Divadlo očami Mirky: Divadelné povedačky č. 5: Šššš. Šššš. Hůůů. Haf!

foto: naivnidivadlo.cz

Mirka: Peti, včera som pozerala videozáznam bábkovej inscenácie Naivního divadla z Liberce pod názvom Šššš. Šššš. Hůůů. Haf! Som rada, že divadlo zverejnilo záznam na svojom youtube kanáli, pretože na stránkach Loutkářa som sa s touto inscenáciou už zoznámila, nehovoriac o tom, že získala niekoľko významných cien, ako napr. Čestné uznanie za vytvorenie divadelného sveta zrozumiteľného a blízkemu detskému divákovi na medzinárodnom festivale Spectaculo Interesse (2019), Cenu Divadelných novín v kategórii bábkové divadlo + ocenená bola aj Michaela Homolová za réžiu, ďalej Cenu Erik za najinšpiratívnejšiu českú bábkovú inscenáciu v sezóne 2018/2019 a na festivale Mateřinka boli ocenení v kategóriách scénografia (Robert Smolík), kolektívny herecký výkon (Adam Kubišta, Filip Homola, Marek Sýkora a Antonín Týmal), dramaturgia + autorstvo (Vít Peřina) a autorský vklad + réžia (Michaela Homolová).

Inscenácia na mňa zapôsobila pozitívne kvôli zručnej animácii bábkohercov, nápaditým dreveným bábkam a samotnému príbehu o psovi, ktorý chce nájsť svoju lásku. ,,Pejsek" absolvuje cestu vlakom a počas nej prekoná svoj strach z neznáma a nájde si psích priateľov.

Petra: Mňa tiež inscenácia veľmi oslovila. Príbeh je jednoduchý, no zároveň je všetko vrátane animácie, bábok, scény a rekvizít prepracované do najmenších detailov. Nápad s vláčikom je skutočne originálny.

Mirka: Súhlasím s tebou. Takýto motív putovania zaujal aj mňa, pričom k dopravným prostriedkom nemám taký vzťah, ako napríklad ku knihám. Rada by som podotkla, že Naivní divadlo v Liberci má na repertoári aj Pohádku o Liazce, takže asi tušíš, aký hlavný dopravný prostriedok je tam dominantný. :)

Petra: Viem. :D Zároveň autor námetu Vít Peřina vytvoril viacero zaujímavých textov pre bábkové divadlá v Českej republike. Takisto režisérka Homolová je výraznou tvorivou osobnosťou. Téma psov mi je navyše v tomto období, kedy mám doma malé šteňa, veľmi blízka.

Mirka: Cítim to rovnako, tiež máme doma šteňa Weimarského stavača, takže som sa vedela veľmi rýchlo stotožniť s témou. Drevené bábky, ktoré vyrobil Robert Smolík, ma zaujali prepracovanosťou. Okrem toho chcem oceniť aj jeho kreativitu pri tvorbe bábok - rozlíšil ich na základe farby a veľkosti, napr. rodina jazvečíkov, strakatý pes, veľký dlhosrstý a pod.

Petra: Práve v rozmanitosti psích druhov a ich správania vznikajú vtipné i dramatické situácie. Ako spomínaš, veľký pes-bufetár je priateľský, no na malého psa pôsobí jeho hrubý hlas strašidelne, bojí sa ho. Komicky pôsobia aj momenty, keď sa psy pri stretnutí navzájom oňuchávajú.
Dynamika inscenácie sa dosahuje prestavovaním koľajovej trate, po ktorej sa pohybuje vláčik a prehadzovaním výhybiek na nej. Okrem vláčika sa pri železničnej trati objaví auto, v ktorom zmizla pudlica, do ktorej sa zaľúbil psík.

Mirka: Auto sa objavuje v kľúčových momentoch inscenácie: na začiatku (zoznámenie a rozlúčenie pskov), v strede (počas cestovania vlakom) a v závere (pudlica z neho vystúpi a už sa nevráti). Výpary z hmly evokujú jazdu na aute a vlakom. V súvislosti s prestavovaním koľajovej trate chcem vyzdvihnúť kolektívne herectvo - bolo nesmierne zohraté a súdržné.

Mohlo by sa zdať, že týmto je dnešný článok uzatvorený, ale nie je to tak. :) Petronela Brotková, študentka divadelnej dramaturgie, réžie a teatrológie na Akadémii umení v Banskej Bystrici sa do týchto Divadelných povedačiek zapojila nasledovnou reflexiou:

Režisérka Michaela Homolová a jej tvorivý vytvorili v Naivním divadle Liberec neobyčajný príbeh o celkom obyčajných zvieratách – psoch. A hoci je inscenácia „Šššš. Šššš. Hůůů. Haf.“ určená primárne pre toho najmenšieho diváka (2+), minimálne svojím scénografickým a hereckým, resp. bábkovým prevedením, vie do istej miery osloviť aj staršieho, dospelého percipienta.

Oceňujem, že práca s bábkami počas inscenácie nepôsobila umelo, ale skúsene, živo a hravo. Boli momenty, kedy hrali herci striedavo s jednou bábkou, no nepôsobilo to rušivo, ani menej profesionálne. Za veľmi prínosný pokladám nápad použiť v inscenácii pojazdné dopravné prostriedky: vláčik a auto, ktoré neprestávali pútať pozornosť a posmeľovať tak divácku zvedavosť. Na scéne tieto prostriedky vôbec nepôsobili zbytočne, ani prehnane. Niesli naopak dôležité posolstvo hry: že sa za lásku oplatí bojovať napriek vzdialenosti.

Hoci bola scéna minimalistická, niesla výpovednú hodnotu. Oslovila ma najmä práca s jej premenami, ktoré pre mňa predstavovali zároveň momenty prekvapení.

Z hudobnej zložky predstavenia bolo pri väčšom sústredení sa cítiť empatiu autora voči divákom a aj voči psíkom. Možno to tvrdiť vychádzajúc z príjemného predstavenia úvodu hry a neskôr aj z korešpondencie hudby so situáciami, v ktorých sa hnedý psík postupne ocitá.
Čo sa týka osvetlenia, urobilo na mňa rovnako dojem, nakoľko zohrávalo veľkú úlohu pri drobných prestavbách scény. Vďaka nemu tak divák mohol vnímať vždy len to podstatné. Nedošlo tak k zbytočnému zmätku diváka. Táto inscenácia pre mňa predstavuje akúsi púť za dospievaním. Preto si myslím, že má čo povedať aj staršiemu divákovi. Nedala by som sa preto zbytočne odradiť jej bábkovým spracovaním a vekovým určením. Poďme s touto hrou preto dospieť, alebo len zakúsiť znova ten okamih!