Buňka číslo: Máš chuť na biely koktejl?

foto: autorka

Kedysi som sama so sebou uzavrela dohodu, že od inscenácií nebudem mať žiadne očakávania, aby som sa vyhla prípadnému sklamaniu. Okrem toho mám rada ten pocit, keď absolútne neviem, čo môžem očakávať, a keď sa počas predstavenia nechávam prekvapovať tým všetkým, čo sa deje na scéne. V pondelok, 20. marca 2017, sa v pražskom divadle Studio Hrdinů uskutočnila repríza inscenácie Buňka číslo, ktorá mala premiéru pred dvoma mesiacmi. Po jej vzhliadnutí som si povedala, že sa v článku budem sústrediť na jej scénografickú zložku (na ďalších riadkoch sa dočítate prečo). Na začiatok však pár dôležitých informácií.

Táto hra vznikla na objednávku divadla a autorku Petru Hůlovú k napísaniu textu oslovila veľvyslankyňa Luxemburského veľkovojvodstva. Na plagáte k tejto inscenácii sa nachádza rozhovor, z ktorého vám v tejto súvislosti chcem ukázať časť týkajúcu sa vzniku hry.

foto: Studio Hrdinů

Manderscheidova poviedka čtení v praze je plná alúzií na Franza Kafku, Václava Havla a Golema. Samotná autorka priznáva, že práve to ju podnietilo k napísaniu hry, prostredníctvom ktorej sa zamýšľala nad tým, čo v súčasnosti reprezentuje český národ. Ako v rozhovore ďalej uvádza: ,,Můj text tento terén ohmatává prostřednictvím stylizovaného jazyka jakéhosi ambivalentního kázaní tří postav, jež reflektují českou situaci. Leimotivem je portrét intelektuálních elit, vztah mezi nimi a národem."

V javiskom spracovaní sa základný leimotív realizuje rozdelením scény na dve časti: hornú, ktorú reprezentuje Manderscheid spolu s maliarkou, a dolnú, v ktorej sú prítomné tri prosté ženy českého národa. V inscenácii sa teda v rovnakom čase odvíjajú dva rôzne príbehy, ktoré však majú spoločného menovateľa - český národ a jeho situáciu. Manderscheid s maliarkou nazerajú ,,zhora" na úvahy troch žien. Prepojenie dvoch časových rovín je divákovi jasné nielen rozdelením scény na vrchnú a spodnú časť, ale aj oblečením vystupujúcich postáv. Manderscheid má na sebe bohato vyšívaný kabát z obdobia renesancie, a maliarka (ktorej počas celej hry robí spoločnosť štetec) sa divákom predstavuje v podobnom historickom odeve. Tieto dve postavy a prítomné rekvizity (kráľovské kreslo, toaletný stolík, zrkadlo) tvoria kontrast so ženami v bunke. 

Priestor, v ktorom sa pohybujú, nie je tak ohraničený, ako v prípade Manderscheida, čo otvára kreatívne pole nielen pre ženské postavy (môžu sa pohybovať bez obmedzení), ale aj pre vizuálnu stránku inscenácie. Tak napríklad biele lavičky. V hre sú najprv použité ako ohrada, ktorá oddeľuje jednotlivé bunky, potom sú herečkami spájané, aby sa na tam mohol premietať krátky videozáznam s vranami. Čo mňa osobne najviac oslovilo bolo využitie lavičiek ako veľkých sedačiek zavesených na modrých lanách, na ktorých sa predstaviteľky ženského národa hojdajú a filozofujú. A čo ilúzia dovolenky na Bali, kedy všetky tri ženy ležia na lavičkách, svieti na ne modré svetlo a z reproduktorov sa ozýva zvuk vĺn, ktoré lákajú k celodennému oddychu? Behom niekoľkých minút bolo také jednoduché preniesť sa do tropickej krajiny, hoci sa predstavenie odohráva v podzemných priestoroch.

Mimoriadne pôsobivá je aj vymodelovaná socha hlavy, ktorú jedna zo ženských postáv zahalí do bielej látky, čím sa jej podarí vytvoriť ilúziu ľudského tela. Keď odtrhne ďalšie kusy svetlej látky a priloží ich k miestam, kde má človek ruky a chodidlá, niet žiadnych pochýb o tom, že pred nami stojí zaujímavá postavička. Už len vložiť srdce do fiktívnej hrude...

Pre mňa ako diváka bola práve scénografická zložka inscenácie Buňka číslo veľmi pútavá. Niekto iný by mi mohol oponovať - prečo som sa sústredila práve na vizuálnu stránku, keď sa v hre rieši to, kam ako národ Česká republike smeruje? Všetko je však založené na subjektívnych pocitoch - teda na tom, čo v nás konkrétna inscenácia vyvolá. Čím na nás zapôsobí. Pre mňa je Buňka číslo typickým príkladom slovesa ,,dívať sa". Tak sa poďte podívat aj vy. :)

Dôležitá poznámka na záver: v tomto predstavení si publikum a javisko vymenili svoje úlohy. Kedy naposledy ste sedeli v divadle na javisku?

Scenár: Petra Hůlová

Réžia: Jan Horák a Michal Pěchouček

Dramaturgia: Jan Horák

Scénografia: Michal Pěchouček

Kostýmy: Michal Pěchouček a Tereza Hrzánová

Hudba: Dominik Garajský a Richard Ayres

Videoprojekcia: Jan Hladil

Sochárska supervízia: Pavel Karous

Hrajú: Magdalena Sidonová, Ivana Uhlířová, Bio Masha, Milan Stehlík / Michal Pěchouček, Gabriela Slaninková