 |
| Jánošík, foto: Ctibor Bachratý |
Na festivale Divadelná Nitra sa predstavilo aj domáce Divadlo Andreja Bagara v Nitre s inscenáciou JÁNOŠÍK. Nitrianske divadlo ju na svoje dosky uviedlo koncom apríla tohto roka v sezóne MADE IN SLOVAKIA. Národný hrdina, ktorého osobnosť je obalená hustou hmlou, nadobúda v réžii Rastislava Balleka vizuálne pútavé odkazy.
Keď sa povie Jánošík, tak každý z nás si vybaví mocného junáka so zapletenými vrkočmi a valaškou v ruke. K tomuto obrazu neodmysliteľne patrí aj jeden z výrokov, ktoré sa nesie celou jeho osobnosťou: ,,Bohatým bral, chudobným dával." Kto by však čakal zbojníka povýšeného na národného hrdinu, ostal by sklamaný. Najnovšia inscenácia Jánošík ukazuje túto demýtizovanú historickú osobnosť v úplne novom svetle.
Na začiatku vidíme Jánošíkovho otca v dlhej bielej košeli (Marcel Ochránek), ktorého odvádza dvojica katov. V ďalšom obraze je scéna rozdelená na dve línie: vzadu sa Ochránek z tohto odevu vyzlieka a postupne sa zaobaľuje do igelitu, zatiaľ čo dvojica katov pred očami divákov v červených maskách zúrivo plieska bičmi. Práve výtvarnosť je najväčším orieškom pre diváka. Inscenácia Jánošík je založená na hre obrazov, ktoré nemajú pevne ukotvený dej, ba práve naopak - ústia do rôznych metaforických riek. Jednu z najsilnejších metafor predstavujú napríklad obrovské biele masky, ktoré si na hlavy nasadzuje zbor. Okrem toho, že predstavujú národ, ktorý nemá pevnú vôľu a stáva sa bábkou v rukách mocnejších, tak ide aj o pochybnosti, ktoré občas zavítajú do našich duší. Práve vďaka tomu môžeme nadobudnúť pocit, že na Jánošíka sa nepozeráme len na scéne, ale že ho začíname vnímať aj vo vlastnom vnútri. Máme v sebe niečo z tejto postavy, ktorá je opradená rôznymi legendami?
Okrem bielych masiek na tvárach dedinčanov sa s touto farbou stretávame aj na šatách herečky Barbory Andrešičovej, ktorá vystupuje v rôznych úlohách. Keď sa v bielom tričku a čiernych nohaviciach mechanicky presúva po scéne, máme pocit, že vidíme oživenú bábku (opäť odkaz na stereotypnosť národa). Herečke však stačí prehodiť si cez seba čiernu deku a zhrbiť sa, a už sa z nej stáva stará susedka Jánošíka. Andrešičová je veľmi pôsobivá aj v úlohe Jánošíkovej nevesty. V dlhých bielych šatách a s kvetinovým závojom, krútiac sa dokola, vytvára pôsobivý obraz neviny a vášne zároveň.
Ballekov Jánošík je výtvarnou jazdou, ktorá sa zastaví v každom divákovi a vyvolá v ňom množstvo otázok. Kým vlastne Jánošík bol? Čo predchádzalo jeho správaniu? Zrazu sa už nepozeráme na Jánošíka-hrdinu, ale na Jánošíka-filozofa. Práve nové nazeranie na túto mýtmi opradenú postavu je v konečnom dôsledku najsilnejším prvkom Ballekovej režijnej interpretácie. Je možné, že divák bude na konci zmätený, keďže inscenácia neponúka jednoznačne stanovisko. Práve v tom však spočíva jej čaro. Zmes chaosu a prelínajúcich sa obrazov predstavuje istým spôsobom kľúč, ktorý musí vziať do rúk divák. Ja som si tento kľúč vzala a s radosťou otváram všetky dvere, ktoré mi ponúka Ballekov Jánošík.
Keď sa povie Jánošík, tak každý z nás si vybaví mocného junáka so zapletenými vrkočmi a valaškou v ruke. K tomuto obrazu neodmysliteľne patrí aj jeden z výrokov, ktoré sa nesie celou jeho osobnosťou: ,,Bohatým bral, chudobným dával." Kto by však čakal zbojníka povýšeného na národného hrdinu, ostal by sklamaný. Najnovšia inscenácia Jánošík ukazuje túto demýtizovanú historickú osobnosť v úplne novom svetle.
Na začiatku vidíme Jánošíkovho otca v dlhej bielej košeli (Marcel Ochránek), ktorého odvádza dvojica katov. V ďalšom obraze je scéna rozdelená na dve línie: vzadu sa Ochránek z tohto odevu vyzlieka a postupne sa zaobaľuje do igelitu, zatiaľ čo dvojica katov pred očami divákov v červených maskách zúrivo plieska bičmi. Práve výtvarnosť je najväčším orieškom pre diváka. Inscenácia Jánošík je založená na hre obrazov, ktoré nemajú pevne ukotvený dej, ba práve naopak - ústia do rôznych metaforických riek. Jednu z najsilnejších metafor predstavujú napríklad obrovské biele masky, ktoré si na hlavy nasadzuje zbor. Okrem toho, že predstavujú národ, ktorý nemá pevnú vôľu a stáva sa bábkou v rukách mocnejších, tak ide aj o pochybnosti, ktoré občas zavítajú do našich duší. Práve vďaka tomu môžeme nadobudnúť pocit, že na Jánošíka sa nepozeráme len na scéne, ale že ho začíname vnímať aj vo vlastnom vnútri. Máme v sebe niečo z tejto postavy, ktorá je opradená rôznymi legendami?
Okrem bielych masiek na tvárach dedinčanov sa s touto farbou stretávame aj na šatách herečky Barbory Andrešičovej, ktorá vystupuje v rôznych úlohách. Keď sa v bielom tričku a čiernych nohaviciach mechanicky presúva po scéne, máme pocit, že vidíme oživenú bábku (opäť odkaz na stereotypnosť národa). Herečke však stačí prehodiť si cez seba čiernu deku a zhrbiť sa, a už sa z nej stáva stará susedka Jánošíka. Andrešičová je veľmi pôsobivá aj v úlohe Jánošíkovej nevesty. V dlhých bielych šatách a s kvetinovým závojom, krútiac sa dokola, vytvára pôsobivý obraz neviny a vášne zároveň.
Ballekov Jánošík je výtvarnou jazdou, ktorá sa zastaví v každom divákovi a vyvolá v ňom množstvo otázok. Kým vlastne Jánošík bol? Čo predchádzalo jeho správaniu? Zrazu sa už nepozeráme na Jánošíka-hrdinu, ale na Jánošíka-filozofa. Práve nové nazeranie na túto mýtmi opradenú postavu je v konečnom dôsledku najsilnejším prvkom Ballekovej režijnej interpretácie. Je možné, že divák bude na konci zmätený, keďže inscenácia neponúka jednoznačne stanovisko. Práve v tom však spočíva jej čaro. Zmes chaosu a prelínajúcich sa obrazov predstavuje istým spôsobom kľúč, ktorý musí vziať do rúk divák. Ja som si tento kľúč vzala a s radosťou otváram všetky dvere, ktoré mi ponúka Ballekov Jánošík.
 |
| Jánošík, foto: Ctibor Bachratý |
 |
| Jánošík, foto: Ctibor Bachratý |
 |
| Jánošík, foto: Ctibor Bachratý |
 |
| Jánošík, foto: Ctibor Bachratý |
 |
| Jánošík, foto: Ctibor Bachratý
Réžia: Rastislav Ballek
Dramaturgia: Adam Gold
Scéna: Juraj Gráfel
Kostýmy: Katarína Holková
Choreografia: Stanislava Vlčeková
Hudba: Marián Lejava
Hudobné naštudovanie: Eva Pacovská
Účinkujú: Branislav Matuščin, Roman Poláčik, Martin Šalacha, Marcel Ochránek, Barbora Andrešičová, Marián Viskup
Zbor: Alžbeta Alakšová, Peter Antoš, Andrej Barčák, Katarína Bielická, Dominika Ďurčová, Martin Fratrič, Nikola Jankovýchová, Júlia Karová, Andrea Klaučová, Milena Majerová, Patrícia Matušová, Beáta Meszárosová, Erik Mihálik, František Mikuš, Eva Pacovská, Veronika Šebeňová, Miroslav Šufliarsky, Lucia Šutková, Radovan Tomeš, Jozef Zábojník
|
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára