Divadelné povedačky č. 5: Šššš. Šššš. Hůůů. Haf!

foto: naivnidivadlo.cz

Mirka: Peti, včera som pozerala videozáznam bábkovej inscenácie Naivního divadla z Liberce pod názvom Šššš. Šššš. Hůůů. Haf! Som rada, že divadlo zverejnilo záznam na svojom youtube kanáli, pretože na stránkach Loutkářa som sa s touto inscenáciou už zoznámila, nehovoriac o tom, že získala niekoľko významných cien, ako napr. Čestné uznanie za vytvorenie divadelného sveta zrozumiteľného a blízkemu detskému divákovi na medzinárodnom festivale Spectaculo Interesse (2019), Cenu Divadelných novín v kategórii bábkové divadlo + ocenená bola aj Michaela Homolová za réžiu, ďalej Cenu Erik za najinšpiratívnejšiu českú bábkovú inscenáciu v sezóne 2018/2019 a na festivale Mateřinka boli ocenení v kategóriách scénografia (Robert Smolík), kolektívny herecký výkon (Adam Kubišta, Filip Homola, Marek Sýkora a Antonín Týmal), dramaturgia  + autorstvo (Vít Peřina) a autorský vklad + réžia (Michaela Homolová). 

Inscenácia na mňa zapôsobila pozitívne kvôli zručnej animácii bábkohercov, nápaditým dreveným bábkam a samotnému príbehu o psovi, ktorý chce nájsť svoju lásku. ,,Pejsek" absolvuje cestu vlakom a počas nej prekoná svoj strach z neznáma a nájde si psích priateľov.

Petra: Mňa tiež inscenácia veľmi oslovila. Príbeh je jednoduchý, no zároveň je všetko vrátane animácie, bábok, scény a rekvizít prepracované do najmenších detailov. Nápad s vláčikom je skutočne originálny.

Mirka: Súhlasím s tebou. Takýto motív putovania zaujal aj mňa, pričom k dopravným prostriedkom nemám taký vzťah, ako napríklad ku knihám. Rada by som podotkla, že Naivní divadlo v Liberci má na repertoári aj Pohádku o Liazce, takže asi tušíš, aký hlavný dopravný prostriedok je tam dominantný. :)

Petra: Viem. :D Zároveň autor námetu Vít Peřina vytvoril viacero zaujímavých textov pre bábkové divadlá v Českej republike. Takisto režisérka Homolová je výraznou tvorivou osobnosťou. Téma psov mi je navyše v tomto období, kedy mám doma malé šteňa, veľmi blízka.

Mirka: Cítim to rovnako, tiež máme doma šteňa Weimarského stavača, takže som sa vedela veľmi rýchlo stotožniť s témou. Drevené bábky, ktoré vyrobil Robert Smolík, ma zaujali prepracovanosťou. Okrem toho chcem oceniť aj jeho kreativitu pri tvorbe bábok - rozlíšil ich na základe farby a veľkosti, napr. rodina jazvečíkov, strakatý pes, veľký dlhosrstý a pod.

Petra: Práve v rozmanitosti psích druhov a ich správania vznikajú vtipné i dramatické situácie. Ako spomínaš, veľký pes-bufetár je priateľský, no na malého psa pôsobí jeho hrubý hlas strašidelne, bojí sa ho. Komicky pôsobia aj momenty, keď sa psy pri stretnutí navzájom oňuchávajú.
Dynamika inscenácie sa dosahuje prestavovaním koľajovej trate, po ktorej sa pohybuje vláčik a prehadzovaním výhybiek na nej. Okrem vláčika sa pri železničnej trati objaví auto, v ktorom zmizla pudlica, do ktorej sa zaľúbil psík.

Mirka: Auto sa objavuje v kľúčových momentoch inscenácie: na začiatku (zoznámenie a rozlúčenie pskov), v strede (počas cestovania vlakom) a v závere (pudlica z neho vystúpi a už sa nevráti). Výpary z hmly evokujú jazdu na aute a vlakom. V súvislosti s prestavovaním koľajovej trate chcem vyzdvihnúť kolektívne herectvo - bolo nesmierne zohraté a súdržné.

Mohlo by sa zdať, že týmto je dnešný článok uzatvorený, ale nie je to tak. :) Petronela Brotková, študentka divadelnej dramaturgie, réžie a teatrológie na Akadémii umení v Banskej Bystrici sa do týchto Divadelných povedačiek zapojila nasledovnou reflexiou:

Režisérka Michaela Homolová a jej tvorivý vytvorili v Naivním divadle Liberec neobyčajný príbeh o celkom obyčajných zvieratách – psoch. A hoci je inscenácia „Šššš. Šššš. Hůůů. Haf.“ určená primárne pre toho najmenšieho diváka (2+), minimálne svojím scénografickým a hereckým, resp. bábkovým prevedením, vie do istej miery osloviť aj staršieho, dospelého percipienta.

Oceňujem, že práca s bábkami počas inscenácie nepôsobila umelo, ale skúsene, živo a hravo. Boli momenty, kedy hrali herci striedavo s jednou bábkou, no nepôsobilo to rušivo, ani menej profesionálne. Za veľmi prínosný pokladám nápad použiť v inscenácii pojazdné dopravné prostriedky: vláčik a auto, ktoré neprestávali pútať pozornosť a posmeľovať tak divácku zvedavosť. Na scéne tieto prostriedky vôbec nepôsobili zbytočne, ani prehnane. Niesli naopak dôležité posolstvo hry: že sa za lásku oplatí bojovať napriek vzdialenosti.

Hoci bola scéna minimalistická, niesla výpovednú hodnotu. Oslovila ma najmä práca s jej premenami, ktoré pre mňa predstavovali zároveň momenty prekvapení.

Z hudobnej zložky predstavenia bolo pri väčšom sústredení sa cítiť empatiu autora voči divákom a aj voči psíkom. Možno to tvrdiť vychádzajúc z príjemného predstavenia úvodu hry a neskôr aj z korešpondencie hudby so situáciami, v ktorých sa hnedý psík postupne ocitá.
Čo sa týka osvetlenia, urobilo na mňa rovnako dojem, nakoľko zohrávalo veľkú úlohu pri drobných prestavbách scény. Vďaka nemu tak divák mohol vnímať vždy len to podstatné. Nedošlo tak k zbytočnému zmätku diváka. Táto inscenácia pre mňa predstavuje akúsi púť za dospievaním. Preto si myslím, že má čo povedať aj staršiemu divákovi. Nedala by som sa preto zbytočne odradiť jej bábkovým spracovaním a vekovým určením. Poďme s touto hrou preto dospieť, alebo len zakúsiť znova ten okamih!

foto: naivnidivadlo.cz

foto: naivnidivadlo.cz

foto: naivnidivadlo.cz

foto: naivnidivadlo.cz

foto: naivnidivadlo.cz

foto: naivnidivadlo.cz

Divadelné povedačky č. 4: Fantovlas

Fantovlas, foto: Werdza photography

Mirka: Dnes sme si pozreli videozáznam inscenácie Fantovlas divadelného telesa Praktikábel. Je to v poradí druhý autorský projekt tohto divadelného zoskupenia. Peti, aké sú tvoje prvé dojmy?

Petra: Inscenácia je vtipná, zabaví dospelých aj deti. Tvorcovia využívajú množstvo popkultúrnych prvkov a zdrojom humoru sú slangové výrazy a trnavský prízvuk.

Mirka: Humor je signifikantný prvok tohto divadelného zoskupenia, ktoré pracuje výlučne autorskou metódou. Už samotná fabula Fantovlasa vyvoláva úsmev - hlavný predstaviteľ Franto, ktorý nevie povedať "r", si musí ostrihať svoje vlasy kvôli neočakávanej návšteve, ktorú reprezentujú vši. Hoci ostrihané vlasy skončia v záchode, tým sa začína ich dobrodružné putovanie. Ako na teba zapôsobil tento motív v javiskovej realizácii?

Petra: Hoci formálne ide v podstate o klasickú "putovačku", hlavnou postavou tu nie je odvážny hrdina, ale vlasy. Je to humorný a zároveň originálny prvok od tvorcov. Ty tvorbu Praktikábla sleduješ dlhšie. Je Fantovlas v rámci ich repertoáru niečím iný?

Mirka: Zatiaľ, čo U Kata je postmodernou inscenáciou, ktorá využíva prvky činoherného divadla a divadla objektu, tak Fantovlas má chronologickú štruktúru a ako som spomenula, výrazným je tu motív putovania. "Kat" poukazuje na problematiku ľudí z okraja spoločnosti (hluchý, slepý, nemý), no výsledný dojem nepôsobí skľučujúcim dojmom, práve naopak, a to vďaka špecifickému autorskému humoru. Zatiaľ, čo v "Katovi" účinkujú traja herci, tak Fantovlas je postavený na hereckom výkone Róberta Šveca. Spomenula si trnavské nárečie. Keďže Robo pochádza z tohto kúta Slovenska, režisér Matej Feldbauer tento aspekt využíva v inscenáciách. Rozdiel medzi oboma autorskými inscenáciami spočíva aj v tom, že Fantovlas je škôlkohra, čo so sebou prináša niekoľko zákonitostí. Jedna z nich je napr. prenosná scénografia. Už keď som ju spomenula, čím ťa zaujala?

Petra: Scénografické riešenie v podobe otvorenej nákupnej tašky ma pobavilo a zároveň bolo funkčné, inscenácii dodávalo osobitý ráz. Akoby príbeh Fantovlasa rozprával pouličný tulák. Takisto oceňujem atlas použitý ako pozadie počas putovania vlasov po svete.

Mirka: Bez vlasov by tento príspevok nemohol byť! Môžeme povedať, že ide až o akčnú scénografiu, nie? :D

Petra: V podstate áno. :D Vlasy a ich umiestnenie, tak ako herci v činohre, dávajú priestoru význam. Mimoriadne vtipná postavička bola aj učiteľka a scéna, kde tancuje s Fantovlasom kazačok (poznámka: ruský, resp. kozácky ľudový tanec).

Mirka: Mojou najobľúbenejšou scénou bola hádka vlasov. Róbert Švec ju realizoval rozdeľovaním prameňov a vďaka práci práci s hlasom vytvoril napätú atmosféru. 

Petra: Súhlasím, že ide o mimoriadny vzácny okamih, keď sa v jednej postave medzi sebou háda viacero osôb, a nie je to prejav ťažkej psychickej choroby, ale vydarený vtip.

Mirka: To by nebolo možné bez hereckého výkonu Roba Šveca, ktorého tu už dlho skloňujeme, ale až teraz nadišla jeho chvíľa. Obdivujem ľahkosť, s ktorou striedal polohy herectva - či už ako utrápený maliar, ktorý hľadá vhodnú perspektívu, alebo ako rybár plačúci kvôli pokazenej udici. Taktiež musím vyzdvihnúť jeho animáciu s marionetami a objektmi, je veľmi precízny a vo svojom prejave nesmierne prirodzený. Roba som síce videla iba v niekoľkých inscenáciách, no má, dovolím si tvrdiť, vzácny dar - dokáže udržať divácku pozornosť, pracovať s jeho energiou, čo nie je bežným javom.

Petra: Taktiež jeho komunikácia s publikom je prirodzená. Z rovnováhy ho nevyvedie ani to, keď od divákov nedostane očakávanú odpoveď. Inscenácia Fantovlasa je vtipným putovaním nielen o putovaní vlasov, ale aj o mnohých absurditách postsocialistického vývoja na Slovensku, ako napríklad angličtinárka s ruským prízvukom, nosenie vecí v igelitových taškách a pod.

Fantovlas, foto: Werdza photography

Fantovlas, foto: Werdza photography

Réžia: Matej Feldbauer

Bábky: Michaela Urbanová

Grafický dizajn Miriam Horňáková

Obsadenie: Róbert Švec

Divadelné povedačky č. 3: Nebezpečná hra čiapočky s vlkom

foto: tichoaspol.sk

Petra: Pozreli sme si záznam autorskej inscenácie v réžii Renáty Jurčovej - Nebezpečná hra čiapočky s vlkom. Tvorkyňa na pôdoryse známej rozprávky rozvinula tému sexuálneho násilia na ženách. Hlavným výrazovým prostriedkom neboli slová, ale pohyb a hudba.

Mirka: Ostré gitarové tóny Lukáša Kubičinu umocňovali napätú atmosféru. V kombinácii so šepkaním ľudovej piesne Maličká som húsky pasiem zvýraznili motívy strachu a bezmocnosti. Tie režisérka umne zapájala aj prostredníctvom pohybu - medzi performermi bolo od začiatku citeľné napätie. Realizovali ho vlnením tiel, vzájomnými pohľadmi, tesnou blízkosťou. Ako si uviedla, pohyb sa stáva absolútne kľúčovým výrazovým prostriedkom, vďaka ktorému vynikla téma násilia páchaného na ženách. Ako si vnímala záverečný ,,súboj pohlaví"?

Petra: Záverečný súboj bol mimoriadne expresívny. Strhujúce tempo hudby a pohybov bolo drsné a zároveň v niečom až rituálne. Telá performerov sa metali v rytme hudby ako o život. O to väčšiu emočnú silu mal záver, kedy Vlk poníženie Čiapočky dokonal aj slovne a nechal ju v spodnej bielizni samu v priestore. Ona ako ranená laň prešla k obrazu starej mamy a vizuálne s ním splynula. V tomto navonok jednoduchom obraze bolo ukrytých množstvo emócií od smútku, zranenia až hľadanie útechy v náručí milovanej starej mamy, ktorá sa z plátna na všetko prizerala, no nemohla fyzicky do deja zasiahnuť. Silu obrazu v tomto prípade umocňovalo ticho.

Mirka: Áno, stali sme sa svedkami toho, že prostredníctvom ticha môže vzniknúť silný scénický obraz. Divák tu nepotreboval slovné vyjadrenie toho, čo sa udialo. Spomenula si prácu s tichom, rada by to rozvila. Ticho umocňovalo napätú atmosféru, alebo ak chceme, ,,nebezpečnú hru". V tejto súvislosti by som rada upriamila pozornosť na vyváženú prácu so živou hudbou a tichom, pretože práve to sa podieľalo na dynamike javiskového tvaru. Pre mňa boli veľmi silné aj scénické obrazy, počas  ktorých performerka šepkala ľudovú pieseň Maličká som húsky pasiem. Vznikol kontrast medzi napätím a zraniteľnosťou.

Petra: Práca so slovom bola v celej inscenácii mimoriadne zaujímavá. Jednotlivé vety a slová nadobúdali v rôznych situáciách odlišný význam. Dialóg Vlka a Čiapočky z rozprávky tu nadobudol silný erotický podtón takmer bez zmeny pôvodného textu. Ako si už spomínala, pieseň Maličká som...počas deja zaznie viackrát. Kým v podaní Čiapočky je prejavom jemnosti, v podaní Vlka mi behal mráz po chrbte. Na výrazových kontrastoch bola postavená celá inscenácia. Režisérka výborne pracovala s rytmom inscenácie a striedala poetické výstupy s drsnými. Strhujúce tempo absolútne vtiahlo diváka do javiskového diania. Mladí performeri boli presní v pohybe i geste. Podarilo sa im vybudovať plné charaktery dravého násilníka a spočiatku naivnej, no v závere vnútorne silnej obete.

Mirka: Čo ma na tomto pohybovom predstavení zaujalo, bol tiež fakt, že Čiapočka tu nie je malým dievčatkom, ale dospievajúcou ženou. Zamyslela si sa niekedy nad tým, že Červenú čiapočku je možné interpretovať aj takýmto spôsobom?

Petra: S inou, nazvime to "dospeláckou" interpretáciou rozprávky som sa stretla ešte ako študentka na dramatickom krúžku v ZUŠ, kedy sme Modrofúza spolu so spolužiakmi pod vedením Kamily Ševelovej interpretovali ako príbeh násilníka, ktorý zabíjal svoje ženy a táto posledná na to príde, postaví sa mu a všetko končí v momente, keď nad ním drží stoličku. Navyše už sama nejaký čas hľadám rozprávku, resp. známy príbeh, ktorý by som mohla prerobiť na dramatický text so súčasnou témou. Táto inscenácia mi tak ukázala jednu z možných ciest.

Mirka: Komu by si odporučila návštevu tohto predstavenia?

Petra: Návštevu, resp. pozretie záznamu by som odporučila každému vnímavému divákovi, ktorý rád v divadle premýšľa a zároveň aj mladým ľuďom od 15 rokov nahor, aby si uvedomili nebezpečenstvo násilia páchaného na ženách, ktoré je často skryté a zostáva nepotrestané, no dôsledky sú obrovské.

Mirka: Je dôležité, aby vznikali inscenácie aj s takouto témou. Nielen mladí ľudia si musia uvedomiť, že akýkoľvek druh násilia vytvára bolesť a nezmazateľné stopy na duši. Diváci sledujú vzťah medzi násilníkom a obeťou, a to je podľa nesmierne dôležité - vnímať obidve strany a na základe toho si uvedomiť, kto je skutočne v nebezpečenstve.

foto: teaterkomika.sk

foto: teaterkomika.sk


Réžia: Renáta Jurčová
Dramaturgia: Štefan Jurča
Hrajú: Vanessa Hagyungová, Štefan Lengyel, Mária Székelyová
Hudba: Lukáš Kubičina
Scénografia a svetelný dizajn: Dorota Volfová
Kostýmy a produkcia: Dorota Chlpačová
Technika: Juraj Hajnal, Dorota Chlpačová

Divadelné povedačky č. 2: Strach

Strach, foto: Róbert Tappert

Činohra Slovenského národného divadla v Bratislave uviedla 4. júna 2016 premiéru pôvodnej hry Petra Lomnického pod názvom Strach. Ako  už z názvu vypovedá, hlavnou témou je strach, ale aj paranoje vyplývajúce z obáv človeka - s čím sa musí v súčasnosti konfrontovať, čo ho trápi, čo v ňom vyvoláva naliehavé otázky a ešte naliehavejšiu túžbu po získaní správnych odpovedí. Slovenskú autorskú hru uviedlo SND v réžii Davida Jařaba v rámci projektu, v ktorom zahraniční režiséri uvádzajú pôvodné slovenské hry. 

Petra: Inscenácia sa mi zdá v momentálnej situácii ešte aktuálnejšia ako bola v čase premiéry.

Mirka: To aj mne! Tá paralela so súčasnou situáciou nielen na Slovensku, ale aj na celom svete, ma dosť prekvapila. Cítila som, ako sa ma téma strachu, neistoty a paranoje dotkla. Hlavne tá pasáž, keď zaznelo, ako raz zaútočia baktérie, vírusy...Keď som vybrala, ktorý ďalší záznam si pozrieme, netušila som, že bude taký aktuálny. Myslím, že toto je vôbec po prvýkrát, kedy vo mne inscenácia zanechala silné úvahy, pretože reflektovala v mnohom aj to, na čo myslím, kvôli čomu mám obavy...Tento zážitok by bol nepochybne intenzívnejší, keby sedím v hľadisku, ale aj za aktuálnych podmienok som vďačná, že som mohla vidieť záznam. Text Petra Lomnického v kombinácii s réžiou Davida Jařaba ma nenechal na pochybách o tom, že obaja páni sú v istom zmysle vizionármi a zaujímajú ich problémy v spoločnosti.

Petra: Presne toto aj mne najviac zarezonovalo v hlave. Podobne ladené texty som už čítala, aj videla inscenované, napriek tomu ma záznam svojím spracovaním zaujal. Postavy nevypovedali len o strachoch spoločenských, ale prepájali ich aj veľmi osobnými a intímnymi neistotami. Zároveň mala inscenácia (aj text) v sebe istú mystiku, ktorá mi evokovala lyrizovanú prózu (zvláštna autonehoda a záplava Bratislavy).

Mirka: S tou mystikou si to vystihla. Mňa na javiskových postavách zaujalo to, že na scénu prichádzali s konkrétnou emóciou, ktorú buď stupňovali, alebo udržiavali v jednej rovine. Takýto typ textu je na inscenovanie nesmierne náročný, kladie na hercov (Ján Koleník, Dominika Kavaschová, Emil Horváth, Alexander Bárta, František Kovár, Jana Oľhová, Richard Stanke) nemalé požiadavky, vďaka čomu som ich vnímala v nových, doteraz ,,neprebádaných" polohách.

Petra: V texte i v inscenácii bolo minimum dialógov. Väčšina prehovorov mala monologický charakter, hoci na seba príležitostne reagovali, no každý si držal svoju líniu. Asi najťažšiu úlohu mala Jana Oľhová, ktorá bola akousi bezpohlavnou postavou. Nebola ani žena, ani muž, hoci sa navonok za jedno z pohlaví prezliekala. V oboch vizuálnych podobách si udržovala vecný, takmer bezemočný tón a stabilnú dikciu. Naopak, Dominika Kavaschová vo svojej postave oscilovala od pokoja až po panické záchvaty.

Mirka: Počas celého trvania záznamu som premýšľala nad tým, koho stvárňuje Janka Oľhová. V niektorých momentoch mi evokovala Boha, potom zas Posla smrti, v oboch prípadoch z nej však vyžarovala zvláštna energia, akoby nepatrila do tohto sveta. A keď sa prezliekla do ženských šiat a nasadila si parochňu, vtedy som veľmi výrazne pocítila strach, ktorý vo mne jej ,,transformácia" vyvolala, keďže predtým vystupovala ako muž. 

Petra: Vnímala som ju rovnako, akoby mala väčší nadhľad nad všetkým, čo sa dialo. Keď sa nad jej postavou hlbšie zamyslím, zaradila by som ju k tým mystickým, ,,lyrickým" bytostiam a udalostiam, ktoré sa vymykajú zákonitostiam tohto sveta.

Mirka: Prekvapil ma aj výkon Jána Koleníka, doteraz som ho mala možnosť vidieť buď v úlohách krutých vládcov, alebo zvodcov. V Strachu však stvárňuje človeka, ktorý stráca pevnú pôdu pod nohami, neuvedomuje si dôsledky svojich činov (prechádzka na diaľnici) a nachádza sa až v pološialenom stave. Prekvapil aj teba?

Petra: Niežeby ma prekvapil, ale je pravda, že takýto typ postavy je v jeho repertoári ojedinelý. Fyzický prejav bol v tejto postave takmer úplne potlačený. Dôležitá bola práca s hlasom a emóciami. Monológ, ktorý spomínaš, rozhodne patril k silným momentom inscenácie. Aj s minimálnymi prostriedkami dokázal vzbudiť v divákovej mysli predstavu danej situácie.

Mirka: Režisérom inscenácie je David Jařab. V čom podľa teba spočívajú výhody zahraničných režisérov, ktorí inscenujú hry slovenských autorov?

Petra: Jařab už pred réžiou Strachu inscenoval v SND Rechnitza - Anjela skazy od Elfriede Jelinek a v Divadle Aréna svoj autorský text Obeť. Tentokrát režíroval text, ktorý vznikol priamo na objednávku divadla. Inscenácia teda nebola na Slovensku "zaťažená" žiadnou tradíciou či prístupom domácich tvorcov. Ak tvoju otázku pojmem všeobecne, zahraniční režiséri majú od domácich textov odstup a dáva im to širšie možnosti, ako k nim pristupovať bez akéhosi podvedomého strachu či piety k predošlej tradícii či národnej identite. V texte môže nájsť nové súvislosti a kontexty. Pre mňa ako pre divadelnú kritičku a dramaturgičku bolo aj je vždy zaujímavé, keď si divadlo pozve zahraničného tvorcu na spoluprácu. Či inscenuje slovenské alebo akékoľvek iné dielo, vždy prinesie svoju mentalitu, divadelnú skúsenosť a postupy, ktoré náš domáci kontext môžu obohatiť.

Mirka: Pre Jařabovu réžiu je príznačné budovanie napätia, dôsledná práca s hercom a so svetelnou atmosférou. Chcela by som vyzdvihnúť mizanscény, v ktorých herci neprichádzajú do interakcie, no cítiť istú prepojenosť medzi ich vnútornými svetmi/pocitmi/myšlienkami. 

Petra: Okrem premyslených mizanscén a herectva atmosféru inscenácie vytvárala scénografia a hudba, či skôr zvuky hučiacej vody v kanalizácii. No voda, ktorá mala byť očisťujúca, tu pôsobila špinavo a postupne do nej padali ďalšie odpadky, ktoré postavy odhodili. V závere v nej plávali tri nehybné telá. Na pravej a ľavej strane proscénia oddeľovali hrací priestor od javiska dve sklenené tabule. Vizuálne zanikol separovaný svet, ktorý je k ľuďom fyzicky blízko, no zároveň ďaleko.

Strach, foto: Róbert Tappert

Strach, foto: Róbert Tappert


Dramatický text: Peter Lomnický
Réžia, scéna: David Jařab
Dramaturgia: Daniel Majling
Kostýmy: Sylvia Zimula Hanáková
Hudba: Jakub Kudláč
Hrajú: Richard Stanke, Dominika Kavaschová, Alexander Bártha, Ján Koleník, Jana Oľhová, František Kovár, Emil Horváth

Divadelné povedačky č. 1: Žabiak Filemon alebo OzlomKŔŔK domov

foto: Bábkové divadlo Žilina - bdz.sk

Ahojte,

predstavujem vám novú rubriku Divadelné povedačky, ktorá vznikla počas minulého víkendu, keď sme s mojou kamarátkou Petrou Babulicovou, absolventkou dejín a teórie divadelného umenia na VŠMU, pozerali videozáznam z inscenácie Žabiak Filemon alebo OzlomKŔŔK domov. Keď sme si potom začali písať o dojmoch, napadlo mi, že by bolo zaujímavé vytvoriť rubriku, v ktorej by dominovala dialogická forma. Petra s mojím nápadom súhlasila, čo ma potešilo. Práve teraz si môžete prečítať náš prvý rozhovor o žabiakovi Filemonovi.

M: Bábkové divadlo v Žiline zverejnilo pred pár dňami videozáznam z inscenácie Žabiak Filemon alebo OzlomKŔŔK domov. Inscenáciu uviedli v tohtoročnej sezóne, premiéru mala v októbri 2019. Žabiak Filemon sa jedného dňa dozvie, že jeho skutočným domovom je továreň na výrobu plyšových hračiek, a tak sa aj so svojimi kamarátkami ovečkami vyberie na dobrodružnú cestu. Na konci Filemon zistí, že domov nie je miesto, kde ho vyrobili, ale miesto, kde ho majú úprimne a zo srdca radi. 

Rada by som na začiatok zistila, aké boli tvoje prvé dojmy. Mňa nabila inscenácia pozitívnou náladou a ešte v noci pred spaním sa mi v mysli vynárali obrazy - napríklad, ako Filemon na drievku prepravuje svoje kamarátky ovečky, alebo ako herci šušťaním novín vytvárajú zvuk idúceho vlaku. Aké boli tvoje prvé dojmy?

P: Moje prvé pocity boli tiež pozitívne. Inscenácia ma zaujala hlavne svojou dynamikou a flexibilným výtvarným riešením Ivany Mackovej. Zaujímavé bolo zobrazenie lesa pomocou konárov v zaváraninových pohároch. Hoci ma to niekedy vizuálne vyrušovalo, zároveň herci s týmito rekvizitami celý čas tvorivo pracovali. Rovnako veľmi dobre prepojili prácu s bábkami s činoherným prejavom. Taktiež pozitívne vnímam bezprostrednú komunikáciu medzi hercami a detským publikom.

M: Nadviažem na teba v súvislosti so zobrazením lesa. Bolo to veľmi zaujímavé a také ,,aulitisovské", keďže ako vieme, režisérka Katka Aulitisová veľmi tvorivo pristupuje k práci s rekvizitami. Mnohé z nich používa v druhotnom význame. V tejto súvislosti mi napadajú ešte tri prevrátené metly reprezentujúce zátišie pri jazere, kde sa skrýva Filemon s ovečkami. 

P: V súvislosti so scénografiou treba spomenúť projekcie a prácu so svetlom. Ide o významný atmosférotvorný prvok, ktorý zároveň budoval tempo a rytmus inscenácie.

M: Na celkovom rytme sa podieľajú aj bábkoherci Ján Demko, Matej Valašík a bábkoherečka Barbora Juríčková. Sú nesmierne zohraní nielen počas manipulácie s objektmi, ale aj v rámci hereckých výkonov. Ak by som ich výkon mala zhrnúť troma slovami, boli by to súdržnosť, energia a humor.

P: Jednoznačne prispeli k pútavosti inscenácie určenej pre deti od štyroch rokov. K svojim postavám pristupovali bez štylizácie, no s nadhľadom a cez detaily v reči a pohyboch charakterizovali jednotlivé zvieratká.

M: Musím sa priznať, že mi v inscenácii chýbal konflikt, niečo, čo by Filemona ,,posúvalo" vpred. Samozrejme, najdôležitejší je motív putovania, no žabiak skoro vôbec neprichádza do kontaktu s inými tvormi (ovečky nerátam, lebo to sú jeho kamarátky). Stretáva ich skutočne málo - napr. nepodarok hračky tigra, strážcu - ruského medvedíka a zlomyseľnú rybu. Pri tej rybe som šípila náznak konfliktu, keď nechcela pomôcť preplávať ovečkám, no potom veľmi rýchlo zmizla. Takisto ruský medvedík bol na začiatku rezervovaný, no potom sa napokon s Filemonom skamarátil. Ako si to vnímala ty?

P: Presne toto aj mne napadlo, že by tam mohlo byť viac napätia medzi nimi a akcentovania dôležitosti priateľstva. Ten ruský maco mohol byť väčší záškodník. 

M: A neprišlo ti zvláštne, že Filemon len tak z ničoho nič odišiel a dievča ho doma vôbec nehľadalo? Veď to bola jej obľúbená hračka, o ktorú sa starala. Tá línia tam úplne vypadla.

P: Ako keby si mi čítala myšlienky. To dievča ich mohlo ísť hľadať, alebo to mohlo byť celé ako sen a oni by sa zobudili doma. Chýbal mi taký ten síce tradičný, ale pre mňa dôležitý koniec. 

M: Koniec bol v duchu postmoderny. Bábkoherci sedia na debne a prekrikujú sa v rozprávaní zážitkov z cesty do továrne. Pre mňa osobne to bol nevšedný koniec rozprávky v dobrom slova zmysle. Už vo viacerých réžiách Kataríny Aulitisovej je cítiť, že na deti kladie nemalé nároky a berie ich ako rovnocenných partnerov do dialógu, čo mne pri niektorých bábkových inscenáciách v iných divadlách chýba. Nepodceňuje detských divákov. Koniec koncov, videli sme to aj v Príbehoch stien. 

P: Áno, súhlasím. Koniec bol neobvyklý a pre mňa bola inscenácia ukončená akoby troma bodkami. Na druhej strane zastávam názor, že deti sú neobyčajne vnímavé a vedia odčítať veľakrát viac ako dospelí. Režisérka Aulitisová vo svojej tvorbe dlhodobo vypovedá o tzv. ,,ťažších" témach, ktoré však podáva citlivo a zrozumiteľne. Tak tomu bolo aj v tomto prípade. Záver je pre mňa až príliš otvorený. Filemon s kamarátmi pochopia, že domov je pre nich dôležitý, no čo pre nich znamená, zaniklo v spleti replík všetkých postáv.

M: A možno práve to bol režijný zámer - aktivizovať myslenie diváka, primäť ho k rôznym úvahám na tému domova a priateľstva. :)

Ak by ste sa chceli o inscenácii dozvedieť viac, odporúčam podnetnú recenziu Lenky Dzadíkovej, ktorú si môžete prečítať tu: https://www.monitoringdivadiel.sk/recenzie/recenzia/domov-su-ruky-na-ktorych-smies-krrkat/

Dramatizácia, réžia: Katarína Aulitisová

Dramaturgia: Petra Štorcelová

Scéna, kostýmy a bábky: Ivana Macková

Hudba: Juraj Haško

Hrajú: Ján Demko, Barbora Juríčková, Matej Valašík