,,Nitránsky" Kocúr v čižmách

foto: Henrich Mišovič

Kocúr v čižmách patrí k často uvádzaným rozprávkam na slovenských profesionálnych javiskách. V minulosti ho uviedlo napríklad Bábkové divadlo v Žiline (1969), Bábkové divadlo v Nitre (1974), Bábkové divadlo v Košiciach (1988), Bratislavské bábkové divadlo (2010), Bábkové divadlo na Rázcestí v Banskej Bystrici (1999, 2012) a pod. Inscenačnú tradíciu rozprávky o prešibanom kocúrovi najnovšie dopĺňa Nové divadlo z Nitry, ktoré týmto titulom pokračuje v uvádzaní klasických rozprávok v nových, hravých interpretáciách (Kozliatka a vlk, Pinocchio, Cisárove nové šaty, Čarodejnice).

Kolektív Nového divadla spolu s dramaturgičkou Veronikou Gabčíkovou a režisérom Šimonom Spišákom rozvinuli pôvodnú predlohu o dramatické napätie, vďaka čomu sa im podarilo vytvoriť kontrast medzi dobrým synom Jankom a prešibaným Kocúrom, ktorý sa vysmieva z ľudských hodnôt (česť, pravda, láska). Pôvodne nedramatickú predlohu obohatili napríklad o postavu Mačacieho diabla (Lucia Korená), ktorý kocúrovi splní sen o padaní pečených myší do úst iba za predpokladu, keď nájde dôveryhodného hlupáka, a keď sa votrie do priazne najvplyvnejšieho muža v krajine. K zvýrazneniu zvieracej pudovosti pridali inscenátori dve myšky (Lucia Korená, Miloš Kusenda), ktoré svojou prítomnosťou vyprovokujú (nie cielene) nenásytného Kocúra. K aktualizačným prvkom, ktoré humorným spôsobom rozvíjajú pôvodnú rozprávkovú predlohu, patria napríklad červené čižmy z firmy Baťa, po ktorých túži Kocúr, fiktívny futbalový tréning zajačikov v hnedom vreci, telefonát s ,,nitránskym" kocúrom Murkom, či vozenie ,,sedlákov" na tatrovke. Najvýraznejšou premenou prešla postava ústredného hrdinu, Kocúra v čižmách. V pôvodnej rozprávke je prešibaným zvieraťom, ktoré svojou ctižiadostivosťou a duchaprítomnosťou dopomôže k tomu, aby sa stal mlynár kráľom. Autorský kolektív Nového divadla zvýraznil jeho ctižiadostivosť a vytvorili z neho ironické, samoľúbe a drzé zviera, ktoré odvráva svojmu ,,pánovi" (mlynárovi) a ktoré je schopné urobiť čokoľvek pre svoj sen o pečených myšiach. Zatiaľ, čo v závere rozprávky sa kocúr stáva prvým ministrom, tak v inscenácii Nového divadla dopláca na svoj nedostatok pokory, rešpektu a neposlušnosti. Tvorcovia tak poukazujú na dôležitosť úprimnej lásky, dobra a cti, ktorá vždy zvíťazí nad zlom.

Scéna Dáše Krištofovičovej pripomína mačací dom, kde sa jeho hlavným obyvateľom a zároveň hýbateľom deja stáva Kocúr v čižmách. Na vrchnej časti domu sa odohrávajú scény s maňuškami. Prostredníctvom bábok sa zvýrazňujú dôležité situácie, ktoré majú vplyv na ďalší vývoj príbehu (spor mladých synov o dedičstvo, prechádzka kráľa s princeznou pri jazere, záchrana topiaceho sa mlynára a pod.). Bábky, ktoré navrhla Dáša Krištofovičová, majú výrazné oči a sú typickými predstaviteľmi svojej spoločenskej vrstvy (princezná s kráľom majú zlatú korunu a šaty vo výrazných farbách, zatiaľ čo sú ,,sedláci" odetí do zemitých farebných tónov). Prostredníctvom kostýmov sú zdôraznené jednotlivé zvieracie typy, ako napríklad béžové tričko s dlhým rukávom odkazuje na myši a huňatý mačací kostým na zips Kocúra v čižmách a Mačacieho diabla. Jednoduchá, no zároveň funkčná scénografia vytvára dostatočne veľký priestor pre herecké kreácie.

Agáta Spišáková kreuje Kocúra v čižmách ako ironického, drzého, egoistického a manipulatívneho tvora, ktorý je schopný urobiť čokoľvek kvôli snu o pečených myškách. Herečka vďaka zmene hlasových polôh a ironickému podtónu vytvára mimoriadne vtipnú javiskovú postavu, ktorá si získava detské publikum. Lucia Korená opäť potvrdila všestrannosť svojich hereckých polôh - od démonicky ladeného Mačacieho obra dokáže plynulo prejsť k animácii mladej a naivnej princeznej, starostlivej mamy zajačice, konfliktných bratov, až po ,,nitránskeho" agenta, kocúra Murka. Miloš Kusenda (v hereckej alternácii s Ľubou Dušaničovou) takisto stvárňuje viacero postáv - od dobrosrdečného, úprimného a láskyplne založeného Janka, až po ustráchanú myš a ,,sedlákov" na tatrovke. Herecký kolektív Nového divadla opäť preukázal svoju všestrannosť a mimoriadnu zohratosť pri hereckých kreáciách viacerých javiskových postáv. Nebolo by to však možné bez režiséra Šimona Spišáka, ktorý s radosťou prevracia zaužívané stereotypy a prináša nový pohľad na klasické rozprávky. Kocúr v čižmách je výborným príkladom toho, ako pristúpiť k úprave nedramatického príbehu, jemne ho aktualizovať (telefonovanie kocúrov, mačací diabol, myš Etela, varenie myší na panvici, princezná s revolverom) a priniesť tak nový spôsob nazerania na tohto zvieracieho hrdinu.

Koncept: Šimon Spišák a Veronika Gabčíková

Dramaturgia: Veronika Gabčíková

Autor textu: kolektív Nového divadla

Réžia: Šimon Spišák

Scéna, kostýmy a bábky: Dáša Krištofovičová

Hudba: výber

Obsadenie: Agáta Spišáková, Lucia Korená, Miloš Kusenda / Ľuba Dušaničová

Premiéra: 23. novembra 2019 o 17.00 a 19.00 h. v Dome Matici slovenskej v Nitre

foto: Henrich Mišovič

foto: Henrich Mišovič

foto: Henrich Mišovič

foto: Henrich Mišovič

foto: facebook.com - Nové divadlo

Monológy na doma a Slovensko v obrazoch

Slovensko v obrazoch, foto: facebook.com - Nové divadlo

Ahojte!

V novembri som navštívila Bábkové divadlo na Rázcestí v Banskej Bystrici. Mala som možnosť vidieť predstavenie Monológy na doma, na ktoré som písala recenziu pre Monitoring divadiel. Prečo sa oplatí vycestovať do Banskej Bystrice? Dozvieš sa tu: https://www.monitoringdivadiel.sk/recenzie/recenzia/vsade-dobre-doma-najlepsie/

V tom istom mesiaci hosťovalo nitrianske Nové divadlo v bratislavskom TICHO a spol. so scénickou impresiou Slovensko v obrazoch, ktorá vznikla na motívy poviedok Františka Švantnera. Som rada, že sa mi na predstavenie konečne podarilo dostať - bola som veľmi zvedavá, keďže Švantner je mojím najobľúbenejším slovenským prozaikom. Ako sa popasoval režisér Šimon Spišák s prózou najvýznamnejšieho predstaviteľa prózy naturizmu? https://www.monitoringdivadiel.sk/recenzie/recenzia/svantner-so-sluchadlami-na-usiach/ 

Slovensko v obrazoch, foto: facebook.com - Nové divadlo

Slovensko v obrazoch, foto: facebook.com - Nové divadlo

Monológy na doma, foto: facebook.com - Bábkové divadlo na Rázcestí

Monológy na doma, foto: Monológy na doma, foto: facebook.com - Bábkové divadlo na Rázcestí

Monológy na doma, foto: facebook.com - Bábkové divadlo na Rázcestí

Anna Franková: Príbeh dievčaťa v spoločnosti oživených vešiakov

Foto: Nové divadlo

K Denníku Anny Frankovej som sa dostala počas minulého leta. Keď som otvorila prvú stranu, mala som pocit, že Anna mi stojí za chrbtom a číta spolu so mnou. Písmenko po písmenku, slovo po slove, vetu po vete...Anna ma sprevádzala od začiatku až po koniec. Rovnaký pocit som mala aj dnes v Novom divadle. Len s tým rozdielom, že tentokrát mi Anna nestála za chrbtom, ale hľadela mi priamo do očí, deliac sa so mnou o svoju krehkú dušu. 

Nové divadlo hráva inscenáciu Anna Franková od polovice novembra minulého roka. S konceptom uvedenia tohto diela na javiskové dosky prišli Šimon Spišák spolu s Veronikou Gabčíkovou. Spišák sa okrem toho postaral aj o dramatizáciu a réžiu, zatiaľ čo dramaturgiu si zobrala na starosť Veronika Gabčíková. Scéna, kostýmy a bábky vznikali pod rukami talentovaného Karela Czecha. 

Tí z vás, ktorí ste Denník Anny Frankovej čítali, určite viete, že dej sa odohráva v úkryte jednej budovy v Amsterdame. Bola som preto veľmi zvedavá na to, s akým riešením príde umelecký tím Nového divadla. Priestor na scéne vypĺňajú dva písacie stoly zo svetlého dreva, ktoré pripomínajú atmosféru domova. Dôležitý prvok zohráva aj veľká krabica, do ktorej sa Anna viackrát ukryje, pričom si v nej vyreže otvor, aby sa mohla zveriť publiku so svojimi emóciami. Krabica vyjadruje Annin pocit stiesnenosti, pretože je nútená deliť sa o priestor spolu s ďalšími ľuďmi. Za ďalšiu dôležitú časť scény považujem železnú tyč, na ktorej sú zavesené kúsky oblečenia všetkých tých, ktorí sa ukrývajú v úkryte (a ktorí sa stanú súčasťou príbehu, ale o tom až neskôr). Vďaka tomu sa zotierajú akékoľvek hranice medzi prechodom z jednej izby do druhej, čím sa zabezpečuje plynulá dynamika inscenácie. Súčasťou scény sú aj Annine darčeky k trinástim narodeninám - denník, kytica s ružami, modrá košeľa, vlastnoručne napečené koláče a pod. 

Postavu Anny Frankovej stvárňuje Lucia Korená, ktorá sa tejto úlohy zhostila s veľkým nasadením a vášňou. Korená predvádza širokú paletu emócií, ktoré súvisia s tým, čo Anna prežíva a čo sa jej bytostne dotýka. Nedáva si servítku pred ústa - je úprimná, čo je najviac citeľné v scéne, keď počas hodiny oboznamuje divákov s tým, čo si myslí o svojich spolužiakoch a spolužiačkach zo školy. Anna sa nachádza vo veku, keď začína objavovať svet, a preto je prirodzené, že chce nájsť odpovede na svoje otázky. Anna neváha prejavovať úprimné emócie - divák to má možnosť vidieť už hneď na začiatku predstavenia, ktoré začína tým, že Anna odpočítava hodiny do začiatku narodenín. Jej spontánnosť sa prejaví vo chvíli, keď odbije slávnostná siedma hodina - začne výskať a pustí sa do rozbaľovania darčekov. Ako mladé dievča nechce byť zatvorená v stiesnenom priestore - je energická, čo divák uvidí vo chvíli, keď dá ruky vbok a začne tancovať. Anna však prejavuje aj drzosť, a to vo chvíľach, keď má pocit, že sa jej krivdí. Citeľné je to hlavne v scéne, keď si bez povolenia zoberie sestrinu knižku. To vyvolá rozruch a Anna je prinútená ospravedlniť sa, čo napokon aj urobí, ale s poriadnou dávkou cynizmu. K jej veku patrí aj zasnívanosť, ktorá je najviac prítomná v scénach s Petrom (hlavne počas toho, ako si predstavuje, že si spolu zatancujú). Korená prepožičiava svojej Anne mladú dušu dospievajúceho dievčaťa. Pracuje s mimikou a udržiava očný kontakt s divákmi, čo len prispieva k pocitu vytvorenia akéhosi živého denníka. 

Dôležitú úlohu tu zohráva bábkoherec Ivan Martinka, ktorý stvárňuje viacero postáv - Petra van Daana, Anniných rodičov, Miep, pána a pani van Daanových, pána Dussela a v neposlednom rade - kocúra. Fascinovalo ma, ako dokázal plynule prechádzať od jednej postavy k druhej. Bez toho, že by si to vyžadovalo nejaké prezliekanie. Prostredníctvom svojej práce s mimikou a telom dokázal diváka veľmi rýchlo a ľahko zorientovať v jednotlivých postavách. Ako bábkoherec na začiatku oživuje Anninho hravého a prešibaného kocúra - behá po izbe a šplhá sa po závesoch. Martinka ako Annin otec prejavuje strach vo chvíli, keď sa dozvie, že jeho dcére Margot hrozí smrteľné nebezpečenstvo. Na druhej strane však dokáže prejaviť aj duchaprítomnosť, ktorá je citeľná v scéne, keď sa spolu s Annou musia rýchlo zbaliť a ujsť z domu. Martinka v úlohe dospievajúceho chlapca Petra, ktorý sa zblíži s Annou, na začiatku prejavuje neistotu - vyhýba sa jej, odpovedá jednoslovne a nervózne prešľapuje z nohy na nohu. Postupne sa jej však otvorí, až ju napokon neváha pobozkať na líce, čím jej prejaví svoju náklonnosť. Najväčšie zimomriavky som mala počas tých scén, v ktorých Martinka oživoval vešiaky s oblečením,. Práve oni predstavovali ostatných obyvateľov úkrytu. Napríklad scéna, v ktorej Anna odmieta matku, a Martinka prostredníctvom svojich pohybov na kabáte znázorní jej zvesenú hlavu a plač, patrila k jedným z tých najsilnejších. 

Umeleckému tímu Nového divadla sa podarilo vytvoriť pútavú inscenáciu, ktorá zobrazuje vnútorný svet a ideály dospievajúceho dievčaťa v kontraste so zúrivou vojnou. Ak chcete zažiť ten pocit, keď sa vám Anna pozerá do očí a zveruje sa vám so svojimi radosťami aj problémami, príďte do Nového divadla. Príďte prežiť príbeh dievčaťa v spoločnosti oživených vešiakov, rozsypanej fazule, výstrelov z pušiek a horiacej sviečky. 

Koncept: Šimon Spišák a Veronika Gabčíková

Dramatizácia a réžia: Šimon Spišák

Dramaturgia: Veronika Gabčíková

Scéna, kostýmy a bábky: Karel Czech

Hrajú: Lucia Korená, Martin Nahálka

Hlásateľ: Martin Nahálka

Hlas Anny: Alica Cvečková

Foto: Nové divadlo

Foto: Nové divadlo

Foto: Nové divadlo

Foto: Nové divadlo

Foto: Nové divadlo

Foto: Nové divadlo

Kúpalisko: Vyplavenie ľudskej túžby, alebo potopa ženského srdca?

Foto: Peter Jurík

Bezprostredne po skončení predstavenia Kúpalisko, ktoré sa odohralo 15. novembra 2016 v Dome Matice slovenskej, mi do hlavy vrazili divadelné oriešky. Snažila som sa ich odložiť a získať tak určitý časový odstup, ale márne. Rozhodla som sa teda obliecť do plaviek a so záchranným kolesom som sa pustila do inscenácie Nového divadla v réžii Šimona Spišáka.

Začiatok je tajomný a plný očakávania, pretože na javisku vidím kúpacie koleso s dvoma mužskými figurínami, ktoré sú pripravené skočiť do vody, keďže majú na očiach nasadené plavecké okuliare. Po niekoľkých minútach ticha, kedy začnem seriózne premýšľať nad tým, že v tomto predstavení budú figurovať mlčanlivé figuríny, prichádza na scénu Ľubomíra Dušaničová oblečená v zlatých dvojdielnych plavkách a s magnetofónom v rukách. Skôr, než ho zapne, zaplní nielen javisko, ale aj celý priestor piesňou Summertime, ktorá v jej podaní získava nádych melanchólie a túžby po teplých letných večeroch. Po úvodnej piesni zapne magnetofón a všetci v sále začujeme typickú kúpaliskovú atmosféru - miešanie ľudských hlasov, šplechot vody...Krátko po tom vstúpia na scénu štyri ženy v plavkách, ktorým na hlavách nechýbajú modré kúpacie čiapky. Keď si ľahnú na kraj javiska, tvárou k divákom, vidím, ako sa na ich bledých telách začínajú udomácňovať slnečné lúče. 

Ženské protagonistky predstavujú bohatý materiál na skúmanie útrob ženskej duše. Každá z nich túži po niečom inom - jedna túži po bábätku, ďalšia po čistej prírode, ďalšia po vláde nad svetom...Sú odlišné nielen po fyzickej stránke (jedna má dlhé blond vlasy, ďalšia krátke čierne), ale aj po psychologickej. A predsa majú niečo spoločné - túžbu, ktorá ich postupne zmení na divoké, vražedné šelmy. Zo ženských postáv mi utkvela v pamäti postava Gabiky, ktorú stvárnila Andrea Ballayová. Zaujala ma svojou neochvejnou túžbou po čistej láske. Jej postáva v sebe mieša detskú naivitu s opojnými chvíľami šťastia, ktoré o pár sekúnd na to prechádzajú do bolestivej agónie. Práve na postavách týchto piatich ženských hrdiniek som jasne videla, do akých rozmerov môže narásť ľudská túžba. Ako to vyzerá, keď nad ňou stratíme kontrolu...keď si bezhlavo ideme za vášňou....Táto inscenácia ponúka divákom vyleštené zrkadlo ľudskej duše. V súvislosti s vášňou sa tiež stávam svedkom narastajúcej intimity medzi jednotlivými ženskými postavami. (Prvý nerozlúsknutý oriešok: Akú úlohu tu hrajú ženské bozky? Ich vzájomné dotyky? Žeby sa vášeň v tejto inscenácii nedotýkala len ľudí opačného pohlavia? Možno...)

Na tvrdý divadelný oriešok narážam v postave muža, ktorého stvárňuje Martin Nahálka. Doteraz si nie som istá tým, čo jeho postava zosobňuje. Na začiatku je to jasné ako facka - vidím plavčíka v bielych ponožkách, ktorý formuje ženám zadočky a dbá na ich telesné výkony. (Ďalší nerozlúsknutý oriešok: Prečo má plavčík ponožky?)

Keď im však začne postupne plniť najtajnejšie sny, začínam uvažovať nad tým, či zosobňuje alegóriu na ľudskú túžbu. Jeho postava narastá do väčších rozmerov v momente, keď ženy pristihne, ako bijú jednu z nich - Jarču (Ľubomíra Dušaničová). Od každej vyžaduje, aby mu povedala, po čom najviac túži. A prichádza tvrdé zobudenie. Keď sa mu napríklad Barča (Lucia Korená) zverí s tým, že túži ovládať ľudí, muž si vyzuje biele ponožky a začne ju mlátiť po tele. A napokon jej prikáže, aby si ich zavesila na uši...Každá z nich dostane za svoju túžbu trest. Zosobňuje mužská postava v tomto prípade milujúceho Boha, ktorý neváha potrestať svoje ovečky, pretože vie, že to je jediný spôsob, ako precitnúť? 

Režisérovi Šimonovi Spišákovi sa podarilo vytvoriť ilúziu kúpaliska, kde ženy zadržiavajú dych, aby mohli oživovať svoje túžby - nech sú akokoľvek šialené a nereálne. Keď nad tým teraz uvažujem, stále mi nie je jasné, či inscenácia chcela poukázať na vášnivú lásku v jej rôznych podobách, alebo to bolo o Bohu, ktorý občas musí trestať, pretože jedine v tom spočíva precitnutie ľudského ducha? Asi je to na každom divákovi, čo v tejto inscenácii nájde, čo tam uvidí, čo si odnesie a zapíše do duše...Choďte na Kúpalisko a môžno objavíte interpretačný kľúč.

Autor: Bára Kubátová

Dramaturgia: Veronika Gabčíková

Scéna, kostýmy a bábky: Karel Czech

Kostýmy: Adriana Černá

Réžia: Šimon Spišák

Hrajú: Lucia Korená, Andrea Ballayová, Ľuba Dušaničová, Agáta Spišáková, Katarína Petrusová, Martin Nahálka

Foto: Peter Jurík

Foto: Peter Jurík

Foto: Peter Jurík

Foto: Peter Jurík

Foto: Peter Jurík