V dňoch 21. – 28. júna 2019 som sa zúčastnila Medzinárodného
festivalu Divadla európskych regiónov v Hradci Králové. Pracovala som ako
redaktorka vo festivalovom spravodaji Hadrián, vďaka čomu som mala možnosť
stretnúť zaujímavých tvorcov a vidieť ešte podnetnejšie predstavenia. Keďže
jedným z usporiadateľov festivalu je aj Divadlo DRAK a Mezinárodní institut
figurálního divadla, nemohla som si nechať ujsť príležitosť pozrieť si
predstavenia tohto významného českého bábkového divadla. Mala som možnosť
vidieť štyri predstavenia – Faust, A na noze pevnina, Mimoň a Jak si
hrají tatínkové. Rada by som sa s vami podelila o dojmy prostredníctvom
festivalových reflexií.
Aj Faust si vie vypiť
foto: draktheatre.cz
Inscenácia je zložená z dvoch častí - v tej prvej sledujeme
klasické bábkové divadlo s marionetami, čím inscenátori odkazujú na korene
ľudových bábkarov. Zmena prichádza vo chvíli, keď Faust podpíše zmluvu s
diablom - marionety sa dostávajú do úzadia, aby tak vytvorili priestor pre
,,nového" Fausta. A tým ,,novým" Faustom môže byť v Divadle DRAK
ktokoľvek, kto sa podieľa na inscenačnom procese - od dramaturga, režiséra,
výtvarníka, autora hudby či bábkohercov. Inscenácia sa odohráva v šapitó, čím
opäť tvorcovia poukazujú na korene ľudových bábkarov a zároveň tým upriamujú
pozornosť na výnimočnú udalosť. Priestoru šapitó je prispôsobená aj scénografia
Kamila Bělohlávka - dominuje mu vyvýšená drevená doska, za ktorou sa nachádzajú
schody vedúce do pomyselného neba. Práve tam stoja anjeli a sledujú Faustovo
počínanie. Pozdĺž stien šapita sa nachádza živá kapela, ktorú tvoria herci
divadla. Prostredníctvom hrania na bicie, klávesy a basu umocňujú atmosféru (v
prvej časti opradenú mysticizmom, v druhej časti opulentným večierkom).
Herecký súbor Divadla DRAK disponuje precíznym vodením
marionet, výbornými hlasovými moduláciami a schopnosťou predviesť širokú škálu
hereckých prejavov - od letargie, až po nadšenie, vášeň a veselosť.
,,Drakovský" Faust predstavuje moje prvé stretnutie s
týmto divadlom a zároveň to bolo prvé predstavenie, ktoré som videla na tomto festivale. Vďaka tejto interpretácii Fausta som si
uvedomila, aké plody môže priniesť tesná previazanosť s réžiou, dramaturgiou,
scénografiou, herectvom a hudbou. Všetky zložky spolu koexistovali na jednom
mieste, podporovali sa a vzájomne sa dopĺňali. Keď sa povie Faust, spomeniem si
na šapitó, ručne vyrezávané marionety a automobil, do ktorého vhupne hlavný
protagonista. Tento dopravný prostriedok zároveň môžeme vnímať aj ako symbol
novej životnej etapy, do ktorej Divadlo DRAK vstúpilo.
foto: draktheatre.cz
foto: draktheatre.cz
foto: draktheatre.cz
Aj so zlomenou nohou môže byť svet krajší
Jedna tanečníčka, dve nohy a tisíc pocitov. Jedna
tanečníčka a vesmír, ktorý vzniká priamo pred očami divákov. Tanec ako
prostriedok k vyjadreniu tých najskrytejších emócií, ktoré živia dušu
malého dievčatka. Čo sa však stane, ak sa rozhodne jedna z nôh
protestovať? Bude zlomenina dôvodom, kvôli ktorému sa dievčatko vzdá svojich
snov?
Autorská pohybová a výtvarná performance A NA
NOZE PEVNINA poukazuje nielen na radosť z pohybu, ale aj na
vášnivú túžbu prekonávať prekážky, na konci ktorých nás čaká vytúžený cieľ.
Nonverbálna performance určená pre deti od štyroch rokov predstavuje vizuálny
pôžitok farieb a radosti zo života. Veľkú zásluhu má na tom „živá“
vizuálna zložka, keďže samotná scénografka Jana Bačová Kroftová tvorí kresby
priamo počas performance. Tie sa premietajú na plátne a dotvárajú
imaginatívny svet Jazmíny, dievčatka, ktorá si nevie predstaviť ani deň bez
tanca. Prostredníctvom projekcie sledujeme dynamické ťahy štetca scénografky, z ktorých
postupne vzniká napríklad vysoká a štíhla tanečníčka.
Vďaka prepojeniu výtvarnej akcie s performerkou
Jazmínou Piktorovu vzniká nesmierne krehká, humorná a emóciami podfarbená
hra snov, ktorá nevtieravým spôsobom vťahuje diváka do svojho sveta. Autorka
konceptu a režisérka Dominika Špalková spolu s kolektívom poukazujú
nielen na bezprostrednú radosť z pohybu, ale aj na jeho znovuobjavenie
prostredníctvom zlomenej nohy. Sadra sa spočiatku stáva nepriateľom Jazmíny, čo
sa však mení vo chvíli, keď si uvedomí, že vďaka sile vôle a vášni chce
a bude tancovať aj naďalej.
Performance čerpá z osobného života Jazmíny - na
začiatku a na konci sa stávame svedkami reportáže slovenskej televízie,
v ktorej vidíme malú a odhodlanú Jazmínu, tancujúcu v triede.
Ako som si mala možnosť všimnúť, tak pre deti bola
performance nesmierne pútavá, pretože jej dominovala vizuálna a pohybová
zložka. Deti nesmierne baví, keď niečo vzniká priamo pred ich očami, ako
napríklad kresba tanečníčky, či tieňohra Jazmíny objavujúcej vesmír prostredníctvom
prelievania vody.
Samotný názov performance vo mne evokuje spojenie dvoch
svetov – toho reálneho, v tomto prípade zlomenej nohy,
a fantazijného, v ktorom sa aj sadra môže túžiť po neodolateľnej
túžbe zatancovať si. Čo som si odniesla z tejto performance? Nevzdávajme
sa svojich túžob ani napriek počiatočným komplikáciám. Je iba na nás, aké farby
budú reprezentovať náš vesmír, ktorý si nosíme v duši.
(reflexia dostupná v PDF verzii festivalového spravodaja
Hadrián tu)
foto: draktheatre.cz
Čo má spoločné vesmírne putovanie s Aspergerovým syndrómom?
Názov ďalšieho predstavenia, ktoré som v rámci
festivalu mala možnosť vidieť, vo mne vyvolalo asociáciu s filmovými
Mimoňmi. Keď som si však prečítala informácie vo festivalovom magazíne, bola
som potešená, že na mňa nebudú vyskakovať žiadne žlté príšery s obrovskými
očami. Autorská inscenácia Jakuba Vašíčka a Tomáša Jarkovského pod názvom MIMOŇ
je totiž inšpirovaná osudmi detí s Aspergerovým syndrómom.
Hlavným hrdinom príbehu je chlapec, ktorý žije sám na
vlastnej planéte Mimo, ale iba do okamihu, kým sa nezačne prehrievať. Nedobrovoľne
musí opustiť svoj bezpečný prístav a začína putovať na ostatné planéty
s jediným cieľom – nájsť si nový domov. Na svojej vesmírnej ceste stretáva
klauna, ktorý sa snaží byť nasilu vtipný, samoľúbu dievčinu, ktorej jedinou
starosťou je nájsť vhodnú farbu šiat, či prísneho a podozrievavého
generála. Počas vesmírneho putovania stretáva tiež opravárku Báju, ktorá mu
zostrojí raketu a pomôže mu dostať sa na domovskú planétu.
Z hľadiska formálnej stránky pracujú inscenátori
s niektorými charakteristickými črtami, príznačnými pre Aspergerov
syndróm. Tou je napríklad psychológia farieb – planéta, na ktorej žije chlapec,
je modrej farby, ktorá má naňho upokojujúci vplyv. Zmyslová precitlivenosť,
taktiež spájaná s Aspergerovým syndrómom,
sa najvýraznejšie prejaví počas stretnutia na planéte samoľúbej ženy.
Chlapec začne pociťovať silné závraty, prameniace z rýchleho striedania
farebných šiat dievčaťa.
V inscenácii sa využívajú rôzne druhy bábok – manekýni
(chlapec Mimoň, klaun), mechanická bábika točiaca sa okolo vlastnej osi, či hlava
muppeta-generála, ktorú animuje Filip Huml. Postava prísneho generála je z hľadiska
výtvarného riešenia skutočne nápaditá – okrem hlavy-muppeta ju tvorí guľa vo
farbe kaki s vyrezaným priestorom pre ruky, čo zvýrazňuje výšku herca a podporuje
tak strašidelný rozmer javiskovej postavy. Autorka výpravy Tereza Venclová okrem
toho vytvorila rôzne útvary, odkazujúce na putovanie vesmírom (okrúhle lopty reprezentujúce
planéty, raketoplán, lietajúce taniere a pod.), vďaka čomu môžeme
inscenáciu žánrovo ohraničiť ako sci-fi. Inscenáciu by som odporučila ľuďom,
pre ktorých slovo ,,empatia“ nie je cudzí pojem - vďaka osamelému chlapcovi
Mimovi máme jedinečnú možnosť spoznať svet priamo jeho očami. A ešte jedno
posolstvo sa mi spája s touto inscenáciou – buďme viac tolerantní a chápavejší k ľuďom (nielen)
vo svojej blízkosti.
foto: draktheatre.cz
Keď sa narodí Snehulienka v dielni
Slávnu rozprávku o Snehulienke určite veľmi dobre
poznáte – narodila sa ako vytúžený potomok kráľovi a kráľovnej
a čoskoro chýr o jej kráse obletel celý šíry svet. Dostal sa do uší
aj zlej kráľovnej, ktorá sa ňou cítila byť ohrozená, a preto poslala
poľovníka, aby ju zniesol zo sveta. Samozrejme, ako v každej rozprávke, ani
v tejto nechýba udatný a odvážny princ, ktorý Snehulienku zachráni.
Známy príbeh o Snehulienke predstavuje odrazový mostík autorskej
inscenácie JAK SI HRAJÍ TATÍNKOVÉ. Režisér Josef Krofta spolu
s umeleckým kolektívom preniesli príbeh o Snehulienke do čisto
mužského sveta, kutilskej dielne. Týmto rozhodnutím zároveň otvorili priestor
pre svoju fantáziu, do ktorej, prirodzene, berú aj divákov. Snehulienku
v tejto inscenácii predstavuje porcelánová bábika, ktorá nepozná iné
slovo, než „mama“. V rukách „tatínkov“ ožíva príbeh o dievčine,
ktorej pleť je belšia ako sneh.
Inscenačný tím kreatívnym spôsobom využíva
pomôcky v dielni, vďaka čomu vzniká neopakovateľná atmosféra inscenácie.
Pri pohľade na fénovanie vlasov prostredníctvom vŕtačky neostáva veľa mimických
svalov stuhnutých, nehovoriac o žiarovke na motúziku, ktorá
prostredníctvom zeleného svietenia predstavuje hrušku. Primárne využitie
predmetov v dielni ide do úzadia, vďaka čomu inscenačný tím rozvíja
kreatívny potenciál zváračiek, vŕtačiek, špendlíkov, klincov, kladiva
a pod. Druhotné využitie týchto predmetov sa stáva po čase nesmierne
prirodzeným, počas sledovania mi napadlo, ako je možné, že som niečo podobné
neskúšala doma. Veľkú zásluhu na tom majú aj herci, ktorí sú vo svojom hereckom
prejave nesmierne vtipní, presvedčiví a majú prirodzený talent pritiahnuť
pozornosť na predmety v dielni. Tvorcovia okrem toho vsúvajú do príbehu
vtipné momenty (napr. Snehulienka nezje otrávené jablko, ale pokazenú hrušku,
ktorú jej musí princ vytiahnuť z hrdla, princ má už dávno po dvadsiatke
a pod.), čo len násobí humorný rozmer inscenácie.
Na záver môžem skonštatovať, že „tatínkové“ sa pohrali tak
dobre, až som sa sama cítila zahanbená, že mi v detstve nenapadlo hrať sa
so zváračkou a ďalším kutilským náradím. Aj z tohto dôvodu odporúčam
návštevu inscenácie – poďme prebudiť to hravé dieťa, ktoré sa v nás
skrýva.
foto: draktheatre.cz
Z predstavení
Divadla DRAK, ktoré som mala možnosť vidieť, som cítila silné spojenie medzi
réžiou, dramaturgiou, scénografiou, hudbou a herectvom. Všetky zložky sa
vzájomne dopĺňali. Divadlo sa nebojí experimentovať, o čom ma presvedčilo
predstavenie Fausta. Divadlo si ctí svoju tradíciu a poukazuje na to, že
môže byť nadčasová – veď inscenácia Jak si hrají tatínkové v réžii Josefa
Kroftu je na repertoári divadla už 14 rokov! (Premiéru mala v roku 2005).
Okrem toho ma na predstaveniach zaujala výtvarná zložka, ktorá bola nápaditá a stala
sa aktívnym partnerom celkového konceptu. Napríklad pri autorskej performance A na
noze pevnina som sa doslova nechala unášať farbami a kresbami, ktoré vznikali
naživo vďaka výtvarníčke Jane Bačovej Kroftovej. Alebo siedmi trpaslíci v Jak
si hrají tatínkové, ktorí boli vytvorení z pracovných topánok a farebných
okuliarov. Som veľmi rada, že som vďaka festivalu Divadla európskych regiónov v Hradci
Králové mala možnosť vidieť niekoľko predstavení Divadla DRAK, ktoré ma vnútorne
obohatili. Rozšírila som si vďaka nim obzory a ešte viac som sa zamilovala
do čarovného sveta bábkového divadla. Budem sa tešiť na ďalšie stretnutia s DRAKom, pretože už teraz viem, že budú nezabudnuteľné!
