Festival ako zrkadlový odraz človeka

Elity, foto: Ctibor Bachratý

S menším odstupom času sa vraciam k Divadelnej Nitre a premýšľam nad jej témou, a to hodnotami. Hoci bolo niekoľko z nich uvedených vo festivalovom katalógu, v konečnom dôsledku aj tak záležalo na každom divákovi, ktoré hodnoty objavil. Ktoré z nich našiel. Ktoré vylovil z pamäte. Alebo sa na celú festivalovú tému pozrel s obrovským nadhľadom a nechal sa unášať divadelným jazykom bez toho, aby niečo (ne)vedome hľadal. Lebo koniec koncov, niektoré inscenácie na konkrétne hodnoty výrazne apelovali, čo treba brať ako výrazné pozitívum.

Z môjho pohľadu môžem skonštatovať, že počas tohtoročnej Divadelnej Nitry som sa pozrela na niektoré hodnoty z viacerých strán. Skúmanie hodnôt by som prirovnala k diamantu. Keď ho držíte v rukách, neprestáva vás fascinovať, hoci vyzerá rovnako. No vy si ho aj tak zo všetkých strán podrobne prezeráte, sledujete jeho odlesky a farbu. A neprestáva vás fascinovať, hoci niekomu by sa to mohlo zdať ako úplne banálne. Skrátka, to sme my. Ľudia. Kým jedného niečo nadchýna, tak druhý nervózne prešľapuje z nohy na nohu.

Pre mňa bola najvýraznejšou festivalovou hodnotou láska. Keď si teraz robím rýchlu rekapituláciu videných inscenácií (a bolo ich 7 z 10), tak v každej z nich som cítila jej prítomnosť. Tak napríklad Vojna nemá ženskú tvár Slovenského komorného divadla v Martine. Predovšetkým druhá časť inscenácie sa intenzívne venovala téme lásky, ktorá bola umocnená spomienkami na vojnovom fronte. Niektoré ženy sa tam zaľúbili, a preto si, paradoxne, neželali koniec vojny. Výpovede vojačiek boli umocnené javiskovou realizáciou, keď sa prostredníctvom spomienok vracali na vojnový front (scéna, keď sedia Kovalčikova spolu so Žulčákom na nemocničnom lôžku a nespúšťajú zo seba pohľady). Iná podoba lásky bola viditeľná v scéne, keď jedna z vojačiek, ležiaca na mužovej truhle, túžila len po jedinom. Dôstojnom pohrebe v rodnej krajine. Láska prináša mrazivé príbehy...

Ďalšiu, nemenej zaujímavú podobu lásky prinieslo aj pražské divadlo Cirk La Putyka. V inscenácii Black Black Woods sa dvaja herci nemuseli prezliekať do hereckých kabátov. Prečo? Rostislav Novák starší a Rostislav Novák mladší, skutočný otec a syn, priniesli na nitriansky festival všetky fázy týkajúce sa tohto rodinného vzťahu. A áno, bola medzi nimi aj láska, vyjadrená napríklad v pohybových úkonoch (utieranie otca uterákom, kladenie kameňov na jednu kopu, čím syn vytvoril pre otca stoličku). K ich rodinnému vzťahu nechýbal ani otcov plač (prerušený dynamickou, živou hudbou) či boj, ktorý ku koncu vyúsťuje do spoločného objatia na (ich spoločnými rukami) vymaľovanej podlahe.

V súvislosti s témou lásky by som spomenula ešte jednu inscenáciu, a to Právo na šťastie. Tu som lásku vnímala ako niečo, čo vedie človeka k naplneniu jeho snov. Skrátka, láska tu nemala konkrétnu fyzickú podobu. Bola prítomná v tanci, ktorý napĺňal nielen duše, ale aj telá tanečníkov oduševnením a vášňou. Veď viacerí z nás dobre vieme, že práve to sú ingrediencie, ktoré dávajú našej existencii zmysel. A je len a len dobré, že si to môžeme pripomenúť práve na divadelnej scéne. A prežiť to. Spolu.

Chcela by som sa venovať ešte jednej z hodnôt, ktoré na Divadelnej Nitre 2017 neušli mojej pozornosti. Tou hodnotou je domov. Asi nebude žiadnym prekvapením, keď v tejto súvislosti spomeniem Jánošíka Divadla Andreja Bagara v Nitre. Nášho národného hrdinu, z ktorého sa stala osoba zahalená mystickým rúškom tajomstva, tu zrazu vnímame ako večne pochybovačného človeka. Človeka, ktorý premýšľa nad svojimi činmi, ľutuje niektoré veci a tým nám nastavuje ostré zrkadlo. Skrýva sa v každom z nás kúsok Jánošíka? Je domov tým skutočným miestom, kde sa cítime chránení a v bezpečí? A čo s tými, ktorí sa pomaly premieňajú na bábky? V tejto súvislosti narážam na mizanscény, v ktorých si zbor nasadzuje na hlavy veľké biele masky, čím poukazuje na neschopnosť národa vyjadriť svoj hlas a vymaniť sa zo zovretia mocnejších. A keď už sme pri tých mocnejších...

...tak v súvislosti s domovom spomeniem ešte jednu inscenáciu, a to Elity Slovenského národného divadla. Nežná revolúcia, konšpiračný byt, vysoká inteligencia, žiadne tajomstvá. Na vlastné oči sme videli, že postavenie a prístup k mnohým informáciám robili (a vlastne stále robia) z ľudí mocné pevnosti, proti ktorým sa nedá ujsť bez následkov. Konšpiračný byt, hlavné ťažisko inscenácie, sa na konci rozpadá, a priamoúmerne s ním sa rozpadá aj česť a morálka človeka. To všetko umocnené zrkadlovou scénou, z ktorej niet úniku. Domov tu vystupuje ako hrozba. Ako varovanie pred minulosťou. A zároveň aj ako veľký výkričník pred budúcnosťou...

Počas festivalu mohli dobrovoľníci, štáb a diváci hľadať hodnoty aj na plagátoch vo forme osemsmerovky. Každý tak mohol priložiť ruku k dielu a stať sa aktívnou súčasťou tohtoročnej témy. Subjektívnosť vybraných (a nájdených) hodnôt tak dotvorila tvár festivalu. Dôležitejšie je však povedať, že aj po skončení festivalu sa mi pri pohľade do zrkadla odrážajú hodnoty, na ktoré som vekom nezabudla, no bola som vďačná, že som mohla vidieť ich rôzne podoby práve v divadelnom spracovaní. Lebo niekedy je najlepšou lekciou otvoriť oči a pozerať sa priamo pred seba. Bez toho, že by sme niečo maskovali a klamali samých seba. V zrkadle nájdeme odpovede na všetko. A je to o to lepšie, že to môžeme prežívať práve prostredníctvom takého živého umenia, akým je divadlo. Vďaka ti, Divadelná Nitra 2017.

Jánošík, foto: Ctibor Bachratý

Právo na šťastie, foto: Ctibor Bachratý

Black Black Woods, foto: Ctibor Bachratý

Vojna nemá ženskú tvár, foto: Ctibor Bachratý

Na raňajkách so Slovenským komorným divadlom

Vojna nemá ženskú tvár, foto: Ctibor Bachratý

Dať si raňajky s tvorcami festivalových inscenácií Divadelnej Nitry znamenalo predovšetkým (okrem jedenia pečiva a pitia kávy) nasýtiť dušu novými poznatkami. Človek sa dozvedel zaujímavosti z procesu tvorby, čo výberu titulu predchádzalo či to, s čím sa museli herci a herečky popasovať. Raňajky so Slovenským komorným divadlom v Martine prebehli v posledný festivalový deň, v utorok, 26. septembra 2017. 

Jedna z otázok, ktorá počas diskusie padla, sa týkala používania chóru na javisku. Prečo práve chór, ktorý je taký príznačný pre antické divadlo? Dramaturgička Monika Michnová povedala, že návod im dala samotná autorka Svetlana Alexijevič vetou ,,V mojej hlave znie zbor žien." Dramaturgička inscenácie Vojna nemá ženskú tvár v tejto súvislosti uviedla nasledovné: ,,Autorka vytvorila dielo z viacerých hlasov, ktoré dávala dokopy. Pri našej práci sme nechceli stratiť kolektívny rozmer žien, ktorých hlas znie zborovo. Čiže to bol prvý návod, ktorý vychádzal priamo od Alexijevič."

Režisér Marián Pecko plynule nadviazal na Michnovej slová, pričom poukázal aj to, v čom spočíva náročnosť interpretovaného textu: ,,Kolektívna interpretácia textu je veľmi náročná na koncentráciu, na prípravu, na spoločné naladenie sa. Každé zaváhanie v monológu okamžite počuť, takže je to obrovská zodpovednosť. Herci a herečky potrebujú naozaj čas na prípravu. Ide o veľkú zodpovednosť, pretože sme na očiach. Tú chybu nechce nikto spraviť, takže je to stresujúce, a preto je dôležitý pokoj. Aby sa herci a herečky pred predstavením vzájomne dotkli, ovoňali...aby sa naladili." 

V súvislosti s emocionalitou Pecko priblížil aj prácu s hereckým kolektívom: ,,Chceli sme, aby emócie neovládali hercov, ale aby herci ovládali emócie. Do priestoru som herečkám nevstupoval. Pokiaľ sa objaví v predstavení niečo silné, ba niekedy až slza, tak to nie je dohodnuté. Tým pádom je to pre mňa autentické."

Za oponou s Jiřím Havelkom

Foto: elle.cz

Festivalovú bodku za tohtoročnou Divadelnou Nitrou priniesla inscenácia Slovenského národného divadla – Elity v réžii Jiřího Havelku. Rozhovor s absolventom réžie alternatívneho a bábkového divadla DAMU v Prahe som neplánovala, no o to viac ma potešila jeho energia a nadšenie. Rozhovor v divadelnom bare sa niesol v duchu spontánnosti a uvoľnenej nálady, z čoho vyplynuli mnohé zaujímavé úvahy.

Čo pre vás znamená účasť na tomto festivale?

Obrovský úspech (úsmev). Divadelná Nitra má veľmi prísnu dramaturgiu, takže som rád, že inscenácia Elity prešla výberom dramaturgickej rady.

V čom podľa vás spočíva najväčšie čaro divadelných festivalov?

Myslím si, že s divadelnými festivalmi je to zložité. Nie je totiž jednoduché priviezť inscenácie. Bolo by preto zaujímavé vziať divákov na miesta, kde vznikli predstavenia . Divadlo je totiž veľmi zviazané s prostredím, v ktorom vzniklo. Či človek chce alebo nie, je to site specific – je o to ľuďoch, o určitej komunite...ide o lokálnu záležitosť. A keď sa takto ,,vytrhne“, tak na veľkých festivaloch nadobúda človek pocit, že sa pozerá na sochu, ktorú by mal obdivovať. Je dosť ťažké naladiť sa na to, akým spôsobom inscenácia komunikuje. Určite mi rozumiete, čo tým myslím – pocit určitej vykorenenosti. Ako keby išlo o hmotný nosič, ktorý si môžem premiestniť ako CD alebo film. Lenže o tom divadlo nie je. Divadlo je organické ako nejaká popínavá rastlina. Ako ten...

Ten bonsaj? Nie. Bože, ako sa to volá...Brečtan!

Áno, brečtan. (smiech) Na druhej strane je skvelé, že za štyri dni môžete vidieť inscenácie, ktoré by ste inak nemali šancu stihnúť.

Ale je to náročné, lebo niekedy je ten program tak nabitý, že nestíhate ani všetko vidieť.

Áno, pretože svet je celkovo všetkým nabitý.

Kedy ste prvýkrát počuli o Divadelnej Nitre?

Myslím, že už počas štúdia na DAMU. Plzeň a Nitra sme vtedy považovali za najväčšie festivaly.

Keďže ste teraz na Divadelnej Nitre, mohli by ste to porovnať s festivalmi, ktoré sú v Českej republike? Spája ich niečo? Alebo čím sa odlišujú?

Ja som prišiel včera v noci a zajtra odchádzam. Vzhľadom k tomu, že som bol dnes doobeda svedkom debaty o dramaturgii, tak sa mi páčilo, čo hovoril Patrice Pavis: o prvom, intuitívnom hodnotení inscenácie až po jeho komplexnú estetickú analýzu. Niektoré predstavenia som už videl inde, takže je dobré, že Divadelná Nitra má svoju vlastnú tému.

A pre vás sú aké hodnoty najdôležitejšie?

To je príliš vážna otázka, to ja nezvládnem. Asi pravda a láska. A pre vás?

Pre mňa? Asi tá láska.

Áno? To je práve ten najväčší problém...

Prečo by podľa vás mali chodiť ľudia na divadelné festivaly?

Pretože divadlo je výnimočné a v konkurencii všetkých ostatných médií si zachováva niečo, čo žiadne z nich neponúka. A to je trvanie času. Prítomnosť. Hra. Vo výnimočných prípadoch môže divadlo skutočne pohnúť človekom, pretože ide o živý zážitok so živými ľuďmi.

Divadlo má tiež silu vyvolať emócie.

Emócie a uvažovanie, taký mix. Dokáže odzrkadliť človeka v jeho komplexnosti.

Za oponou s Mariánom Peckom

Foto: Divadlo Jonáša Záborského

Je režisérom a umeleckým šéfom Bábkového divadla na Rázcestí. Na Divadelnej Nitre sa tento rok predstavil ako režisér jednej z vybraných inscenácií festivalového programu - Vojna nemá ženskú tvár (Slovenské komorné divadlo Martin). Stretli sme sa po divadelných raňajkách, ktoré predstavovali odrazový mostík nasledujúceho rozhovoru.

Čo pre vás znamená účasť na festivale Divadelná Nitra?

Neviem, či existuje akýsi rebríček, ale Divadelná Nitra patrí medzi najvýznamnejšie festivaly slovenského divadla. Pre tvorcov divadla je vždy veľmi dôležité, keď sa môžu takýmto spôsobom odprezentovať. Je to veľmi dobrý pocit, keď máme na svedomí inscenáciu, ktorá zaujme aj organizátorov festivalu a ktorá ju odprezentuje svojim hosťom. Takže ja som, samozrejme, vďačný.

V čom vidíte najväčší prínos divadelných festivalov?

Divadelný festival je niečo ako veda. (úsmev) Predstavuje užšiu špecializáciu, kde sa má niečo pomenovať, vysvetliť, naznačiť, aby sa to potom spätne vrátilo do bežnej, dennej praxe.

Čím sa podľa vás odlišuje festival Divadelná Nitra od ostatných slovenských?

Tým, že je medzinárodný, výberový a pomerne intenzívne navštívený zahraničnými pozorovateľmi. Je to akási výkladná skriňa slovenského, európskeho a tento ročník dokonca aj mimoeurópskeho divadla. Neexistuje festival v tejto oblasti súčasného činoherného divadla so širším, medzinárodným záberom.

V čom je pre vás z pohľadu režiséra tento festival dôležitý?

Samozrejme, je to príležitosť vidieť iné divadlá a ich predstavenia, čo ma stále veľmi baví. Inšpirácia je dôležitá. Vždy odchádzam z nejakého predstavenia s dvoma myšlienkami. Buď som rád, že ho nemám na svedomí (úsmev), alebo ľutujem, že zaň nie som zodpovedný.

Prečo by ľudia mali chodiť na divadelné festivaly?

Pretože sa im dostane pod nos to, čo by ich za iných okolností stálo veľa peňazí – cesta do USA, Belgicka, Poľska...Všetko je na jednom mieste, čo je pozitívne. Treba to využiť, lebo za naším plotom sa svet nekončí. Festival tie ploty môže, obrazne povedané, búrať.

Tento rok sú témou Divadelnej Nitry hodnoty. Ktoré hodnoty sú u vás na najvyššom rebríčku?

Ja si myslím, že najdôležitejšie hodnoty sú demokracia a sloboda. S tým súvisí nezávislosť a akceptovanie životného priestoru toho druhého.

Vojna nemá ženskú tvár (Divadelná Nitra 2017), foto: Ctibor Bachratý

Vojna nemá ženskú tvár (Divadelná Nitra 2017), foto: Ctibor Bachratý

Vojna nemá ženskú tvár (Divadelná Nitra 2017), foto: Ctibor Bachratý

Krv a oheň v každom z nás

Jánošík, foto: Ctibor Bachratý

Na festivale Divadelná Nitra sa predstavilo aj domáce Divadlo Andreja Bagara v Nitre s inscenáciou JÁNOŠÍK. Nitrianske divadlo ju na svoje dosky uviedlo koncom apríla tohto roka v sezóne MADE IN SLOVAKIA. Národný hrdina, ktorého osobnosť je obalená hustou hmlou, nadobúda v réžii Rastislava Balleka vizuálne pútavé odkazy.

Keď sa povie Jánošík, tak každý z nás si vybaví mocného junáka so zapletenými vrkočmi a valaškou v ruke. K tomuto obrazu neodmysliteľne patrí aj jeden z výrokov, ktoré sa nesie celou jeho osobnosťou: ,,Bohatým bral, chudobným dával." Kto by však čakal zbojníka povýšeného na národného hrdinu, ostal by sklamaný. Najnovšia inscenácia Jánošík ukazuje túto demýtizovanú historickú osobnosť v úplne novom svetle.

Na začiatku vidíme Jánošíkovho otca v dlhej bielej košeli (Marcel Ochránek), ktorého odvádza dvojica katov. V ďalšom obraze je scéna rozdelená na dve línie: vzadu sa Ochránek z tohto odevu vyzlieka a postupne sa zaobaľuje do igelitu, zatiaľ čo dvojica katov pred očami divákov v červených maskách zúrivo plieska bičmi. Práve výtvarnosť je najväčším orieškom pre diváka. Inscenácia Jánošík je založená na hre obrazov, ktoré nemajú pevne ukotvený dej, ba práve naopak - ústia do rôznych metaforických riek. Jednu z najsilnejších metafor predstavujú napríklad obrovské biele masky, ktoré si na hlavy nasadzuje zbor. Okrem toho, že predstavujú národ, ktorý nemá pevnú vôľu a stáva sa bábkou v rukách mocnejších, tak ide aj o pochybnosti, ktoré občas zavítajú do našich duší. Práve vďaka tomu môžeme nadobudnúť pocit, že na Jánošíka sa nepozeráme len na scéne, ale že ho začíname vnímať aj vo vlastnom vnútri. Máme v sebe niečo z tejto postavy, ktorá je opradená rôznymi legendami?

Okrem bielych masiek na tvárach dedinčanov sa s touto farbou stretávame aj na šatách herečky Barbory Andrešičovej, ktorá vystupuje v rôznych úlohách. Keď sa v bielom tričku a čiernych nohaviciach mechanicky presúva po scéne, máme pocit, že vidíme oživenú bábku (opäť odkaz na stereotypnosť národa). Herečke však stačí prehodiť si cez seba čiernu deku a zhrbiť sa, a už sa z nej stáva stará susedka Jánošíka. Andrešičová je veľmi pôsobivá aj v úlohe Jánošíkovej nevesty. V dlhých bielych šatách a s kvetinovým závojom, krútiac sa dokola, vytvára pôsobivý obraz neviny a vášne zároveň.

Ballekov Jánošík je výtvarnou jazdou, ktorá sa zastaví v každom divákovi a vyvolá v ňom množstvo otázok. Kým vlastne Jánošík bol? Čo predchádzalo jeho správaniu? Zrazu sa už nepozeráme na Jánošíka-hrdinu, ale na Jánošíka-filozofa. Práve nové nazeranie na túto mýtmi opradenú postavu je v konečnom dôsledku najsilnejším prvkom Ballekovej režijnej interpretácie. Je možné, že divák bude na konci zmätený, keďže inscenácia neponúka jednoznačne stanovisko. Práve v tom však spočíva jej čaro. Zmes chaosu a prelínajúcich sa obrazov predstavuje istým spôsobom kľúč, ktorý musí vziať do rúk divák. Ja som si tento kľúč vzala a s radosťou otváram všetky dvere, ktoré mi ponúka Ballekov Jánošík.

Jánošík, foto: Ctibor Bachratý

Jánošík, foto: Ctibor Bachratý

Jánošík, foto: Ctibor Bachratý

Jánošík, foto: Ctibor Bachratý

Jánošík, foto: Ctibor Bachratý

Réžia: Rastislav Ballek

Dramaturgia: Adam Gold

Scéna: Juraj Gráfel

Kostýmy: Katarína Holková

Choreografia: Stanislava Vlčeková

Hudba: Marián Lejava

Hudobné naštudovanie: Eva Pacovská

Účinkujú: Branislav Matuščin, Roman Poláčik, Martin Šalacha, Marcel Ochránek, Barbora Andrešičová, Marián Viskup

Zbor: Alžbeta Alakšová, Peter Antoš, Andrej Barčák, Katarína Bielická, Dominika Ďurčová, Martin Fratrič, Nikola Jankovýchová, Júlia Karová, Andrea Klaučová, Milena Majerová, Patrícia Matušová, Beáta Meszárosová, Erik Mihálik, František Mikuš, Eva Pacovská, Veronika Šebeňová, Miroslav Šufliarsky, Lucia Šutková, Radovan Tomeš, Jozef Zábojník

Za oponou s Marcelom Ochránkom

foto: Divadlo Andreja Bagara v Nitre

Na festivale Divadelná Nitra 2017 sa predstavilo aj domovské Divadlo Andreja Bagara v Nitre s inscenáciou JÁNOŠÍK. V jednej z podôb tohto národného hrdinu sa predstavil aj herec Marcel Ochránek. Pri tejto príležitosti sme sa stretli a porozprávali na tému divadelných festivalov.

Aké máte ohlasy na Jánošíka?

Ťažko na toto odpovedať, lebo tie ohlasy sú buď, alebo. Niektorí sú z toho nadšení a niektorí to vnímajú ako umenie v úvodzovkách. No a potom sú ľudia, ktorí na to, jednoducho, neprídu. 

To je škoda.

Bohužiaľ, sú aj takí ľudia, ktorí odsúdia predstavenie, pričom ho ani nevideli. Dokonca niektorí  chodia na predstavenia s už nejakým vyhraneným názorom. Či už je to kvôli režisérovi, alebo preto, že je to Martáková (pozn. autorka textu). A to je trošku smutné.

Čo pre vás ako herca znamená účasť na divadelnom festivale?

Samozrejme, vždy to poteší, keďže cez sezónu väčšinou vytvárame muzikály alebo komédie, ktoré musíme hrať, aby sa zarobilo a aby si diváci zrelaxovali svoje unavené duše. Na našom divadle si vážim to, že raz za sezónu si zahráme niečo ťažké. O to viac nás potom poteší, keď sa zúčastníme na festivale. Ako napríklad teraz, na Divadelnej Nitre.

Čo vám ako hercovi ponúka divadelný festival?

Ja veľmi rád chodím na festivaly, hlavne na Divadelnú Nitru, pretože je tu neskutočná koláž rozličných hier, či už západných (Nemecko, Francúzsko), alebo aj východných, ktoré sú nášmu srdcu bližšie. Pre herca je to podľa mňa taký prehľad, ako sa robí divadlo v iných krajinách, čo máme blízke, alebo naopak, v čom sme odlišní. Takže je to taký krásny prehľad. 

A z hľadiska diváka, v čom si myslíte, že sú najväčšie výhody takéhoto podujatia?

Ťažko povedať, pretože poznám ľudí, ktorí vyslovene hľadajú napríklad maďarské alebo poľské predstavenia. Potom sú zase ľudia, ktorí hľadajú pohybové, takže každý si nájde to svoje. Práve to je na tomto festivale podľa mňa úžasné. 

Keď sa povie Divadelná Nitra, čo sa vám ako prvé vybaví?

Pani Kárová (smiech), pretože je to úžasná žena, ktorá festival drží nad vodou. Samozrejme, nie je to jednoduché. Viem o tom, keďže štáb funguje aj v našej budove. Všetci sa na festival veľmi poctivo pripravujú, takže to nie je narýchlo urobená vec, aj keď  možno človek na prvýkrát neodhadne, čo predstavenia spája. Festival má každý rok nejaké motto, ale aj napriek tomu sú tie hry tak rozličné, že to motto sa tam nedá hľadať (smiech). Ale, samozrejme, tí inteligentnejší ho tam nájdu.

Spomenul ste motto festivalu. Tento rok sú to hodnoty. Ktoré vy považujete za najdôležitejšie?

Asi budem úplne klasický, ale zdravie je number one, ďalej láska a práca.

Pamätáte si na prvý divadelný festival, ktorý ste navštívili?

Určite to bola Divadelná Nitra (úsmev), keďže som z Divadla Andreja Bagara. Na prvé predstavenie si nepamätám, ale sú také, ktoré aj po rokoch vo mne stále znejú a s úctou a radosťou na ne spomínam.

Jánošík, foto: Ctibor Bachratý

Jánošík, foto: Ctibor Bachratý

Jánošík, foto: COLLAVINO

Jánošík, foto: COLLAVINO

Hľadanie šťastia v pušnom prachu

Právo na šťastie, foto: Ctibor Bachratý

Právo, sloboda, identita, domov, korene, rešpekt, úcta...Medzinárodný festival Divadelná Nitra vstúpil do roku 2017 s témou základných životných hodnôt. V otváracom predstavení PRÁVO NA ŠŤASTIE sa predstavila divadelná skupina The Nature Theater of Oklahoma z USA spolu s medzinárodnou tanečnou skupinou EnKnapGroup Iztoka Kovača z Ľubľany. Inscenácia bola špecifická z viacerých hľadísk.

Koncepcia, text a samotná réžia vznikla pod taktovkou Kelly Cooperovej a rodáka zo Skalice, Pavla Lišku, ktorý žije a tvorí v Spojených štátoch amerických. Spolu s Cooperovou stoja za vznikom The Nature Theater of Oklahoma. Obaja režiséri majú bohaté skúsenosti v umeleckej oblasti - napríklad viedli kurzy performancie v P.A.R.T.S. v Bruseli, workshopy v Hamburgu a dokonca učili aj na Nórskej divadelnej akadémii. Tanečná skupina EnKnapGroup Iztoka Kovača z Ľubľany priniesla na nitrianske dosky tanečníkov zo Švédska, Chorvátska, Slovinska, Veľkej Británie, Belgicka a Maďarska. Temperament performerov sa výrazným spôsobom preniesol aj na dosky Divadla Andreja Bagara v Nitre v piatok, 22. septembra 2017.

Inscenácia je zaujímavá z niekoľkých dôvodov. Performeri tu totiž, nezávisle od seba, prinášajú osobné výpovede, ktoré sú v niekoľkých scénach prerušované výstrelmi z pištole. Práve tento dramatický prvok následne odštartuje sériu fingovaných útokov jednotlivých aktérov. Facky a kopance do brucha si vymieňajú všetci na pódiu, čím vzniká pôsobivý domino efekt. Navyše, toto všetko sa odohráva vo westernovom bare, v ktorom nechýba fľaša alkoholu, pult či drevené stoly so stoličkami. Barová atmosféra je výborne zachytená hlavne na začiatku inscenácie, keď jeden z performerov stojí otočený chrbtom k divákom, ale zároveň tvárou k barmanovi. Ich komunikáciu tvorí posúvanie poháru po pulte, ktoré sa miestami mení na klzkú naháňačku trojice barman, hosť a pohárik.

V druhej polovici inscenácie sa westernový bar mení na bojové pole v Iraku, čo súvisí so zmenou témy. Zatiaľ, čo v prvej polovici sa stáva barman iba tichým pozorovateľom a zapisovateľom príbehov, tak už v druhej polovici sa stáva hlavnou postavou, ktorá oboznamuje divákov so svojím scenárom. Divák má tak v priamom prenose možnosť vidieť ,,scenár v pohybe", čo súvisí aj s väčšou dynamikou inscenácie a množstvom tanečných čísel. Kým na začiatku je barový pult miestom, kde si barman zapisuje príbehy a nalieva alkohol, tak v druhej časti inscenácie sa pult mení nielen na pódium v Iraku, ale aj na stenu, za ktorou sa nachádzajú telá zranených tanečníkov.

Práve scénograficky naznačené bojové pole v Iraku silne odkazuje na to, koľko amerických snov už stroskotalo. Spolupráca americkej divadelnej skupiny spolu s medzinárodnou účasťou tanečníkov prinieslo na Divadelnú Nitru viacero otázok. Kto má vlastne právo na šťastie? Čo všetko sa skrýva za týmto zdanlivo príjemným názvom? A čo je to vlastne šťastie? Keď tanečník predstúpi pred dav, no s vedomím, že riskuje vlastný život? Keď v snahe splniť si sen priloží pištoľ k hlave človeka? Keď sa premení na kabaretnú tanečníčku a vystúpi pred vojakmi v prítomnosti pušného prachu? 

Inscenácia otvára bazén otázok, v ktorom sa môžete, ale aj nemusíte utopiť. Ide len o to, či prijmete autorov hravý spôsob hľadania šťastia, v ktorom sa miešajú vysoké žánre s nízkymi, alebo sa na celú inscenáciu budete pozerať ako na kovbojský zápas. Jedno je však viac než isté - hľadania svojho šťastia na nevzdáte. (Samozrejme, na rozdiel od niektorých divákov, ktorí to šťastie išli radšej hľadať mimo divadelných priestorov.)

Právo na šťastie, foto: Ctibor Bachratý

Právo na šťastie, foto: Ctibor Bachratý

Právo na šťastie, foto: Ctibor Bachratý

Právo na šťastie, foto: Ctibor Bachratý

Právo na šťastie, foto: Ctibor Bachratý

Právo na šťastie, foto: Ctibor Bachratý

Koncept, text a réžia: Pavol Liška, Kelly Cooper

Tvorcovia a performeri: EnKnapGroup: Luke Thomas Dunne (Veľká Británia), Ida Hellsten (Švédsko), Bence Mezei (Maďarsko), Lada Petrovski Ternovšek (Chorvátsko), Jeffrey Schoenaers (Begicko), Ana Štefanec (Slovinsko)

Svetelný dizajn, inšpicient: Luka Curk

Kostýmový dizajn: Katarina Škaper

Realizácia kostýmov: Atelje d.o.o.

Režisér skúšok: Tanja Skok

Technická realizácia: Španski Borci/EN-KNAP Technical Team

Výkonný producent: Karmen Keržar

Produkcia: EN-KNAP Productions

Koprodukcia: Theatre de la Ville, steirischer herbst