Čo ma naučila práca uvádzačky v divadle?

foto: pixabay.com

Divadlo je svet, ktorý fascinuje. Na jeho javiskách ožívajú nielen príbehy, ale aj dramatické postavy. Takto nejako môže charakterizovať návštevu divadla bežný návštevník. Čo sa však za dverami sály? Počas prestávok? Vďaka práci uvádzačky v divadle som mala možnosť nazrieť nielen za oponu, kam sa bežné oko nedostane. Predovšetkým som však o sebe zistila nové informácie, objavovala som vlastné vnútro. Čo som sa teda naučila?

1. Zvládať stres

Pokým som nezačala pracovať v divadle, mala som tendenciu rozčúliť sa aj kvôli hlúpostiam (ktorým som pripisovala nemalý význam) – tým pádom sa prudké výbuchy stali mojimi parazitnými spoločníkmi. A ešte k tomu som bola ten typ človeka, ktorý musel mať všetko pod kontrolou. Keď sa však raz päť minút pred začiatkom zrušilo predstavenie kvôli jednému hercovi, a keď som musela riešiť, prečo na pánskych toaletách nejde mydlo, začala som brať všetko s obrovským nadhľadom a snažila sa, aj napriek nepriaznivým okolnostiam, pôsobiť na ľudí príjemne. Samozrejme, nie vždy sa to stretlo s pochopením. Koľkokrát sa mi stalo, že na mňa niekto nakričal kvôli tomu, že v šatni je dlhý rad, nehovoriac o tom, že som musela počúvať sťažnosti, prečo sa v predstavení nadáva, prečo sa po skončení prestávky ešte stále nehrá atď. Mnohí návštevníci si neuvedomujú, že uvádzačky za mnohé veci nemôžu, ale ventilujú si to na nich, lebo pracujú v divadle. Ak by som si brala osobne všetko, čo som v divadle zažila, moja psychika by skôr pripomínala plastelínu, než ľudský mozog. Vďaka nepredvídateľným situáciám som začala brať veci odľahčene, prijala som všetko tak, ako to prichádzalo, a konečne som sa prestala rozčuľovať nad vecami, ktoré neovplyvním.

2. Prekonávať nočné mory

V tejto súvislosti narážam na naše šatne vo foyer divadla. Nemáme klasické, kde by ste si na vešiak zavesili kabát, dostali číslo a odišli do hľadiska. Namiesto nich máme šatne na spôsob otáčavých kotúčov, farebne rozlíšiteľných, rozdelených na párne a nepárne...Snažila som sa to nejako zapamätať, ale keď prišlo na lámanie chleba, dopadlo to tak, že som každému dala úplne iný kabát. A to bola jeseň...Najhoršie to bolo počas novembra a decembra, kedy jesenné kabátiky vystriedali hrubé vetrovky a kožuchy, takže pri vešaní som skôr pripomínala cirkusovú akrobatku, než slečnu pracujúcu v kultúrnej inštitúcii. Nočná mora sa však zmenila jedného večera, keď som išla vypomáhať do šatne, a keď sa mi podarilo odovzdať všetkým ľuďom správne kabáty. To bolo radosti! Hoci som sa pekne zapotila, prinieslo to svoje výsledky. A keď som prvýkrát dostala prepitné, to som bola rada, že sedím, lebo inak by som spadla na zadok. Takže prostredníctvom divadelných šatní som sa naučila tancovať v daždi. Opäť sa potvrdilo heslo, že ak sa snažíš, výsledky sa dostavia.

3. Nebáť sa komunikovať s ľuďmi

Priznávam, že som plachý typ človeka, ktorý sa potrebuje oťukať v novom prostredí, aby sa začal cítiť sebaistejšie. Už počas prvej služby, keď som dostala za úlohu oslovovať ľudí s cieľom prihlásenia sa do klubu divadla, som sa až v polke rozhovoru s jedným starším pánom dozvedela, že je otec Roba Rotha. V mysli sa mi tiež vybavujú spomienky na jednu pani, ktorá sa mi priznala, že kedysi pôsobila ako baletka v Slovenskom národnom divadle. Keď človek pracuje s ľuďmi a potlačí hanblivosť, veci zrazu začnú plynúť sami od seba. A toto bol presne ten prípad. Ale nikdy nezabudnem na jedného po anglicky hovoriaceho chlapca, ktorý akoby z oka vypadol hercovi Ianovi Somerhalderovi. Napriek tomu, že to jeho kamarát poplietol s lístkami na predstavenie (tým pádom sa tam nemohli dostať), neprejavil ani náznak hnevu či znechutenia. Práve naopak – bol veľmi milý a vyjadril pochopenie. Jedna z tých vtipných situácií nastala počas Noci divadiel, kedy som na sebe mala zamatové dlhé šaty s červenou parochňou a tvár som mala natretú bielou farbou. Jeden pán sa ma spýtal: ,,Prečo vyzeráte ako strašidlo?“ To poteší...Dojatie mi tiež spôsobil jeden dedko, ktorý prišiel aj s kamarátom a povedal mi, že radšej by išiel na predstavenie so mnou...Jedna z ďalších vtipných situácií sa odohrala počas detského predstavenia, keď som mala službu v šatni a vešala som jednej rodinke kabáty. Ich syn bol taký hyperaktívny, že sa ma jeho otecko spýtal: ,,Prosím vás, nemôžete zavesiť aj jeho?“ Ich malý to nebral na vedomie, a tak mu ocko pohrozil: ,,Ak nebudeš poslúchať, teta ťa zavesí dolu hlavou!“

4.Vážiť si prácu každého pracovníka v divadle

Ako uvádzačka som bola súčasťou divadelného zákulisia, prostredníctvom ktorého som si uvedomila, že na jednom predstavení sa podieľa celý tím ľudí, ktorí zodpovedajú za jeho výsledok. Diváci často vidia len hercov, no oni zďaleka nezapĺňajú celý divadelný priestor. Nebyť zvukových technikov, kulisárov, inšpicientov, našepkávačov či kostymérov, tak predstavenie by stratilo na svojej účinnosti. V divadle je každý pracovník dôležitý. A je pritom jedno, či ide o upratovačku, uvádzačku, kulisára alebo Maštalíra. Všetci sa podieľajú na inscenácii, snažia sa, aby nielen vonkajšie priestory, ale aj vnútorné boli v poriadku. A fakt sa oplatí byť toho súčasťou, hoci niekedy drkoceme zubami od zimy a pretáčame oči z manierov niektorých návštevníkov. Pre toho, koho srdce bije pre divadlo, bude každý detail dôležitý a nikdy naň nezabudne. A to hovorím z vlastnej skúsenosti.

Noc divadiel 2016

Keď som sa pred pár mesiacmi dozvedela o podujatí Noc divadiel, vyvolalo to vo mne patričnú zvedavosť. Do celoslovenského projektu sa tento rok zapojilo 49 divadiel z 22 slovenských miest. Každé divadlo si pripravilo zaujímavý program - napr. v Divadle Andreja Bagara v Nitre to bola inscenovaná prehliadka zákulisia, v Starom divadle Karola Spišáka sa konala prehliadka bábkového skladu, v Slovenskom komornom divadle Martin sa mohli návštevníci zúčastniť otvorenej čítačky k inscenácii Vojna nemá ženskú tvár...Aktivity, ktoré ponúkali jednotlivé divadlá, boli skutočne pestré. Práve Noc divadiel je jediným podujatím, pri ktorom ľutujem, že nemám časovrat, prostredníctvom ktorého by som sa mohla dostať na viacero miest naraz.

19. novembra 2016 som Noc divadiel strávila v Mestskom divadle P. O. Hviezdoslava v Bratislave. Pri tejto príležitosti mi bol pridelený kostým zo Shakespearovej historickej hry Richard III., v ktorom hrala Mária Kráľovičová postavu Vojvodkyne z Yorku. Vždy, keď sa mi dostane do rúk (v tomto prípade by síce bolo správnejšie povedať na telo) divadelný kostým, začnem si predstavovať jeho príbeh - od prvotného náčrtu až po telo herečky, ktorá ho prostredníctvom príslušnej postavy oživí na javisku. Mala som zimomriavky, keď som si uvedomila, že tento kostým prežil svoj život na Letných shakespearovských slávnostiach na Pražskom hrade.

Kostým bol prvým krokom k tomu, aby som sa začala postupne meniť na strašidlo. Ďalšia fáza nasledovala vo chvíli, keď som si natrela tvár bielou farbou a keď som si na pery naniesla krvavočervený rúž. Výsledný efekt podčiarkla červená parochňa. A divadelné strašidlo bolo na svete!

Na tvárach divákov, ktorí postupne vchádzali do sály na predstavenie Zdravý nemocný od Moliéra, bolo zábavné sledovať ich reakciu po tom, ako ma uvideli. Niektorí sa ma spýtali, prečo vyzerám ako strašilo...Pamätám si na jedno milé dievča, ktoré sa ma s nádejou v hlase spýtalo: ,,Aj vy budete hrať v predstavení?" Istá pani mi pochválila aj účes, na čo som jej s úsmevom odpovedala, že je to parochňa. (Raz za život mi niekto pochváli vlasy, a aj to nie sú moje!) Za klinec večera však považujem jedného staršieho pána, ktorý na mňa cestou do divadelného podzemia (kde po predstavení prebiehal koncert Milo Kráľ Band) zakričal: ,,Bu bu bu!" 

Noc divadiel v Mestskom divadle P. O. Hviezdoslava v Bratislave bola pestrá nielen po vizuálnej stránke (tlmené modré svetlá vo foyer, strašidlá s bielymi tvárami a perami od krvi), ale aj po tej obsahovej. Program začal Moliérovou hrou Zdravý nemocný, po skončení ktorej čakali na divákov darčeky (tričko či lístok do divadla). Potom sa všetci presunuli do suterénu, kde svojím zamatovým hlasom obšťastnil publikum Milo Kráľ spolu so svojou skupinou. Som skutočne šťastná a vďačná, že som mohla byť súčasťou tohto skvelého podujatia (aj napriek silnej nádche, ktorá dopomohla k môjmu strašidelnému výzoru).

Ak ste tento rok Noc divadiel nenavštívili, odporúčam vám, aby ste to v budúcnosti zmenili. Je to jedinečné podujatie, prostredníctvom ktorého budete mať možnosť spoznať túto kultúrnu inštitúcii aj z jej druhej, nepoznanej stránky. Pre mňa to bol nezabudnuteľný zážitok, ktorý si chcem v budúcnosti určite zopakovať.

P.S.: Ten pocit, keď sa nestíhate v šatni odlíčiť, pretože sa ponáhľate na vlak, a ľudia sa pri pohľade na vás modlia, aby ste ušetrili ich život...Noc divadiel stála za to!