STRETNUTIE - 2. festivalový deň

Cez les, foto: Michal Lachkovič

Najprv sme sa prešli v strašidelnom lese s Červenou čiapočkou, potom sme nahliadli do vtipnej domácnosti Hastrošovcov, následne sme sa posilnili v českej ,,hospode", pokračovali sme v peci Janka a Marienky, no a druhý deň festivalu STRETNUTIE - SETKÁNÍ - SPOTKANIE - TALÁLKOZÁS v Nitre (streda, 6. jún 2018) sme zakončili rodinnou drámou.

Červená čiapočka trochu inak

Katedra alternativního a loutkového divadla DAMU z Prahy spracovala svetoznámu rozprávku o Červenej čiapočke. Autorka a režisérka inscenácie Cez les, Viktorie Drdová, v inscenácii vysúva do popredia motív putovania dievčatka cez strašidelný les. Scéne dominuje kruh vytvorený z listov, konárov či sviečok, v ktorom je ,,uväznená“ Čiapočka. Dve dievčatá stojace za kruhom suplujú nevyspytateľnosť lesa – do kruhu hádžu listy, vylejú vodu na hlavnú protagonistku, alebo ju kriesia prostredníctvom konárov. 

Na inscenácii je mimoriadne pútavý spôsob budovania napätia a strachu (sypanie múky, do ktorej odtláča Čiapočka svoje stopy, šušťanie konárov, zrýchlené dýchanie vo vymedzenom priestore). K tajomnej atmosfére prispieva aj pálenie sviečok a listov, vďaka čomu divák sa stáva svedkom magického rituálu. Nonverbálna inscenácia Cez les necháva dostatočne veľký priestor diváckej predstavivosti, pretože pôsobí na zmysly prostredníctvom práce s materiálom. Vďaka minimalistickej scénografii, podporenej prítomnosťou prírodných živlov (voda, oheň, zem), vidíme, no predovšetkým cítime vôňu lesa, v ktorom sa každý krok môže stať osudným.

Mirka

Hastrošovci alebo vzbura opíc

Hastrošovci, foto: Michal Lachkovič

Divadlo Lampion z Kladna na festivale uviedlo adaptáciu jedného z najslávnejších príbehov od Roalda Dahla Hastrošovci v réžii Tomáša Procházku. Adaptáciu vytvoril Radek Beran a kolektív. Dahlov príbeh plný vtipných opisov sa tvorcom podarilo vo veľkej miere preniesť aj do javiskovej akcie s bábkami. 

Výtvarníčka Bára Čechová vytvorila jednoduchú variabilnú scénu a bábky, ktoré skrývali viaceré prekvapenia (Pani Hastrošová mala odnímateľné oko a Pán Hastroš mal v bruchu otvor, cez ktorý mu vybrala manželka oko, ktoré jej zhltol). Interesantne navrhla bradu pána Hastroša, ktorú autor opisuje ako mimoriadne špinavú a plnú omrviniek, či vší. Výrez z tváre nadrozmerne zväčšila, a tak divák detailne videl do útrob Hastrošovej brady. Inscenácia prepájala bábkové a činoherné herectvo. Vodenie bábok bolo odkryté a herci neraz „vystupovali“ zo svojich javiskových postáv a previedli krátky, vtipný činoherný skeč, ktorým objasnili históriu Hastrošovcov, alebo ich motivácie konania. Navyše viackrát vošli medzi publikum a nadväzovali s ním priamu interakciu.

Dej bol podobne ako u Dahla rozdelený do dvoch rovín, ktoré navzájom súviseli a miestami sa aj nakrátko spojili - jedna ukazovala život Hastrošovcov, ktorí sa navzájom doberali a ubližovali si rôznymi prefíkanými spôsobmi. Druhá rovina upriamovala pozornosť na život opíc, ktoré pán Hastroš týral, až sa napokon vzbúrili a prevrátili im dom dolu hlavou. Obom tyranom natreli na hlavu lep, aby sa prilepili hlavou o podlahu. Hastrošovci sa vďaka tomuto nápadu začali scvrkávať, takže ich nikto nikdy nenašiel. 

Tvorivý tím inscenácie Hastrošovci pod vedením režiséra Procházku mal pred sebou neľahkú úlohu – preniesť poetiku a príbeh Roalda Dahla na javisko. Podarilo sa im to s vtipom a hravosťou. Inscenácii nechýbala dynamika, vďaka čomu detskí i dospelí diváci veľmi dobre reagovali a zabávali sa neraz čiernom a drsnom humore, ktorý k autorovej poetike neodmysliteľne patrí.

Petra

Objektový pár Janko a Marienka

Janko a Marienka, foto: Michal Lachkovič

Cyklus inscenovaných rozprávok Katedry alternativního a loutkového divadla DAMU z Prahy uzatvorili Janko a Marienka. Režisérske duo Ondřej Menoušek a Maryia Komarova predstavili nitrianskemu publiku objektové nonverbálne predstavenie, ktoré vzniklo na motívy tejto známej rozprávky o dvoch súrodencoch. Janka a Marienku predstavujú vyrezávané drevené obdĺžniky, ktoré vznikajú priamo pred očami divákov. Počas práce s materiálom sú okrem toho prítomné aj vŕtačka, kladivo a oheň (zastupujúci pec). Umiestnením ohňa pod veľký okrúhly stôl s otvorom preniká teplo, ktoré má za následok roztopenie sviečky. Práve tam herci strategicky umiestňujú drevené objekty. Symbolickým spôsobom tak odkazujú na nešťastný osud Janka a Marienky, ktorí skončia v horúcej peci. Menoušek a Komarova sú zároveň aj autormi scény, ktorej dominuje veľký okrúhly stôl. Diváci sedia vedľa na nich a tiež na vyvýšených miestach, čo vytvára mimoriadne intímnu atmosféru.

Mirka

Chcete navštíviť českú ,,hospodu“?

Fimfárum, foto: Michal Lachkovič

Študenti tretieho ročníka Katedry bábkarskej tvorby VŠMU z Bratislavy si na inscenovanie vybrali dve rozprávky zo zbierky Fimfárum od významného českého filmového a divadelného herca, spisovateľa a dramatika Jana Wericha - František Nebojsa a Až opadá lístie z duba. Werich sa vo svojich rozprávkach vysmieva typickým ľudským zlozvykom, vďaka čomu vzniká pôsobivý materiál na divadelné spracovanie.

To, čo inscenované rozprávky spája, je motív strachu. Vo Františkovi Nebojsa je hlavnou postavou František, ktorý nemá z ničoho strach, pričom v druhej, Až opadá lístie z duba, sa opilec Čupera kvôli strachu o dieťa rozhodne bojovať s alkoholom. Obidva samostatné projekty okrem toho spája spoločný priestor hostinca, v ktorom sa realita mieša s retrospektívnymi výjavmi, a to za pomoci zmeny hudby (Šimon Peter Králik, Barbora Šoganová, Dominika Kováčová) a osvetlenia.

Rozprávky si rozdelili dve režisérky (František Nebojsa: Annamária Krajčiová, Až opadá lístie z duba: Dominika Dvořáková), na základe čoho je možné vypozorovať ich rozdielny realizačný postup. Týka sa to hlavne pri vytváraní scén súvisiacich so strachom. Krajčiová buduje motív strachu postupne, čo si môžeme všimnúť najmä, keď sa František ocitne sám v opustenej krčme. Jedinú spoločnosť mu robí baterka, ktorou si svieti. Atmosféru strašidelnej noci podčiarkujú aj polnoční  hráči kariet, ktorých vytvorila z použitých krabičiek od cigariet, kovových plechoviek, či uzáverov z fliaš Radka Baňacká. Hoci vyvolávajú strach, v niektorých situáciách pôsobia komickým dojmom (scéna s hľadaním stratenej hlavy). Samotná scéna s hraním kariet, do ktorej je zapojený aj František, pôsobí mimoriadne sugestívne. Polnočných hráčov animujú vždy dve študentky, takže premýšľanie nad vhodnou kartou a následné vyloženie na stôl nepôsobí falošným dojmom. Prostredníctvom ich animácie sa stávame svedkami kolektívnej a technickej súhry.

Druhá režisérka, Dominika Dvořáková, buduje motív strachu na základe dynamiky – blížiaci sa príchod postavy Čerta naznačí červeným svetlom, rýchlym presunom dvoch paravánov a rytmickými akordami na klavíri. Inscenácia Fimfárum prenesie diváka do sveta českej ,,hospody“, v ktorej sa pozitívna nálada mieša s ponaučením.

Mirka

Noc je matkou dňa alebo rodina v rozklade

Noc je matkou dňa, foto: Michal Lachkovič

Študenti maďarskej univerzity divadla a filmu z Budapešti sa predstavili s inscenáciou hry súčasného švédskeho dramatika Larsa Noréna Noc je matkou dňa v réžii Andrása Fehéra. Hra aj jej javiskové stvárnenie poukazuje na mimoriadne zložité rodinné vzťahy – medzi bratmi, rodičmi, synmi a manželskými partnermi. Tvorcovia zložitosť vzťahov ešte viac sťažili tým, že do roly matky obsadili muža. Je však náročné povedať, nakoľko to samotnému vyzneniu inscenácie pomohlo. 

Herectvo oscilovalo medzi úsporným, civilným a  expresívnym, naturalistickým prejavom. Javiskové postavy svoje negatívne pocity a komplexy väčšinou tlmočili prostredníctvom piesní. Mimoriadne expresívne zafarbené texty boli v ostrom kontraste s pokojnými a harmonickými, neraz veľmi známymi melódiami. Najväčšmi sa to prejavilo, keď javiskové postavy spievali, či presnejšie kričali do sveta svoje vnútorné ťažoby na melódiu Tichej noci. 

Veľkým pozitívom inscenácie bola prítomnosť klaviristu, ktorý hercov naživo sprevádzal a niekedy s nimi komunikoval. Inscenácia maďarských študentov bola doteraz najexpresívnejšou inscenáciou festivalu so silným emočným nábojom, ktorý sa na divákov preniesol najmä v záverečnej scéne, keď jeden zo synov spácha samovraždu.

Petra 

STRETNUTIE - 1. festivalový deň

História lietania, foto: Michal Lachkovič

20. ročník medzinárodného festivalu krajín V4 STRETNUTIE - SETKÁNÍ - SPOTKANIE - TALÁLKOZÁS, ktoré usporadúva Staré divadlo Karola Spišáka v Nitre, v utorok, 5. júna 2018, zahájilo svoj prvý deň. Najprv sme absolvovali históriu lietania s bábkami, potom sme sa stali rybníkom počas výcviku v detskom tábore Sokolie oko, neskôr sme sa stali svedkami chemicky vyrobeného dieťaťa, ktoré dostane chuť na svoju mamu, no a na záver sme zistili, že zvieracia farma nie je vôbec taká idylická, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Recenzie z festivalových predstavení píšem spolu s dramaturgičkou Starého divadla Karola Spišáka v Nitre, Petrou Babulícovou. 

Prelet nad bábkarským hniezdom

História lietania, foto: Michal Lachkovič

Vzniesť sa nad zem, dotknúť sa oblakov a vidieť svet z vtáčej perspektívy – o tom v detstve snívali mnohí z nás. Bábkové divadlo MárkusZínhás z maďarského mesta Pécs nás prostredníctvom svojej inscenácie História lietania prenáša do balóna, stíhačky či raketoplánu. Minimalistická scénografia pozostávajúca z hnedého stola na kolieskach  a umelej trávy podporuje myšlienku odlepiť sa od zeme a dostať sa k nebesiam. Maďarský bábkový súbor využíva minimum rekvizít funkčným spôsobom – napríklad vŕtačka s nastoknutým cédečkom zastupuje lietadlo, veľká sivá lopta plní funkciu mesiaca.

Malé bábky z bieleho látkového materiálu navrhli Gábor Pilári a Zsuzsanna Vajda, ktorí ich aj animovali (spolu s Eszter Lili Pilári). Vďaka látkovému materiálu sa stávajú telá bábok mimoriadne ohybnými - napríklad dokážu sedieť s jednou nohou preloženou cez druhú, šplhať sa po strome, alebo sa pridŕžať okrajov stola (s cieľom udržať sa). Technika vodenia je preto mimoriadne pôsobivá.  Inscenáciu dopĺňa hudba v živom jazzovom rytme (Áron Pilári, Kornel D. Szabó, Zoltán Samu Csernák), ktorá umocňuje atmosféru mizanscén (viacnásobné buchnutie do bubna signalizuje nemotornosť, pomalé tóny klavíra zas túžbu lietať). História lietania predstavuje bezbariérovú jazykovú inscenáciu, keďže jediným hlasovým vyjadrovacím prostriedkom sa stávajú citoslovcia bábkoherca a bábkoherečiek. To sa pozitívne prenieslo aj na detských divákov v Štúdiu Tatra v Starom divadle Karola Spišáka v Nitre – naťahovali ruky k bábkam, smiali sa nad ich neohrabanosťou a tajili dych pri prskavkách.

Inscenácia prechádzala vývinovým oblúkom – od pohybov na pevnej zemi, kedy bola myšlienka na let v nedohľadne, až po vznášanie sa na mesiaci. Kto by si bol pomyslel, že história lietania by mohla byť vďačným námetom na divadelné spracovanie? Z tejto vzdušnej disciplíny sa v réžii maďarského bábkového divadla MárkusZínhás stalo zábavné a kreatívne putovanie, ktoré by na let raketoplánom či výletom na mesiac presvedčilo nejedného strachopuda.

Mirka

Zábava pre malých aj veľkých

Mikulášove prázdniny, foto: Michal Lachkovič

Poľské divadlo Teatr Lalka sa predstavilo s inscenáciou adaptácie známej knihy Reného Goscinny, Mikulášove prázdniny. Režisér Jakub Krofta s autorkou adaptácie Máriou Wojtyszko v inscenácií kládli dôraz na hravosť a spontánnosť detského konania a myslenia. Ten je v protiklade s prísnym svetom dospelých, ktorí mnohokrát deťom a ich svetu plného výmyslov a šibalstiev nerozumejú. Režijnú koncepciu vynikajúco podporuje aj variabilná minimalistická scénografia Marka Zákosteleckého. Scéna pozostáva zo šiestich drevených stolov, ktoré sa v priebehu inscenácie menia od školskej lavice cez poschodové postele, stromy či auto. Predstavenie je vďaka tejto premenlivosti dynamické a udržuje pozornosť diváka aj napriek tomu, že pre jazykovú bariéru nie všetkému rozumie. Vďaka nápaditej práci so scénou vznikajú komické situácie. 

Krofta v inscenácii využíva nielen bábky, marionety, ale aj živých hercov. Mimoriadne vtipná je mizanscéna, počas ktorej sa menia marionety na živé postavy. Ako na javisko postupne prichádzajú herci v identických kostýmoch, ako sú ich bábkové „dvojičky“, navzájom si zamávajú. Komická je najmä veková disproporcia medzi marionetami predstavujúcimi chlapcov a hercami v strednom veku, ktorí ich stvárňujú. Hoci sú protagonisti evidentne fyzicky starší než ich javiskové postavy, ich herectvo je detsky hravé, prirodzené a divák si časom túto fyzickú nerovnováhu neuvedomuje a má pocit, že javiskové postavy sú skutočne malí školáci vystrájajúci lapajstvá svojim rodičom či vedúcemu v detskom tábore. 

Každý z hercov po celý čas budoval a zachovával osobitý charakter svojho javiskového hrdinu. Pan Rateau v podaní Romana Holca je prísny, no zároveň mimoriadne komický táborový vedúci družiny Sokolie oko, ktorý chce mať všetky deti pod kontrolou. No väčšinou ich neustriehne a sám má počas nočnej hry v lese oveľa väčší strach než jeho malý zverenci, ktorí mu stíhajú vystrájať nevinné šibalstvá. Andrzej Pezyna ako Mikuláš je typickým lapajom, ktorý najčastejšie stojí za všetkým „zlým“, čo chlapci vyvedú. Svojim výkonom zaujal Wojciech Stupínski v postave korpulentného chlapca Paulina, ktorý po ceste do tábora plače, ale postupne sa aj napriek svojmu „hendikepu“ s chlapcami spriatelil natoľko, že nechcel ísť domov. Gwalbert Wojciecha Pateckiho je na prvý pohľad „bifľoš s okuliarmi“, ktorý sa však tiež rád zapojí do lapajstiev spolu kamarátmi. Kryspin Gregorza Feluśa chce veľmi zapadnúť do partie, no niekedy sa nechtiac dostane do problémov. Herec vynikajúco využíva pri tvorbe svojej postavy mimiku a grimasy. 

Inscenácia Mikulášove prázdniny v podaní hercov poľského divadla Teatr Lalka je vtipnou inscenáciou pre detského i dospelého diváka. Tí skôr narodení si zaspomínali na časy, kedy sa detských táborov zúčastňovali a deti sa s javiskovými hrdinami  stotožnili a smiali sa na ich výmysloch. 

Petra

Dieťa vyrobené z prášku

Otesánek, foto: Michal Lachkovič

Prvou inscenáciou, s ktorou sa na festivale predstavila Katedra alternatívneho a bábkového divadla DAMU Praha, bol Otesánek. Režisérka Františka Malasková je zároveň aj autorkou výtvarnej zložky. K rozprávke Otesánek pristúpila osobitým a inovatívnym spôsobom. Mama si ho „vyrobila“ z prášku z reklamy, ktorá ženám sľubovala, že už nikdy nebudú samy. Zmiešala všetko podľa návodu, ktorý jej zaslali. Po dôkladnom zmiešaní všetkých ingrediencií zmes zapálila a vznikol z nej malý čierny „konárik“, ktorý sa zmenil na čiernu amorfnú bytosť a mimoriadne rýchlo rástol. 

Mama sa o neho spočiatku s láskou starala, neskôr začala mať pochybnosti sama o sebe a napokon sa začala svojho „vypáleného“ potomka báť. Ako už anotácia („Mama som hladný!“) predznamenala, Otesánek je doslova nenažranec. Žerie všetko. Absolútne všetko. Aj nábytok. Keď vyskočila obrovská čierna bytosť z postieľky, bolo jasné, že nezostane len pri jedení neživých vecí. Napokon zje aj matku – Otesánek ju celú pohltil vo svojich útrobách. 

Študenti 2. ročníka KALD DAMU poňali tému Otesánka svojským spôsobom. Cez tému osamelej ženy, ktorá túži po dieťati tak veľmi, že si ho zaobstará netradičným spôsobom, čo sa jej napokon stalo osudným. 

Petra 

Prasatá žijúce medzi nami

Farma zvierat, foto: Michal Lachkovič

George Orwell v románe Zvieraca farma kritizuje totalitný režim, pričom si za miesto deja vyberá netradičné miesto - farmu pána Jonesa. Zvieratá na základe impulzu kanca Majora vyženú svojho pána, pričom sa vedenia farmy ujmú kance Snehuliak a Napoleon. To, čo je na začiatku vykreslené v optimistických farbách (veselé spolunažívanie, radosť z práce, nové pravidlá) sa však postupne mení na falošnú hru, ktorej jediný cieľ spočíva v hromadení moci prítomných prasiat. Autor tu vynikajúcim spôsobom vykresľuje vlastností ľudí, premietnutých na konkrétnych zvieratách, a tiež to, čoho všetkého sú schopné. Ak si k tomu pripočítame súčasnú spoločenskú situáciu, uvedomíme si, že niet výstižnejšieho diela, ktoré by poukazovalo na kritiku politickej moci. A práve to môže predstavovať jeden z hlavných dôvodov, prečo sa Staré divadlo Karola Spišáka v Nitre rozhodlo pre dramatizáciu tohto slávneho románu pod názvom Farma zvierat.

Režisér Peter Chmela volí také výrazové prostriedky, v ktorých sa jasne odzrkadľuje prostredie farmy. Vidíme to napríklad vtedy, keď Napoleon kŕmi zvieratá - zo sáčku im do papúľ vhadzuje burizóny. Mnohým zvieratám vypadávajú z papúľ na zem, z ktorej ju následne lížu. Žranie jabĺk u prasiat nadobúda na scéne naturálnu podobu - bábkoherci si na striedačku odhrýzajú veľké kusy, ktoré rýchlo prehĺtajú (a občas aj vypľúvajú). Chmela sa nebojí riskovať, čo môžeme vidieť vo využití videokamery, prostredníctvom ktorej Havran (Miroslav Bakura) spolu s Mačkou (Henrietou Kollárikovou) snímajú zábery diania na scéne. V niektorých mizanscénach dokonca vystupujú ako reportéri komerčnej televízie, ktorí sa zvierat pýtajú na ich pracovnú (ne)spokojnosť. 

Scéna, ktorú pre nitrianske divadlo navrhla Zuzu Hudek, predstavuje typickú farmu na dedine. Na pravej strane javiska vidíme kôpku slamy, za ktorou sa týči maketa dreveného domu. Na ľavej strane je prítomná drevená búda na kolieskach, ktorá má viacero využití - slúži nielen ako konský záprah, ale predstavuje aj priestor, na ktorom sa odohrávajú útoky. Zvieratá a samotný farmár predstavujú v týchto mizanscénach malé drevené makety, ktoré sú prostredníctvom videokamery snímané na obrazovkách. 

Zuzu Hudek sa tiež postarala o vytvorenie kostýmov a masiek. Kostýmy bábkohercov jasne odzrkadľujú konkrétne zvieracie prototypy - Sliepka v podaní Martiny Slobodovej má na sebe pásikavé tričko bez ramienok, červeno-bielu-žltú strapcovú sukňu. Celkový výzor umocňujú rukávy s pestrofarebnými strapcami a svetlohnedá čiapka s oranžovým chocholom. Zvieracia Farma Starého divadla Karola Spišáka v Nitre je určená pre divákov od pätnástich rokov. Upriamuje pozornosť na to, ako rýchlo sa človek stáva bábkou v rukách tých, ktorí pociťujú smäd po moci. Na začiatku sú prísľuby plné ambícií, na ktorých nenájdeme žiadne pochybnosti. Postupom času sa však z prísľubov stávajú iba abstraktné pojmy. Kde sa podela čestnosť? Morálka? Dodržanie sľubu? A dokedy budeme iba bábkami v rukách tých, ktorí si svoju moc vybudovali na klamstvách a zamlčaných pravdách? 

Mirka

Dom Bernardy Alby: Ženská pomstychtivosť obalená v rajčinách

foto: facebook.com - Súkromné konzervatórium Nitra

Dom Bernardy Alby z pera španielskeho dramatika Federica García Lorcu patrí k pomerne často uvádzaným titulom na slovenských javiskách. Niet sa čo čudovať - príbehy plní hrdosti, vnútorných rozporov a zakázanej lásky ponúkajú vďačný (ale aj náročný) námet na spracovanie. Po tejto dráme, v ktorej vystupuje rodina frustrovaných žien, siahol aj režisér Peter Oravec, ktorý ju naštudoval spolu so študentkami Súkromného konzervatória v Nitre. Plody svojej práce predviedli v rámci festivalu vysokých škôl Stretnutie v piatok, 9. júna 2017, vo Veľkej sále Starého divadla Karola Spišáka v Nitre.

Ako som už v úvode naznačila, v dráme vystupujú nešťastné ženy. Samotné gro príbehu tvorí matka Bernarda Alba spolu so svojimi dcérami. V hre vystupujú aj dve slúžky, ktoré na všetko striehnu a následne donášajú Bernarde informácie. V úlohe pani domu, ktorá svojím dcéram zakazuje akýkoľvek kontakt s mužmi, vystupuje Nikol Hodrová. Jedinú výnimku tvorí najstaršia Augustias (Alexandra Kochanová), ktorá je zasnúbená s Pepem (Mário Horváth). Jej matka však dobre vie, že bude trpieť, pretože Pepe si ju berie kvôli bohatému dedičstvu, a nie preto, že by ju ľúbil.
Vzpriamené držanie tela, pevne zovreté ústa a čierny klobúčik na hlave so závojom zvýrazňujú Bernardinu nadradenosť nad ostatnými. Napriek tomu, že je matkou dospelých dcér, nepozná s nimi zľutovanie a je voči nim prísna, ba až krutá. Prejaví sa to napríklad v scéne, v ktorej sa jedna z dcér, Martirio (Ráchel Százová), prizná, že ukradla Augustias (Alexandra Kochanová) fotku snúbenca Pepeho. Bernarda požiada Martirio, aby jej podala ruku, ktorú jej na niekoľko sekúnd strčí ho hrnca s horúcou polievkou. Bernarde nezáleží na trápení svojich dcér, ktorým zakazuje vychádzať z domu. Ide jej len o jediné - aby navonok vyzerali ako normálna rodina. Napriek tomu, že je Bernarda prísna matka a neprejavuje pocity, v niekoľkých scénach sa dočkáme jej ,,topenia". Nechcem to prezradiť, pretože by som diváka určite pripravila o umelecký zážitok...Nikol Hodrová okrem prísne stráženej mimiky, v ktorej absentujú akékoľvek emócie, precízne pracuje aj s hlasom. Podľa potreby pridáva a uberá na intenzite. Aj vďaka tomu pôsobí jej prejav verne a neskĺza do afektu. 

foto: facebook.com - Súkromné konzervatórium Nitra

K ďalším výrazným ženským protagonistkám na scéne patrí Poncia (Júlia Činčurová). Ide o ženu chudobných pomerov, ktorá v dome pracuje ako slúžka. Je tomu prispôsobené aj jej oblečenie na javisku - má na sebe čiernu šatku, čierne tričko, sveter a sukňu rovnakej farby. Jej bieda je zvýraznená bielou farbou, ktorú má ako slúžka, prirodzene, na zástere. Hoci Bernardu nenávidí (o čom sa môžeme presvedčiť v dialógoch s druhou slúžkou), v jej prítomnosti sa správa úctivo - navonok teda neprejavuje žiadne výraznejšie emócie. Vo vzťahu k druhej slúžke sa správa nadradene - je to vidieť napríklad v scéne, keď jej prikáže umývať zem a poriadne utrieť prach. Samozrejme, dovolí si to iba vtedy, keď vie, že v miestnosti sa nenachádza Bernarda a ani žiadna z dcér. Činčurová vdýchla svojej postave vnútorný vampirizmus, ktorým kŕmi svoju osamotenú dušu. Viditeľné je to predovšetkým v scénach, v ktorých pozoruje ostatné ženy v dome a vyžíva sa v ich trápení. Pod starostlivo udržiavanou maskou je to však žena, ktorá túži po vášni. Prejaví to vo chvíli, keď spolu s ostatnými pozoruje z okna koscov.

foto: facebook.com - Súkromné konzervatórium Nitra

Každá zo žien bojuje s pocitmi osamelosti a prežíva svoje vlastné vnútorné drámy, hoci navonok pôsobia ako vyrovnané bytosti. Najhoršie znáša izoláciu od vonkajšieho sveta najmladšia z dcér, Adela (Petra Jakubíková). Jej plavé vlasy v dvoch vrkočoch a žlté šaty, ktoré občas nosí, ju odlišujú od zvyšku žien. Na rozdiel od ostatných starších sestier, ktoré sú plné jedu, je práve ona tou, ktorá v sebe živí nádej a vieru. Napriek matkiným zákazom sa pravidelne vykráda von a v nestrážených okamihoch sa teší zo života. Jakubíkovej Adela predstavuje mladé dievča plné života, ktoré sa nebojí snívať a milovať vo veľkom. Paradoxne, práve jej postava však v závere vyznie najtragickejšie...

Svojským spôsobom bojuje s izoláciou a túžbou po láske ďalšia zo sestier, ryšavá Martirio (Ráchel Százová). Je na vozíku a práve kvôli tomu dobre vie, že nemá šancu na normálny, plnohodnotný a predovšetkým ľúbostný život. A tak znepríjemňuje život všetkým navôkol a vyžíva sa v trápení svojich sestier. Jej jedovatosť a pomstychtivosť vidieť v scéne, keď ukradne Augustias fotku snúbenca Pepeho. Keď ju v noci sužuje teplo, chodí sledovať svoje sestry - takýmto spôsobom sa stávame napríklad svedkom scény, v ktorej prichytí najmladšiu Adelu počas milostného aktu s Pepem. Sázovej Martirio je plná zlosti, nežičlivosti a pomstychtivosti.  

foto: facebook.com - Súkromné konzervatórium Nitra

Keďže všetky ženy žijú pod jednou strechou a musia znášať šťastie zasnúbenej Augustias, ich jediným prostriedkom na chvíľkovú radosť sa stáva Pepe (Mário Horváth). V inscenácii zosobňuje všetky hriešne predstavy obyvateliek domu. Na scénu prichádza väčšinou vtedy, keď sa ženy postavia k okraju javiska a nastavujú tvár svetlu, čím vytvárajú ilúziu prúdenia čerstvého vzduchu a páľavy zároveň. Horváth ako Pepe, oblečený v obtiahnutých žltých nohaviciach, okolo nich tancuje a poskytuje im tak chvíľkové opojenie. Tieto surreálne výjavy väčšinou končia vo chvíli, keď sa do miestnosti vráti Bernarda. 

foto: facebook.com - Súkromné konzervatórium Nitra

Dej príbehu sa odohráva vo fóliovníku, ktorý svojou stavbou pripomína interiér domácnosti. Môžeme však skonštatovať, že fóliovník plní aj ďalšiu funkciu - živočíšnu (výjavy s Pepem). Čierna farba, ktorá v inscenácii dominuje, nie je náhodnou voľbou režiséra Petra Oravca. Dej sa totiž začína príchodom rodiny z pohrebu otca. Všetky ženy majú na sebe čierne oblečenie, ktoré môžeme chápať ešte v ďalšej súvislosti, ktorá súvisí s ich vnútorným svetom. Nemôžu chodiť von, nadväzovať kontakty s mužmi. Čierna farba sa tak stáva ich požehnaním (podľa Bernardy) a prekliatím zároveň. Kontrast oproti jedovatým ženským dušiam tvoria Pepe, odetý v žltých farbách, ktorý im poskytuje chvíľkové vzplanutie, a rajčiny, ktoré sú umiestnené pred fóliovníkom. Slúžky ich na začiatku inscenácie zbierajú a jedia, aby z nich mohli v ďalšej scéne urobiť polievku a neskôr kúpeľ pre Bernardu. Rajčina tak symbolizuje ženu, ktorá túži po láske a vášni. Každá zo žien v dome sa však musí zmieriť s tým, že ich pomstychtivosť bude navždy zaobalená v tomto sladkom, diabolskom ovocí. 

Petrovi Oravcovi sa podarilo vytvoriť vizuálne príťažlivú inscenáciu, v ktorej nechýbala dynamika (zabezpečená aj vďaka igelitovým závesom vo fóliovníku, ktoré symbolizovali izby sestier). Výtvarná stránka inscenácie výborne dopĺňala vnútorný svet zničených žien, a naopak. Študentky konzervatória predviedli pôsobivú hereckú akciu, ktorá nebola poznačená afektom. Pôsobili prirodzene, a aj napriek mladému veku mimoriadne dôveryhodne. Jednoducho povedané - predstavenie, ktoré na tele vyvolalo presne ten druh zimomriavok, ktoré behali ešte dlho po odchode z divadla...

Scéna, kostýmy a réžia: Peter Oravec

Choreografia: Zuzana Krausová

Účinkujú: Nikol Hodrová (Bernarda Alba)

Simona Kovačevová (Maria Josefa)

Alexandra Kochanová (Augustias)

Andrea Juhásová (Magdalena)

Amélia (Zuzana Knappová)

Martirio (Ráchel Százová)

Adela (Petra Jakubíková)

Poncia (Júlia Činčurová)

Slúžka (Dominika Pašiaková)

Pepe (Mário Horváth)

foto: facebook.com - Súkromné konzervatórium Nitra

foto: facebook.com - Súkromné konzervatórium Nitra

foto: Súkromné konzervatórium Nitra

foto: facebook.com - Súkromné konzervatórium Nitra

Stretnutie: záverečný deň

Osmijankove sladké rozprávky, foto: SDKSVNR

Posledný deň festivalu divadelných škôl Stretnutie-Setkání-Spotkanie-Találkozás prebehol vo štvrtok, 9. júna 2017. So svojimi predstaveniami sa predviedli Vysoká škola múzických umení z Bratislavy, Súkromné konzervatórium Dezidera Kardoša z Topoľčian, Súkromné konzervatórium z Nitry a Akadémia umení z Banskej Bystrice. Detských divákov potešilo aj Bábkové divadlo Vaskakas z maďarského Gyoru.

Festivalový deň otvorili študenti bábkarskej tvorby VŠMU z Bratislavy s inscenáciou Osmijankove sladké rozprávky. Diváci mali možnosť vidieť na javisku dramatizáciu štyroch rozprávok z pera spisovateľky Kristy Bendovej (v hlavnej úlohe s Osmijankom). Ako prvú predstavili rozprávku o soche z pudingu, ktorá bola rovnako vysoká, ako aj kuchár. Študenti vytvorili túto ilúziu prostredníctvom materiálov rôznych farieb, ktoré na seba postupne naukladali. V ďalšej rozprávke sa divák zoznámil s Boženkou, ktorá bola taká maškrtná, až spadla do lekvára. Bábka, dovtedy biela s plavými vlasmi, sa po vynorení z lekvára zmenila na tmavé dievča, o ktorom si všetci mysleli, že je z Afriky. Inscenácia bola vo všeobecnosti plná vizuálnych čarov, čo ocenili predovšetkým detskí diváci. V tejto súvislosti treba ešte spomenúť rozprávku o obrovskej štrúdli - dve študentky bábkoherectva držali veľkú bielu plachtu, na ktorej sa sem a ta prevaľovala ďalšia študentka. Vytvorili tak ilúziu váľania sa po bielom ceste. Najvýraznejším scénografickým prvkom bola vysoká obdĺžniková konštrukcia z dreva, ktorú si študenti upravovali podľa potreby. Napríklad, v rozprávke o marcipánovom levovi jeden zo študentov stiahol roletu a na poličkách sa tak objavili nakreslené a vystrihnuté zmrzlinové poháre. Alebo v rozprávke o lekvárovej Boženke bola na tej istej konštrukcie natiahnutá látka s vystrihnutým otvorom, ktorá predstavovala rodinný dom. Vďaka tomu boli jednotlivé prechody medzi scénami dynamické. Treba spomenúť, že inscenácia bola doplnená o piesňové vložky, do ktorých študenti zapájali najmenších divákov. Osmijankove sladké rozprávky zobrali všetkých prítomných na sladký výlet, a hoci nikto neochutnal z pudingovej sochy či z marcipánového leva, všetci odchádzali s úsmevmi na perách. 

Mirka Košťálová

Osmijankove sladké rozprávky, foto: SDKSVNR

V optimisticky naladenom duchu sa pokračovalo aj v ďalšej bábkovej inscenácii - Pulcinella. Hlavným hrdinom príbehu je taliansky bábkový hrdina Pulcinella, ktorý zo všetkého na svete miluje spanie a tancovanie. A to dokonca až do takej miery, že keď sa stretne tvárou v tvár smrti, pozve ju do tanca. Inscenáciu si pripravilo Bábkové divadlo Vaskakas z maďarského Gyoru. V strede javiska bola umiestnená vysoká obdĺžniková skrinka, na ktorej sa odohrával príbeh o Pulcinellovi. Vpravo sedel herec, obkolesený hudobnými nástrojmi, ktorý dotváral atmosféru deja. Diváci sa najviac bavili na scéne, v ktorej rozkázala bábka Pulcinella hrať. Herec jej prikývol, vzal do ruky flautu, a tak sa mohol bábkový hrdina dosýta vyblázniť. Divákov rozosmiala aj scéna, v ktorej Pulcinella zlikvidoval tých, ktorí s ním nechceli tancovať, a to tak, že herec zapol mixér, na základe čoho vznikol dojem, že bábkový hrdina ukladá nebožtíka do zeme. Inscenáciu sprevádzalo nadšené detské výskanie a tlieskanie do rytmu.
Mirka Košťálová

Pulcinella, foto: SDKSVNR

Súkromné konzervatórium Dezidera Kardoša z Topoľčian prinieslo inscenáciu podľa rovnomennej poviedky od Jefima Zozuľu - Živý nábytok. V príbehu ide o jednu ženu, ktorá zamestnáva ľudí ako nábytok. Nezaobíde sa to bez ponižovania a utrpenia. Až raz...Inscenácia je vyčistená od akýchkoľvek rekvizít - priestor zapĺňajú študentky, ktoré zo svojich tiel vytvárajú nábytok, kuchynské spotrebiče...Na základe ich postoja a zvukov si divák veľmi rýchlo domyslí, v akej izbe sa scéna aktuálne odohráva. Napríklad, keď si dve dievčatá sadnú oproti sebe s vystretými nohami a rukami, prichádza k nim majiteľka bytu, skloní sa, pokrúti rukami a začne si nimi pomaly prechádzať po krku. Z toho divák usúdi, že sa umýva vo vani. Alebo - keď žena zastane, tak jedna zo študentiek zo seba vydá škrekľavý zvuk (otváranie dverí) a ustúpi nabok, čo symbolizuje vchod do miestnosti. Čo sa týka výtvarnej stránke pohybovej inscenácie, tak študentky majú na sebe čierne nohavice a tielka a tváre majú namaľované bielou farbou. Osemnásťminútový projekt Živý nábytok vznikol počas vyučovania pantomímy na hodinách hereckej tvorby.
Mirka Košťálová

Súkromné konzervatórium Dezidera Kardoša z Topoľčian sa predstavilo ešte s jednou inscenáciou pod názvom Obchodník s dažďom. Samotná scéna naznačuje, že príbeh sa bude odohrávať na vidieku - svedčia o tom kopy slamy, hrable či vedrá s vodou, ktoré sú umiestnené na pravej strane javiska. Na ľavej strane sa nachádza obdĺžnikový stôl so stoličkami. V hre vystupuje šesť postáv - otec, dvaja bratia, dcéra, šerif a tajomný obchodník s dažďom. Práve ten zamieša karty v priemernej rodine, ktorú sužuje horúce počasie. V inscenácii ide hlavne o zodpovedanie otázky: Prečo nemôže byť svet taký krásny, ako v mojich predstavách? Presne nad tým sa zamýšľa Obchodník s dažďom, ktorý putuje po svete, až ho osud zavedie do jednej rodiny. Tvrdí, že ak mu zaplatí sto dolárov, privolá dážď. Rodina sa rozdelí na dva tábory - na tých, ktorí ho považujú za blázna (Líza, Jonáš) a na tých, ktorých si získa (otec, Johnny). Vďaka nepredvídateľným situáciám a iskreniu medzi Lízou a obchodníkom sa dej stáva mimoriadne pútavým. V hre nechýbajú humorné vložky, ktoré dej osviežujú (napríklad, keď brat Jonáš povie sestre Líze, že je škaredá). Nepredvídateľné situácie, hlasná westernová hudba, ktorá oddeľovala jednotlivé scény, úprimné správanie postáv, pútavý dej...Vďaka tejto kombinácii neostala v hľadisku ani jedna tvár znudená.
Mirka Košťálová

Obchodník s dažďom, foto: SDKSVNR

Obchodník s dažďom, foto: SDKSVNR

Predposledným predstavením festivalu bola absolventská inscenácia študentov piateho a šiesteho ročníka Súkromného konzervatória v Nitre.  Pod režijným vedením Petra Oravca naštudovali hru španielskeho dramatika Federica Garciu Lorcu, Dom Bernardy Alby. 

Za základnú tému si tvorcovia zvolili túžbu po láske, ktorá nemôže byť naplnená. V dome žije osem žien. Všetky sú frustrované. Bernarda Alba ako hrdá matka a hlboko nešťastná žena zakazuje svojim dcéram, aby sa čo i len pozreli na mužov. Iba najstaršej, Angustias, ktorá jediná spomedzi jej dcér nie je chudobná, dovolí vydať sa za  mladého Pepeho Romana. Vie, že nádejný ženích má len vidinu majetku a dcéra bude vo vzťahu trpieť. Navyše, sú doňho zaľúbené všetky Albine dcéry, čo je neustálym zdrojom konfliktov.

Režisér Oravec vložil do inscenácie krátke výstupy, zobrazujúce vnútorný svet javiskových postáv. Výstupy sú akoby z ríše snov, kde javiskové postavy pomocou pohybov, gest a tanca vyjadrujú svoju duševnú bolesť a svoje nenaplnené túžby, o ktorých sa nahlas pred ostatnými nezmieňujú. Zároveň doň zakomponoval aj nemého Pepeho, ktorého stvárňuje tanečník Mário Horváth.

V dome je neustále dusno. Inscenátori to akcentovali aj vo výtvarnom riešení inscenácie. Dej sa odohráva vo fóliovníku. Izby dievčat sú vytvorené náznakom pomocou jednoduchých igelitových závesov, čo zároveň zdôrazňuje aj to, že sú neustále pod dohľadom svojho okolia. Albine slúžky všetko dianie sledujú a zistené informácie ako verné psy odovzdávajú panej domu.

Pre mladé herečky bola táto hra obrovskou výzvou. Nejde len o náročnú tému, no predovšetkým všetky okrem Petry Jakubíkovej, v postave Adely, museli stvárniť postavy staršie a zrelšie ako ony samy. Väčšina sa s touto neľahkou pozíciou vysporiadala na veľmi solídnej úrovni a táto veková disproporcia nemá vážny vplyv na kvalitu inscenácie. 

Petra Babulícová

Dom Bernardy Alby, foto: facebook.com - Súkromné konzervatórium Nitra

Dom Bernardy Alby, foto: facebook.com - Súkromné konzervatórium Nitra

Dom Bernardy Alby, foto: facebook.com - Súkromné konzervatórium Nitra

Na samotný záver 19. ročníka festivalu Stretnutie sa predstavili študenti Akadémie umení v Banskej Bystrici s inscenáciou hry slovenského dramatika Júliusa Barča – Ivana, Dvaja v réžii Kataríny Burdovej. Autorovo dielo obohatila o cirkusové scény Maura a Augusta, ktoré sa odohrali v minulosti. Minulosť a prítomnosť sa v inscenácii striedali. Na jednej strane tak odľahčili náročnú tému hry a zároveň tak dopovedali príbeh, ktorý sa stal pred smrťou Marianinho muža.

Základným významotvorným symbolom inscenácie je lano. V prvom rade vyjadruje vzťah medzi Maurom a Augustom v podaní Matúša Sťastniaka a Matúša Bucha, ktorý je poznačený spoločnou vinou na vražde. Hoci sa chcú rozdeliť, nedokážu to. Ani jeden nie je ochotný niesť ťarchu hriechu sám.  Starík v hereckom stvárnení Samuela Borsíka tu vystupoval ako diabol, ktorý poznal všetky Marianine, ale aj ich tajomstvá.  Nebol len pokušiteľom, ktorý kládol klaunom nepríjemné otázky, no dával ešte nepríjemnejšie odpovede. Pomocou lana zväzoval ich osudy. Rozmotával ho, zmotával a umiestňoval v hracom priestore do slučky či kruhu, z ktorého neboli schopní uniknúť. Borsík v inscenácii stvárnil aj excentrického cirkusového principála.  Jeho dvojrola sa dá interpretovať aj tak, že diabol osudy Maura a Augusta nebadane zamotával a pozoroval už v cirkuse.

Mariana v podaní Barbory Bušovskej tu vystupovala ako postava na hranici sna a reality. Nebola blázon, -iba nechcela, aby ju ostatní okradli o svet, v ktorom by nebola tak nekonečne sama a Johny by ju verne miloval, tak ako si to vždy priala.

Inscenácia banskobystrických študentov zaujala svojim jednoduchým, no nápaditým spracovaním Barčovej hry. Ponúkla herecké príležitosti hlavne pre mužské postavy klaunov, kde mohli predviesť nielen stvárnenie náročných charakterov, ale tiež fyzickú zdatnosť a žonglérske zručnosti.

Petra Babulícová

Stretnutie: tretí festivalový deň

Na začiatku bola vojna s učiteľom, ktorú neskôr vystriedala hra s materiálom, živé matematické príklady, psychedelické stavy a napokon šialený bábkový western. Zaujíma vás, aké inscenácie sa predstavili v rámci tretieho dňa festivalu Stretnutie?

Klammova vojna, foto: SDKSVNR

Tretí deň odštartovalo Staré divadlo Karola Spišáka v Nitre s inscenáciou Klammova vojna v réžii Petra Chmelu.  Diváci sa ocitli priamo v školskej triede na hodine profesora Klamma v roli študentov, ktorí mu vyhlásili vojnu. Študenti mu napísali list, v ktorom obvinili svojho učiteľa literatúry zo Sašovej samovraždy a žiadajú jeho ospravedlnenie. Ich „vojna“ spočíva v tichom bojkote vyučovania. Nič nezdôvodnili, len napísali svoju verziu príbehu o tragédii, ktorá otriasla celou školou. Na hodinách literatúry s profesorom Klammom nespolupracujú, iba bez slova mlčia. Chce si k študentom, ktorí celú lavínu prenasledovania spustili, nájsť cestu. Kladie im množstvo otázok, vysvetľuje okolnosti, tvári sa, že ich ignoruje, no nič nezaberá. Dokonca sa uchyľuje k ponižovaniu študentov, ktorí list iniciovali a k ohováraniu svojich kolegov i kolegýň. Chce, aby aj ostatní učitelia boli v očiach študentov poškvrnení minimálne tak ako on. Túži po pomste voči tým, ktorí sa k nemu postavili chrbtom. 

Keď nevidí v správaní žiakov žiadny pozitívny progres, ba dokonca proti nemu vystupujú aj študenti ôsmeho ročníka, chce urobiť všetko pre to, aby si udržal aspoň priazeň riaditeľa školy. Hoci aj za cenu upustenia zo svojich učiteľských nárokov. Postupom času  profesor Klamm oveľa výraznejšie a častejšie mení svoje nálady. Stavy agresivity v rýchlom slede vystrieda úzkosť alebo útlm. Stráca nad sebou kontrolu. Dospieva do štádia, kedy podlieha alkoholizmu. Neštíti sa priniesť si fľašku do školy schovanú v knihe. So stúpajúcou hladinou alkoholu je nielen otvorenejší, ale na povrch postupne vyplávajú aj jeho stavy šialenstva. Záverečný obraz predstavuje rozlúčkovú reč profesora Klamma nielen so študentami, ale aj so životom. Odohráva sa nad druhý deň po rozhovore s riaditeľom Erknerom. Svojím excesom z predposledného obrazu stratil všetko, čo mal. Jeho reputácia je nadobro stratená. 

Hercovi Romanovi Valkovičovi sa podarilo túto neľahkú postavu stvárniť prirodzene, bez zbytočnej prepiatosti aj expresívnych scénach. Vie veľmi dobre narábať s intenzitou svojho hlasového prejavu. Vďaka tomu jeho štyridsaťpäť minútový monológ nepôsobí na diváka monotónne, ale dokáže držať pozornosť publika nielen vďaka silnej téme. Herec premyslene pracuje s gestom a pohybom. Aj vo vypätých situáciách zameriava pozornosť na slovo. Takisto mieru prirodzenosti ustriehol aj v obraze, kde je Klamm pod vplyvom alkoholu.

Petra Babulícová

Klammova vojna, foto: SDKSVNR

Ako vyzerá prvý semester na bábkarskej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave? Odpoveď na túto otázku poskytuje inscenácia Prvokovy v réžii Barbory Buday. Študenti a študentky priamo pred očami divákov pracujú s termoizolačným materiálom, prostredníctvom ktorého ponúkajú divákovi pôsobivé scény. Jednou z nich je napríklad scéna, v ktorej vytvárajú dva dinosaury a oživujú ich prostredníctvom pomalého chodenia na zemi. V ďalšej scéne sa stáva termoizolačný materiál hudobným nástrojom, ktorý narúša ticho v sále. Okrem objavovania materiálu študenti pracujú aj so svetlom. Práve kombináciou týchto dvoch faktorov vzniká ilúzia, že divák sa pozerá na horúci kov. Scéna, v ktorej materiál postupne vtiahne do svojho vnútra všetkých študentov, patrí k jednej z najpôsobivejších. Veľký úspech zožala u divákov tiež scéna, v ktorej sa jeden malý kúsok termoizolačného materiálu stal dídžejom, za asistencie tanečníka z rovnakého materiálu. Objavovanie vlastností materiálu, jeho tvarovanie a následné oživovanie zožalo u divákov veľký úspech. 

Mirka Košťálová

Na festivale sa predstavila aj Divadelná fakulta Akadémie múzických umení z Prahy. Autorská inscenácia študentov pod názvom ADA je voľne inšpirovaná osobnosťou Ady Lovelace, prvou počítačovou programatárkou vo svete. Študenti sa prostredníctvom inscenácie snažili poukázať na to, ako môže láska k vede ovplyvňovať svet vôkol nás. Inscenácia sa odohráva na večierku, kde sa stretáva päť ľudí - vedcov.  Zdanlivo obyčajný večer v spoločnosti hudby na gramofóne a obložených chlebíčkov sa zmení na matematickú úlohu, v hlavnej úlohe so živými objektmi. Napríklad, jedna z herečiek nechá spadnúť na zem päť chlebíčkov a následne ich pozoruje na zemi. Dvaja vedci sa pri očnom kontakte v pravidelných intervaloch zdravia mávnutím rúk. Všetci túžia po uznaní, čo je pre svet vedy také príznačné. Prejaví sa to napríklad vtedy, keď začnú hrať tenis. Každý spadnutý košík ich privádza do zúfalstva - v okamihu, keď sa to stane, zatnú päste a roztrasú sa od zlosti. Princíp racionality, kedy má všetko svoje stanovené pravidlá a zákonitosti, sa prejavuje aj v ich držaní tiel a mimike. Všetci sú vystretí, neprejavujú žiadne emócie - majú nad sebou kontrolu. Inscenácia ADA by sa dala prirovnať k úlohe z matematiky - buď ju dokážete vypočítať na prvýkrát a bez chýb, alebo si nad ňou budete lámať hlavu dovtedy, pokým vám nevyjde sľúbený výsledok. 
Mirka Košťálová

Poliaci zobrali tento rok nitrianskych divákov na psychedelickú cestu. Inscenácia 01001 v réžii National Academy of Theatre Arts z Krakowa predstavila deväť obyčajných ľudí, uväznených vo svojich slabostiach. Doslova. Herci a herečky najprv pobiehali po javisku v krátkych čiernych tielkach a čiernych šortkách, no keď zašli za plátno, objavili sa v masívnych bielych maskách. To, čo sa spočiatku javilo ako normálne - dýchanie či radosť - sa v momente uväznenia do masky zmenilo na šialený boj o život. Herci a herečky sa v pohybovom predstavení vzájomne dotýkajú telami a prostredníctvom silných dotykov rúk vyjadrujú beznádej a strach. Chcú si vzájomne pomôcť, vymaniť sa zo zovretia, no prístroj, ktorý pravidelne pípa, z nich vysáva životy. Padajú tak na javisko ako figúrky, ktoré zasiahne lopta. Napriek ťaživej atmosfére, ktorá sa niesla celým pohybovým predstavením (väznenie, strach, nádych smrti) sa však postavy dočkajú vykúpenia a návratu do normálneho života. Inscenácii však chýba výraznejší interpretačný kľúč, ktorý by divákovi pomohol dešifrovať tému inscenácie. V programe sa totiž píše, že postavy sa ocitajú v sne šialenca, ktorý má nad nimi moc. Pre diváka však z hry nevyplýva, že sa postavy ocitajú v sne, a už vôbec nie to, že ich niekto ovláda. Všetko sa deje v akýchsi náznakoch, ktoré však na oko diváka pôsobia zmätene. 
Mirka Košťálová 

01001, foto: SDKSVNR

Záverečným predstavením tohto dňa bola inscenácia hry slávneho slovenského básnika Agda Baviho Paina Ján Ošík a pomstiteľ s fujaru v réžii divadelného principála Gejzu Dezorza. V našich končinách je zaužívané, že bábkové divadlo je určené výhradne detskému divákovi. Dezorzovo lútkové divadlo sa svojimi inscenáciami snaží tento mýtus vyvrátiť. A darí sa im to s veľkým úspechom. 

Príbeh o najslávnejšom slovenskom zbojníkovi poňali svojsky. Už podtitul prezrádza, že nejde o tradičné spracovanie životopisu národného hrdinu, ale o marionetový western. Hoci sa dej odohráva v minulosti, sú v nej mnohé presahy do dnešnej reality a nevtieravo, no o to pravdivejšie, vypovedá aj o dnešnej dobe a súčasnej spoločnosti.

Bábkoherci, resp. ako ich nazval vo svojom úvode Gejza Dezorz, lútkoví artisti a jedna lútková artiska pracujú výhradne s bábkami - marionetami. Každý z nich vodí viacero bábok z príbehu. Bábkovodiči Kamil Kollárik, Alexander Maďar, Marián Mitaš, Hera Turban, Gejza Dezorz okrem vynikajúceho vodenia marionet vkladajú do svojich postáv jazykovú štylizáciu. V inscenácii sa snúbia hororové a humorné prvky.  Vtip je vystavaný predovšetkým na slove. Okrem slovenčiny na javisku zaznie aj maďarčina a poľština (prípadne alúzie na tieto jazyky). Použité vulgarizmy a erotické scénky nie sú iba nadbytočnými efektami, ale inscenátori s nimi funkčne narábajú. 
Scénická výprava je obohatená o živé kamerové zábery, ktoré sa počas predstavenia premietajú na plátno umiestnené naľavo od javiska. Divák tak mohol vidieť detailné zábery na bábky a akcie, ktoré sa na scéne dejú. Prestavby a všetky vizuálne i zvukové efekty zabezpečuje Gejza Dezorz. Všetky sú vytvorené jednoducho, no v niektorých prípadoch mimoriadne realisticky. V niektorých chvíľach má divák pocit, že tvorcovia používajú reálny oheň, hoci ide o hru svetla a vetra. 
Naštudovanie Jána Ošíka v podaní Dezorzovho lútkového divadla dokázalo, že kvalitné bábkové divadlo môže zaujať a zabaviť aj dospelého diváka. Napriek tomu, že v inscenácii sú použité aj moderné technológie, výtvarník Von Dubravay aj protagonisti rešpektujú klasické techniky vodenia marionet. Inscenácia ponúkla divákom nielen bohapusté pobavenie, ale aj kvalitný umelecký zážitok. Tvorcovia Jánom Ošíkom a Pomstiteľom s fujaru potvrdili vetu, ktorú zahrnuli aj do  svojho manifestu: „Dezorzovo Lútkové Divadlo prezentuje lútky ako malých ľudí na špagátikoch, ktorí dokážu skutočne žiť, vášnivo milovať aj ukrutne trpieť.“

Petra Babulícová

Ján Ošík a pomstiteľ s fujaru, foto: SDKSVNR