Slávka Daubnerová, absolventka doktorandského štúdia Katedry divadelnej vedy na Vysokej škole múzických umení v Bratislave, patrí k tým typom umelkýň, ktoré vo svojej tvorbe spájajú pohybové, výtvarné a herecké prvky. V rámci festivalu Divadelná Nitra predstavila v nedeľu, 25. septembra 2016, performanciu pod názvom Solo Lamentoso.
Daubnerová spracovala reálny príbeh o Štúrovčanke Eve N., ktorá počúvaním opernej árie niekoľko rokov rušila svojich susedov. Konflikt vyústil až do mediálnej aféry a súdnych sporov. Daubnerová pracovala s bohatým dokumentárnym materiálom, vďaka ktorému mohli diváci nazrieť na túto mediálnu aféru z viacerých uhlov pohľadu. Prítomní v sále si mali možnosť vypočuť nielen výpovede susedov Spievajúceho domu, ale aj vlastné názory hlavnej hrdinky či správy z televíznych novín. Uvedená kombinácia spracovania prameňov divákom postupne odkrýva svet Evy N., obyčajnej slovenskej ženy, ktorá sa zo dňa na deň stala nenávidenou osobou obyvateľov mesta na juhu Slovenska.
Výpovede svedkov, Evy N. a reportérov boli v predstavení nahrané do zvukovej podoby, a hlasy nahovorili Slávka Daubnerová, Petra Vajdová a Ján Gallovič. Otázkou v tomto prípade ostáva: Bude pre diváka dostatočne atraktívne navštíviť predstavenie, v ktorom je všetko takýmto spôsobom vypovedané? Potom by však na scénu nemohla prísť Slávka Daubnerová so svojimi pohybovými choreografiami, prostredníctvom ktorých dáva psychologickému svetu Evy N. desivú, no o to fascinujúcejšiu príchuť. Najciteľnejšie je to predovšetkým v scénach, v ktorých sa jej počas tmavej noci derú z hrdla výkriky plné bolesti, či počas hojdania v kresle za zvukov otravne štekajúceho psa.
Daubnerová stvárňuje Evu N. ako obyčajnú ženu, ktorá túži po jedinom - aby pes zo susedstva prestal konečne štekať, pretože jej to spôsobuje nevysloviteľné muky a utrpenie. Eva N. chce pokoj, ktorý jej však susedia nechcú dopriať. Na Evinu prosbu o tom, aby psa zatvárali do vnútra domu, dostáva jednoznačnú odpoveď, že toto zviera je tu na to, aby štekalo. A tak sa Eva búri počúvaním rozhlasu, konkrétne jednej opernej árie, ktorá znie zo stien jej domu každý deň v čase od 6.00 do 22.00 hodiny. Svoj čin odôvodňuje vysvetlením: ,,Nenechali ste ma žiť, nenechám vás ani ja."
Konflikt postupne narastá do veľkých rozmerov - susedia Evu nielen ohovárajú, ale aj verejne zosmiešňujú a ponižujú (z reproduktorov na javisku sa napríklad ozýva zvuk rozbitých okien). Eva N. nenávidí Štúrovčanov a vyjadruje sa o nich ako o prízemnej bande, ktorá nemá na práci nič iné, len strpčovať jej život. Kvôli tomu chodí nakupovať napríklad potraviny do susedného Maďarska. Z jej výpovedí jasne vyplýva, že je to žena, ktorá nevyčnieva z davu, no v boji proti spoločnosti sa stáva osamelou a psychicky labilnou. Práve túto stránku jej osobnosti Daubnerová stvárňuje prostredníctvom pohybových kreácií, ktoré vypovedajú o vnútorných pohnútkach a motiváciách jej konania, ktoré mnohí ľudia považujú za šialené.
Čo sa týka samotného javiskového prevedenia, Daubnerová ako autorka, režisérka a herečka využíva hnedé krabice, na ktorých sú namaľované domy, čím vytvára zmenšenú verziu štúrovskej ulice, na ktorej býva, a kde sa odohrávajú všetky konflikty. Dôležitú úlohu zohráva aj svetelný dizajn, ktorý umocňuje atmosféru jednotlivých výpovedí. V častiach, keď sa Eva ako zúrivá vlčica vkráda poza susedné domy, je napríklad ilúzia noci vytvorená červeným svetlom s postupne narastajúcim tempom hudby.
Slávka Daubnerová priniesla na dosky Starého divadla Karola Spišáka v Nitre nepochybne silný príbeh, v ktorom poukázala na problémy jednotlivca voči spoločnosti. Niekomu by sa mohlo zdať, že téma Spievajúceho domu Evy N. je banálna, no v skutočnosti predstavuje tenkú hranicu medzi introvertnosťou a postupne narastajúcou agresivitou jednotlivca, ktorá má korene v tlaku veľkej skupiny ľudí.
Výpovede svedkov, Evy N. a reportérov boli v predstavení nahrané do zvukovej podoby, a hlasy nahovorili Slávka Daubnerová, Petra Vajdová a Ján Gallovič. Otázkou v tomto prípade ostáva: Bude pre diváka dostatočne atraktívne navštíviť predstavenie, v ktorom je všetko takýmto spôsobom vypovedané? Potom by však na scénu nemohla prísť Slávka Daubnerová so svojimi pohybovými choreografiami, prostredníctvom ktorých dáva psychologickému svetu Evy N. desivú, no o to fascinujúcejšiu príchuť. Najciteľnejšie je to predovšetkým v scénach, v ktorých sa jej počas tmavej noci derú z hrdla výkriky plné bolesti, či počas hojdania v kresle za zvukov otravne štekajúceho psa.
Daubnerová stvárňuje Evu N. ako obyčajnú ženu, ktorá túži po jedinom - aby pes zo susedstva prestal konečne štekať, pretože jej to spôsobuje nevysloviteľné muky a utrpenie. Eva N. chce pokoj, ktorý jej však susedia nechcú dopriať. Na Evinu prosbu o tom, aby psa zatvárali do vnútra domu, dostáva jednoznačnú odpoveď, že toto zviera je tu na to, aby štekalo. A tak sa Eva búri počúvaním rozhlasu, konkrétne jednej opernej árie, ktorá znie zo stien jej domu každý deň v čase od 6.00 do 22.00 hodiny. Svoj čin odôvodňuje vysvetlením: ,,Nenechali ste ma žiť, nenechám vás ani ja."
Konflikt postupne narastá do veľkých rozmerov - susedia Evu nielen ohovárajú, ale aj verejne zosmiešňujú a ponižujú (z reproduktorov na javisku sa napríklad ozýva zvuk rozbitých okien). Eva N. nenávidí Štúrovčanov a vyjadruje sa o nich ako o prízemnej bande, ktorá nemá na práci nič iné, len strpčovať jej život. Kvôli tomu chodí nakupovať napríklad potraviny do susedného Maďarska. Z jej výpovedí jasne vyplýva, že je to žena, ktorá nevyčnieva z davu, no v boji proti spoločnosti sa stáva osamelou a psychicky labilnou. Práve túto stránku jej osobnosti Daubnerová stvárňuje prostredníctvom pohybových kreácií, ktoré vypovedajú o vnútorných pohnútkach a motiváciách jej konania, ktoré mnohí ľudia považujú za šialené.
Čo sa týka samotného javiskového prevedenia, Daubnerová ako autorka, režisérka a herečka využíva hnedé krabice, na ktorých sú namaľované domy, čím vytvára zmenšenú verziu štúrovskej ulice, na ktorej býva, a kde sa odohrávajú všetky konflikty. Dôležitú úlohu zohráva aj svetelný dizajn, ktorý umocňuje atmosféru jednotlivých výpovedí. V častiach, keď sa Eva ako zúrivá vlčica vkráda poza susedné domy, je napríklad ilúzia noci vytvorená červeným svetlom s postupne narastajúcim tempom hudby.
Slávka Daubnerová priniesla na dosky Starého divadla Karola Spišáka v Nitre nepochybne silný príbeh, v ktorom poukázala na problémy jednotlivca voči spoločnosti. Niekomu by sa mohlo zdať, že téma Spievajúceho domu Evy N. je banálna, no v skutočnosti predstavuje tenkú hranicu medzi introvertnosťou a postupne narastajúcou agresivitou jednotlivca, ktorá má korene v tlaku veľkej skupiny ľudí.
Autor a réžia, účinkuje: Sláva Daubnerová
Scéna a kostýmy: Sláva Daubnerová
Choreografia: Renata Ptačin
Hudba a zvukový dizajn: Matej Gyárfáš
Svetelný dizajn: Slavomír Šmálik
Preklad: Margit Garajszki, Zsuzsanna Gulyás
Hlasy do predstavenia nahovorili: Petra Vajdová, Ján Gallovič, Sláva Daubnerová
Produkcia: P.A.T. platforma pre súčasné divadlo
fotografie: Ctibor Bachratý
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára