Reflexia z festivalu Malá inventúra 2022

                                                                Baletky, foto: malainventura.cz

Pražský festival nového divadla Malá inventúra patrí k stáliciam môjho februárového kalendára. Kvôli pandémii som sa ho síce uplynulé dva roky zúčastnila v online podobe, no tento rok som si konečne mohla zbaliť kufor a vyraziť na štyri dni do Prahy. Cestou do stovežatej ma zasiahla nemilá správa o Rusku, ktoré napadlo územie Ukrajiny. Táto udalosť, ktorá otriasla celým svetom, mala vplyv aj na festivalovú atmosféru. Herci a herečky venovali svoje honoráre na pomoc Ukrajine a divákov informovali o humanitárnych organizáciách, ktorým môžu venovať finančné alebo materiálne dary. Aj samotní organizátori festivalu, Nová síť, vytvorili kampaň pre napadnutú krajinu.

Priznám sa, že v takejto atmosfére som nebola celkom schopná užiť si festival ako kedysi (zúčastňujem sa ho od roku 2017). Na druhej strane, práve táto celospoločenská situácia dodala mnohým predstaveniam emocionálnejšiu nadstavbu. Týka sa to napríklad performancie Baletky od performerky, režisérky a choreografky Miřenky Čechovej. Prináša nekonvenčný pohľad na profesiu baletky. Režisérka a tanečnica prostredníctvom niektorých prvkov brechtovského divadla (piesne, rýchle strihy, meniaca sa scéna, komentovanie toho, čo sa premieta na plátne) otvára témy, ktoré sú v súvislosti s touto profesiou potlačené do úzadia — poruchy príjmu potravy, nízke sebavedomie, ponižovanie a sexuálne obťažovanie. Čierny humor a irónia majú za následok to, že divák neodchádza z predstavenia deprimovaný. Výtvarné riešenie inscenácie je sústredené na najnevyhnutnejšie rekvizity (stôl, stolička, stojan s baletnými kostýmami, zrkadlo), čo umožňuje rýchle strihy. Nedá mi nespomenúť veľké akvárium naplnené vodou, do ktorého sa tanečnica postupne ponára. Následne telefonuje so svojou mamou a ubezpečuje ju o tom, že je všetko v poriadku. Jej spomalené pohyby však evokujú presný opak — umierajúcu labuť. Baletky vnímam ako pozoruhodnú inscenáciu aj preto, že v súčasnej dobe, v ktorej sa často skloňuje telesnosť a sebaláska, vyzdvihuje dôležitosť empatie, úprimnosti a prijatia vlastného tela bez predsudkov.

Menšiu emocionálnu „rozbušku“ vo mne vyvolalo Kdo zabil mého otce zoskupenia Depresivní děti touží po penězích. Počas hodinu a pol trvajúceho predstavenia som ako diváčka spolu s hlavnou postavou, synom, prešla hádam všetkými emocionálnymi rozpoloženiami — od túžby byť milovaný, chvíľkovej radosti, rozhorčenia, trpkosti, nenávisti, sebaľútosti, stavov hraničného šialenstva a zmierenia. Herec Daniel Krejčík dokázal prostredníctvom mimiky, gest, tónovej modulácie a javiskového pohybu stvárniť pestrú škálu emócií — od extrémnej snahy získať otcovu priazeň, až po nenávisť, šialenstvo či zmierenie. Adam Mašura v roli otca iba prostredníctvom javiskového pohybu (posilňovanie, trasenie tela v dôsledku staroby, hádzanie fliaš a pod.) vytvoril portrét odmeraného, tvrdého a v starobe aj bezbranného muža. Výtvarné riešenie inscenácie bolo opäť sústredené na minimum rekvizít — rakva, stoličky, stôl s pohármi. Mnohé mizanscény nešetrili na naturalizme — rada by som v tejto súvislosti spomenula chodenie bosého otca po kúskoch rozbitých pohárov, napľutie do tváre či zámerné odsúvanie pomarančov, v snahe znemožniť otcovi, aby sa dostal k zdroju potravy. V konečnom dôsledku vo mne Kdo zabil mého otce vyvolalo predovšetkým pocit odporu voči ľuďom, ktorí iným nedajú šancu a správajú sa k nim ako k bezvýznamným bytostiam. Aj táto inscenácia mi opäť raz pripomenula dôležitosť porozumenia, ale aj odpustenia.

Ak hovoríme o dávaní druhých šancí, potom by som nemohla obísť Loutky bez hranic, ktoré sa na festivale predstavili s Nilas a tisíchlavé stádo. Predstavenie sa konalo v malom stane, v priestoroch Národnej galérie, vďaka čomu vznikla intímna atmosféra. Rozprávka o pastierovi sobov, ktorý sa zamiluje do elfky a musí zdolať viacero prekážok, ma zaujala najmä výtvarným spracovaním. Dora Bouzková a Tereza Černohorská animovali malé, vyrezávané figúrky sobov, pričom niekoľko z nich bolo zavesených aj na strope. Stlmením svetla vznikali rôzne tiene, ktoré vytvorili dojem mnohopočetného stáda a umocnili pocit strachu z neznámej krajiny, kam sa musel pastier vydať. Okrem vyrezávaných figúrok využívali bábkoherečky aj predmety dennej spotreby v druhotnom význame Napríklad kefy na čistenie topánok reprezentovali lúku, na ktorej sa pásli soby. Inscenácia bola pre mňa pútavá tým, že do popredia sa dostal hrdina, ktorý si uvedomil svoju chybu a bol pripravený urobiť pre jej nápravu všetko. Tvorcovia dali dôraz na odvahu, česť a úprimnosť, čiže na hodnoty, ktoré je podľa mňa dôležité si neustále pripomínať.

Pri téme zvierat ešte na chvíľu ostanem. Študenti a študentky Katedry alternatívneho a bábkového divadla na pražskej DAMU predstavili autorskú operu o dinosauroch Dinopera. Tvorivému tímu (Frieda Gawenda, Daria Gosteva, Matias Baresel a Josef Havelka) umožnil hravý prístup vokálnym schopnostiam pravekých tvorov (škrekot, mrmlanie, vzdychy a pod.). Práve preto ma zvuková stránka inscenácie nesmierne fascinovala, nehovoriac o živej hre na klavíri a cudzojazyčných piesňach. Nielen vďaka vdychovaniu vodnej fajky, prostredníctvom ktorej jeden zo študentov vytváral dymové efekty, vnímam túto inscenáciu ako „highlight“ tohtoročnej Malej inventúry. Práve viacjazyčnosť vytvárala, obzvlášť v týchto časoch, pocit spolupatričnosti.

Tohtoročná Malá inventúra priniesla opäť raz výber inscenácií, ktoré prekračujú hranice klasickej činohry a prinášajú intelektuálne výzvy pre divákov. Navštíviť tento festival znamená otvoriť sa formálnym a žánrovým experimentom a nasať nové impulzy. Byť na tomto festivale bolo pre mňa opäť raz inšpiratívnou skúsenosťou. A obzvlášť v tejto náročnej dobe sa opäť raz ukázalo, že umenie má schopnosť nielenže nastavovať zrkadlo spoločnosti, ale aj zomknúť ľudí pre správnu vec, liečiť a obohacovať prostredníctvom estetických impulzov.

P. S.: Text bol publikovaný v študentskej revue Reflektor, ktorú vydáva Katedra divadelných štúdií VŠMU v Bratislave.

„Komenský prišiel medzi nás až neskôr“

                                                                      foto: naivnidivadlo.cz

V rozhovore s umeleckou šéfkou Naivného divadla a režisérkou Michaelou Homolovou sa dozviete o inšpiračných zdrojoch inscenácie Kabinet zázraků neboli Orbis Pictus, ako prebiehal proces tvorby, či o tom, ktorý zo živlov je pre ňu najpríťažlivejší.

Kde sa vzal prvotný impulz k vytvoreniu inscenácie Kabinet zázraků neboli Orbis Pictus?

Podnet prišiel od dramaturga Vítka Peřinu. Bavili sme sa o tom, že by sme radi vytvorili inscenáciu pre najmenšie deti, kde by sa im divadelným jazykom predstavil náš svet – javy, veci, bytosti. Objavovať všetko, čo nás obklopuje, či už prirodzene alebo stvorené človekom. 

Ďalším dôležitým impulzom bol nápad scénografa Honzu Bažanta inšpirovať sa starými kočovnými bábkarmi a ich panorám postavených na princípe Thatrum mundi. Ukazovali rôzne svetové objekty, udalosti, či prírodné zaujímavosti pomocou iluzívnych výjavov, ktoré sa obvykle predvádzali po predstavení marionetovej hry. Odtiaľ bol už len krôčik k prebádaniu sveta všetkých starých bábkarských trikov a kúziel a tiež k skúmanie objektov, ktoré kedysi tvorili základ zbierok kabinetov kuriozít. 

Všetky zdroje majú spoločnú túžbu po poznaní a prebádaní nášho sveta, ktorú, myslím, má v sebe prirodzene každý človek a najmä dieťa.

Inšpirovali ste sa učebnicou Jána Amosa Komenského. Čo vás na nej zaujalo?

Komenský prišiel medzi nás až neskôr. Spočiatku sme sa snažili predovšetkým o výtvarné a obrazové naplnenie jednotlivých častí inscenácie. Vedeli sme, že až budeme mať hotové obrazy, pridáme k nim i nejaký text, ktorý jednotlivé „kapitoly“ uvedie, okomentuje či doplní. Chceli sme sa vyjadrovať výstižne a jednoducho. Zároveň sme niekde podvedome tušili, že jazyk nemôže byť úplne obyčajný, ale mal by znieť trochu archaicky, aby to ladilo s vizuálnou stránkou inscenácie, ktorá odkazuje k minulým dobám. 

V pláne bolo, že Vítek texty napíše na mieru jednotlivým obrazom. A niekde v procese tvorby Honza vyslovil: “Ignis ardet, urit, cremat.“, čo je veta o ohni z Orbis Pictus. A bolo rozhodnuté, nebolo treba nič písať, náš text existoval už vyše tristo rokov. Samozrejme, že došlo k nejakým úpravám a Vítek aj niečo dopísal, ale základ tu bol a bol absolútne výstižný.

Komenského dielo je rozdelené do 150 až 153 tematických kapitol, ktoré obsahujú množstvo ilustrácií. Kniha oboznamuje čitateľa so základmi zemepisu, astronómie, fyziky, biológie človeka, živej i neživej prírody, umenia, etiky...Na základe akého kľúča ste pristúpili k selekcii jednotlivých tém?

Ako vyplýva z mojej predchádzajúcej odpovede – témy sme mali zvolené už dopredu. A to podľa jednoduchého kľúča – od živlov, cez prírodu, človeka, stroje až k vesmíru. Takže sme len našli tie správne časti textu a tie s malými úpravami priradili priamo k našim jednotlivým scénam.

Hlavnou témou inscenácie je objavovanie, resp. poznanie sveta prostredníctvom rôznych predmetov. Čo vás počas procesu tvorby prekvapilo? 

Inscenácia vznikala počas prvej vlny pandémie koronavírusu, v čase, kedy sme náhle zo dňa na deň nemohli hrať pre verejnosť, mohli sme „iba“ skúšať. Ale práve táto situácia spôsobila, že proces tvorby bol oveľa intenzívnejší a koncentrovanejší než obvykle. Ukázalo sa, že veci, ktoré by sa inokedy zdali ako nemožné, pretože na to jednoducho nie je čas (a niekedy ani energia), tak zrazu možné sú.

V inscenácii odkazujete na prírodné živly – vodu, vzduch a oheň. V čom sú pre vás príťažlivé?

Nepovedala by som, že sú pre mňa príťažlivé. Skôr ich vnímam ako absolútny základ všetkého. A keď chcete rozprávať o planéte Zem, musíte začať živlami. Aspoň ja si to myslím. A keby som si mala vybrať, ktorý zo živlov je pre mňa najpríťažlivejší, tak je to jednoznačne voda. A hlavne voda v pohybe – či už je to more, rieka, vodopád či potok, alebo dobrá teplá sprcha.

                                                                                  Za rozhovor srdečne ďakuje Mirka Košťálová

Rozhovor vznikol pri príležitosti festivalu Divadlo európskych regiónov v Hradci Králové 2021. Text bola publikovaný vo festivalovom časopise Hadrián. 

                                                           foto: naivnidivadlo.cz

                                                                foto: naivnidivadlo.cz

                                                               foto: naivnidivadlo.cz

,,Je to v podstatě deutsche Romeo und Julia“

                                                     Martin Satoranský, foto: osobný archív

Friedrich Schiller, nemecká dráma, Úklady a láska. Bolo to v roku 1963, keď mali diváci v Hradci Králové možnosť vzhliadnuť predstavenie tejto meštianskej trúchlohry. Po 58 rokoch sa Lujza a Ferdinand vracajú na dosky Klicperovho divadla. A kto iný, ak nie dramaturg inscenácie Martin Satoranský by mi poskytol odpovede na moje zvedavé otázky? 

Vy a Friedrich Schiller. Ako sa vyvíjal váš vzťah? Našli ste si k sebe cestu hneď, alebo trvalo dlhší čas, kým ste nadviazali dialóg?

S Schillerem jsme se celkem blízce seznámili už na škole. Naše pedagožka, dramaturgyně Daria Ullrichová, s námi jeho dramata celkem dopodrobna rozebírala. Úplně první zkušenost se Schillerem jsem ale navázal už dřív – bylo to skrze inscenaci Úklady a láska v Národním divadle, kterou režíroval Jan Nebeský a dramaturgyní byla právě Daria Ullrichová. To jsem samozřejmě nemohl tušit, že o pár let později mě budou učit a předávat mi své zkušenosti. Dalo by se říct, že náš vztah je tedy cyklický.

 

Keď začujem meno tohto nemeckého dramatika, vybavia sa mi dve asociácie: Úklady a láska a Listy o estetickej výchove. Aké sú vaše asociácie týkajúce sa Schillera?

Moje asociace jsou asi Goethe a Výmar. Básník a kolega, se kterým stvořil svá nejlepší díla a město, respektive divadlo, které značně ovlivnilo vývoj evropského divadla.

 

S Úkladmi a láskou som sa prvýkrát oboznámila na vysokej škole, počas prednášky o nemeckom divadle. Kedy ste tento dramatický text prečítali vy?

Bylo to už na střední a ten text byl v programu k inscenaci Národního divadla.

 

Na tejto meštianskej trúchlohre ma zaujal najmä vzťah medzi otcom a dcérou. On žije v obavách, že Lujza by mohla byť zneuctená. Rodič ju úprimne ľúbi, ale pri tej najmenšej príležitosti prejaví sklon k nedôverčivosti. Ako vnímate vzťah medzi otcom a dcérou?

Nejsem otec, takže se mi to posuzuje celkem těžko. Ve hře se v podstatě opakuje staré známé klišé „tatínkova holčička.“ Navíc je Lujza jedináček, takže si jí otec hlídá o to víc. Do vztahu Ferdinanda a Lujzi samozřejmě promlouvá i dobová konvence a to už se opravdu špatně přenáší do 21. století. Možná se mě ale zeptejte za pár let a to pouze v případě, že budu mít dceru :)

 

Hlavnou témou hry je láska medzi mladými ľuďmi, Ferdinandom a Lujzou. Nie je im však dopriate byť spolu, nakoľko pochádzajú z rozdielnych spoločenských a majetkových pomerov. Čo vás prekvapilo, resp. fascinovalo na ich vzťahu?

Asi to, jak rozdílně oba milují. Jejich láska je vroucí a upřímná, ale zatímco Ferdinand miluje totálně, bez kompromisů a destruktivně, protože pro něj je to buď láska nebo nic, Lujza se je daleko více vědoma svého postavení a všech problémů, které jí a jejím blízkým tento vztah do života přináší. Snoubí se tu dva různé přístupy – zatímco Ferdinand je romanticky hrdina se vším všudy, v Lujze už nacházíme předzvěst realistické až naturalistické literatury a dramatu.

 

Ferdinand sa často odvoláva na srdce, práve v ňom má ukryté všetky želania. Mnohí ho z toho dôvodu vnímajú ako idealistu či zasnívaného muža. Ako na vás pôsobilo jeho správanie, resp. hodnoty, ktoré vyznával?

Sebestředně. Sebestřednost a egoismus, to jsou první věci, které mě v souvislosti s touto postavu napadají. Hodnoty vyznává bezesporu sympatické, v podstatě odrážejí hodnoty Velké francouzské revoluce a zároveň i hodnoty, na kterých stojí dnešní liberální demokracie. Jeho přístup je ale velmi fundamentalistický – a každá myšlenka dohnaná do extrému se stává toxickou.

 

V čom podľa vás spočíva nadčasovosť tohto dramatického textu?

Pro mě je to bohužel postavení žen ve společnosti. A bohužel říkám proto, že je to vskutku stále aktuální. Netýka se to jenom Lujzi, která je zneužívána prakticky od začátku do konce, ale i třeba Lady Milford, která je v podstatě pro všechny jen objektem a předmětem urážek.

 

Čím to podľa vás je, že divadlá často siahajú po Úkladoch a Láske?

Je to dobře napsaná hra, jsou v ní skvěle napsané dramatické situace. Navíc je to příležitost pro celý soubor – pro každou věkovou skupinu se tam najde skvělá role. A příběh lásky a zrady bude atraktivní vždycky – je to v podstatě deutsche Romeo und Julia.

 

Prečo ste sa rozhodli obohatiť dramaturgiu Klicperovho divadla v Hradci Králové práve týmto titulom?

Hra Úklady a láska se v Klicperově divadle hrála naposledy v roce 1963, takže bylo fajn jí divákům v Hradci znovu připomenout. Navíc se nám v divadle sešli dva ideální představitelé Ferdinanda a Lujzi. Kryštof Bartoš a Anička Peřinová se znají už od studií DAMU. Spolu se mnou jsme tvořili jeden ročník a tak se takové spojení úplně nabízelo.

 

Aké ,,úklady" číhajú na dramaturga, keď sa mu dostane do rúk meštianska trúchlohra?

No asi nejvíc úkladů spočívá v tom, že je to právě truchlohra měšťanská. Pracuje se v ní se společenským uspořádáním, které je dnešnímu člověku na hony vzdálené. Třídní rozdíly sice existují i dnes, ale nejsou tak markantní a i dobová morálka byla úplně jiná. Člověk tak musí najít výrazný inscenační klíč a přijít na to, jak hru příblížit dnešnímu divákovi, kdo by byli Lujza, Ferdinand, Wurm či Milfordová dneska.

 

Mohli by ste priblížiť proces tvorby tejto inscenácie? Premiéru mala nedávno, 11. 6. 2021.

Bylo to dlouhé – to asi nejlépe vystihuje celý proces. Inscenace se i kvůli covidu zkoušela s přestávkami skoro 8 měsíců. Práce to byla ale docela příjemná, na druhou stranu, asi nedokáži říct, jestli byla něčím výjimečná oproti jiným zkoušením, která mám za sebou.

 

Úkladmi a láskou sa uzatvára vývin meštianskej trúchlohry v 18. storočí.  Aký máte vzťah k tomuto žánru?

Jak to říct – moc nemám. Některé hry z období Sturm und Drang mě baví, jiné ne, většinu je obtížné dneska hrát. Navíc můj vztah k těmto hrát se často s léty mění. Před pár lety bych nedal dopustit na Emiliu Galotti, dneska si říkám, proč jsem z ní byl tak nadšený a za rok zas budu mít nutkavou potřebu tlačit ji do repertoáru.

 

Čo vám napadne ako prvé, keď sa povie „divadelný festival“?

Hodně práce! Ale i oslava konce sezóny, inspirace, setkávání. A pro mě osobně je to i počátek jednoho krásného vztahu. Svou současnou partnerku jsem poznal právě na festivalu, během něj jsme se dali dohromady a celé je to krásné a zalité sluncem :)

 

Pamätáte si, kedy ste prvýkrát navštívili Medzinárodný festival divadla európskych regiónov v Hradci Králové?

Poprvé to bylo tuším v roce 2012, kdy jsme v rámci Open Air programu hráli s kolegy z divadelního uskupení Oldstars Caligulu. To představení nedopadlo vůbec dobře :) V následujících letech jsem se festivalu jako „herec“ ještě několikrát vracel, jednou jsem dokonce přivezl i inscenaci ve vlastní režii. Tehdy by mě vůbec nenapadlo, že někdy v budoucnu budu spolu s dalšími lidmi dávat dohromady jeho program.

 

Ste členom dramaturgickej rady. Čo všetko spadá do vašej kompetencie?

Je to hlavně výběr inscenací. Jelikož jsem dramaturg Klicperova divadla, hledám v Evropě i v Čechách inscenace na naše dvě scény – tedy Studio Beseda a hlavní scénu. Spolu s kolegy z dramaturgické rady se snažíme poskládat program tak, aby se v něm objevili určité průsečíky, nebo programové cykly, což se letos povedlo a určitě v tom budeme pokračovat. Dále je to příprava testových materiálů do programu apod.

 

Ako vnímate existenciu festivalových časopisov?

Je to skvělý prostředek, jak zjistit, co se na festivalu děje. A z dob, kdy jsem jezdil na festival jako účastník, ať už jako herec či jako režisér, to byl skvělý prostředek, jak získat bezprostřední zpětnou vazbu a díky tomu tak na sobě či později na svých inscenacích dále pracovat.

 

Aké máte plány do budúcnosti?

Je velká otázka, jestli je v dnešní době si dělat nějaké dlouhodobé plány :) Určitě bych si chtěl přes prázdniny od divadla na chvíli odpočinout. Ale je potřeba připravit ještě podzimní festival Čekání na Václava a zároveň se připravit na zkoušení nové inscenace na hlavní scénu, kterou budeme dělat s Michalem Hábou. Bude to už naše třetí spolupráce a já se na to moc těším. Myslím, že krom skvělého pracovního vztahu se z nás stali i dobří přátelé. A samozřejmě je to příprava Regionů ročník 2022. V neposlední řadě plánujeme nějakou novou inscenaci i se souborem MASO, kde figuruju jako dramaturg a trochu jako spoluautor. Dostali jsme grant, tak musíme vykázat činnost. Práce není málo, ale pořád mě baví, takže co víc si přát. :)

Rozhovor vznikol pri príležitosti festivalu Divadlo európskych regiónov v Hradci Králové 2021. Časť textu bola publikovaná vo festivalovom časopise Hadrián. 

                                                           foto: klicperovodivadlo.cz

                                                               foto: klicperovodivadlo.cz

                                                                 foto: klicperovodivadlo.cz

Intelektuálne dobrodružstvá z Malej inventury 2021

 

Divadlo Continuo, inscenácia Hic Sunt Dracones, zdroj: divadlox10.cz

Milí čitatelia,

festival nového divadla Malá inventura je neodmysliteľne spätý s týmto blogom. Pamätáte sa na moje denníkové zápisky z roku 2017, keď som bola dobrovoľníčkou? 

A teraz, v roku 2021, mám tú česť písať vám z pozície zahraničnej hostky. :) Reflexiu o ,,online" festivale si môžete prečítať tu: 

http://reflektor.vsmu.sk/priestor/priestor-detail/article/intelektualne-dobrodruzstva-z-malej-inventury/?fbclid=IwAR2oeajH5ABKmdXop3b4pA6WBm1YjNyj1Bnar7wvT6L7NV2wplVCClI4Ruk

Virtuálna Drama Queer 2020

Masterpiece, foto: Ctibor Bachratý

V dňoch 24. - 30. 10. 2020 sa uskutočnil festival Drama Queer, a to vo virtuálnej podobe. Ani to nás s Adamom Nagyom neodradilo, a veľmi sa tešíme z našej spoločne napísanej reflexie, ktorú si práve dnes môžete prečítať: http://reflektor.vsmu.sk/priestor/priestor-detail/article/drama-queer-nezastavila-ani-pandemia/

Loď, na ktorej sa plavíme: Divadelná Nitra 2020

foto: nitrafest.sk

Často som uvažovala nad tým, či organizátori nepresunú, resp. nezrušia tohtoročnú Divadelnú Nitru. Vypustenie zahraničných inscenácií ma neraz primälo k tomuto uvažovaniu. Samozrejme, tento festival nie je len o medzinárodných divadelných súboroch, ale aj o tých slovenských. Vzniknutá konfrontácia na osi domáce - exotické sa síce tento rok neudiala, ale napriek tomu to bola najdramatickejšia Divadelná Nitra, akú som kedy mala možnosť zažiť.

Nielen hlavný, ale aj sprievodný program sa menil vzhľadom k dvom okolnostiam: pandemickým a meteorologickým. Behom šiestich festivalových dní sa stal dáždnik mojím dôverným priateľom. Kocúr v čižmách Nového divadla a Tajomstvo oceánu Divadlo spoza voza boli kvôli nepriaznivému počasiu umiestnené do priestorov synagógy. Slnečné lúče sa v Nitre udržali iba v nedeľu, počas dvoch koncertov Mariána a Mareka Geišbergovcov. Nebudem sa tajiť k tým, že patrím k fanúšičkám ich hudby, ktorá mi pripomína prechádzku lesom, za šumenia horského potoka. Je v nej veľa pokory, úprimnosti a vnútornej slobody. Nevytvára žiadne predsudky, neživí sa klamstvami, falošnosťou a zatrpknutosťou. Dokáže vyvolať nádej aj v tomto náročnom období. Ak hudba lieči, a tá od Geišbergovcov stopercentne, potom to platilo dvojnásobne počas tohtoročnej Nitry. Ak patríte k priaznivcom kultúry a pohybujete sa v tejto sfére, dobre viete, že opäť visíme na vlásku. 

Počas festivalu som zažívala paradox - často sa mi stávalo, že som bola nesmierne smutná zo stavu, v akom sa kultúra opäť ocitla. Priamo počas festivalu som sa dozvedela, že sa opäť zmenili opatrenia v súvislosti s kultúrnymi podujatiami. A potom som uvidela reprízu Domu v réžii Mariána Amslera (recenzia na blogu čoskoro), ktorá ma strhla svojou výtvarnosťou, pretlmočením myšlienky neslobody prostredníctvom formy - scénickej básne. Keď som sa ráno prebudila, cítila som sa vnútorne naplnená a zároveň som si znova pripomenula, aké je dôležité venovať pozornosť základným demokratickým hodnotám. A potom, behom nasledujúceho dňa, som sa opäť stala svedkom toho, že reštartovať kultúru nebude vôbec jednoduché, že sa mi opäť presúva štúdium do dištančnej formy...A do toho ostré dažďové kvapky. A ďalšie zrušené predstavenie. Na druhý deň som však opäť pocítila silu umenia vďaka Masterpiece od Slávy Daubnerovej. Prišla ako náhradníčka s poslednou performanciou, ktorej hlavnou témou je život umelca a predsudky, ktoré sú s ním spájané. Interpretačná otvorenosť javiskového tvaru, ekvilibristika performerkiných gest a v neposlednom rade strhujúci postmoderný monológ o tom, čo sa od umelca očakáva, bol pre mňa absolútnym vrcholom, divadelným Mount Everestom. 

Už dávno viem, že umenie má schopnosť liečiť, kultivovať, rozširovať naše obzory. Vytvára nádej v týchto hektických časoch, kedy si nedokážeme nič naplánovať, pretože nevieme, či aj zajtra budeme mať možnosť navštíviť predstavenie, galériu, či koncert. Počas tohtoročnej Divadelnej Nitry som si však znovu pripomenula, aké je dôležité vytrvať a nevzdávať sa. Ísť tou ťažšou cestou a mať možnosť povedať si: Urobila som všetko, čo bolo v mojich silách. Keby nebolo tohtoročnej Divadelnej Nitry, skutočne neviem, ako by som si zachovala zdravý rozum a dokázala sa povzniesť nad niektorých ľudí a udalosti. Festival mi dal najavo, že kultúra má skutočne ďaleko od šírenia vírusu. Viete, ten, kto zakazuje navštevovať divadelné predstavenie, tam pravdepodobne už dlho nebol, pretože sme od seba sedeli vo vzdialenosti dvoch metrov a niekoľkokrát denne nám merali teplotu a dezinfikovali ruky. Na Divadelnej Nitre som sa cítila bezpečne. A z reakcie ostatných som usúdila, že aj oni zdieľali rovnaký pocit.

V tejto chvíli skutočne neviem, kedy pôjdem najbližšie do divadla. Síce ma to znepokojuje a asi sa mi znova urobia vrásky na čele, ktoré nezachráni žiadna bylinková masť, no o to intenzívnejšie si budem pripomínať tohtoročnú Divadelnú Nitru. Na to, ako ma dokázala ,,vytrhnúť" z reality, ako mi poskytla nádej a pripomenula mi, aby som sa za žiadnych okolností nevzdávala. Téma festivalu, územie étos, som pestovala v sebe a budem pracovať na jeho zveľadení po celý život. Ďakujem za túto jeseň, za odhodlanie, silu a vytrvalosť organizátorov tohto medzinárodného festivalu, pre ktorých je kultúra, rovnako ako aj pre mňa, životným poslaním a miestom, kde sa stávame vnímavejšími a tolerantnejšími voči spoločnosti. Kultúra je v tejto chvíli loďou, na ktorej sa všetci plavíme. Nevieme, aké vlny máme pred sebou. Kedy bude pobrežie na dosah. Ale plavíme sa. Nepoľavujeme. Sme konfrontovaní s morskou búrkou, soľ nás štípe v očiach. Plavíme sa. Zatíname zuby a veríme, dúfame. Čakáme. Nepoľavujeme. Modlíme sa, hrešíme, plačeme, aby sme sa opäť mohli pozrieť pred seba. A dúfať.

Kráľovský radca zavítal do Španej doliny (reflexia z divadelného festivalu ŠpanDiv)

Priadka a kráľ, foto: facebook.com - Divadlo pod balkónom

Počas augustového víkendu (15. a 16. augusta 2020) sa v prostredí Španej doliny uskutočnil 17. ročník divadelného festivalu ŠpanDiv. Kultúrne podujatie tento rok predstavilo produkcie Divadla pod balkónom, Harry Teater a Potulného dividla J+T. Nakoľko som ešte nemala možnosť oboznámiť sa s tvorbou Divadla pod balkónom a jeho ďalšej scény, Harry Teater, rozhodla som sa vo svojej reflexii upriamiť pozornosť práve naň. 

„V každej správnej truhlici býva rozprávka“

Štefan Šmihla kladie v scenári dôraz na samotný proces rozprávky. Ján Haruštiak totiž prichádza na javisko ako predavač látky spolu s truhlicou po boku. Práve tento scénický predmet je spúšťačom uvažovania o podobe rozprávky, pretože ako tvrdí herec a zároveň režisér predstavenia Ján Haruštiak: „V každej správnej truhlici býva rozprávka.“ Otázky sú pre detských divákov formulované stručne a jasne: Kto tam bude vystupovať? Kde sa bude odohrávať? Na základe dialógu s nimi vzniká rozprávka Priadka a kráľ, v ktorej nechýbajú záporné postavy (záhadný cudzinec, kráľovský radca). Cudzinec vstúpi do kráľovstva, okolo kráľovho trónu obkrúti povraz a rozsype pšenicu. V snahe zistiť, čo to má znamenať, požiada vládca ríše o pomoc radcu, ktorý napokon ujde s truhlicou plnou zlata. Kráľovi pomáhajú pátrači (detskí diváci). Problém napokon vyrieši usilovná priadka, ktorá mu prezradí, čo mali znamenať všetky cudzincove symboly. Okrem toho, pomôže mu uvedomiť si, akí dôležití sú poddaní, nakoľko majú schopnosť ochrániť kráľovstvo pred vypuknutím vojny. Hoci končí rozprávka šťastne – zásnubami kráľa a priadky, zlo v podobe kráľovského radcu, ktorý utiekol s truhlicou zlata, ostane nepotrestané, pričom samotná priadka sa dokonca prizná, že mu pomohla ujsť (priadka mu pomocou nitky kolovrátku pomôže, aby mohol napraviť svoje zlé skutky). Záver o múdrej priadke preto vyznieva rozpačito. Napriek tomu považujem samotný koncept inscenácie „rozprávka o rozprávke“ za zaujímavý, nakoľko Ján Haruštiak vďaka vhodne zvoleným otázkam prebúdza v deťoch predstavivosť a zvedavosť. Dáva im najavo, že sú jeho rovnocennými partnermi.

Júlia Haruštiaková vytvorila viacero druhov bábok: prstové, plošné a manekýna. Kráľovský radca (plošná bábka) má dokonca dve podoby veľkosti: väčšiu a menšiu, pričom druhá z nich sa používa počas putovania lesom. Výtvarníčka takýmto spôsobom zdôrazňuje jeho čoraz väčšiu vzdialenosť od zámku. Kráľ (manekýn) zaujme svojou veľkosťou, v dôsledku čoho vyniká jeho spoločenský status (vládca krajiny). Realistická scéna Júlie Haruštiakovej s maľovanými kulisami reprezentuje dva typy prostredí: kráľovskú komnatu a po zdvihnutí červenej opony izbu priadky s dominujúcou bielou farbou. Nechýbajú kolovrátok a nite. Súčasťou predstavenia sú aj piesne, ktoré slúžia na umocnenie atmosféry. Vďaka rýmovej schéme sú ľahko zapamätateľné (texty: Ján Haruštiak, hudba: Pavol Korduliak).

Mária Olejníková je v postave Priadky veľmi pôvabná, jej prejav pôsobí prirodzene. Stvárňuje múdru a usilovnú Priadku, ktorá si uvedomuje dôležitosť práce. Kladie dôraz aj na pomoc iným, nakoľko spriada tri nitky naraz, pričom jednou má schopnosť hojdať deti, druhou pomáha tým, ktorí sa dostali do nepriaznivej situácie, a treťou tká súkno, aby mala z čoho žiť. Potulný predajca látok je v javiskovej interpretácii Jána Haruštiaka vtipný a uvoľnený. Okrem toho dokáže nadchnúť deti pre tvorbu rozprávky. Haruštiakov Kráľ je prísny, miestami spontánny a nedôverčivý. Vďaka Priadke v sebe objaví nehu a náklonnosť.

Činoherno-bábková rozprávka pre deti predškolského a školského veku s detektívnymi prvkami (hľadanie kráľovského radcu, snaha zistiť, čo znamenajú cudzincove symboly) akcentuje úprimnosť a pracovitosť. Poukazuje tiež na to, že v živote je dôležité nevzdávať sa a používať rozum.

,,Chyť ma, ty tuk!"

Autor scenára a režisér Martin Vanek sa inšpiroval rovnomennou rozprávkou o Jankovi a Marienke a vytvoril svojbytnú javiskovú interpretáciu. Na rozdiel od klasickej predlohy, v ktorej Janko nalieha na matku, aby ju so sestrou pustili do lesa na jahody, na čo matka napokon privolí, tak v „banskobystrickej“ verzii ich matka vystríha, aby mačku neťahali za chvost. Okrem toho, toto zviera nachádza matka počas upratovania v práci, čím Vanek aktualizuje pôvodnú predlohu, keďže dej nie je situovaný výhradne do prostredia prírody. Keďže v pôvodnom texte našli medovníkový domček súrodenci sami, pretože sa stratili v lese, v inscenácii je hýbateľom deja mačka, ktorá ich vyláka z domu. Vanek vložením postavy mačky do rozprávky akcentuje vzťah medzi človekom a zvieraťom, respektíve, čo sa stane, ak mu bude ublížené (ťahanie za chvost realizuje Janko, neposlúchne matkinu prosbu). V tejto rozprávke prechádzajú vývojom dve postavy: vyššie spomenutá mačka, ktorá je spočiatku prefíkaná, si počas rozhovoru s myšou uvedomí, že ježibaba ju len využíva, a preto sa ju rozhodne hodiť do pece (na rozdiel od klasickej rozprávky, v ktorej tento akt vykonajú súrodenci). Hýbateľmi deja sú v tomto prípade zvieratá, v dôsledku čoho je v úzadí vzťah súrodencov a ježibaby.

Scéna Michala Lošonského je minimalistická a funkčná. Ľavej časti dominuje skrinka s nápisom Detský kútik, ktorá sa po otočení premení na medovníkový domček (farebné šuflíky reprezentujú množstvo sladkostí). Pravú časť pódia reprezentuje ďalšia skrinka, tentokrát s nápisom Straty a nálezy. Práve tam skončia Janko a Marienka, keď ich mačka naláka von z domu. Nápisy na skrinkách evokujú prostredie inštitúcie, keďže matka súrodencov je upratovačkou. V inscenácii sa využíva viacero druhov bábok, ktoré navrhla Júlia Haruštiaková: realistickí manekýni (Janko a Marienka), prstová bábka (myš) a látková bábka čiernej mačky s veľkým bruchom. Texty piesní, ktoré napísali Ján Haruštiak spolu s Martinom Vankom, sú rytmické, ľahko zapamätateľné, čo umocňuje aj hudba Bela Felixa.

Juraj Haviar kreuje Janka ako neposedného a provokatívneho chlapca, ktorý nemá žiadne zábrany. Až po traumatizujúcom zážitku v prítomnosti ježibaby (chce ho vykŕmiť a upiecť) si uvedomí dôsledok svojich činov (keby neťahal mačku za chvost, nevylákala by ich von). Ježibabu kreuje ako falošnú, pahltnú a sebeckú ženu. Výsledný dojem je umocnený kostýmom ladeným v ružových farbách (parochňa, klobúk, ružovo-biely sveter). Silvia Zaprihač Pavličková prepožičiava Marienke rozhodnosť, duchaprítomnosť a múdrosť, čím tvorí Jankov protipól.

Napriek vyššie spomenutým modifikáciám (matka-upratovačka, mačka-aktívny subjekt, zvýraznený vzťah medzi deťmi a zvieratami) je posolstvo rozprávky zachované: je dôležité rešpektovať rodičov, priznať si vlastnú chybu. A neubližovať zvieratám. 

„Nikam nechodím bez mrkvy“

Juraj Haruštiak napísal scenár o dvoch škriatkoch-kamarátkach, ktoré putujú po svete vďaka veľkému gramofónu, Časostroju. Ich cieľom je nájsť si priateľov. Muzikál pre deti od troch rokov pod názvom Fónka a Tónka z Gramofónie je vo festivalovom plagáte charakterizovaný aj týmito slovami: „Radi tancujete, bádate, cestujete a spievate? Tak potom je tu čas, vydať sa na objaviteľskú cestu s Fónkou a Tónkou...“ Rada by som upriamila pozornosť na fakt, že nejde o dobrodružnú cestu v pravom slova zmysle, nakoľko kamarátky nestretávajú iné bytosti a nezdolávajú ani prekážky. Ide skôr o vnútornú cestu, ktorá má obe dievčatá doviesť k uvedomeniu si hodnoty priateľstva. Fónka (Silvia Zaprihač Pavličková) a Tónka (Barbora Bušovská) na príklade vzájomného vzťahu predstavujú deťom, na čom by malo byť založené priateľstvo, prečo je dôležité konzumovať zeleninu, či vykonávať telesnú aktivitu. Texty piesní Jána Haruštiaka a jednej od Petra Butkovského dopĺňajú dialógy a sú ľahko zapamätateľné. Hudba Bela Felixa, Pavla Korduliaka a Juraja Haška je energická a podporuje hravý rozmer priateľstva.

V kombinácii s jednoduchou choreografiou vzniká uvoľnená a veselá nálada, ktorú herečkám nepokazil ani výdatný dážď. Herečky sa výborne dopĺňajú – kým Silvia Zaprihač Pavličková kreuje Fónku ako rozumného, miestami výbušného škriatka, tak Tónka je v javiskovej interpretácii Barbory Bušovskej naivnou, hanblivou a pahltnou, avšak ochotnou priznať si chybu a poučiť sa z nej. Spolu tvoria energické duo, ktoré zapája detských divákov do javiskovej akcie (recept na tortu, cvičenie s Tónkou a pod.). Nielen energia herečiek prispieva k výslednému tvaru. Scéna Sone Mrázovej, maľovaná opona s farebnými činžiakmi, veľká červená debna s otvorom pre gramofón, či rôznofarebné kostýmy herečiek, umocňujú samotný koncept inscenácie, a to tešiť sa z prítomného okamihu a uvedomiť si, že keby sme boli všetci rovnakí, svet by prišiel o veľa zaujímavých odtieňov.

Fónka a Tónka z Gramofónie, foto: facebook.com - Divadlo pod balkónom

„Olympiáda vo varení zeleninovej polievky“

Tak ako v prípade Priadky a kráľa, aj tu zvolili tvorcovia koncept „rozprávka o rozprávke“. Peter Butkovský napísal scenár o malom psovi, ktorý sa cíti menejcenne kvôli nízkemu vzrastu. Opustí domov, aby všetkým dokázal, že je veľký. To je jedna línia príbehu. Tú druhú reprezentuje dospelá žena, ktorá sa stratila na stanici a zistí, že si vzala nesprávne kufre. V takomto duchu začína aj samotné predstavenie. Keď sa žena (Gabriela Janková) od detských divákov dozvie, že čakajú na divadelné predstavenie, sadne si k nim a na chvíľu sa stáva diváčkou. Keďže však na javisko nikto neprichádza, rozhodne sa vziať situáciu do vlastných rúk a stane sa rozprávačkou príbehu o Havovi Slavovi, ktorý sa cíti menejcenne kvôli svojmu nízkemu vzrastu. Okrem psa (plyšová realistická bábka) tu vystupujú ďalšie zvieracie postavy – mačka Annička (čierna plyšová bábka Kabelka), krava Dobroslava (maska s bielymi rohmi), sliepka a vlk (látkové, realistické bábky). Každé zo zvierat sprevádza hlavného protagonistu v určitej životnej etape. Prostredie domova zastupujú krava s mačkou a neznámu krajinu, do ktorej sa pes vyberie, aby všetkým dokázal, že je veľký, reprezentujú vlk so sliepkou. Predovšetkým vzťah medzi Slavom a vlkom je ukážkou rodiaceho sa priateľstva, nakoľko vlk nevie zavýjať a pes mu ochotne pomôže vyriešiť tento problém (lebo mu spadol kufrík na chvost).

Kristína Hroznová navrhla scénu, ktorej dominujú farebné, na seba naukladané kufre. Na jednej strane akcentujú motív putovania, no po ich otvorení vytvárajú prostredie, v ktorom sa pohybuje pes Slavo (kuchyňa, domáci dvor, neznámy les). Zmeny scény sa realizujú otočením malých farebných šiat na vešiakoch v kufri. Zozadu sú totiž na zelenej látke namaľované biele stromy, čím vzniká prostredie lesa.

Interakciu s detským divákom realizuje Gabriela Janková najmä na začiatku predstavenia a neskôr v súvislosti s prípravou zeleninovej polievky. Herečka dokáže plynulo prechádzať z jednej postavy do druhej a rozlíšiť ich na základe výrazových prostriedkov: maznavý hlas a mňaukanie (mačka), hlbšie posadené tóny (vlk), či krava (dlhšie pauzy medzi slovami, hrubšie tóny).

Činoherno-bábková rozprávka pre deti predškolského a školského veku v réžii Jána Haruštiaka poukazuje na dôležitosť priateľstva, odvahu a v neposlednom rade zdôrazňuje dôsledky výsmechu, pričom z nich prináša poučenie (mačka si až po odchode uvedomí, ako jej pes chýba, a sľúbi, že ho už viac nebude provokovať).

 

„Antónia Melódia“

Scenár činoherno-bábkovej rozprávky pre deti predškolského a školského veku, Tajomstvo hracej skrinky, ktorý napísal Ján Haruštiak, má hudobnú tematiku. Prináša príbeh o stratených notách, ktoré sa snaží nájsť Antónia Melódia, majiteľka hracej skrinky. Keď jedného dňa zistí, že všetky tóny, na čele s tetou Notou Celou, zmizli, pustí sa do pátracej misie. Zistí, že v tom má prsty chlapec Tónko, ktorý tak falošne pískal, až ostatné noty rozbolela hlava, a keďže nevyhovel ich prosbe, aby prestal, ušli. Tónko si uvedomí svoju chybu a vydá sa na cestu, aby našiel stratené noty. Keď ich nájde, ospravedlní sa im a pozve ich domov, kde ich už čaká hudobná kapela.

Rozprávka v réžii Jána Haruštiaka má predovšetkým poznávaciu hodnotu, nakoľko deti sa učia rozlišovať jednotlivé hudobné nástroje na základe zvukov. Tak ako aj v iných predstaveniach Divadla pod balkónom, tak ani v tomto nechýba interakcia s detským divákom. Okrem samotného hádania hudobných nástrojov vytvárajú deti spojením rúk cestu, po ktorej putuje Tónko, či v závere napodobňujú hru na nástroje (gitara, klavír, violončelo, píšťala, saxofón, bicie). Rozprávka okrem toho kladie dôraz na uvedomenie si vlastnej chyby a následného ospravedlnenia sa.

Scéne Kristíny Hroznovej dominuje vysoká červená vyklápacia skrinka, čo umožňuje predstaviť jednotlivých členov hudobnej kapely (tóny do re mi fa sol la si), ktorá sa vrátila z amerického turné. Reprezentujú ich malé plyšové bábky s ružovými tvárami, červenými lícami a dlhými ušami, ktoré vytvorila Kristína Hroznová.

Antónia Melódia v hereckej interpretácii Márie Olejníkovej dokáže nadchnúť deti pre hudbu, citlivo s nimi spolupracuje, dokáže ich usmerniť. Je pozorná, spontánna, hravá, čo oceňujú najmenší diváci. Okrem toho pripomína živú notu, keďže jej kostýmu, ktorý navrhla Júlia Haruštiaková, dominuje čierna a biela farba. Ján Haruštiak prostredníctvom zakrytého vodenia animuje členov kapely a vytvára zvukovú kulisu, vďaka čomu vzniká ilúzia skrinky, ktorá dokáže hrať sama od seba.

Súčasťou predstavenia sú aj piesne, ktoré sprevádzajú dej. Ľahko zapamätateľné texty Jána Haruštiaka a Márie Olejníkovej zvádzajú k tancu najmä vďaka chytľavej hudbe Bela Felixa.

 

Drak, ktorý má alergiu na kvety

Pôvodný text Dráčik Hapčí od autorky Márie Olejníkovej upravil a prepísal Ján Haruštiak. V rozprávke sa prelína minulosť (legenda o lietajúcom drakovi alergickom na kvety) s prítomnosťou (kuchárka a kuchár pripravujú praženicu). Práve veľké modré vajce umiestnené na kuchynskom stole je spúšťačom rozprávania a následného predvádzania legendy o drakovi a princeznej, ktorí zachránili horiace kráľovstvo. Hlavnými hrdinami sú drak (plyšová látková bábka žlto-zelenej farby) a princezná Violka/ale všetci ju volajú Nezábudka (látková bábka). Kuchárka ju chce premenovať na Zdenku, pretože podľa nej je to oveľa vhodnejšie meno pre najkrajšiu z troch kráľových dcér. Kuchárka svojimi pohybmi paroduje eleganciu princeznej, čo tvorí východiskový bod rozprávania o dračej legende. Tá začína stretnutím draka s Nezábudkou, počas ktorého sa mu prizná, že sa nechce vydať za princa Vilibalda. Keď princ uvidí draka, rozhodne sa ho chytiť do siete, no princezná ho zachráni. Vilibald sa jej pomstí tým, že podpáli kráľovstvo. Našťastie, princezná s drakom to včas uvidia a môžu zasiahnuť, vďaka čomu sa im podarí uhasiť plamene. Zlo je v tomto prípade potrestané, nakoľko princ Vilibald skončí v ,,horúcich peklách“.

V inscenácii sa využívajú látkové a plošné bábky, ktoré vytvorila Kristína Hroznová. Plošné bábky sú prítomné v mizanscénach putovania (napr. princezná na hradných kopcoch, let na drakovi, Vilibaldova družina). Scéne dominuje veľký zelený stôl so závesom, ktorý asociuje kuchyňu (nechýbajú látkové hrnce rovnakej farby). Vysunutím plošných maľovaných dekorácií (hrad, kopce) vzniká prostredie kráľovstva. Hudba Bela Felixa spolu s textami Jána Haruštiaka umocňuje zábavnú a dobrodružnú atmosféru zároveň.

Ján Haruštiak je v role Rozprávača vzrušený, prežíva príbeh, k čomu patria aj nekoordinované pohyby a žiarivý odlesk v očiach. Draka kreuje ako mladého a odvážneho hrdinu. Kuchár je v jeho javiskovej interpretácii ľahkovážnym a spontánnym, čo sa najvýraznejšie prejavuje počas rozprávania o legende. Silvia Zaprihač Pavličková je v postave Kuchárky ironická, tvorí Haruštiakov protipól. Vďaka tónovej modulácii kreuje princeznú Nezábudku ako mladú a nevinnú dievčinu.

Rozprávka Dráčik Hapčí pre deti predškolského a školského veku kladie dôraz na priateľstvo, súdržnosť a odvahu. Vďaka interakcii s detskými divákmi vzniká kolektívny duch. Deti sa takýmto spôsobom učia vzájomnej spolupráci (podávanie vedra pri hasení požiaru, hra na slepú babu).

 

Šípková Ruženka v obchode s matracmi

Autor scenára a režisér Martin Vanek aktualizuje klasický príbeh Šípkovej Ruženky už samotnou lokáciou. Východiskovú situáciu predstavuje stretnutie pani Šípkovej a pána Ružu v obchode s matracmi. Pán  Ruža, majiteľ, sa snaží presvedčiť pani Šípkovú, aby si kúpila nový matrac. Ona však váha, a tak sa jej majiteľ rozhodne vyrozprávať príbeh o Šípkovej Ruženke, aby ju presvedčil. Inscenačný tím okrem toho aktualizuje pôvodnú predlohu aj prostredníctvom princa, ktorý prichádza prebudiť princeznú na bicykli, či darmi od sudičiek (princezná bude vynikať v matematike a tiež v zimných a letných športoch).

Scéna Michala Lošonského je ladená do pastelových farieb, najmä svetloružovej a bielej, ktorá vytvára nežnú a harmonickú atmosféru (záves s ružami okolo princezninej postele, kvietkovaná lampa). Z hľadiska výtvarného riešenia zaujme spôsob, akým je vyriešená prítomnosť sudičiek – reprezentuje ju veľký farebný dáždnik, okolo ktorých je zavesených dvanásť rôznofarebných papierových ruží. Scénické predmety sa nevyužívajú iba vo svojej primárnej funkcii, čím podnecujú predstavivosť detských divákov. Hlavných protagonistov príbehu reprezentujú bábky-manekýni, ktorí evokujú mladých, dospievajúcich ľudí. Ich oblečenie je súčasné (tričko a nohavice chlapca, ružovo-biele šaty princeznej z jemnej látky). Vďaka animácii Silvii Zaprihač Pavličkovej pôsobí Šípková Ruženka nesmierne subtílne a zároveň aj vtipne (prehliadka rôznych plaveckých štýlov). Herecký tandem Zaprihač Pavličková a Haruštiak opäť preukazuje tvorivú súhru a z hľadiska energie sa vhodne dopĺňajú. Zatiaľ, čo Haruštiak stvárňuje premotivovaného predavača matracov, zlú sudičku a neskúseného chlapca, čomu prispôsobuje aj diapazón výrazových prostriedkov (vzrušenie, zvýšený tón, zlomyseľný smiech, hanblivosť zmiešaná s nezbednosťou), tak Silvia Zaprihač Pavličková kreuje javiskovú postavu žaby vďaka striedaniu zvýšeného a spomaleného tónu, kráľovnú ako zasnívanú ženu túžiacu po dieťati, Šípkovú Ruženku ako hanblivú a neposednú, no a pani Šípkovú ako nerozhodnú zákazníčku.

Činoherno-bábková inscenácia, pre deti školského veku a mládež, kladie dôraz na vzťah medzi rodičmi a deťmi a najmä na to, čo všetko zahŕňa ich výchovu. S dávkou humoru sa tiež akcentuje aj ďalší motív – láska, ktorá má v tejto javiskovej interpretácii rozmer hanblivosti, čo súvisí s vekom hlavných postáv. Aktualizácie nezasahujú do pôvodnej fabuly, naopak, tvoria jej humorné pozadie a predstavujú jeden zo spôsobov, ako pristúpiť k úprave klasickej predlohy nenásilným spôsobom.

Reflexie z Malej invetúry 2020

Prefaby, foto: behance.net/jakubmaksymov

Pre tých z vás, ktorí blog sledujete už dlhšie, nebude Malá inventúra neznámym pojmom. S týmto festivalom, ktorý je prehliadkou najvýraznejších projektov v oblasti nezávislého divadla, sú spájané moje divadelné začiatky (siahajúce do roku 2017). Vtedy som začínala ako dobrovoľníčka. Ak by vás zaujímalo, v čom spočívalo moje dobrovoľníctvo a čo mi to dalo, nech sa páči, pripravila som pre vás nasledovné linky:

http://divadlo-ocami-mirky.blogspot.com/2017/03/co-mi-dala-mala-inventura.html

http://divadlo-ocami-mirky.blogspot.com/2017/02/dennik-divadelnej-dobrovolnicky-2-cast.html

http://divadlo-ocami-mirky.blogspot.com/2017/02/aky-mam-prvy-dojem-z-malej-inventury.html

Mám radosť z toho, že sa mi tento rok podarilo dostať na festival v dňoch 26. a 27. februára 2020 a vidieť šesť rôznorodých predstavení. O festivalové reflexie by som sa s vami rada podelila na stránkach Divadelných novín:

https://www.divadelni-noviny.cz/mala-inventura-2020-no-1

https://www.divadelni-noviny.cz/mala-inventura-2020-no-3

Ženy z hlíny, foto: altaart.cz

foto: altaart.cz

Stretnutie s meditatívnou medúzou

foto: www.antonlachkycompany.com

Kľúčové slová tanečnej inscenácie LUDUM? 

Virtuálna realita, humor, rýchlosť, spomalenie, farebný vír. 

Viac sa dočítaš v recenzii, ktorú som napísala do študentskej revue Katedry divadelných štúdií VŠMU v Bratislave:

http://reflektor.vsmu.sk/recenzor/recenzor-detail/article/stretnutie-s-meditativnou-meduzou/

Reflexia Divadelnej Nitry 2019

Príbehy stien, foto: Ctibor Bachratý

Ahojte!

Rada by som sa s Vami podelila o reflexiu tohtoročnej Divadelnej Nitry, ktorú som napísala pre Divadelní noviny: https://www.divadelni-noviny.cz/zivot-nestaci-rekl-motyl?

Prajem príjemné čítanie. :)

Ako bolo na rezidencii mladých kritikov?

Sternenhoch, Opera Národného divadla Praha - Nová scéna, foto: Ctibor Bachratý

Leto 2019. Pozerám novú webovú stránku Medzinárodného festivalu Divadelná Nitra a všimnem si výzvu určenú pre kritikov do 35 rokov. Týka sa rezidenčného pobytu V4 Theatre Criticis Residency s nemeckým lektorom Stefanom Tiggesom. S malou dušičkou posielam svoj životopis a motivačný list v anglickom jazyku. Na začiatku septembra mi príde e-mail od koordinátora projektu, Jána Balaja, v ktorom mi oznamuje, že som bola vybraná. Pocity? Radosť premiešaná s nervozitou. Keď sa v predvečer prvého festivalového dňa balím do cestovnej tašky, myslím na začiatky spojené s týmto festivalom - dvojročné dobrovoľníctvo v tlačovom centre, založenie blogu, štúdium na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave...Neverím na náhody, a keď som sa v roku 2016 prvýkrát prihlasovala ako dobrovoľníčka na Divadelnú Nitru, nemohla som tušiť, kam ma osud o pár rokov zaveje. A že ten vietor bude prudko divadelný - to mi ani nenapadlo. A že sa stanem súčasťou vybraných kritikov z krajín strednej a východnej Európy, ktorí budú rozvíjať reflexiu o divadle? Tento vlak, pre mňa taký nedosiahnuteľný, sa stal realitou a aktívne som v ňom ,,jazdila" od 27. septembra do 2. októbra 2019.

Predtým, ako vám opíšem priebeh seminára, by som vám rada priblížila platformu V4 Theatre Critics Residency. Vznikla v roku 2015 z iniciatívy Asociácie Divadelná Nitra v spolupráci s partnermi zo zúčastnených krajín: Institut umění - Divadelní ústav Praha (Česká republika), Divadelný ústav Zbygniewa Raszewského (Poľsko), Trafó - Dom súčasného umenia (Maďarsko), Divadelný ústav Bratislava (Slovensko), Východoeurópska platforma scénických umení (Poľsko), Centrum výtvarných a scénických umení ,,ART Corporation" (Bielorusko), Centrum kultúrnych projektov Azart (Moldavsko) a Divadelná únia Ruskej federácie (Rusko). Na základe výpočtu týchto kultúrnych inštitúcií ste si mohli všimnúť, že tvorivej rezidencie sa zúčastňujú kritici z krajín strednej a východnej Európy. Medzi hlavné ciele tvorivej platformy patrí rozvíjanie kritickej reflexie divadla, sledovanie nových tendencií súčasnej tvorby v oblasti scénického umenia a oboznámenie sa s analytickými prístupmi. Počas tohtoročnej Divadelnej Nitry sa ,,véštvorky" zúčastnilo 18 kritikov z 11 krajín: Slovensko, Česká republika, Poľsko, Maďarsko, Rusko, Bielorusko, Ukrajina, Rumunsko, Bulharsko, Arménsko a Srbsko.

Ako prebiehali semináre? Počas festivalu sme sa stretávali v konferenčnej miestnosti Hotela Atrium, kde sme od 9.00 do 10.30 analyzovali videné predstavenia. Zaoberali sme sa tým, akú podobu slobody reprezentovalo konkrétne predstavenie (Podoby slobody/Faces of freedom bola téma 28. ročníka Divadelnej Nitry), akým spôsobom možno nahradiť klasickú divadelnú formu, estetickou metodológiou podôb politického divadla súčasnosti, rozdielmi medzi realitou a fikciou na scéne, spojením medzi hercom, divákom a performerom, vzťahmi medzi hercami na scéne a pod. Keďže som reprezentovala Slovensko spolu s Petrou Babulícovou, mali sme úvodný vstup ku každej inscenácii zo slovenského festivalového programu - svojich kolegov sme uviedli do kontextu, načrtli im inscenačnú tradíciu a priblížili poetiku vybraných režisérov. Následne sme sa presunuli do Divadla Andreja Bagara v Nitre, kde od 10.30 do 12.30 prebiehali tzv. Artist talk (Raňajky s tvorcami). Túto časť programu som mala najradšej, pretože som sa dozvedela veľa podnetných informácií zo zákulisia tvorby inscenácií. Potom sme išli na obed do festivalového stanu, kde sa o nás postarali Páni Baklažáni (vegánska reštaurácia v Nitre, v ktorej si môžete oblizovať prsty do zbláznenia). Po doplnení tukových zásob nasledovalo voľno, ktoré sme využili na regeneráciu mysle (rozumej opaľovanie v kabáte na lavičke) a prechádzku na čerstvom vzduchu (neodradil nás ani dážď). Poobede nás potom čakali festivalové predstavenia, ktoré trvali do 22.00. Ako vyzeral môj deň v sobotu, 28. septembra 2019?

9.00 - 10.30: Analýza otváracieho predstavenia Sternenhoch

10.30 - 12.30: Artist talk 

12.30 - 13.30: Obed

16.00 - 17.00: Príbehy stien (predstavenie)

18.00 - 19.35: Svätá Špageta (predstavenie)

20.30 - 21.55: Biblia (predstavenie)

Ak si tento program vynásobíte číslom šesť (pretože toľko dní trval festival), neprekvapí vás, do akých rozmerov narástli moje kruhy pod očami. Ani to ma však neodradilo od analýz, raňajok s tvorcami a predovšetkým festivalových predstavení. 

Na záver ešte pár viet, bez ktorých by som nemohla publikovať svoje dojmy z ,,véštvorky". Náš lektor Stefan Tigges z Nemecka, divadelný teoretik špecializujúci sa na súčasné divadlo, činohru a performance art, bol počas celého trvania festivalu otvorený, vtipný a plný energie. Hoci sme mali niekedy rozdielne názory týkajúce sa formy a obsahu videných predstavení, všetkých si  nás ochotne vypočul bez toho, aby presadzoval svoju vôľu. V pondelok, 1. 10. 2019, sme mali prednášku s nemeckým teatrológom Thomasom Irmerom. Analyzovali sme text a inscenáciu ruského divadla tetr.doc pod názvom Človek z Podoľska (mentálne vs. fyzické násilie, estetika realizmu, absurdita konania, úloha postáv v texte a pod.). Posledný deň festivalu sme mali stretnutie s kurátorkou slovenskej časti festivalového programu, režisérkou Júliou Rázusovou, ktorá nám ochotne priblížila proces výberu inscenácií. 

Ak prepojím tému festivalu s touto kritickou rezidenciou, napadnú mi tieto spojenia: sloboda kritického myslenia, sloboda žánru, sloboda zaplnenia vlastných myšlienok na papier. Chcela by som sa touto cestou poďakovať Asociácii Divadelná Nitra za možnosť zúčastniť sa tejto tvorivej rezidencie a prepojiť tak teóriu (analýzu predstavení) s praxou (videné predstavenia). Ak ste divadelník, ktorý túži po nových poznatkoch a diskusiách, vďaka ktorým si rozšíri obzory, neváhajte a prihláste sa budúci rok. Veď rozvíjania kritickej reflexie nikdy nie je dosť. :)

Príbehy stien, Bratislavské bábkové divadlo, foto: Ctibor Bachratý

Hlbiny, Wariot Ideal Praha, foto: Ctibor Bachratý

Bakchantky, Slovenské národné divadlo Bratislava, foto: Ctibor Bachratý

Bakchantky, Slovenské národné divadlo Bratislava, foto: Ctibor Bachratý

Hlava XXII, Divadlo Andreja Bagara v Nitre, foto: Ctibor Bachratý

Svätá Špageta, Komuna Varšava, Bakchantky, foto: Ctibor Bachratý

Bez adresy - hra na tuláka, Stereo Akt Budapešť,  foto: Ctibor Bachratý

Moral Insanity, Prešovské národné divadlo, foto: Ctibor Bachratý

Druhý pokus o telovýchovu, Hauptaktion Mníchov, foto: Ctibor Bachratý

Človek z Podoľska, teatr. doc Moskva, foto: Ctibor Bachratý

Biblia, Divadlo Aréna Bratislava, foto: Ctibor Bachratý

eu.genus, Med a Prach Slovensko, foto: Ctibor Bachratý