Buňka číslo: Máš chuť na biely koktejl?

foto: autorka

Kedysi som sama so sebou uzavrela dohodu, že od inscenácií nebudem mať žiadne očakávania, aby som sa vyhla prípadnému sklamaniu. Okrem toho mám rada ten pocit, keď absolútne neviem, čo môžem očakávať, a keď sa počas predstavenia nechávam prekvapovať tým všetkým, čo sa deje na scéne. V pondelok, 20. marca 2017, sa v pražskom divadle Studio Hrdinů uskutočnila repríza inscenácie Buňka číslo, ktorá mala premiéru pred dvoma mesiacmi. Po jej vzhliadnutí som si povedala, že sa v článku budem sústrediť na jej scénografickú zložku (na ďalších riadkoch sa dočítate prečo). Na začiatok však pár dôležitých informácií.

Táto hra vznikla na objednávku divadla a autorku Petru Hůlovú k napísaniu textu oslovila veľvyslankyňa Luxemburského veľkovojvodstva. Na plagáte k tejto inscenácii sa nachádza rozhovor, z ktorého vám v tejto súvislosti chcem ukázať časť týkajúcu sa vzniku hry.

foto: Studio Hrdinů

Manderscheidova poviedka čtení v praze je plná alúzií na Franza Kafku, Václava Havla a Golema. Samotná autorka priznáva, že práve to ju podnietilo k napísaniu hry, prostredníctvom ktorej sa zamýšľala nad tým, čo v súčasnosti reprezentuje český národ. Ako v rozhovore ďalej uvádza: ,,Můj text tento terén ohmatává prostřednictvím stylizovaného jazyka jakéhosi ambivalentního kázaní tří postav, jež reflektují českou situaci. Leimotivem je portrét intelektuálních elit, vztah mezi nimi a národem."

V javiskom spracovaní sa základný leimotív realizuje rozdelením scény na dve časti: hornú, ktorú reprezentuje Manderscheid spolu s maliarkou, a dolnú, v ktorej sú prítomné tri prosté ženy českého národa. V inscenácii sa teda v rovnakom čase odvíjajú dva rôzne príbehy, ktoré však majú spoločného menovateľa - český národ a jeho situáciu. Manderscheid s maliarkou nazerajú ,,zhora" na úvahy troch žien. Prepojenie dvoch časových rovín je divákovi jasné nielen rozdelením scény na vrchnú a spodnú časť, ale aj oblečením vystupujúcich postáv. Manderscheid má na sebe bohato vyšívaný kabát z obdobia renesancie, a maliarka (ktorej počas celej hry robí spoločnosť štetec) sa divákom predstavuje v podobnom historickom odeve. Tieto dve postavy a prítomné rekvizity (kráľovské kreslo, toaletný stolík, zrkadlo) tvoria kontrast so ženami v bunke. 

Priestor, v ktorom sa pohybujú, nie je tak ohraničený, ako v prípade Manderscheida, čo otvára kreatívne pole nielen pre ženské postavy (môžu sa pohybovať bez obmedzení), ale aj pre vizuálnu stránku inscenácie. Tak napríklad biele lavičky. V hre sú najprv použité ako ohrada, ktorá oddeľuje jednotlivé bunky, potom sú herečkami spájané, aby sa na tam mohol premietať krátky videozáznam s vranami. Čo mňa osobne najviac oslovilo bolo využitie lavičiek ako veľkých sedačiek zavesených na modrých lanách, na ktorých sa predstaviteľky ženského národa hojdajú a filozofujú. A čo ilúzia dovolenky na Bali, kedy všetky tri ženy ležia na lavičkách, svieti na ne modré svetlo a z reproduktorov sa ozýva zvuk vĺn, ktoré lákajú k celodennému oddychu? Behom niekoľkých minút bolo také jednoduché preniesť sa do tropickej krajiny, hoci sa predstavenie odohráva v podzemných priestoroch.

Mimoriadne pôsobivá je aj vymodelovaná socha hlavy, ktorú jedna zo ženských postáv zahalí do bielej látky, čím sa jej podarí vytvoriť ilúziu ľudského tela. Keď odtrhne ďalšie kusy svetlej látky a priloží ich k miestam, kde má človek ruky a chodidlá, niet žiadnych pochýb o tom, že pred nami stojí zaujímavá postavička. Už len vložiť srdce do fiktívnej hrude...

Pre mňa ako diváka bola práve scénografická zložka inscenácie Buňka číslo veľmi pútavá. Niekto iný by mi mohol oponovať - prečo som sa sústredila práve na vizuálnu stránku, keď sa v hre rieši to, kam ako národ Česká republike smeruje? Všetko je však založené na subjektívnych pocitoch - teda na tom, čo v nás konkrétna inscenácia vyvolá. Čím na nás zapôsobí. Pre mňa je Buňka číslo typickým príkladom slovesa ,,dívať sa". Tak sa poďte podívat aj vy. :)

Dôležitá poznámka na záver: v tomto predstavení si publikum a javisko vymenili svoje úlohy. Kedy naposledy ste sedeli v divadle na javisku?

Scenár: Petra Hůlová

Réžia: Jan Horák a Michal Pěchouček

Dramaturgia: Jan Horák

Scénografia: Michal Pěchouček

Kostýmy: Michal Pěchouček a Tereza Hrzánová

Hudba: Dominik Garajský a Richard Ayres

Videoprojekcia: Jan Hladil

Sochárska supervízia: Pavel Karous

Hrajú: Magdalena Sidonová, Ivana Uhlířová, Bio Masha, Milan Stehlík / Michal Pěchouček, Gabriela Slaninková

Recykliteratura živě: Keď na javisku ožívajú staré fotografie

foto: autorka článku

Majú v sebe čaro dávnych čias, ktoré sa už nikdy nezopakujú. Dýcha z nich úprimná láska, nefalšovaná zvedavosť, spaľujúca vášeň...Toľko rôznych emócií zachytených v ešte rozličnejších momentoch a situáciách. Dobové fotografie majú pre mňa zvláštne čaro. Nedokonalí ľudia sa stávajú hlavnými hrdinami svojich príbehov. Nemusia to byť žiadni šľachtici či králi. Práve naj(ne)obyčajnejší ľudia zachytení počas rozhovorov v kaviarňach, na ulici či u kaderníka pôsobia na oko diváka mimoriadne autenticky. Prispieva k tomu aj fakt, že v minulosti neexistovali žiadne efekty či photoshop, ktoré by dopomohli ku konečnému výsledku. Práve vďaka tomu čaro starých fotografiách nikdy nezmizne.

Na vlastné oči (a predovšetkým uši) sa o tom mohli presvedčiť všetci tí, ktorí sa v stredu, 1. marca 2017, zúčastnili predstavenia Recykliteratura živě v Studiu Hrdinů. Javisko na 50 minút pripomína konferenciu, v ktorej členovia namiesto štátneho rozpočtu či DPH riešia ,,umelecké problémy". Po oboch stranách pódia sa oproti sebe nachádzajú dva dlhé stoly s radom stolov a stoličiek, uprostred ktorých je umiestnené veľké plátno. Stoly sú prikryté dvoma čiernymi obrusmi, na ktorých sa nachádzajú lampy, mikrofóny a vytlačené dokumenty. Herci majú na sebe čierne obleky, zatiaľ čo sú nežnejšie polovičky oblečené v sivých sukňových kostýmoch. Otázkou ostáva - prečo je všetko v tmavých farbách, ktoré pôsobia takým vážnym dojmom?

Odpoveď dostávame vo chvíli, keď sa na plátne premietne prvá dobová fotografia zobrazujúca konferenciu niekoľkých mužov usadených za stolmi. Po chvíli vezme do ruky jeden z hercov mikrofón, priloží si ho k perám a vysloví repliku, ktorá sa následne objaví na plátne. Na ďalšej snímke vidíme mladý zamilovaný pár, ktorý ,,oživia" herec a herečka nasledovným dialógom:

foto: autorka článku

Diváci sa začnú smiať, pričom sa im táto pozitívna emócia odzrkadľuje na perách počas celého, takmer hodinového predstavenia. To, že je skoro všetko v štúdiu ladené v tmavých farbách predstavuje výrazný kontrast oproti tomu, čo sa deje na plátne a počas jednotlivých prehovorov. Pätnásť hercov a herečiek predvádza vynikajúcu prácu s hlasom - dokážu plynule prechádzať od jednej polohy druhej. Dokážu vyjadriť hanblivosť, hnev, úsmev, a to všetko na základe vlastných hlasiviek. Mikrofón priložený k ich perám podčiarkuje farby, ktorými maľujú dobové plátno fotografií. 

Niektoré dobové zábery sa viacnásobne opakujú (len s obmenami dialógov), čo miestami spomaľuje celkovú dynamiku inscenácie, no predstaveniu to, našťastie, výrazným spôsobom neuškodí. Záverečná bodka festivalu Malá inventura bola tak plná úsmevných a uvoľnených momentov, prostredníctvom ktorých sa mohli diváci na vlastné uši započúvať do rozmanitých príbehov ľudských osudov, oživených hlasom prítomných hercov, Minulosť sa tu zázračným spôsobom stretla s prítomnosťou, prítomnosť s minulosťou, takže prelínanie rozdielnych časových rovín tak nadobudlo kompaktný celok, ktorý ulahodil ľudskej duši. 

Koncept, scenár a réžia: Vojtěch Mašek, Jakub Felcman

Dramaturgia: Jakub Felcman

Kostýmová výtvarníčka: Jana Kovárniková

Účinkujú: Ondřej Cihlář, Martin Dusbaba, Tereza Hofová, Eduard Jenický, Michal Kern, Perla Kotmelová, Eva Leinweberová, Petr Lněnička, Petr Marek, Gábina Míčová, Tomáš Palatý, Václav Rašilov, Lucie Roznětínská, Kamil Švejda, Ivana Uhlířová

foto: autorka článku

pred predstavením sa dali zakúpiť pohľadnice, ktoré sa premietali na plátne
foto: autorka článku

Skugga Baldur: Islandská mytológia na divadelných doskách

foto: Studio Hrdinu

Program tohtoročnej Malej inventury je skutočne pestrý - človek nevie, na ktoré predstavenie má ísť skôr, a keď sa k tomu pridružia školské povinnosti spojené s prácou dobrovoľníka na festivale, kruh inscenácií sa nebezpečne uzatvára...Už pred začiatkom festivalu som však mala vytypovaných pár tých, pri ktorých som si povedala: To by bolo hriech vynechať! Jedným z nich bolo aj predstavenie Skugga Baldur, ktoré sa uskutočnilo v pondelok, 27. februára 2017, v priestoroch Studia Hrdinů. 

Na začiatok je dôležité uviesť, že Skugga Baldur je román islandského spisovateľa Sjóna, ktorý vo svojich dielach dokáže majstrovským spôsobom zachytiť príbehy tejto čarovnej, ale aj desivej krajiny. Keď sa človek začíta do príbehov opradených islandskou mytológiou, tají dych - príšery nie sú len abstraktnými preludmi, ale stávajú sa niečím, od čoho nedokážeme odtrhnúť zrak. V románe je veľmi jednoduché predstaviť si sopečnú krajinu obklopenú hmlou, vetrom, snehom či dažďom. Každý z nás si dokáže vystavať vlastný príbeh. Čo sa však udeje, keď sa román stane predlohou divadelnej inscenácie? Ako to urobiť tak, aby divák nemal pocit, že to na javisku šuští papierom?

V inscenácii vystupuje herečka Tereza Hofová, ktorá odkrýva viaceré herecké polohy a narába s nimi podľa konkrétnej situácie. Na začiatku vystupuje ako rozprávač, ktorý uvedie diváka do príbehu. Aký by to však bol úvod, keby samotný rozprávač nepôsobil ako nespútaný divoch. Hofová má roztrapatené vlasy, tmavohnedý kožuch, krátke šortky a topánky v pieskovej farbe. Keď si to scéna (a predovšetkým príbeh) vyžaduje, tak Hofová sa premieňa na samotného skugga baldura - tvora, ktorý je potomkom líšky a kocúra. Hovorí sa o ňom, že je veľmi nebezpečný, keďže sa v ňom miešajú povahové rysy oboch rodičov. Hofová využíva divokú gestikuláciu, pohadzuje strapatými vlasmi a ostražito sleduje okolie. Ako potomok líšky a kocúra sa predsa v divokej prírode musí mať na pozore pred lovcami...Dostávame sa teda k ďalšej hereckej polohe, a to k lovcom. Scéna, keď začne Hofová hltať mŕtvu rybu, ktorú si okoreňuje divokým smiechom, pričom vypúšťa z úst islandské frázy (,,Svetlo božie, slnko alebo duša", ,,Boh vie všetko" atď.) patrí k jedným z najsilnejších. 

Inscenácia je plná vizuálne silných a príťažlivých obrazov. Práve výtvarná zložka posúva Skugga Baldur na úplne inú úroveň. Zaujímavo vyriešená bola napríklad samotná smrť tohto tvora - Hofová na vlastnom tele vytvorila ilúziu postupného krvácania, ktoré v závere dovŕšila zvliekaním z kože. Aby poukázala na zraniteľnosť a postupné umieranie, zbavuje sa šiat a natiera sa červeno-čiernou farbou. V tejto scéne plynule strieda úlohu lovca s úlohou skugga baldur,  ktorá sa zakončuje prehltnutím zvieracieho srdca. V súvislosti s vizuálnymi vnemami treba spomenúť efekty, ktoré výborne dopĺňajú rozprávanie príbehu a samotné ,,prezliekanie" postáv - vločky snehu, hmla, blýskanie či vietor. Vďaka práci so svetlom tiež putujeme po islandskej krajine za dňa a môžeme sledovať, ako sa lovec pripravuje na noc v divočine. 

Preniesť prírodu na divadelné dosky predstavuje pre každého tvorcu veľkú výzvu (hlavne, ak sa inscenácia koná v podzemných priestoroch niekdajšieho českého kina). Myslím si však, že sa tvorcom Skugga Baldur podarilo vytvoriť inscenáciu, ktorá na jednej strane desí, no zároveň vzbudzuje vzrušenie a túžbu ukryť sa do hustej hmly, dotknúť sa čerstvej krvi či nákresov hrôzostrašných postavičiek ukrytých na dne hnedej skrinky...

Autor: Sjón

Preklad: Helena Březinová

Scenár: Kamila Polívková a Tereza Hofová

Réžia: Kamila Polívková

Scéna: Antonín Šilar

Kostýmy: Zuzana Formánková

Hudba: Ryan van Kriedt a Jón Sæmundur Auðarson

Projekcia: Jón Sæmundur Auðarson a Antonín Šilar

Výtvarná spolupráca: Jón Sæmundur Auðarson a Sindri Ploder

Dramaturgia: Jan Horák

Produkcia: Tomáš Kadlec, Ladislav Krapek a Orri Einarsson

foto: Studio Hrdinu

foto: Studio Hrdinu

foto: Studio Hrdinu

foto: Studio Hrdinu

foto: Studio Hrdinu