Zobrazujú sa príspevky s označením divadelná nitra 2016. Zobraziť všetky príspevky
Zobrazujú sa príspevky s označením divadelná nitra 2016. Zobraziť všetky príspevky

nedeľa 6. novembra 2016

Flashback: Divadelná Nitra v uliciach mesta


Keď ste koncom septembra prechádzali Galériou Mlyny Nitra, mohli ste si všimnúť výstavu festivalových plagátov k jednotlivým ročníkom Divadelnej Nitry. Keď ste potom zabočili do Billy, privítal vás veľký plagát s festivalovým programom. Na pešej zóne ste sa stretli s oceľovými konštrukciami, na ktorých boli pripevnené plagáty k jednotlivým inscenáciám hlavného programu. No a keď ste sa dostali k Divadlu Andreja Bagara, snažili ste sa odhadnúť rozmery billboardu, ktorým bola budova vystavená na obdiv všetkým obyvateľom mesta.  

Na konci septembra nás plagáty k Divadelnej Nitre sprevádzali na každom rohu. Najitenzívnejšie to bolo cítiť na Svätoplukovom námestí. Čím bližšie ste boli k Divadlu Andreja Bagara, tak tým viac propagačných materiálov ste videli. Poďme sa teda spoločne pozrieť na to, ako to vyzeralo v uliciach Nitričky počas tohto medzinárodného divadelného festivalu, ktorý sa konal v dňoch 23. - 28. septembra 2016

















piatok 21. októbra 2016

Pociťuješ túžbu živú po kráse?

Predstav si, že by raz pred tebou zavreli všetky kultúrne inštitúcie dvere. Chcel/a by si ísť do divadla, ale vrátnik by ti povedal, že sa už nebude hrať žiadne predstavenie.Chcel/a by si ísť do galérie, ale zostal/a by si len pri slovese ,,chcel". A čo zrušenie koncertu, na ktorý sa tešíš už rok dopredu? Predstav si deň bez umenia. Deň bez hudby, ktorá ti dáva energiu, deň bez divadla, ktoré povznáša tvojho ducha, deň bez galérie, ktorá kŕmi tvoju dušu. Pocítil/a by si v takejto situácii, rovnako ako aj ja, túžbu? Túžbu živú po kráse? Nepovedz mi, že nie...

Takéto myšlienky mi preblesli hlavou, keď som držala v rukách publikáciu, ktorá vyšla pri príležitosti 25. ročníka medzinárodného festivalu Divadelná Nitra. Jej názov znie ... túžba živá po kráse / Medzinárodný festival Divadelná Nitra 1992 - 2016. Vieš, prečo by ti nemala chýbať v tvojej knižnici?

1. Podrobne mapuje históriu tohto festivalu a analyzuje ho v kultúrno-spoločensko-politických súvislostiach, takže sa dozvieš veľa zaujímavostí.
2. Obsahuje 105 odpovedí režisérov, hercov, kritikov a dramaturgov na otázku, prečo je podľa nich dôležité robiť divadlo.
3. V rozhovore s riaditeľkou Divadelnej Nitry, Darinou Károvou, zistíš, čo všetko zahŕňa práca na tomto festivale, v akom predstihu sa pripravuje, čo považuje za jeho najsilnejšie momenty a pod.
4. Staneš sa súčasťou vizuálnej prehliadky jednotlivých festivalových plagátov od roku 1992 do roku 2016. Takýmto kreatívnym spôsobom sa dozvieš, aké boli jednotlivé témy festivalov po minulé roky, a na aké dôležité spoločenské javy poukazovali.
5. Publikácia je dvojjazyčná, takže sa o svoje dojmy môžeš podeliť aj s kamarátom či kamarátkou v anglickom jazyku.
6. Ak miluješ divadlo, potom už ďalšie body nepotrebuješ.

Umenie nám otvára dvere do krajiny snov, kde môžu zajace slobodne žiť vedľa vlkov, kde môžu narcisy slobodne rásť vedľa šípových ruží bez toho, aby vznikol dramatický konflikt...(V takýchto príkladoch by som mohla pokračovať až do rána.) Čo však znamená túžba živá po kráse pre divadelníkov? Pre tých, ktorí sa podieľajú na inscenáciách, pre dramaturgov, ktorí vymýšľajú, na základe akého kľúča zostavia novú divadelnú sezónu, pre hercov, ktorí si vo svojom vnútri nosia osudy postáv, pre divákov, ktorí v divadle vidia útechu a studnicu radosti? Stačí vojsť do toho intímneho priestoru blízko javiska, sadnúť si a prežívať osudy postáv spolu s hercami...Dýchať tak, ako keby bol každý nádych posvätným bozkom.




fotografie: facebook.com - Divadelná Nitra

sobota 1. októbra 2016

Čo mi dala Divadelná Nitra?


Medzinárodný festival Divadelná Nitra je odo mňa starší o dva roky. Vyvoláva to vo mne úsmev, ale zároveň aj úžas, keď si spomeniem na to, koľko ľudí sa každý rok podieľa na príprave a organizácii tohto významného podujatia. Pred týmito osobami pociťujem rešpekt, obdiv a obrovské uznanie. Počas môjho prvého ročníka na tomto festivale, kedy som v divadle trávila desať hodín denne, som sa toho naučila viac, než kdekoľvek inde. Poznatky, ktoré nadobudnete v škole, získajú skutočný význam až vtedy, keď sa hodíte do vĺn reality. V konečnom dôsledku záleží len na vás, akých príležitostí sa chytíte, a ako budete voči nim pristupovať. Čo som sa vďaka Divadelnej Nitre naučila?

1. Používať vysielačku. Prvýkrát som s ňou prišla do kontaktu na tomto festivale. Vysielačka predstavuje pre festivalový štáb neoddeliteľnú súčasť komunikácie a rýchleho vybavovania vecí. Keď nastanú neočakávané situácie (sprevádzanie zahraničných hercov do sály, hľadanie lepiacej pásky, príprava salámových chlebíčkov, hľadanie predlžovačky či kanvice na polievanie kvetov), ľudia sa prostredníctvom tohto čarovného prístroja okamžite spoja a začnú riešiť vzniknuté udalosti. Špecifickosť používania vysielačky spočíva v tom, že každý môže počuť každého, takže aj nám, dobrovoľníkom, bolo prízvukované, aby sme do nej hovorili len potrebné údaje, a nie žiadne opisy raňajok a pod. 
Prostredníctvom vysielačky som sa naučila rýchlo konať a nečakať na žiadne znamenie zhora. Veci sa museli riešiť okamžite a za pochodu, takže som si vyskúšala, ako viem zareagovať v pohotovostných situáciách.

2. Nerobiť rozdiely medzi ľuďmi. Nás, dobrovoľníkov, bolo tento rok 130. Keď k tomu ešte pripočítam festivalový tím a ľudí pracujúcich v Divadle Andreja Bagara v Nitre, dostanem sa k veľmi vysokej cifre. Počas Divadelnej Nitry som si uvedomila, že práca každého jedného človeka, ktorý sa podieľal na príprave, bola veľmi dôležitá. A bolo pritom úplne jedno, či išlo o pani upratovačku, svetelného technika, fotografa či PR manažérku. Všetci sme boli na jednej lodi a pristupovali sme k sebe s úctou a úsmevom. Nikto sa nad nikoho nepovyšoval. To sa mi veľmi páčilo. Každý deň som prichádzala do kontaktu s novými ľuďmi, s ktorými som sa mohla porozprávať, a práve to bolo pre mňa obohacujúce.

3. Rozšíriť si obzory na divadelných doskách. Témou tohtoročného festivalu bola Óda na radosť? V hlavnom programe sa predstavilo jedenásť inscenácií z Poľska, Nemecka, Francúzska, Ukrajiny, Českej republiky, Slovenska a Iraku/Švédska. Kde inde, ako v Nitre by som sa dostala k týmto hrám? Vďaka tomu som mohla vidieť, ako jednotlivé krajiny vnímajú narastajúce teroristické útoky, problematiku jednotlivca, krvavé konflikty, rasizmus či utečeneckú krízu. Stala som sa svedkom ich umeleckých výpovedí, ktoré boli vždy svojské. Prirovnala by som to k trom ľuďom a trom prázdnym papierom. Každý z nich by tam napísal či nakreslil niečo iné. A práve tá rôznorodosť bola zo všetkého najkrajšia. Dovolím si tvrdiť, že nejednému divákovi rozšíril tento festival divadelné obzory. 

4. Že na sebe treba neustále pracovať. Ako dobrovoľníčka som pomáhala v Press centre, čo znamená, že som chodila na predstavenia a písala recenzie. S každým novým článkom som začínala od nuly. Po predstavení som si vždy zapísala do zošita poznámky a potom sa pustila do písania. Vytvoriť si v hlave určitú kostru a držať sa jej, bez nejakých odbočiek, bol niekedy boj s veternými mlynmi. Keď sa k tomu ešte pridali pochybnosti, len som sa zhlboka nadýchla a začala si všetko čítať odznova. A znova a znova a znova. Kým vznikla nová recenzia, trvalo to niekoľko hodín, ale ten pocit, keď som si mohla povedať, že som zo seba dala najviac, ako sa len dalo, bol skvelý. A na ďalší deň znova ten istý kolotoč pochybností, vymazávania, hry so slovom, ale aj vnútornou spokojnosťou ma len utvrdil v tom, že pracovať na sebe musíme každý jeden deň. Bez ohľadu na včerajšie úspechy či neúspechy.

Po poslednom predstavení francúzskeho divadla a ich modelovej drámy Zrazu noc som si uvedomila, že názov hry nezodpovedal len inscenácii, ale aj mojim pocitom. Zrazu nastala noc, a ja som si uvedomila, že krásnych šesť dní strávených v divadle a na predstaveniach je už fuč. Nestíhala som sa čudovať nad tým, že to tak rýchlo ubehlo. Keď si teraz spätne premietam niektoré okamihy, ktoré sa už nezopakujú, len sa usmejem, aby som o pár sekúnd na to zosmutnela...
Dobrovoľníctvo na divadelnom festivale odporúčam každému z vás. Je to neopakovateľná skúsenosť, ktorú vám nikto nikdy nezoberie, a ktorú si budete nosiť vo svojom srdci až do konca života. Čo sa týka mňa, už sa neviem dočkať budúceho ročníka!

streda 28. septembra 2016

Slyšení: Môže túžiť fašistický zločinec po rozhrešení?


Jednou z najočakávanejších inscenácií medzinárodného festivalu Divadelná Nitra 2016 bola hra Slyšení, v réžii Komornej scény Aréna z Ostravy. Inscenácia sa zaoberá dejinami holokaustu prostredníctvom výpovedí jednotlivých zúčastnených postáv - vojnového zločinca Adolfa Eichmanna, židovského manželského páru, rabína, zajatcov z gulagu či Vlastičky. Slovenskí diváci mali možnosť vzhliadnuť toto predstavenie v pondelok, 26. septembra 2016 v Starom divadle Karola Spišáka v Nitre. 

Hlavnou postavou je jeden z ústredných organizátorov holokaustu, Adolf Eichmann, ktorému herec Marek Cisovský vdýchol typickú nemeckú pedantnosť, dôslednosť a nekompromisnosť v plnení stanovených úloh. V snahe získať čo najvyššie postavenie  a dostať sa do spoločenských kruhov si neuvedomuje, akých hrozných hriechov sa voči ľudským životom dopúšťa. Diváci sa prostredníctvom Eichmannovej osobnej výpovede stávajú svedkami zásadných momentov jeho života. Obhajuje svoje názory a snaží sa divákov presvedčiť o správnosti svojich činov. Je presvedčený o tom, že oddeliť Židov od ostatnej populácie je tým najlepším riešením pre všetkých. Stáva sa diablom v ľudskej koži, a všetko zlo páchané na nich odôvodňuje slovami, že si len robí svoju prácu. Fanatizmus mu zatemňuje myseľ, a nejeden divák nad jeho márnou snahou o popieranie viny a čakanie na rozhrešenie, ktoré neprichádza, len neveriacky pokrúti hlavou. Eichmann pred nimi odkrýva svoju dušu a spôsob myslenia, ktorým sa márne snaží zachrániť to, čo sa však už zachrániť nedá...

Do veliteľovej výpovede vstupujú aj ďalšie postavy, ktorých sa priamo dotýkajú dôsledky Eichmannových hrozných činov. Keď na scénu vstúpi Židovka, oblečená v hrubom čiernom kabáte s pripnutou žltou Dávidovou hviezdou, divákom rozpovie o svojom prvom dojme z koncentračného tábora. Lekár, s ktorým sa tam po príchode stretla, jej povedal, že keď sa osprchuje, bude si môcť poriadne oddýchnuť. Podvedome však vedela, že s tými sprchami niečo nebude v poriadku – veď inak by tak nechodili všetci vo veľkých skupinách...
Nemalú hrôzu vyvolávali aj dvaja vojaci, ktorí predstavujú zrkadlo spoločnosti bojujúcej proti Židom. Svedčí o tom ich strohé vystupovanie, vzpriamené držanie tela a stručné, výstižné frázy bez štipky citu, dôsledne obalené nekompromisnosťou. Počas celej hry znejú ich hlasy v jednej tónine, s výnimkou častí, ktoré svedčia o Eichmannovom postupnom povýšení – čím vyššiu hodnosť zastáva, tak tým viac dôstojníci pridávajú na hlasitosti.

Pre vypovedanie dejín holokaustu na javisku bola použitá jednoduchá, no o to efektnejšia scéna - dlhý stôl s radom stoličiek. Na začiatku bol stôl dôsledne prikrytý obrusom, čo v divákoch vyvolávalo zvedavosť. Až počas prvej slávnostnej večere, počas ktorej rozhodovali fašistickí dôstojníci o osudoch Židov, vojaci odhodili obrus a spolu s ostatnými sa pustili do jedenia párkov, šunky a pitia alkoholu. V tejto súvislosti môžeme uviesť, že divák mal možnosť vidieť rozdiely v prístupe jedla – ako k nemu pristupoval fašistický veliteľ Eichmann a zástupkyňa slovensko-českého obyvateľstva, Vlastička. Zatiaľ, čo pre Vlastičku bolo charakteristické hltanie kúskov jedla, bez použitia príboru, Eichmannovi na kolenách nechýbala servítka, a spolu s vystretým chrbtom a dôsledným používaním príboru vytváral dojem nekompromisnej osoby, ktorá nebola narodená pre odpúšťanie.

Divák sa počas dva a pol hodiny oboznámi so všetkými míľnikmi krvavej histórie vyvražďovania Židov. Zároveň sa tak stáva svedkom vypočutia hlavného protagonistu a ďalších zúčastnených, na základe čoho získa prehľad o tom, ako túto, dejinami tragickú udalosť, vnímali ľudia rôznych typov spoločenského postavenia. Emóciami nabitá hra v sebe nesie niekoľko otázok: Kedy bude zlo skutočne potrestané? Prečo naň musia doplatiť nevinní ľudia? A koľko jedu sa vojde do srdca človeka, ktorý si myslí, že koná v prospech dobrej veci?


Réžia: Ivan Krejčí
Dramaturgia: Tomáš Vůjtek
Scéna: Milan David
Kostýmy: Marta Roszkopfová
Hudba: Nikos Engonidis
Hrajú: Marek Cisovský, Alena Sasínová-Polarczyk, Petr Panzenberger, Šimon Krupa, Vladislav Georgiev, Tereza Cisovská, Ondřej Malý, Albert Čuba, Jozef Kaluža, Pavel Cisovský








fotky: Ctibor Bachratý

pondelok 26. septembra 2016

Solo Lamentoso: ,,Nenechali ste ma žiť, nenechám vás ani ja."


Slávka Daubnerová, absolventka doktorandského štúdia Katedry divadelnej vedy na Vysokej škole múzických umení v Bratislave, patrí k tým typom umelkýň, ktoré vo svojej tvorbe spájajú pohybové, výtvarné a herecké prvky. V rámci festivalu Divadelná Nitra predstavila v nedeľu, 25. septembra 2016, performanciu pod názvom Solo Lamentoso.

Daubnerová spracovala reálny príbeh o Štúrovčanke Eve N., ktorá počúvaním opernej árie niekoľko rokov rušila svojich susedov. Konflikt vyústil až do mediálnej aféry a súdnych sporov. Daubnerová pracovala s bohatým dokumentárnym materiálom, vďaka ktorému mohli diváci nazrieť na túto mediálnu aféru z viacerých uhlov pohľadu. Prítomní v sále si mali možnosť vypočuť nielen výpovede susedov Spievajúceho domu, ale aj vlastné názory hlavnej hrdinky či správy z televíznych novín. Uvedená kombinácia spracovania prameňov divákom postupne odkrýva svet Evy N., obyčajnej slovenskej ženy, ktorá sa zo dňa na deň stala nenávidenou osobou obyvateľov mesta na juhu Slovenska.

Výpovede svedkov, Evy N. a reportérov boli v predstavení nahrané do zvukovej podoby, a hlasy nahovorili Slávka Daubnerová, Petra Vajdová a Ján Gallovič. Otázkou v tomto prípade ostáva: Bude pre diváka dostatočne atraktívne navštíviť predstavenie, v ktorom je všetko takýmto spôsobom vypovedané? Potom by však na scénu nemohla prísť Slávka Daubnerová so svojimi pohybovými choreografiami, prostredníctvom ktorých dáva psychologickému svetu Evy N. desivú, no o to fascinujúcejšiu príchuť. Najciteľnejšie je to predovšetkým v scénach, v ktorých sa jej počas tmavej noci derú z hrdla výkriky plné bolesti, či počas hojdania v kresle za zvukov otravne štekajúceho psa. 

Daubnerová stvárňuje Evu N. ako obyčajnú ženu, ktorá túži po jedinom - aby pes zo susedstva prestal konečne štekať, pretože jej to spôsobuje nevysloviteľné muky a utrpenie. Eva N. chce pokoj, ktorý jej však susedia nechcú dopriať. Na Evinu prosbu o tom, aby psa zatvárali do vnútra domu, dostáva jednoznačnú odpoveď, že toto zviera je tu na to, aby štekalo. A tak sa Eva búri počúvaním rozhlasu, konkrétne jednej opernej árie, ktorá znie zo stien jej domu každý deň v čase od 6.00 do 22.00 hodiny. Svoj čin odôvodňuje vysvetlením: ,,Nenechali ste ma žiť, nenechám vás ani ja."

Konflikt postupne narastá do veľkých rozmerov - susedia Evu nielen ohovárajú, ale aj verejne zosmiešňujú a ponižujú (z reproduktorov na javisku sa napríklad ozýva zvuk rozbitých okien). Eva N. nenávidí Štúrovčanov a vyjadruje sa o nich ako o prízemnej bande, ktorá nemá na práci nič iné, len strpčovať jej život. Kvôli tomu chodí nakupovať napríklad potraviny do susedného Maďarska. Z jej výpovedí jasne vyplýva, že je to žena, ktorá nevyčnieva z davu, no v boji proti spoločnosti sa stáva osamelou a psychicky labilnou. Práve túto stránku jej osobnosti Daubnerová stvárňuje prostredníctvom pohybových kreácií, ktoré vypovedajú o vnútorných pohnútkach a motiváciách jej konania, ktoré mnohí ľudia považujú za šialené.

Čo sa týka samotného javiskového prevedenia, Daubnerová ako autorka, režisérka a herečka využíva hnedé krabice, na ktorých sú namaľované domy, čím vytvára zmenšenú verziu štúrovskej ulice, na ktorej býva, a kde sa odohrávajú všetky konflikty. Dôležitú úlohu zohráva aj svetelný dizajn, ktorý umocňuje atmosféru jednotlivých výpovedí. V častiach, keď sa Eva ako zúrivá vlčica vkráda poza susedné domy, je napríklad ilúzia noci vytvorená červeným svetlom s postupne narastajúcim tempom hudby.

Slávka Daubnerová priniesla na dosky Starého divadla Karola Spišáka v Nitre nepochybne silný príbeh, v ktorom poukázala na problémy jednotlivca voči spoločnosti. Niekomu by sa mohlo zdať, že téma Spievajúceho domu Evy N. je banálna, no v skutočnosti predstavuje tenkú hranicu medzi introvertnosťou a postupne narastajúcou agresivitou jednotlivca, ktorá má korene v tlaku veľkej skupiny ľudí.


Autor a réžia, účinkuje: Sláva Daubnerová
Scéna a kostýmy: Sláva Daubnerová
Choreografia: Renata Ptačin
Hudba a zvukový dizajn: Matej Gyárfáš
Svetelný dizajn: Slavomír Šmálik
Preklad: Margit Garajszki, Zsuzsanna Gulyás
Hlasy do predstavenia nahovorili: Petra Vajdová, Ján Gallovič, Sláva Daubnerová
Produkcia: P.A.T. platforma pre súčasné divadlo







fotografie: Ctibor Bachratý

nedeľa 25. septembra 2016

Prečo pána R. postihol amok?: Uväznení herci v silikónových maskách


Otváracie predstavenie 25. ročníka festivalu Divadelná Nitra patrilo nemeckému divadlu Munchner Kammerspiele, ktoré sa predstavilo s inscenáciou Prečo pána R. postihol amok? Diváci tak mohli na vlastné oči vidieť, kam až dokáže zájsť potlačovaná agresia priemerného človeka, ktorý sa stráca v labyrinte stereotypného života.

Predlohou dramatického spracovania bol rovnomenný film, ktorý aj napriek tomu, že bol nakrútený v roku 1972, dokáže aj v dnešnom miléniu ponúknuť zamyslenie a odpovede na nevyslovené otázky. Dramatické spracovanie, ktoré mohli vidieť diváci v rámci festivalu Divadelná Nitra, vzniklo pod taktovkou nemeckej režisérky Susanne Kennedy, ktorú v roku 2013 vyhlásil nemecký divadelný časopis Theater heute za Objav roka v oblasti réžie

Špecifickosť inscenácie Prečo pána R. postihol amok? spočíva predovšetkým v režijných postupoch, ktoré Kennedy využíva. Herci majú na tvárach silikónové masky a ich dialógy sú nahraté amatérmi na playback, vďaka čomu pripomínajú prerastené bábky, ktoré otvárajú ústa. Výrazným prvkom sa tak u hercov stáva práca s telom, prostredníctvom ktorej vyjadrujú široké spektrum emócií – smiech, prekvapenie, ale aj hnev či zdesenie.

Susanne Kennedy priniesla na divadelné dosky Divadla Andreja Bagara v Nitre sériu voľne na seba nadväzujúcich scén, prostredníctvom ktorých poukazuje na stereotypný život obyčajného človeka. V tomto smere hrá dôležitú úlohu priestor, ktorý je, rovnako ako hlavní protagonisti, jednoduchý. Uväznení herci v silikónových maskách sa pohybujú v otvorenom priestore, ktorý pozostáva zo stoličiek, stola a niekoľkých dekorácií (soška, kvetináč). Vďaka tomu je prechod jednotlivých scénok (z ulice do obchodu s platňami, či z obývačky do školského kabinetu) praktický. Na druhej strane však práve monotónnosť jednotlivých obrazov vedie k spomaleniu deja.

Pán R. v tejto inscenácii zosobňuje priemerného človeka, ktorý má svoju rodinu a žije životom, ktorý v nijakom smere nevybočuje zo stereotypu. Jeho správanie a to, ako reaguje na vonkajšie okolnosti, v mnohých ohľadoch pripomína životy ľudí, ktorými sme dennodenne obklopení. Divák sa tak stáva tichým pozorovateľom bežnej rodiny, na čele s pánom R., pre ktorého jediné vzrušenie predstavuje hádanie správnej platne v hudobnom obchode.

Otázka, ktorú v sebe nesie inscenácia v samotnom názve (Prečo pána R. postihol amok?) zostáva pre diváka otvorená. Keď sa pán R. rozhodne počas návštevy rodinnej priateľky rozbiť kvetináčom hlavu nielen jej, ale aj svojej manželke a synovi, nejeden divák si kládol otázku, prečo ho postihol amok. Mohlo to byť kvôli tomu, že bol už unavený z jednotvárnosti svojho bytia? Že ho frustroval vlastný pohľad do zrkadla? Že už nedokázal znášať plytkosť a monotónnosť nielen seba, ale aj svojej rodiny? Inscenácia Susanne Kennedy neprináša odpoveď na vysvetlenie amoku pána R., no zanechá človeka v hlbokých myšlienkach.


Réžia: Susanne Kennedy
Dramaturgia: Koen Tachelet
Štatistiky: Kristin Elsen, Renate Lewin, Sibylle Sailer, Erika Waltemath, Ingmar Thilo, Herbert Volz
Scéna: Lena Newton
Kostýmy: Lotte Goos
Video: Lena Newton, Ikenna David Okegwo
Svetelný dizajn: Jurgen Kolb
Zvukový dizajn: Richard Janssen
Hrajú: Çigdem Teke, Walter Hess, Christian Löber, Edmund Telgenkamper, Anna Maria Sturm









fotografie: Ctibor Bachratý

Dakh Daughters Band: Vášnivé Ukrajinky s hlasným volaním po mieri


V čase utečeneckej krízy a narastajúcich vojnových konfliktov sa slová ako láska, mier či pokoj vytrácajú z našich slovníkov. Strach nám zväzuje ruky, bojíme sa vlastných tieňov. Na vypätú situáciu, ktorá panuje na východe Ukrajiny, poukazuje dievčenská skupina Dakh Daughters Band prostredníctvom piesní, ktoré sú nabité silnými emóciami. O sile ich umeleckej výpovede sa mohli presvedčiť diváci v rámci 25. ročníka medzinárodného festivalu Divadelná Nitra v sobotu, 24. septembra 2016.

Šesť dievčat z Ukrajiny, ktoré vystupujú pod spoločným menom Dakh Daughters Band, sa vo svojej krajine dostalo do povedomia širokej verejnosti v decembri 2013, keď vystúpili na hlavnom námestí v strede Kyjeva v čase zúrivých vojnových konfliktov. Stali sa tak vlajkovou loďou pre všetkých tých, ktorí pociťujú túžbu po slobode a demokracii v mimoriadne kritických časoch nášho tisícročia.

Vo Veľkej Sále Divadla Andreja Bagara v Nitre predviedli nezabudnuteľný koncert pod názvom Ruže. V žiadnom prípade však nejde o náhodne zvolené pomenovanie – odkaz na tento zraniteľný kvet predstavuje symbol mesta Doneck na východe Ukrajiny, kde občianska vojna nie je žiadnym abstraktným pojmom, ale krutou realitou.

Dakh Daughters Band predstavili nitrianskym divákom cover verzie skladieb od významných svetových básnikov (William Shakespeare či Charles Bukowski), ktoré zmiešali s prvkami národného ukrajinského folklóru a tvrdého rocku. Búrlivý potlesk si vyslúžili napríklad pri jednej z piesní, v ktorej zaznel výber sonetov od Shakespeara spolu s ukrajinskou ľudovou svadobnou piesňou.

Umelecká výpoveď dievčat bola okrem toho umocnená postupnou gradáciou – pre začiatky jednotlivých piesní boli typické pomalé tóny gitarových strún a klavíra, ktoré sa neskôr zmenilo na hlasné bubnovanie a výkriky z plných pľúc.

Temperamentné ukrajinské dievčatá nepredviedli len multižánrovú pestrosť, ale aj bohatý inventár hudobných nástrojov, ktorý zahŕňal dynamickú prácu s gitarou, bicími, priečnou flautou či akordeónom. Bolo zaujímavé sledovať, ako sa dokázali členky skupiny meniť, súbežne s tempom jednotlivých piesní. Na začiatku skladieb pripomínali nežné stvorenia, ktoré sa však postupne menili na dravé šelmy, avšak v kútiku srdca stále túžiace po harmónii a láske. Spolu s extravagantným make-upom (bielymi tvárami, veľkými čiernymi mihalnicami a čiernymi perami) sa postarali o nezabudnuteľný umelecký zážitok, z ktorého mrazilo až do špiku kostí.


Réžia, scéna a kostýmy: Vlad Troitsky
Kompozícia hudby: Dakh Daughters Band
Zvukový dizajn: Roman Falkov
Svetelný dizajn: Switlana Smijewa, Maria Wolkowa
Video: Maria Wolkova
Produkcia: Production Dakh - Centre of Contemporary Art, Kiev
Účinkujú: Ruslana Chasipova, Natalka Halanevych, Tetyana Havrylyuk, Solomia Melnyk, Anna Nikitina, Zo








fotografie: Ctibor Bachratý