žiadaný tiež. Bezáková nechcela prísť o príležitosť a sama druhý kus vyrobila. 

kostým Heleny Bezákovej, operná inscenácia Čarovná flauta

Návštevníci mohli vzhliadnuť aj kostýmy Rádio muža, kapitána Magora a Sirény z detskej televíznej relácie Ponorka na Dunaji (STV Bratislava 1999-2000 , réžia: Vladimír Balko), ktoré vytvorila Ľubica Jarjabková.

Bola to kreatívna súťažná relácia, v ktorej súťažiaci zdolávali nástrahy a rôzne disciplíny, aby sa dostali k pokladu - atraktívnym vecným cenám. Reláciu moderoval herec Ján Kroner cez vysielačku. Zápornú postavu Kapitána Magora stvárnil herec Leopold Haverl. Relácia pripomínala akoby detskú Pevnosť Boyard. Jarjabkovej kostýmy rozširujú kaleidoskop kostýmov zo skupiny fantasy. Skúsená kostýmová výtvarníčka Ľubica Jarjabková dokladá aj trojicu kostýmových návrhov. Autenticitu návrhu vhodne dopĺňajú pripnuté vzorky látok.

Na výstave sme mali možnosť vidieť viaceré zvieracie kostýmy od Lucie Šedivej. Mohli by ste ich priblížiť? 

Scénická a kostýmová výtvarníčka Lucia Šedivá v postave Líšky (Zvieratká na letisku, Divadlo Aréna Bratislava, 2019, réžia: Juraj Bielik) zvolila prepojenie súčasného odevu a zvýraznenia hlavného charakteristického znaku. V postave Líšky znázornila kožuch líšky dlhými vlasmi vo farbe kožušiny zvieraťa a nohavice „kapsáče“ s mnohými vreckami, čo malo evokovať zlodejské úmysly. Podobne aj kostým Lienky z inscenácie Ferdo Mravec (DAB Nitra 2014, réžia: Jakub Nvota) je tohto druhu. Výrazný znak lienky je jej výrazný bodkovaný dezén na povrchu tela, ktorý má vzbudzovať rešpekt voči predátorom. Ten sa v štylizovanej podobe preniesol aj na sukňu podporenú výstužou. Červeno-čierna farebnosť sa stala východiskom pri tvorbe celého kostýmu vrátane elegantného kabátu. 

Magický svet umocňujú aj kostýmy Simony Vachálkovej z inscenácií Z rozprávky do rozprávky (SND, 2015, réžia: Jozef Dolinský st.) a Popolvár (SND, 2007, réžia: Ján Ďurovčík).  Kostýmy troch krásavíc, dvoch čertov, vážky, čarodejnice, dúhovej a krištáľovej víly zaujmú svojím nápaditým prepracovaním a premyslenou prácou s farbami. Z akých materiálov boli vytvorené? V čom podľa vás spočíva ich výnimočnosť?

Kostýmy z výstavy boli navrhnuté pre dva detské balety do SND – do Historickej a Novej budovy. Pri koncepcii kostýmovej výpravy k Popolvárovi vychádzala pani Vachálková z predlohy Ľ. Feldeka, kde boli presne definované rozprávkové postavy, ako napr. Popolvár, gunár, kráľ, princezná, ceremoniál, princovia, pážatá, pospolitý ľud a víly-vtáci. Kostýmy víl-vtákov, ktoré boli prezentované na výstave, tvoril základný korzet doplnený o aplikácie s perím a rôznymi lesklými flitrami, sklenenými korálikmi, štrasmi a zrkadlovými nášivkami. Korzet dopĺňal plášť s kapucňou a širokými rukávmi, ktoré pri pohybe vytvárali krídla vtákom-vílam. Kostýmy boli ušité z hodvábu-japanu, boli riasené a plisované a po celom povrchu posiate lesklými flitrami a pierkami vo farbe kostýmov. Baletky mali biele dlhé parochne s čelenkou, na ktorej bola tiež bohatá aplikácia a na tvárach mali masky vyrobené z čipky, doplnené pierkami vo farbe kostýmu. Kostýmy dopĺňali vysoké glazé rukavice a biele nepriehľadné pančuchy. Baletné  špičky boli tiež vo farbe kostýmov.

Kostýmy do ďalšieho baletu Z rozprávky do rozprávky mali tiež svoju osobitú výtvarnú štylizáciu, kde boli civilné - až filmovo realistické kostýmy z obdobia secesie, ako napr. kostýmy rozprávkarky, detí - chlapcov a dievčat, rôzne postavy z ulice, ako napr. verklikár, pár mladých ľudí, cyklista, kvetinárka. Ostatné kostýmy sa viazali na jednotlivé obrazy baletu so svojou osobitnou témou. V tomto prípade mali kostýmy svoju výtvarnú štylizáciu, a práve tie boli súčasťou tejto výstavy (krajčír, víly-krásavice, čertovia, čarodejnice, princ, princezná, dvorné dámy, vodná víla, vážky, vtáčiky, škriatkovia, zvieratká: mačka, pes, kohút,  ďalej oslík, piráti atď.). Obidva balety boli u divákov veľmi obľúbené, hlavne u detských návštevníkov.

kostýmy Simony Vachálkovej

Umeleckým zážitkom pre mňa boli aj kostýmové návrhy Zdeňka Šánskeho k inscenácii Sen noci svätojánskej. Podľa mňa fungujú aj ako samostatné výtvarné diela, nakoľko je v nich cítiť inšpirácia surrealizmom. 

Zdeněk Šánský je absolvent scénografie na českej DAMU u Františka Trostera, jedného z legiend českej scénografie. Jeho umelecká tvorba je predovšetkým spätá so Slovenskou televíziou, kde pracoval ako kostýmový výtvarník niekoľko desaťročí. Na výstave však Šánsky prezentuje aj voľnú textilnú tvorbu. Je autorom veselých drobných postavičiek „Škriatkovia“ vyrobených z rúna a tiež je autorom textilného obrazu Morská panna vyrobeného technikou artprotisu. Meno Zdenka Šánskeho sa často krát spomína v oblasti textilnej tvorby a textilných výstav.

kostýmové návrhy Z. Šánského, inscenácia Sen noci svätojánskej

Čím je pozoruhodná kolekcia kostýmových návrhov Nadi Šimunovej, realizovaná k inscenácií Faust a Margaréta, podľa známej Goetheho predlohy Faust (ročníková práca VSMU 1975/76)?

Fascinujúce expresívne návrhy sú realizované kombinovanými technikami, častokrát deformované štylizáciou a farebným akcentom. Návrhy často dopĺňajú texty alebo slovný opis jednotlivých častí kostýmu. Na výstavu sa dostala konkrétne časť Valpurgina noc, v ktorej vystupovalo množstvo démonov a nereálnych bytostí. Šimunovej škálu výtvarných prejavov dopĺňajú kostýmové návrhy k operete Madame Pompadour (L. Fall, Nová scéna 1993, réžia: M. Chudovský). Tu okrem kostýmových návrhov vystavuje aj kostým Anjela a Amélie. Opäť expresívny kostým anjela s krídlami však Šimunová neinštaluje na klasickú figurínu, ale na nápadito riešenú alternatívu figuríny vo vlastnej výrobe. Kreatívna výtvarníčka ponúkla na výstavu aj niečo zo svojej voľnej tvorby. Expresívne maliarske diela Anjel a Sen noci svätojánskej (2012) vytvorené technikou akrylu a olejového pastelu odkrývajú autorkine vnútro. Výtvarný rukopis kostýmových návrhov je rôzny, rovnako ako aj rôznorodé sú výtvarné techniky prevedenia - od kresby ceruzou, akvarelom, pastelom a rôznych koláží.

kostým Nadi Šimunovej, inscenácia Madame Pompadour

Súčasťou výstavy sú aj kostýmové návrhy scénografa Mareka Šafárika. Čím sú pozoruhodné?

Postavy k predstaveniu na nádvorí hradu Červený kameň Čarodej Dagda a magické talizmany (réžia: K. Cibuľková, M. Igonda, 2020) vytvoril v kresliacom 3D programe, v ktorom obyčajnú ceruzu a papier vystriedalo kresliace pero a tablet.

Ktorý kostým z výstavy považujete za najviac atraktívny? 

Z hľadiska najatraktívnejších kostýmov najmä pre deti považujem kostým Múmia a dievčatko vytvorených pre videoklip speváka Mira Jaroša s názvom Strašidlá (Pseudoart Creative, 2019, réžia: Štefan Lelovič). Ich autorkou je Michaela Mokrá. Videoklip vznikol na Halloween. Základným východiskom a inšpiráciou bol legendárny klip kráľa popu Michaela Jacksona - Thriller. Hlavným cieľom tvorcov videoklipu bolo, aby si deti našli priateľskú cestu k strašidlám, ktorých sa netreba báť, pretože strašidlá existujú len v našej fantázii. Možno len na škodu bolo, že sa na výstavu nedostalo viac kostýmov, ale z viacerých dôvodov to nebolo možné.

kostým Michaely Mokrej k videoklipu Strašidlá

Nedá mi nespomenúť aj vašu maketu k rozprávke Tri zlaté vlasy Deda Vševeda (Spišské divadlo, Spišská Nová Ves, 2017, réžia: Kamil Žiška), ktorú ste vytvorili s vaším bratom Jaroslavom.

Príbeh chudobného Plavčíka, ktorý sa vybral na dlhú a dobrodružnú cestu za tajomným Dedom Vševedom, sme situovali do prostredia vytvoreného z vlasov Deda Vševeda. Surrealistické prostredie lesa, zámku, krajiny, stromov či rieky bolo rovnako ako v makete, tak aj na javisku divadla vyrobené z hrubých zlatých drôtov predstavujúcich vlasy.

Nemenej interesantným estetickým zážitkom je váš kostým k inscenácii Erindo (Konzervatórium Tolstého Bratislava, 2018, réžia: Roman Bajzík). Erindo bol bohom rieky, členom vodného sveta. Dominantnou farbou je modrá, ktorá v kombinácii s vrstvením materiálu pôsobí honosne. Čo váš inšpirovalo pri tvorbe? 

Opera Erindo vznikla v období baroka, takže aj v interpretácii kostýmov bolo toto obdobie ťažiskovým. Keďže opera bola realizovaná na pôde školy, mala najmä edukačný rozmer. Cieľom barokového kostýmu bola bohatosť a dekoratívnosť. Mal pôsobiť ako súčasť architektúry (niečo ako socha). Voľne som sa nechal inšpirovať kostýmom francúzskeho Krála Ľudovíta XIV., ktorý bol v histórii známy pod prezývkou Kráľ Slnko.

                                  kostýmové riešenie Miroslava Daubravu k inscenácii Erindo

Deň s Ladislavom Vychodilom

Manon, SND Bratislava, 1980, réžia: Branislav Kriška

„V umění má význam pracovat jedině tenkrát, když člověk přinese do umění něco nového, co nikdo před ním neřekl,“ povedal Ladislav Vychodil už v roku 1965. Hoci od vyslovenia tejto myšlienky uplynulo veľa rokov, stále je aktuálna a v neposlednom rade aj inšpiratívna. To isté môžeme povedať aj o jeho scénických návrhoch, ktoré fascinujú prepracovanosťou v každom detaile. Iste, uvažovať o scénických návrhoch a maketách bez režijno-dramaturgickej koncepcie sa môže na prvý pohľad javiť ako problémové, keďže scénický výtvarník tvorí s ohľadom na ňu. Slovenská národná galéria sa preto rozhodla priblížiť umeleckú tvorbu tejto významnej osobnosti z pohľadu výtvarných princípov. Koncipovanie scénických návrhov z takéhoto hľadiska prináša iné uvažovanie o vzhliadnutých vystavovaných exponátoch, čo môžeme považovať za zaujímavé a prínosné. Návštevník (zväčša divadelník) by sa mal odosobniť od vnímania návrhu scény z hľadiska režijno-dramaturgickej koncepcie (pozadie vzniku hry, jej analýza, ktorá umožní odkrytie vzťahov, v dôsledku čoho sa režisér spolu s dramaturgom rozhodnú o téme, ktorú chcú zdôrazniť, a o spôsobe pretlmočenia myšlienky hry a pod.). Okrem toho, takýto koncept výstavy upriamuje pozornosť na scénický návrh ako umelecký artefakt umiestnený v galérii. Stáva sa z neho obraz, ktorý môže návštevník pozorovať tak dlho, ako to jeho umelecká duša dovolí.

Výstava LV100 odkazuje jednak na iniciály mena významného scénografa a číslovka poukazuje na sto rokov od výročia jeho narodenia (nemožno zabudnúť ani na sto rokov od vzniku slovenského profesionálneho divadelníctva). Spojenie významných udalostí tak ústi do výstavy rozdelenej do týchto tematických línií: Siločiary, Svetlo, Imaginácia, Umelecko-dekoračné diele SND, Sorela (Socialistický realizmus), Rekvizity a Svätopluk. Návštevník môže skúmať rôzne grafické objekty a optické ilúzie spájané s princípom siločiar, nehovoriac o metaforách, ktoré dodávajú Vychodilovým návrhom poetický nádych. V súvislosti so svetlom je dôležité spomenúť jeho inšpiráciu - švajčiarskeho scénografa Adolpha Appiu, pre ktorého bolo svetlo alfou a omegou každého scénického návrhu. Je zaujímavé sledovať, ako Vychodil pracoval s týmto výtvarným princípom, ako dokázal vytvoriť nekonečný priestor a „obliecť ho“ do konkrétnych farieb. V časti venovanej Imaginácii si môžeme všimnúť materiálovú bohatosť jeho návrhov, čo súviselo s jeho túžbou prinášať do umenia vždy niečo nové. Aj v tom spočíva jeho výnimočnosť. Ladislav Vychodil bol taktiež iniciátorom rozšírenia projektu Umelecko-dekoračných dielní Slovenského národného divadla, keďže v jeho období tam pracovalo iba pár stolárov. Vďaka nemu sa súčasťou divadelných dielní stala aj výroba makiet – takýmto spôsobom umožnil študentom z Katedry scénografie Vysokej školy múzických umení v Bratislave, aby sa stali súčasťou umeleckého procesu. Na výstave nechýbajú ani scénické návrhy, ktoré vzišli zo spolupráce s českým režisérom Alfrédom Radokom na začiatku 60. rokov – každá rekvizita sa totiž stala plnohodnotnou až v interakcii s hereckou akciou. Súčasťou výstavy je aj niekoľko návrhov k téme Veľkej Moravy, ktorá bola pre Ladislava Vychodila nesmierne dôležitá (niekoľkokrát navrhol scénu k opere Svätopluk): „Národní oslavná opera, která vlastně...dokazuje, i když to bylo spojené s Moravou, že první slovanská kultura, písmo a to všecko vzniklo u nás.“

Prečo je svetlo dôležitou súčasťou scénografie? Ktorý maliar inšpiroval Ladislava Vychodila? Prečo by mala z výtvarného hľadiska pôsobiť scéna nedokončene? A čo znamená Vychodilov pojem svetlogenickosť? Odpovede nájdete na výstave LV100, ktorú si môžete pozrieť v priestoroch Slovenskej národnej galérie v Esterházyho paláci do 16. augusta 2020. Kurátorkou výstavy je Zuzana Koblišková.

Dido a Aeneas, Loberto Theatre Santa Barbara, 1974, réžia: Carl Zytowski

Dido a Aeneas, Loberto Theatre Santa Barbara, 1974, réžia: Carl Zytowski

Romeo a Júlia, Národné divadlo Bratislava, 1957, réžia: Jozef Budský

Romeo a Julie, Národné divadlo Bratislava, 1957, réžia: Jozef Budský

Biela nemoc, Národné divadlo Bratislava, 1958, réžia: Jozef Budský

Vec Makropulos, SND Bratislava, 1973, réžia: Branislav Kriška

Tanec nad plačom, Národné divadlo Bratislava, 1957, réžia: Tibor Rakovský

Svätopluk, Slovenské národné divadlo, Bratislavský hrad, 1970, réžia: Branislav Kriška (kostým: Helena Bezáková)

Optimistická tragédia, Národné divadlo Bratislava, 1957, réžia: Jozef Budský

Na výstave: Divadelné storočie - stopy a postoje

Mojou prvou kultúrnou udalosťou po Covid-19 (nie, žiadna druhá vlna nebude) bola návšteva Bratislavského hradu, konkrétne výstavy Divadelné storočie - stopy a postoje. Výstavu som navštívila minulý víkend, t. j. 30. mája 2020. Asi vám nemusím opisovať, s akým vzrušením som si v piatok večer líhala do postele. Už dva mesiace som nebola na žiadnom kultúrnom podujatí (záznamy z inscenácií nerátam), a tak som sa, prirodzene, nevedela dočkať prvého dotyku s umením po koronavíruse. 

Výstava vznikla pri významnej príležitosti, keďže si v roku 2020 pripomíname sto rokov od založenia Slovenského národného divadla. Pripravil ju Divadelný ústav v Bratislave v spolupráci so Slovenským národným múzeom - Historickým múzeom v Bratislave. Výstava upriamuje pozornosť na premeny, akými prešlo slovenské divadelníctvo, čomu zodpovedá aj koncept jednotlivých expozícií a scenár výstavy, ktorého autorkou je Zuzana Nemcová Gulíková:

Stredoveké náboženské divadlo a dráma (kurátor: Lukáš Kopas),

Slovenské divadlo pred vznikom profesionálneho divadla 1830 - 1919 (kurátor: Martin Timko),

Vznik a poslovenčenie Slovenského národného divadla (kurátor: Martin Timko),

Rozvoj divadelnej siete po roku 1944 (kurátor: Martin Timko),

Divadelná architektúra (kurátori: Miroslav Daubrava, Adam Križan),

Slovenská dráma (kurátorka: Elena Knopová),

Činoherné divadlo (kurátor: Karol Mišovic),

Opera (kurátor: Jozef Červenka),

Opereta a muzikál (kurátor: Stanislav Bachleda),

Tanečné divadlo a pantomíma (kurátori: Monika Čertezni a Marek Godovič),

Moderné formy divadla (kurátor: Marek Godovič),

Bábkové divadlo (kurátorka: Barbora Krajč Zamišková),

Prítomnosť divadelnej minulosti (kurátori: Vladislava Fekete, Marek Godovič, Karol Mišovic),

Príbeh divadelnej kritiky (kurátorka: Martina Mašlárová).

Vnímam ako výhodu, že každá expozícia mala svojho kurátora, pretože sa v nej odrážala iná atmosféra a mňa vždy prekvapil priestor, do ktorého som sa dostala. Uvediem v tejto súvislosti jeden príklad. Po obdivovaní makiet Historickej budovy SND, Štátneho divadla v Košiciach a pod. som sa zrazu ocitla v dedinskej izbe, čomu zodpovedal hnedý nábytok, drevený stôl so stoličkami, kreslá a archívne materiály, napríklad scénický návrh z inscenácií Zvonovho Tanca nad plačom (1969), Laholových Škvŕn na slnku (1968) či fotografia z Krčmárikovej Krčmy pod zeleným stromom (1995). Tušíte správne: takýmto spôsobom bola riešená expozícia Slovenskej drámy. 

Na výstave ma najviac zaujalo obrovské množstvo dobových materiálov, či už v podobe fotografií (napr. podnikateľa Antonína Drašara, hercov zo Slovenského spevokolu, Jána Palárika, prvej slovenskej herečky Aničky Jurkovičovej a pod.), pohľadníc, zápisníkov hercov, scénických a kostýmových návrhov, fotografií z inscenácií, Domáceho poriadku Slovenského spevokolu, plagátov a pod. Obzvlášť ma potešili kostýmy - v tejto súvislosti by bolo hriechom nespomenúť Helenu Bezákovú, ktorej výtvarný rukopis je charakteristický vrstvením rôznych druhov materiálov. Som potešená, že som si mohla zblízka pozrieť tvorbu ďalších významných slovenských kostýmových výtvarníčok, a to napr. Stanislavy Vaníčkovej, Marije Havran, Alexandry Gruskovej, Márie Cillerovej, Evy Farkašovej, Ľudmily Várossovej atď. Samozrejme, divadelný kostým nemožno hodnotiť samostatne, keďže je súčasťou režijno-dramaturgickej koncepcie inscenácie a vždy vyplýva z charakteru postavy. Aj výstavné skúmanie však moje oči potešilo, hlavne z hľadiska detailov (výšivky a pod.).

Keďže sa zaraďujem k ľuďom, ktorí majú blízku k archívnym prameňom a dokážu pri nich stráviť veľa času, tak výstava Divadelné storočie - stopy a postoje bola v tomto smere správnym rozhodnutím, ako stráviť slnečnú sobotu na Bratislavskom hrade. Nehovoriac o tom, že necelý mesiac pred štátnicami nejednému študentovi/študentke pomôže, ak má možnosť prísť do kontaktu s dobovými materiálmi a nadobudnúť, resp. rozšíriť doterajšie vedomosti prostredníctvom takejto vizuálnej podoby (áno, reč je o mne). Výstavu odporúčam všetkým ľuďom, bez ohľadu na stupeň lásky k divadlu. Ak sa vám s divadlom spája iba meno Jána Koleníka, príďte, ak chcete vidieť kostýmy Alexandry Gruskovej, nech sa páči. Ak chcete počuť hlas Jána Jaborníka, takisto ste vítaní. Poznávacia hodnota vás neobíde (jedine, ak by ste ju obišli vy a za päť minút prebehli celou výstavou, no úprimne dúfam, že takíto barbari nie ste).

Bábka Evy Farkašovej (inscenácia Luskáčik, Bratislavské bábkové divadlo)

maketa Milana Ferenčíka k inscenácii Tannhäuser, SND, 1994

kostým Marije Havran (inscenácia A budeme si šepkať, SKD Martin, 2009)

kostým Alexandry Gruskovej (inscenácia Gazdiná roba, DAB v Nitre, 2014)

áno, mám rada detaily

kostýmové návrhy Heleny Bezákovej k inscenácii Kráľ Lear, SND, 1975

Bačova žena, SND, 1963

maketa Historickej budovy SND

Lasica a Satinský :)

kostým Heleny Bezákovej (Tosca, SND, 1973)

kostým Alexandry Gruskovej (Statky-zmätky, DAB v Nitre, 2007)

kostým Petra Čaneckého (Ako sme sa hľadali, Radošinské naivné divadlo, 2003)