Divadlo očami Mirky: rozhovory

Zobrazujú sa príspevky s označením rozhovory. Zobraziť všetky príspevky

nedeľa 27. júna 2021

„Komenský prišiel medzi nás až neskôr“

foto: naivnidivadlo.cz

V rozhovore s umeleckou šéfkou Naivného divadla a režisérkou Michaelou Homolovou sa dozviete o inšpiračných zdrojoch inscenácie Kabinet zázraků neboli Orbis Pictus, ako prebiehal proces tvorby, či o tom, ktorý zo živlov je pre ňu najpríťažlivejší.

Kde sa vzal prvotný impulz k vytvoreniu inscenácie Kabinet zázraků neboli Orbis Pictus?

Podnet prišiel od dramaturga Vítka Peřinu. Bavili sme sa o tom, že by sme radi vytvorili inscenáciu pre najmenšie deti, kde by sa im divadelným jazykom predstavil náš svet – javy, veci, bytosti. Objavovať všetko, čo nás obklopuje, či už prirodzene alebo stvorené človekom.

Ďalším dôležitým impulzom bol nápad scénografa Honzu Bažanta inšpirovať sa starými kočovnými bábkarmi a ich panorám postavených na princípe Thatrum mundi. Ukazovali rôzne svetové objekty, udalosti, či prírodné zaujímavosti pomocou iluzívnych výjavov, ktoré sa obvykle predvádzali po predstavení marionetovej hry. Odtiaľ bol už len krôčik k prebádaniu sveta všetkých starých bábkarských trikov a kúziel a tiež k skúmanie objektov, ktoré kedysi tvorili základ zbierok kabinetov kuriozít.

Všetky zdroje majú spoločnú túžbu po poznaní a prebádaní nášho sveta, ktorú, myslím, má v sebe prirodzene každý človek a najmä dieťa.

Inšpirovali ste sa učebnicou Jána Amosa Komenského. Čo vás na nej zaujalo?

Komenský prišiel medzi nás až neskôr. Spočiatku sme sa snažili predovšetkým o výtvarné a obrazové naplnenie jednotlivých častí inscenácie. Vedeli sme, že až budeme mať hotové obrazy, pridáme k nim i nejaký text, ktorý jednotlivé „kapitoly“ uvedie, okomentuje či doplní. Chceli sme sa vyjadrovať výstižne a jednoducho. Zároveň sme niekde podvedome tušili, že jazyk nemôže byť úplne obyčajný, ale mal by znieť trochu archaicky, aby to ladilo s vizuálnou stránkou inscenácie, ktorá odkazuje k minulým dobám.

V pláne bolo, že Vítek texty napíše na mieru jednotlivým obrazom. A niekde v procese tvorby Honza vyslovil: “Ignis ardet, urit, cremat.“, čo je veta o ohni z Orbis Pictus. A bolo rozhodnuté, nebolo treba nič písať, náš text existoval už vyše tristo rokov. Samozrejme, že došlo k nejakým úpravám a Vítek aj niečo dopísal, ale základ tu bol a bol absolútne výstižný.

Komenského dielo je rozdelené do 150 až 153 tematických kapitol, ktoré obsahujú množstvo ilustrácií. Kniha oboznamuje čitateľa so základmi zemepisu, astronómie, fyziky, biológie človeka, živej i neživej prírody, umenia, etiky...Na základe akého kľúča ste pristúpili k selekcii jednotlivých tém?

Ako vyplýva z mojej predchádzajúcej odpovede – témy sme mali zvolené už dopredu. A to podľa jednoduchého kľúča – od živlov, cez prírodu, človeka, stroje až k vesmíru. Takže sme len našli tie správne časti textu a tie s malými úpravami priradili priamo k našim jednotlivým scénam.

Hlavnou témou inscenácie je objavovanie, resp. poznanie sveta prostredníctvom rôznych predmetov. Čo vás počas procesu tvorby prekvapilo?

Inscenácia vznikala počas prvej vlny pandémie koronavírusu, v čase, kedy sme náhle zo dňa na deň nemohli hrať pre verejnosť, mohli sme „iba“ skúšať. Ale práve táto situácia spôsobila, že proces tvorby bol oveľa intenzívnejší a koncentrovanejší než obvykle. Ukázalo sa, že veci, ktoré by sa inokedy zdali ako nemožné, pretože na to jednoducho nie je čas (a niekedy ani energia), tak zrazu možné sú.

V inscenácii odkazujete na prírodné živly – vodu, vzduch a oheň. V čom sú pre vás príťažlivé?

Nepovedala by som, že sú pre mňa príťažlivé. Skôr ich vnímam ako absolútny základ všetkého. A keď chcete rozprávať o planéte Zem, musíte začať živlami. Aspoň ja si to myslím. A keby som si mala vybrať, ktorý zo živlov je pre mňa najpríťažlivejší, tak je to jednoznačne voda. A hlavne voda v pohybe – či už je to more, rieka, vodopád či potok, alebo dobrá teplá sprcha.

Za rozhovor srdečne ďakuje Mirka Košťálová

Rozhovor vznikol pri príležitosti festivalu Divadlo európskych regiónov v Hradci Králové 2021. Text bola publikovaný vo festivalovom časopise Hadrián.

foto: naivnidivadlo.cz

sobota 19. júna 2021

,,Je to v podstatě deutsche Romeo und Julia“

Martin Satoranský, foto: osobný archív

Friedrich Schiller, nemecká dráma, Úklady a láska. Bolo to v roku 1963, keď mali diváci v Hradci Králové možnosť vzhliadnuť predstavenie tejto meštianskej trúchlohry. Po 58 rokoch sa Lujza a Ferdinand vracajú na dosky Klicperovho divadla. A kto iný, ak nie dramaturg inscenácie Martin Satoranský by mi poskytol odpovede na moje zvedavé otázky?

Vy a Friedrich Schiller. Ako sa vyvíjal váš vzťah? Našli ste si k sebe cestu hneď, alebo trvalo dlhší čas, kým ste nadviazali dialóg?

S Schillerem jsme se celkem blízce seznámili už na škole. Naše pedagožka, dramaturgyně Daria Ullrichová, s námi jeho dramata celkem dopodrobna rozebírala. Úplně první zkušenost se Schillerem jsem ale navázal už dřív – bylo to skrze inscenaci Úklady a láska v Národním divadle, kterou režíroval Jan Nebeský a dramaturgyní byla právě Daria Ullrichová. To jsem samozřejmě nemohl tušit, že o pár let později mě budou učit a předávat mi své zkušenosti. Dalo by se říct, že náš vztah je tedy cyklický.

Keď začujem meno tohto nemeckého dramatika, vybavia sa mi dve asociácie: Úklady a láska a Listy o estetickej výchove. Aké sú vaše asociácie týkajúce sa Schillera?

Moje asociace jsou asi Goethe a Výmar. Básník a kolega, se kterým stvořil svá nejlepší díla a město, respektive divadlo, které značně ovlivnilo vývoj evropského divadla.

S Úkladmi a láskou som sa prvýkrát oboznámila na vysokej škole, počas prednášky o nemeckom divadle. Kedy ste tento dramatický text prečítali vy?

Bylo to už na střední a ten text byl v programu k inscenaci Národního divadla.

Na tejto meštianskej trúchlohre ma zaujal najmä vzťah medzi otcom a dcérou. On žije v obavách, že Lujza by mohla byť zneuctená. Rodič ju úprimne ľúbi, ale pri tej najmenšej príležitosti prejaví sklon k nedôverčivosti. Ako vnímate vzťah medzi otcom a dcérou?

Nejsem otec, takže se mi to posuzuje celkem těžko. Ve hře se v podstatě opakuje staré známé klišé „tatínkova holčička.“ Navíc je Lujza jedináček, takže si jí otec hlídá o to víc. Do vztahu Ferdinanda a Lujzi samozřejmě promlouvá i dobová konvence a to už se opravdu špatně přenáší do 21. století. Možná se mě ale zeptejte za pár let a to pouze v případě, že budu mít dceru :)

Hlavnou témou hry je láska medzi mladými ľuďmi, Ferdinandom a Lujzou. Nie je im však dopriate byť spolu, nakoľko pochádzajú z rozdielnych spoločenských a majetkových pomerov. Čo vás prekvapilo, resp. fascinovalo na ich vzťahu?

Asi to, jak rozdílně oba milují. Jejich láska je vroucí a upřímná, ale zatímco Ferdinand miluje totálně, bez kompromisů a destruktivně, protože pro něj je to buď láska nebo nic, Lujza se je daleko více vědoma svého postavení a všech problémů, které jí a jejím blízkým tento vztah do života přináší. Snoubí se tu dva různé přístupy – zatímco Ferdinand je romanticky hrdina se vším všudy, v Lujze už nacházíme předzvěst realistické až naturalistické literatury a dramatu.

Ferdinand sa často odvoláva na srdce, práve v ňom má ukryté všetky želania. Mnohí ho z toho dôvodu vnímajú ako idealistu či zasnívaného muža. Ako na vás pôsobilo jeho správanie, resp. hodnoty, ktoré vyznával?

Sebestředně. Sebestřednost a egoismus, to jsou první věci, které mě v souvislosti s touto postavu napadají. Hodnoty vyznává bezesporu sympatické, v podstatě odrážejí hodnoty Velké francouzské revoluce a zároveň i hodnoty, na kterých stojí dnešní liberální demokracie. Jeho přístup je ale velmi fundamentalistický – a každá myšlenka dohnaná do extrému se stává toxickou.

V čom podľa vás spočíva nadčasovosť tohto dramatického textu?

Pro mě je to bohužel postavení žen ve společnosti. A bohužel říkám proto, že je to vskutku stále aktuální. Netýka se to jenom Lujzi, která je zneužívána prakticky od začátku do konce, ale i třeba Lady Milford, která je v podstatě pro všechny jen objektem a předmětem urážek.

Čím to podľa vás je, že divadlá často siahajú po Úkladoch a Láske?

Je to dobře napsaná hra, jsou v ní skvěle napsané dramatické situace. Navíc je to příležitost pro celý soubor – pro každou věkovou skupinu se tam najde skvělá role. A příběh lásky a zrady bude atraktivní vždycky – je to v podstatě deutsche Romeo und Julia.

Prečo ste sa rozhodli obohatiť dramaturgiu Klicperovho divadla v Hradci Králové práve týmto titulom?

Hra Úklady a láska se v Klicperově divadle hrála naposledy v roce 1963, takže bylo fajn jí divákům v Hradci znovu připomenout. Navíc se nám v divadle sešli dva ideální představitelé Ferdinanda a Lujzi. Kryštof Bartoš a Anička Peřinová se znají už od studií DAMU. Spolu se mnou jsme tvořili jeden ročník a tak se takové spojení úplně nabízelo.

Aké ,,úklady" číhajú na dramaturga, keď sa mu dostane do rúk meštianska trúchlohra?

No asi nejvíc úkladů spočívá v tom, že je to právě truchlohra měšťanská. Pracuje se v ní se společenským uspořádáním, které je dnešnímu člověku na hony vzdálené. Třídní rozdíly sice existují i dnes, ale nejsou tak markantní a i dobová morálka byla úplně jiná. Člověk tak musí najít výrazný inscenační klíč a přijít na to, jak hru příblížit dnešnímu divákovi, kdo by byli Lujza, Ferdinand, Wurm či Milfordová dneska.

Mohli by ste priblížiť proces tvorby tejto inscenácie? Premiéru mala nedávno, 11. 6. 2021.

Bylo to dlouhé – to asi nejlépe vystihuje celý proces. Inscenace se i kvůli covidu zkoušela s přestávkami skoro 8 měsíců. Práce to byla ale docela příjemná, na druhou stranu, asi nedokáži říct, jestli byla něčím výjimečná oproti jiným zkoušením, která mám za sebou.

Úkladmi a láskou sa uzatvára vývin meštianskej trúchlohry v 18. storočí. Aký máte vzťah k tomuto žánru?

Jak to říct – moc nemám. Některé hry z období Sturm und Drang mě baví, jiné ne, většinu je obtížné dneska hrát. Navíc můj vztah k těmto hrát se často s léty mění. Před pár lety bych nedal dopustit na Emiliu Galotti, dneska si říkám, proč jsem z ní byl tak nadšený a za rok zas budu mít nutkavou potřebu tlačit ji do repertoáru.

Čo vám napadne ako prvé, keď sa povie „divadelný festival“?

Hodně práce! Ale i oslava konce sezóny, inspirace, setkávání. A pro mě osobně je to i počátek jednoho krásného vztahu. Svou současnou partnerku jsem poznal právě na festivalu, během něj jsme se dali dohromady a celé je to krásné a zalité sluncem :)

Pamätáte si, kedy ste prvýkrát navštívili Medzinárodný festival divadla európskych regiónov v Hradci Králové?

Poprvé to bylo tuším v roce 2012, kdy jsme v rámci Open Air programu hráli s kolegy z divadelního uskupení Oldstars Caligulu. To představení nedopadlo vůbec dobře :) V následujících letech jsem se festivalu jako „herec“ ještě několikrát vracel, jednou jsem dokonce přivezl i inscenaci ve vlastní režii. Tehdy by mě vůbec nenapadlo, že někdy v budoucnu budu spolu s dalšími lidmi dávat dohromady jeho program.

Ste členom dramaturgickej rady. Čo všetko spadá do vašej kompetencie?

Je to hlavně výběr inscenací. Jelikož jsem dramaturg Klicperova divadla, hledám v Evropě i v Čechách inscenace na naše dvě scény – tedy Studio Beseda a hlavní scénu. Spolu s kolegy z dramaturgické rady se snažíme poskládat program tak, aby se v něm objevili určité průsečíky, nebo programové cykly, což se letos povedlo a určitě v tom budeme pokračovat. Dále je to příprava testových materiálů do programu apod.

Ako vnímate existenciu festivalových časopisov?

Je to skvělý prostředek, jak zjistit, co se na festivalu děje. A z dob, kdy jsem jezdil na festival jako účastník, ať už jako herec či jako režisér, to byl skvělý prostředek, jak získat bezprostřední zpětnou vazbu a díky tomu tak na sobě či později na svých inscenacích dále pracovat.

Aké máte plány do budúcnosti?

Je velká otázka, jestli je v dnešní době si dělat nějaké dlouhodobé plány :) Určitě bych si chtěl přes prázdniny od divadla na chvíli odpočinout. Ale je potřeba připravit ještě podzimní festival Čekání na Václava a zároveň se připravit na zkoušení nové inscenace na hlavní scénu, kterou budeme dělat s Michalem Hábou. Bude to už naše třetí spolupráce a já se na to moc těším. Myslím, že krom skvělého pracovního vztahu se z nás stali i dobří přátelé. A samozřejmě je to příprava Regionů ročník 2022. V neposlední řadě plánujeme nějakou novou inscenaci i se souborem MASO, kde figuruju jako dramaturg a trochu jako spoluautor. Dostali jsme grant, tak musíme vykázat činnost. Práce není málo, ale pořád mě baví, takže co víc si přát. :)

Rozhovor vznikol pri príležitosti festivalu Divadlo európskych regiónov v Hradci Králové 2021. Časť textu bola publikovaná vo festivalovom časopise Hadrián.

foto: klicperovodivadlo.cz

„Chtěl jsem narušit různá poetická očekávání“

foto: draktheatre.cz

Šípková Ruženka, Jakub Vašíček a Divadlo DRAK. Kombinácia, ktorá rozhodne vzbudzuje zvedavosť. Bola som potešená, že som sa o mojej obľúbenej rozprávke mohla porozprávať práve s umeleckým šéfom a režisérom Jakubom Vašíčkom. Prečo sa rozhodol inscenovať Šípkovú Růženku ako maňuškovú grotesku? Ako vníma motív času? A chcel by zaspať na sto rokov ako Ruženka?

Kedy ste prvýkrát čítali rozprávku o Šípkovej Ruženke?

Šípkovou Růženku mi poprvé četla určitě moje maminka. Pravděpodobně někdy začátkem 80. let.

Čo vás fascinuje na tomto príbehu?

Mám rád iniciační příběhy a rád je také inscenuji. Růženka se tak zařadila po bok Hamleteena, Miloše Hrmy, Bílého Tesáka či Jacka, Hucka a Carolyne. Nejblíže má ovšem k Jitřence z pohádky O bílé lani.

Je podľa vás Ruženka aktívnou, alebo skôr pasívnou postavou?

To je velmi zrádný dotaz, zejména má-li na něj odpovědět muž ženě. Přesto si myslím, že nevyhnutelná osudovost tohto příběhu spěje spíše k pasivitě. Ale umím si představit i řadu jiných interpretací.

V tejto rozprávke je dôležitý motív času. Pre inscenátorov predstavuje výzvu, nakoľko sto rokov spánku sa dá znázorniť rôznymi spôsobmi. Ako ste vnímali toto dlhé časové obdobie z pohľadu režiséra?

Vycházeli jsme z psychologického výkladu Růženky a alespoň ten náš tvrdí, že oněch sto let má být Růženka chráněna a absolutně nedostupná, a po těch sto letech ochrany je vnitřně připravená, dospělá a způsobilá ku vztahům. Oněch sto let tedy vnímám jako čas symbolický a nemyslím si, že musejí reálně uplynout.

Témou „drakovskej“ Ruženky je rodičovský strach, ktorý sa dostáva do kontrastu s dospievaním hlavnej hrdinky. Čo vás viedlo k takémuto inscenačnému kľúču?

Myslím si, že o vztazích mezi rodiči a dětmi, potažmo mezi generacemi svým způsobem vyprávějí všechny iniciační příběhy.

Prečo ste sa rozhodli inscenovať Šípkovú Ruženku ako maňuškovú grotesku?

Po pohádce O bílé lani jsem chtěl k podobné látce přistoupit kontrastně a možná i narušit různá poetická očekávání.

Jedným z vašich inšpiračných zdrojov bol aj psychoanalytický výklad tejto rozprávky od Bena Bettelheima. Čím vás zaujal?

Na tomto výkladu je zajímavé, že má vysvětlení pro každý detail té pohádky a zároveň ten obraz, který se z těchto drobných detailů skládá, dává jasný a čitelný smysl. Nemohu ho posoudit odborně, ale divadelně ho rozhodně využít lze.

Na Medzinárodnom festivale divadla pre deti Banja Luka 2020 ste za túto inscenáciu získali ocenenie v kategórii Najlepšia réžia. Čo to pre vás znamená?

Ta situace byla velmi bizarní, neboť jsem to ocenění obdržel za nejtužšího Covidu. Vůbec jsem si v tu chvíli neuvědomil, že záznam Růženky se promítá na nějakém festivalu, takže ta zpráva pro mě znamenala velmi nečekanou radost.

Čo vám napadne ako prvé, keď sa povie „divadelný festival“?

Že už ani nevím, co to je.

Pamätáte si, kedy ste prvýkrát navštívili Medzinárodný festival divadla európskych regiónov v Hradci Králové?

No určitě někdy v prváku nebo druháku na DAMU.

Ako vnímate existenciu festivalových časopisov?

Velmi pozitivně. Mám rád jakoukoli reflexi.

Aké máte ďalšie plány do budúcnosti?

Plánů je spousta. DRAK čeká, doufejme, spousta hraní a zkoušení. Chystáme se hostovat v plzeňské Alfě. A doufám, že se ještě do konce roku podaří nějakou rychle nazkoušenou údernou skopičinou oslavit výročí Buchet a loutek a našeho divadla Športniki.

Chceli by ste zaspať na sto rokov ako Šípková Ruženka?

Neboť se jedná o symbolický čas, tak klidně i déle.

Rozhovor vznikol pri príležitosti festivalu Divadlo európskych regiónov v Hradci Králové 2021. Bol publikovaný vo festivalovom časopise Hadrián.

foto: draktheatre.cz

utorok 22. decembra 2020

Miroslav Daubrava: Výstava mala sprítomniť svet na hranici sna a skutočnosti

kostýmový návrh Zdeňka Šánského, inscenácia Sen noci svätojánskej

V dňoch 19. 11 – 2. 12. 2020 sa v priestoroch bratislavskej Galérie Umelka uskutočnila výstava Magický svet za oponou. Výstavu realizovala PRO SCENA – SLOVENSKÁ SCÉNOGRAFICKÁ SPOLOČNOSŤ, občianske združenie profesionálnych scénografov a technikov. Tento projekt podporil z verejných zdrojov Fond na podporu umenia. Odhliadnuc od všetkých opatrení a presunutých podujatí považujem za šťastie, že sa mi podarilo dostať na toto kultúrne podujatie. Po dlhej dobe som si vychutnala dotyk so živým umením. Ešte väčšiu radosť mám z toho, že sa mi podarilo uskutočniť rozhovor s Miroslavom Daubravom, kurátorom tejto výstavy a scénickým a kostýmovým výtvarníkom. Dozviete sa, aký bol pôvodný kurátorský koncept, aké najstaršie vystavované objekty boli k vzhliadnutiu, ktorý kostým považuje za najviac atraktívny, či čo má spoločné so zlatými vlasmi Deda Vševeda!

Ako sa zrodila myšlienka výstavy Magický svet za oponou? Aký bol váš kurátorský koncept?

Výstava Magický svet za oponou voľne nadväzuje na tému magického priestoru a magických postáv, o ktoré som sa zaujímal už na dávnejšie na výstave realizovanej Divadelným ústavom v spolupráci s Bábkovým divadlom na Rázcestí Shakespearove prechádzky v snoch v Banskej Bystrici (realizovaná v Štátnej vedeckej knižnici v B. Bystrici 2014). Tu som sa sústredil na magický priestor a magické postavy v Shakespearových magických a mytologických hrách, ako napríklad Sen noci svätojánskej, Búrka, Perikles kráľ Týrsky, Zimná rozprávka alebo Cymbeline. Rovnako tak som svoj záujem v tejto problematike rozšíril doktorandským štúdiom na tému Magické a fantastické prvky divadelného kostýmu v Shakespearových hrách Sen noci svätojánskej a Búrka (Akadémia umení v Banská Bystrica, 2014 školiteľ Ján Zavarský).

Výstavu sme v značnom predstihu plánovali na obdobie cirkevného sviatku Všetkých svätých, ľudovo známym ako Dušičky. V USA je tento sviatok známy ako Halloween. Výstava mala sprítomňovať svet na hranici sna a skutočnosti, v ktorom sa prelína svet ľudí a svet magických bytostí. Výstavu sme koncipovali najmä pre detských návštevníkov.

Podstatnú časť výstavy tvoria makety – scénografické modely rôznych scénických výtvarníkov a rôznych divadelných priestorov. Vytvorili sme „biely les“ ako základný koncept, v ktorom bola naša výstava vsadená. Tieto stromy sú zároveň aj výstavné exponáty. Boli dielom scénickej a kostýmovej výtvarníčky Lucie Šedivej, ktorá ich navrhla ako dekoráciu k premiére slovenského mysteriózneho thrilleru Trhlina v réžii Petra Bebjaka v roku 2019 (vyrobila DNA Production, 2019).

Ak sa nemýlim, tak najvzácnejšie vystavované predmety sú od Ladislava Vychodila (scénická maketa k inscenácii Martin a Slnko, 1973) a Evy Farkašovej (maketa k plagátu Medzinárodného inštitútu bábkových umení v Prahe, 1977). Čím sú pre vás tieto objekty výnimočné?

Maketa k opernej rozprávke Tibora Freša Martin a Slnko (SND, 1976, réžia: Branislav Kriška) je najvzácnejšou. Jej autorom bol Ladislav Vychodil, zakladateľ a najvýraznejšia osobnosť scénografie na Slovensku. Tak ako iní scénickí výtvarníci, rovnako aj Ladislav Vychodil stál neraz pred náročnou úlohou, ako si získať pozornosť detského diváka, udržať ho v napätí dynamickým dejom plným fantázie a prekvapení. Realitu detského sveta prepojil s fantazijnou fériou v modrom lese. Vychodil vybudoval na scéne slovenskú štylizovanú krajinu v štýle ľudovej modrotlače. Maketa vyrobená z plechu modrej farebnosti je pomaľovaná bielymi štylizovanými rastlinnými motívmi inšpirovanými modrotlačou. Kruhový otvor mal evokovať zúžený pohľad dieťaťa cez ďalekohľad. Maketa na výstavu bola zapožičaná zo scénografických zbierok Múzea Divadelného ústavu a patrí medzi skvosty samotnej zbierky makiet. Vďaka zabudovanému osvetleniu patrí na výstavách medzi najatraktívnejšie nielen pre detského diváka, ale aj pre rodičov.

Maketa Evy Farkašovej vznikla pre Medzinárodný inštitút bábkových umení v Prahe. Súhrou mnohých materiálov vytvorila surrealistický objekt hlavy, z ktorej vyrastá divadlo. Zaujímavý na tejto makete je dôvod jej vzniku. V tomto prípade nejde o návrh scény k divadelnému predstaveniu, ale vytvorená bola ako podklad pre grafický plagát.

maketa Ladislava Vychodila, inscenácia Martin a Slnko

maketa Evy Farkašovej k plagátu Medzinárodného inštitútu bábkových umení v Prahe

Eva Farkašová však nie je jedinou bábkarskou výtvarníčkou zastúpenou na tejto „magickej“ výstave. Návštevníci mohli vzhliadnuť tiež maketu scény Jany Pogorielovej-Dušovej k inscenácii Mauglí (Krajové bábkové divadlo Banská Bystrica, 1984, réžia: Jiří Středa).

Známeho hrdinu z pralesa Mauglího umiestnila Pogorielová do lesa podobnému tomu, ktorý namaľoval známy francúzky maliar Henri Rosseau. Preslávil sa najmä obrazmi exotických džunglí. Pogorielová však nevytvárala na scéne obraz, ale scénický priestor. Plošná džungľa na obraze bola zrazu priestorovou scénou, ktorá ponúkala Mauglímu množstvo zaujímavých zážitkov, skúseností a objavov.

Potešilo ma, že na výstave som mohla vzhliadnuť aj bábky Hany Cigánovej z televíznej inscenácie Ondreja Sliackeho Krajina Ďživibend (Cigánske rozprávky, STV 1978). Z akého materiálu boli zhotovené?

Bábky sú zhotovené z dreva, polystyrénu a textílií. Ich detailne prepracované oblečenie dokonale vystihuje tradičné odevy cigánskych kočovníkov.

Na výstave bola zastúpená aj ďalšia významná osobnosť bábkového divadla, Ladislav Čisárik. Pri tvorbe Hevierovej rozprávky Krajina zázračno (Bábkové divadlo Košice, 1985, réžia: Ján Uličiansky) vychádzal z princípov surrealizmu.

Kolážou jednoduchých premien Čisárik vytvoril rad kúzelných obrazov. Vo výsledku maketa pripomína obrazy belgického maliara René Magritta. Jednoduchému hraciemu priestoru dominuje nadrozmerný obrys ľudskej hlavy, ktorý mal symbolizovať vstup do seba samého. V jeho hlave vyrastal strom Rýmovník, z ktorého vyrastali jeho plody – rýmy.

maketa Ladislava Čisárika: Krajina zázračno

Dominantou výstavy je bábka draka, ktorá sa tiahne takmer celým priestorom sály.

Drak je považovaný za mýtické zviera objavujúce sa v mnohých kultúrach. Predstavy o jeho vzhľade sú mnohé, neexistuje jeho presná podoba. Rytier Kýchot sa predvádza na cvičenom koni a ohuruje publikum. Vystatuje sa do chvíle kým mu na chrbát nedýchne drak..... Gigantický drak ako bábka na spodné vodenie je autorským dielom dvojice Zuzu Hudek a Natálie Gálisovej (terajšia ministerka kultúry Natália Milanová). Ide o draka ku konkrétnemu predstaveniu Dobrodružstvá Dona Kýchota z Ranča (Tyršovo nábrežie Bratislava 2012 ). Bolo to interaktívne predstavenie s koňmi pre deti a ich rodičov. Autorkou realizácie draka, kostýmov a dekorácií vrátane réžie je Zuzu Hudek.

V podobe kostýmových návrhov a fotografií z inscenácií bola prezentovaná napríklad Farma zvierat nitrianskeho Starého divadla Karola Spišáka (2017, réžia: Peter Chmela). Scéna, ktorú vytvorila Zuzu Hudek, predstavovala typickú dedinskú farmu s kopami slamy a dreveným domčekom. Zaujalo ma, že drevená búda na kolieskach mala viacero využití – slúžila nielen ako konský záprah, ale aj ako priestor, kde sa odohrávali útoky. Kostýmy vychádzali zo zvieracích prototypov. V tejto súvislosti môžeme spomenúť Sliepku, ktorej kostýmové riešenie reprezentovalo pásikavé tričko bez ramienok, červeno-bielo-žltá strapcová sukňa, rukávy s pestrofarebnými strapcami a svetlohnedá čiapka s oranžovým chocholom. Čo bolo hlavnou témou inscenácie?

Hlavnou témou bolo, že sa zvieratká rozhodnú z farmy vyhnať ľudí, ktorých považujú za svojich tyranov a zotročovateľov. Ich hlavným heslom malo byť „Všetky zvieratká sú si rovné“.

Keď sa povie magický svet, jednou z prvých asociácií je u mňa Zimná rozprávka od Williama Shakespeara. Návštevníci mohli vzhliadnuť makety od scénického výtvarníka Milana Ferenčíka práve k tejto Shakespearovej inscenácii. Nie je to však jediná maketa zastúpená týmto scénickým výtvarníkom.

Ferenčík, ktorý tvorí najmä scény k operným dielam, predstavil na výstave sériu makiet k inscenáciám Zimná rozprávka a Mefistofeles. V Zimnej rozprávke (DAB Nitra, 1989, réžia: J. Bednárik), rozprávke pre dospelých, Ferenčík situoval dej do interiéru veľkej knižnice, kde pri čítaní rozprávky postupne ožíva celý priestor. Masívne police knižnice sa menia a posúvajú, čím dej dynamizujú a poskytujú rôzne priestory, v ktorých sa príbeh odohráva. V Mefistofelovi (SND, 1996, réžia: M. Fischer) je celá hracia plocha situovaná do gigantickej gule slúžiacej najmä pre spevácky zbor. Priestory Faustovej pracovne, záhrady, väzenia a podsvetia sú situované v spodnej časti gule na javiskových vozoch. Tie umožnili rýchle a nenáročné premeny. Makety scén Ferenčík doplnil bravúrne vypracovanými scénickými návrhmi a fotografiami z inscenácie. Prítomnosť Milana Ferenčíka na výstave má nesporne významné miesto. Najmä ako operný scénograf patrí medzi najvýznamnejších tvorcov v rámci dejín a vývoja slovenskej opernej scénografie.

Na výstave má svoje zastúpenie aj významná kostýmová výtvarníčka Helena Bezáková. Návštevníci mali možnosť vidieť kostým z opernej inscenácie Čarovná flauta (SND, 1986, réžia: Miroslav Fischer). Prezradili by ste mi o ňom niekoľko zaujímavostí?

Najvzácnejším a zároveň najstarším je na výstave prítomný kostým Kráľovnej noci z opery Wolfganga Amadeusa Mozarta Čarovná flauta. Kostým bol vyrobený z látky a striebornej fólie. Na výstavu bol zapožičaný zo zbierky kostýmov z Múzea Divadelného ústavu. Zaujímavosťou pri tomto kostýme je fakt, že sa v zbierkach MDU nachádzajú dva tieto kostýmy. Nie z dôvodu alternácie postáv, ale preto, že jeden bol obsadený na jednej výstave a na inú výstavu v rovnakom čase bol žiadaný tiež. Bezáková nechcela prísť o príležitosť a sama druhý kus vyrobila.

kostým Heleny Bezákovej, operná inscenácia Čarovná flauta

Návštevníci mohli vzhliadnuť aj kostýmy Rádio muža, kapitána Magora a Sirény z detskej televíznej relácie Ponorka na Dunaji (STV Bratislava 1999-2000 , réžia: Vladimír Balko), ktoré vytvorila Ľubica Jarjabková.

Bola to kreatívna súťažná relácia, v ktorej súťažiaci zdolávali nástrahy a rôzne disciplíny, aby sa dostali k pokladu - atraktívnym vecným cenám. Reláciu moderoval herec Ján Kroner cez vysielačku. Zápornú postavu Kapitána Magora stvárnil herec Leopold Haverl. Relácia pripomínala akoby detskú Pevnosť Boyard. Jarjabkovej kostýmy rozširujú kaleidoskop kostýmov zo skupiny fantasy. Skúsená kostýmová výtvarníčka Ľubica Jarjabková dokladá aj trojicu kostýmových návrhov. Autenticitu návrhu vhodne dopĺňajú pripnuté vzorky látok.

Na výstave sme mali možnosť vidieť viaceré zvieracie kostýmy od Lucie Šedivej. Mohli by ste ich priblížiť?

Scénická a kostýmová výtvarníčka Lucia Šedivá v postave Líšky (Zvieratká na letisku, Divadlo Aréna Bratislava, 2019, réžia: Juraj Bielik) zvolila prepojenie súčasného odevu a zvýraznenia hlavného charakteristického znaku. V postave Líšky znázornila kožuch líšky dlhými vlasmi vo farbe kožušiny zvieraťa a nohavice „kapsáče“ s mnohými vreckami, čo malo evokovať zlodejské úmysly. Podobne aj kostým Lienky z inscenácie Ferdo Mravec (DAB Nitra 2014, réžia: Jakub Nvota) je tohto druhu. Výrazný znak lienky je jej výrazný bodkovaný dezén na povrchu tela, ktorý má vzbudzovať rešpekt voči predátorom. Ten sa v štylizovanej podobe preniesol aj na sukňu podporenú výstužou. Červeno-čierna farebnosť sa stala východiskom pri tvorbe celého kostýmu vrátane elegantného kabátu.

Magický svet umocňujú aj kostýmy Simony Vachálkovej z inscenácií Z rozprávky do rozprávky (SND, 2015, réžia: Jozef Dolinský st.) a Popolvár (SND, 2007, réžia: Ján Ďurovčík). Kostýmy troch krásavíc, dvoch čertov, vážky, čarodejnice, dúhovej a krištáľovej víly zaujmú svojím nápaditým prepracovaním a premyslenou prácou s farbami. Z akých materiálov boli vytvorené? V čom podľa vás spočíva ich výnimočnosť?

Kostýmy z výstavy boli navrhnuté pre dva detské balety do SND – do Historickej a Novej budovy. Pri koncepcii kostýmovej výpravy k Popolvárovi vychádzala pani Vachálková z predlohy Ľ. Feldeka, kde boli presne definované rozprávkové postavy, ako napr. Popolvár, gunár, kráľ, princezná, ceremoniál, princovia, pážatá, pospolitý ľud a víly-vtáci. Kostýmy víl-vtákov, ktoré boli prezentované na výstave, tvoril základný korzet doplnený o aplikácie s perím a rôznymi lesklými flitrami, sklenenými korálikmi, štrasmi a zrkadlovými nášivkami. Korzet dopĺňal plášť s kapucňou a širokými rukávmi, ktoré pri pohybe vytvárali krídla vtákom-vílam. Kostýmy boli ušité z hodvábu-japanu, boli riasené a plisované a po celom povrchu posiate lesklými flitrami a pierkami vo farbe kostýmov. Baletky mali biele dlhé parochne s čelenkou, na ktorej bola tiež bohatá aplikácia a na tvárach mali masky vyrobené z čipky, doplnené pierkami vo farbe kostýmu. Kostýmy dopĺňali vysoké glazé rukavice a biele nepriehľadné pančuchy. Baletné špičky boli tiež vo farbe kostýmov.

Kostýmy do ďalšieho baletu Z rozprávky do rozprávky mali tiež svoju osobitú výtvarnú štylizáciu, kde boli civilné - až filmovo realistické kostýmy z obdobia secesie, ako napr. kostýmy rozprávkarky, detí - chlapcov a dievčat, rôzne postavy z ulice, ako napr. verklikár, pár mladých ľudí, cyklista, kvetinárka. Ostatné kostýmy sa viazali na jednotlivé obrazy baletu so svojou osobitnou témou. V tomto prípade mali kostýmy svoju výtvarnú štylizáciu, a práve tie boli súčasťou tejto výstavy (krajčír, víly-krásavice, čertovia, čarodejnice, princ, princezná, dvorné dámy, vodná víla, vážky, vtáčiky, škriatkovia, zvieratká: mačka, pes, kohút, ďalej oslík, piráti atď.). Obidva balety boli u divákov veľmi obľúbené, hlavne u detských návštevníkov.

kostýmy Simony Vachálkovej

Umeleckým zážitkom pre mňa boli aj kostýmové návrhy Zdeňka Šánskeho k inscenácii Sen noci svätojánskej. Podľa mňa fungujú aj ako samostatné výtvarné diela, nakoľko je v nich cítiť inšpirácia surrealizmom.

Zdeněk Šánský je absolvent scénografie na českej DAMU u Františka Trostera, jedného z legiend českej scénografie. Jeho umelecká tvorba je predovšetkým spätá so Slovenskou televíziou, kde pracoval ako kostýmový výtvarník niekoľko desaťročí. Na výstave však Šánsky prezentuje aj voľnú textilnú tvorbu. Je autorom veselých drobných postavičiek „Škriatkovia“ vyrobených z rúna a tiež je autorom textilného obrazu Morská panna vyrobeného technikou artprotisu. Meno Zdenka Šánskeho sa často krát spomína v oblasti textilnej tvorby a textilných výstav.

kostýmové návrhy Z. Šánského, inscenácia Sen noci svätojánskej

Čím je pozoruhodná kolekcia kostýmových návrhov Nadi Šimunovej, realizovaná k inscenácií Faust a Margaréta, podľa známej Goetheho predlohy Faust (ročníková práca VSMU 1975/76)?

Fascinujúce expresívne návrhy sú realizované kombinovanými technikami, častokrát deformované štylizáciou a farebným akcentom. Návrhy často dopĺňajú texty alebo slovný opis jednotlivých častí kostýmu. Na výstavu sa dostala konkrétne časť Valpurgina noc, v ktorej vystupovalo množstvo démonov a nereálnych bytostí. Šimunovej škálu výtvarných prejavov dopĺňajú kostýmové návrhy k operete Madame Pompadour (L. Fall, Nová scéna 1993, réžia: M. Chudovský). Tu okrem kostýmových návrhov vystavuje aj kostým Anjela a Amélie. Opäť expresívny kostým anjela s krídlami však Šimunová neinštaluje na klasickú figurínu, ale na nápadito riešenú alternatívu figuríny vo vlastnej výrobe. Kreatívna výtvarníčka ponúkla na výstavu aj niečo zo svojej voľnej tvorby. Expresívne maliarske diela Anjel a Sen noci svätojánskej (2012) vytvorené technikou akrylu a olejového pastelu odkrývajú autorkine vnútro. Výtvarný rukopis kostýmových návrhov je rôzny, rovnako ako aj rôznorodé sú výtvarné techniky prevedenia - od kresby ceruzou, akvarelom, pastelom a rôznych koláží.

kostým Nadi Šimunovej, inscenácia Madame Pompadour

Súčasťou výstavy sú aj kostýmové návrhy scénografa Mareka Šafárika. Čím sú pozoruhodné?

Postavy k predstaveniu na nádvorí hradu Červený kameň Čarodej Dagda a magické talizmany (réžia: K. Cibuľková, M. Igonda, 2020) vytvoril v kresliacom 3D programe, v ktorom obyčajnú ceruzu a papier vystriedalo kresliace pero a tablet.

Ktorý kostým z výstavy považujete za najviac atraktívny?

Z hľadiska najatraktívnejších kostýmov najmä pre deti považujem kostým Múmia a dievčatko vytvorených pre videoklip speváka Mira Jaroša s názvom Strašidlá (Pseudoart Creative, 2019, réžia: Štefan Lelovič). Ich autorkou je Michaela Mokrá. Videoklip vznikol na Halloween. Základným východiskom a inšpiráciou bol legendárny klip kráľa popu Michaela Jacksona - Thriller. Hlavným cieľom tvorcov videoklipu bolo, aby si deti našli priateľskú cestu k strašidlám, ktorých sa netreba báť, pretože strašidlá existujú len v našej fantázii. Možno len na škodu bolo, že sa na výstavu nedostalo viac kostýmov, ale z viacerých dôvodov to nebolo možné.

kostým Michaely Mokrej k videoklipu Strašidlá

Nedá mi nespomenúť aj vašu maketu k rozprávke Tri zlaté vlasy Deda Vševeda (Spišské divadlo, Spišská Nová Ves, 2017, réžia: Kamil Žiška), ktorú ste vytvorili s vaším bratom Jaroslavom.

Príbeh chudobného Plavčíka, ktorý sa vybral na dlhú a dobrodružnú cestu za tajomným Dedom Vševedom, sme situovali do prostredia vytvoreného z vlasov Deda Vševeda. Surrealistické prostredie lesa, zámku, krajiny, stromov či rieky bolo rovnako ako v makete, tak aj na javisku divadla vyrobené z hrubých zlatých drôtov predstavujúcich vlasy.

Nemenej interesantným estetickým zážitkom je váš kostým k inscenácii Erindo (Konzervatórium Tolstého Bratislava, 2018, réžia: Roman Bajzík). Erindo bol bohom rieky, členom vodného sveta. Dominantnou farbou je modrá, ktorá v kombinácii s vrstvením materiálu pôsobí honosne. Čo váš inšpirovalo pri tvorbe?

Opera Erindo vznikla v období baroka, takže aj v interpretácii kostýmov bolo toto obdobie ťažiskovým. Keďže opera bola realizovaná na pôde školy, mala najmä edukačný rozmer. Cieľom barokového kostýmu bola bohatosť a dekoratívnosť. Mal pôsobiť ako súčasť architektúry (niečo ako socha). Voľne som sa nechal inšpirovať kostýmom francúzskeho Krála Ľudovíta XIV., ktorý bol v histórii známy pod prezývkou Kráľ Slnko.

kostýmové riešenie Miroslava Daubravu k inscenácii Erindo

štvrtok 31. októbra 2019

Veronika Adamková: ,,Každý deň je pre mňa plný prekvapení"

foto: archív Veroniky Adamkovej

Keď dostala päťku z hudobnej výchovy, mama ju za trest vzala na Suchoňovu Krútňavu. Odvtedy sa pre ňu stalo divadlo neoddeliteľnou súčasťou života. Veronika Adamková, pracovníčka Umelecko-dekoračných dielní Slovenského národného divadla v Bratislave, v rozhovore spomína na svoje začiatky spojené so svetom látok, prezrádza, čím ju neprestáva fascinovať práca v dielňach a priblížila pracovnú atmosféru v tomto, pre mnohých z nás, tajomnom svete.

Pôsobíte v Umelecko-dekoračných dielňach Slovenského národného divadla. Ako ste sa dostali do sveta látok, strihov a farieb?

Do sveta látok som sa narodila. Mama bola amatérska krajčírka, moja omama ma naučila háčkovať a štrikovať určite skôr, ako som vedela písať a čítať. Bábiky nutne potrebovali princeznovské šaty...Za minulého režimu nebol veľký výber v odevoch, a ak ste mali ešte aj nekonfekčnú postavu, pri šití bolo treba porozmýšľať nad strihom a farbou materiálu, ako aj zamaskovať nedokonalosti postavy. Divadlo začalo byť pre mňa neodolateľným v deň, keď ma moja mama vzala za trest do opery na Krútňavu. Dostala som totiž päťku na hudobnej výchove zo Suchoňa. Až po rokoch sa mi priznala, že trest to bol hlavne pre ňu, lebo toto dielo nepatrilo k jej obľúbeným. Odvtedy som presedela v divadle takmer každý víkend. No a exkurzia v siedmom ročníku základnej školy do divadelných dielní rozhodla o celom mojom profesijnom živote.

Tohtoročná divadelná sezóna je pre vás výnimočná, keďže oslavujete 35 rokov pôsobenia v tejto umeleckej inštitúcii. Existuje niečo, čo vás neprestáva po toľkých rokoch prekvapovať?

Každý deň, aj po tých tridsiatich piatich rokoch práce, je pre mňa rovnako nový, plný prekvapení, prináša nové výzvy, a keď už žiadne iné, tak aspoň čo najlepšie zvládnuť všetky úlohy v danom čase a priestore. A ten čas, vzhľadom na množstvo inscenácií, je čím ďalej, tým kratší.

Mohli by ste nám priblížiť, ako vyzerá váš bežný pracovný deň?

Ráno začínam pracovným výkazom za minulý deň. Nasleduje pracovná porada v rámci celej kostýmovej výroby, ktorá je dosť podstatná, lebo sa na nej stretnú pracovníci všetkých zložiek kostýmovej výroby. Sme informovaní o prevádzkových záležitostiach, sledujeme rozpracovanie inscenácií. No a zvyšok dňa závisí práve od tej rozpracovanosti. Ak máme odovzdávanie výtvarných návrhov novej inscenácie, je to následný rozpočet na materiál a výrobné hodiny. Ak je obdobie po premiére, sú to kalkulačné listy každej jednej odevnej súčiastky. V medziobdobí je to už samotná realizácia výtvarných návrhov, objednávanie materiálov a všetka práca, ktorá s tým súvisí .

Už niekoľko rokov ste súčasťou tvorivých dielní počas Dňa otvorených dverí SND. Čo môžu návštevníci vidieť, resp. vyrobiť?

Na tvorivých dielňach chceme priblížiť návštevníkom charakter našej práce. Vidia materiály, z ktorých sú šité kostýmy aj vyrábané dekorácie. Vidia prostredie, kde to všetko vzniká. Môžu si vyskúšať maľbu na textil, pomaľujú si buď tričko, tašku...pošťastí sa, že aj sami seba...snáď nám to mamy odpustia...Dievčence si ozdobia sukničky, vyrobia ozdobné čelenky a veľakrát nás prekvapia úžasnou fantáziou, s akou pristupujú k práci. A je milé vidieť z roka na rok rastúci záujem o naše tvorivé dielne.

Čo považujete za najväčší prínos práce v umeleckých dielňach?

Umelecko-dekoračné dielne sú jedinečné množstvom profesií „pod jednou strechou“, ktoré vedia zabezpečiť kompletnú výrobu inscenácie. A to nielen remeselníkov, ale aj administratívnych pracovníkov.

Ďakujem za rozhovor a prajem veľa inšpirácie pri práci!

P.S.: O mojich dojmoch z návštevy Umelecko-dekoračných dielní si môžete prečítať na týchto linkoch: http://divadlo-ocami-mirky.blogspot.com/2018/09/vitajte-vo-svete-latok-strihov-farieb.html

http://divadlo-ocami-mirky.blogspot.com/2017/09/na-navsteve-umelecko-dekoracnych-dielni.html