nedeľa 4. októbra 2020

Loď, na ktorej sa plavíme: Divadelná Nitra 2020

foto: nitrafest.sk


Často som uvažovala nad tým, či organizátori nepresunú, resp. nezrušia tohtoročnú Divadelnú Nitru. Vypustenie zahraničných inscenácií ma neraz primälo k tomuto uvažovaniu. Samozrejme, tento festival nie je len o medzinárodných divadelných súboroch, ale aj o tých slovenských. Vzniknutá konfrontácia na osi domáce - exotické sa síce tento rok neudiala, ale napriek tomu to bola najdramatickejšia Divadelná Nitra, akú som kedy mala možnosť zažiť.

Nielen hlavný, ale aj sprievodný program sa menil vzhľadom k dvom okolnostiam: pandemickým a meteorologickým. Behom šiestich festivalových dní sa stal dáždnik mojím dôverným priateľom. Kocúr v čižmách Nového divadla a Tajomstvo oceánu Divadlo spoza voza boli kvôli nepriaznivému počasiu umiestnené do priestorov synagógy. Slnečné lúče sa v Nitre udržali iba v nedeľu, počas dvoch koncertov Mariána a Mareka Geišbergovcov. Nebudem sa tajiť k tým, že patrím k fanúšičkám ich hudby, ktorá mi pripomína prechádzku lesom, za šumenia horského potoka. Je v nej veľa pokory, úprimnosti a vnútornej slobody. Nevytvára žiadne predsudky, neživí sa klamstvami, falošnosťou a zatrpknutosťou. Dokáže vyvolať nádej aj v tomto náročnom období. Ak hudba lieči, a tá od Geišbergovcov stopercentne, potom to platilo dvojnásobne počas tohtoročnej Nitry. Ak patríte k priaznivcom kultúry a pohybujete sa v tejto sfére, dobre viete, že opäť visíme na vlásku. 

Počas festivalu som zažívala paradox - často sa mi stávalo, že som bola nesmierne smutná zo stavu, v akom sa kultúra opäť ocitla. Priamo počas festivalu som sa dozvedela, že sa opäť zmenili opatrenia v súvislosti s kultúrnymi podujatiami. A potom som uvidela reprízu Domu v réžii Mariána Amslera (recenzia na blogu čoskoro), ktorá ma strhla svojou výtvarnosťou, pretlmočením myšlienky neslobody prostredníctvom formy - scénickej básne. Keď som sa ráno prebudila, cítila som sa vnútorne naplnená a zároveň som si znova pripomenula, aké je dôležité venovať pozornosť základným demokratickým hodnotám. A potom, behom nasledujúceho dňa, som sa opäť stala svedkom toho, že reštartovať kultúru nebude vôbec jednoduché, že sa mi opäť presúva štúdium do dištančnej formy...A do toho ostré dažďové kvapky. A ďalšie zrušené predstavenie. Na druhý deň som však opäť pocítila silu umenia vďaka Masterpiece od Slávy Daubnerovej. Prišla ako náhradníčka s poslednou performanciou, ktorej hlavnou témou je život umelca a predsudky, ktoré sú s ním spájané. Interpretačná otvorenosť javiskového tvaru, ekvilibristika performerkiných gest a v neposlednom rade strhujúci postmoderný monológ o tom, čo sa od umelca očakáva, bol pre mňa absolútnym vrcholom, divadelným Mount Everestom. 

Už dávno viem, že umenie má schopnosť liečiť, kultivovať, rozširovať naše obzory. Vytvára nádej v týchto hektických časoch, kedy si nedokážeme nič naplánovať, pretože nevieme, či aj zajtra budeme mať možnosť navštíviť predstavenie, galériu, či koncert. Počas tohtoročnej Divadelnej Nitry som si však znovu pripomenula, aké je dôležité vytrvať a nevzdávať sa. Ísť tou ťažšou cestou a mať možnosť povedať si: Urobila som všetko, čo bolo v mojich silách. Keby nebolo tohtoročnej Divadelnej Nitry, skutočne neviem, ako by som si zachovala zdravý rozum a dokázala sa povzniesť nad niektorých ľudí a udalosti. Festival mi dal najavo, že kultúra má skutočne ďaleko od šírenia vírusu. Viete, ten, kto zakazuje navštevovať divadelné predstavenie, tam pravdepodobne už dlho nebol, pretože sme od seba sedeli vo vzdialenosti dvoch metrov a niekoľkokrát denne nám merali teplotu a dezinfikovali ruky. Na Divadelnej Nitre som sa cítila bezpečne. A z reakcie ostatných som usúdila, že aj oni zdieľali rovnaký pocit.

V tejto chvíli skutočne neviem, kedy pôjdem najbližšie do divadla. Síce ma to znepokojuje a asi sa mi znova urobia vrásky na čele, ktoré nezachráni žiadna bylinková masť, no o to intenzívnejšie si budem pripomínať tohtoročnú Divadelnú Nitru. Na to, ako ma dokázala ,,vytrhnúť" z reality, ako mi poskytla nádej a pripomenula mi, aby som sa za žiadnych okolností nevzdávala. Téma festivalu, územie étos, som pestovala v sebe a budem pracovať na jeho zveľadení po celý život. Ďakujem za túto jeseň, za odhodlanie, silu a vytrvalosť organizátorov tohto medzinárodného festivalu, pre ktorých je kultúra, rovnako ako aj pre mňa, životným poslaním a miestom, kde sa stávame vnímavejšími a tolerantnejšími voči spoločnosti. Kultúra je v tejto chvíli loďou, na ktorej sa všetci plavíme. Nevieme, aké vlny máme pred sebou. Kedy bude pobrežie na dosah. Ale plavíme sa. Nepoľavujeme. Sme konfrontovaní s morskou búrkou, soľ nás štípe v očiach. Plavíme sa. Zatíname zuby a veríme, dúfame. Čakáme. Nepoľavujeme. Modlíme sa, hrešíme, plačeme, aby sme sa opäť mohli pozrieť pred seba. A dúfať.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára