Z domácej knižnice vyberám katalóg o Karolovi L. Zacharovi. Čítam sprievodný text, robím si poznámky, ktoré následne prekladám do nemčiny (prezentácia sa sama neurobí). Pozerám si dobové fotografie a zamýšľam sa nad tým, aké by bolo vrátiť sa späť v čase. Niekedy mám takéto myšlienky, dokonca aj vtedy, keď je to najmenej žiaduce (učenie sa na skúšky, analýzy a pod.). Odkedy som doma, týchto predstáv je podstatne viac, dobrovoľne sa strácam v dejinách českého divadla, dnes som strávila príjemné doobedie s Voskovcom a Werichom, potom som sa venovala Zacharovi. A bola som rada, že nadobudnuté informácie zo mňa nestiekli počas večerného kúpeľa. Začala som písať dlhé vety, naschvál sú také, bodky asi odišli na dovolenku, čojaviem, ale hlavne, že si držím myšlienkovú niť a dvíham varovnú päsť nad krátkymi vetami. A niekedy ma baví hrať sa s tempom, najprv jedna veta bez konca, ďalšia sa pred ňou iba ticho krčí. Hlavne, že písmená zliate do slov, ktoré potom ústia do viet, ma neopúšťajú, sú so mnou nepretržite. Tak ako aj divadlo.
Počas jari som zvyknutá navštevovať festivaly, posledné dva roky to bol napríklad Medzinárodný festival divadelných škôl Setkání/Encounter v Brne. Aké bolo zvláštne prebudiť sa do prvého aprílového víkendu a zmieriť sa s myšlienkou, že neuvidím žiadne produkcie zahraničných divadelných škôl. Začala som prehodnocovať, viac uvažovať o tom, ako trávim dni. Keďže som človek, ktorý sa bez diára nepohne ani na krok, prinútilo ma to spomaliť a zároveň si rozvrhnúť čas tak, aby som stíhala školské povinnosti, autorskú tvorbu a voľnočasové aktivity (ktorých je však pomenej, žiadne prekvapenie).
Naučila som sa viac počúvať svoje telo, zistila som, kedy som najviac produktívna. Uzavrela som sama so sebou kompromis, že ak v konkrétny deň urobím referát, splním si tým príjemnú povinnosť a potom sa môžem venovať ,,dobrovoľnému čítaniu" (rozumej Svätyne od Dominiky Madro). Nemám rada termín povinná literatúra, je to podobné, ako telesná na základnej škole, nikdy som nevidela zmysel hýbať sa v určitý deň od do, čím som učiteľov privádzala do zúfalstva. Behám vtedy, keď mám chuť, čítam Palárika, Bukovčana, Shakespeara, Ibsena vtedy, keď mi poklopkajú po chrbte, že dobrý deň, kohút ešte nezaspieval, študentka zlatá? Mimochodom, kohúta som prečítala trikrát a určite sa k nemu ešte v budúcnosti vrátim, pred dobrým je predsa hriech zatvoriť dvere, myseľ, všetko.
Minulý víkend som bola vo Švajčiarsku, vďaka videozáznamu Troch sestier. Počas sledovania záznamu mi začalo chýbať divadlo. Strašne. Prirovnala by som to k perlivej minerálke, ktorá nedokáže utíšiť tvoj smäd, hoci sa ňou stále napájaš. Ten pocit, keď sedím v hľadisku s ostatnými a zdieľame spoločný príbeh. Keď sa pred nami pohybujú farebné škvrny (áno, reč je o hercoch), keď mám po skočení predstavenia hlavu plnú myšlienok, obrazov.
Sobota ráno. Už nám rozkvitli čerešne, ich vôňa mi vchádza do pľúc, jar konečne zhodila zimný kabát. Sedím na hojdačke a čítam Nevinu. Tráva je zelenšia ako môj sveter, ktorý som si nechala na internáte, púpava má biele šaty, nevinná kráska, a do toho ja, čítajúca hru od nemeckej dramatičky Dey Loher. Zapichnuté oči v riadkoch, ale vnímam tanec vetra, včely opeľujúce čerešne, tvorí to zaujímavý kontrast s dramatickým textom, ktorý čítam.
Boli dni, kedy som sa zobudila a rozmýšľala, čo s načatým ránom. Niežeby som sa nudila, ale začalo mi chýbať cestovanie do Bratislavy, jedlo na internáte, debaty s kamarátmi a so spolužiakmi, divadlo. Začalo mi chýbať všetko. Vynahrádzam si to s Deou Loher, Ibsenom, áno, aj so Zacharom, vlastne ja nie som vôbec osamelá, všade podnety a veľa informácií.
Urobiť si harmonogram večer pred spaním, nech sa na ďalší deň mám na čo tešiť.
Odmeniť sa za vykonanú prácu.
Nájsť balans medzi počtom prečítaných riadkov a počtom rozkvitnutých hrušiek. Vychutnať si deň hladu po informáciách, zobrať do ruky knihu z dejín divadla, fixku a stráviť čas produktívne nie preto, že musím, ale preto, že chcem. Nebáť sa urobiť si deň voľna, nemať výčitky, odpočinúť si a netlačiť zbytočne na pílu. Priznám sa, že mi trvalo dlhšie, kým som si vytvorila rytmus a prestala chodiť spávať o druhej v noci. Musela som si prejsť aj touto fázou, aby som zistila, čo moje telo potrebuje, kedy mu je najlepšie, samozrejme, bolo potrebné zosúladiť to s myšlienkami.
Dnes výdatne pršalo a ja som sa začala tešiť na deň, kedy sa budem chystať do divadla. Čím viac kvapiek spadlo, tým viac predstáv sa mi roztancovalo v hlave. Už teraz viem, že to bude sviatok, nie nadarmo som si minulý víkend prala bielu košeľu a potom na ňu dávala pozor, aby mi ju vietor nevyfúkol. Oslávime to. Navonok sa budeme tváriť seriózne, ale vo vnútri, ojojój, to bude radosti! A ja už teraz viem, že na ten moment nezabudnem. Nie po tom všetkom. Nezabudnem.
Minulý víkend som bola vo Švajčiarsku, vďaka videozáznamu Troch sestier. Počas sledovania záznamu mi začalo chýbať divadlo. Strašne. Prirovnala by som to k perlivej minerálke, ktorá nedokáže utíšiť tvoj smäd, hoci sa ňou stále napájaš. Ten pocit, keď sedím v hľadisku s ostatnými a zdieľame spoločný príbeh. Keď sa pred nami pohybujú farebné škvrny (áno, reč je o hercoch), keď mám po skočení predstavenia hlavu plnú myšlienok, obrazov.
Sobota ráno. Už nám rozkvitli čerešne, ich vôňa mi vchádza do pľúc, jar konečne zhodila zimný kabát. Sedím na hojdačke a čítam Nevinu. Tráva je zelenšia ako môj sveter, ktorý som si nechala na internáte, púpava má biele šaty, nevinná kráska, a do toho ja, čítajúca hru od nemeckej dramatičky Dey Loher. Zapichnuté oči v riadkoch, ale vnímam tanec vetra, včely opeľujúce čerešne, tvorí to zaujímavý kontrast s dramatickým textom, ktorý čítam.
Boli dni, kedy som sa zobudila a rozmýšľala, čo s načatým ránom. Niežeby som sa nudila, ale začalo mi chýbať cestovanie do Bratislavy, jedlo na internáte, debaty s kamarátmi a so spolužiakmi, divadlo. Začalo mi chýbať všetko. Vynahrádzam si to s Deou Loher, Ibsenom, áno, aj so Zacharom, vlastne ja nie som vôbec osamelá, všade podnety a veľa informácií.
Urobiť si harmonogram večer pred spaním, nech sa na ďalší deň mám na čo tešiť.
Odmeniť sa za vykonanú prácu.
Nájsť balans medzi počtom prečítaných riadkov a počtom rozkvitnutých hrušiek. Vychutnať si deň hladu po informáciách, zobrať do ruky knihu z dejín divadla, fixku a stráviť čas produktívne nie preto, že musím, ale preto, že chcem. Nebáť sa urobiť si deň voľna, nemať výčitky, odpočinúť si a netlačiť zbytočne na pílu. Priznám sa, že mi trvalo dlhšie, kým som si vytvorila rytmus a prestala chodiť spávať o druhej v noci. Musela som si prejsť aj touto fázou, aby som zistila, čo moje telo potrebuje, kedy mu je najlepšie, samozrejme, bolo potrebné zosúladiť to s myšlienkami.
Dnes výdatne pršalo a ja som sa začala tešiť na deň, kedy sa budem chystať do divadla. Čím viac kvapiek spadlo, tým viac predstáv sa mi roztancovalo v hlave. Už teraz viem, že to bude sviatok, nie nadarmo som si minulý víkend prala bielu košeľu a potom na ňu dávala pozor, aby mi ju vietor nevyfúkol. Oslávime to. Navonok sa budeme tváriť seriózne, ale vo vnútri, ojojój, to bude radosti! A ja už teraz viem, že na ten moment nezabudnem. Nie po tom všetkom. Nezabudnem.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára