 |
| foto: Studio Hrdinu |
Program tohtoročnej Malej inventury je skutočne pestrý - človek nevie, na ktoré predstavenie má ísť skôr, a keď sa k tomu pridružia školské povinnosti spojené s prácou dobrovoľníka na festivale, kruh inscenácií sa nebezpečne uzatvára...Už pred začiatkom festivalu som však mala vytypovaných pár tých, pri ktorých som si povedala: To by bolo hriech vynechať! Jedným z nich bolo aj predstavenie Skugga Baldur, ktoré sa uskutočnilo v pondelok, 27. februára 2017, v priestoroch Studia Hrdinů.
Na začiatok je dôležité uviesť, že Skugga Baldur je román islandského spisovateľa Sjóna, ktorý vo svojich dielach dokáže majstrovským spôsobom zachytiť príbehy tejto čarovnej, ale aj desivej krajiny. Keď sa človek začíta do príbehov opradených islandskou mytológiou, tají dych - príšery nie sú len abstraktnými preludmi, ale stávajú sa niečím, od čoho nedokážeme odtrhnúť zrak. V románe je veľmi jednoduché predstaviť si sopečnú krajinu obklopenú hmlou, vetrom, snehom či dažďom. Každý z nás si dokáže vystavať vlastný príbeh. Čo sa však udeje, keď sa román stane predlohou divadelnej inscenácie? Ako to urobiť tak, aby divák nemal pocit, že to na javisku šuští papierom?
V inscenácii vystupuje herečka Tereza Hofová, ktorá odkrýva viaceré herecké polohy a narába s nimi podľa konkrétnej situácie. Na začiatku vystupuje ako rozprávač, ktorý uvedie diváka do príbehu. Aký by to však bol úvod, keby samotný rozprávač nepôsobil ako nespútaný divoch. Hofová má roztrapatené vlasy, tmavohnedý kožuch, krátke šortky a topánky v pieskovej farbe. Keď si to scéna (a predovšetkým príbeh) vyžaduje, tak Hofová sa premieňa na samotného skugga baldura - tvora, ktorý je potomkom líšky a kocúra. Hovorí sa o ňom, že je veľmi nebezpečný, keďže sa v ňom miešajú povahové rysy oboch rodičov. Hofová využíva divokú gestikuláciu, pohadzuje strapatými vlasmi a ostražito sleduje okolie. Ako potomok líšky a kocúra sa predsa v divokej prírode musí mať na pozore pred lovcami...Dostávame sa teda k ďalšej hereckej polohe, a to k lovcom. Scéna, keď začne Hofová hltať mŕtvu rybu, ktorú si okoreňuje divokým smiechom, pričom vypúšťa z úst islandské frázy (,,Svetlo božie, slnko alebo duša", ,,Boh vie všetko" atď.) patrí k jedným z najsilnejších.
Inscenácia je plná vizuálne silných a príťažlivých obrazov. Práve výtvarná zložka posúva Skugga Baldur na úplne inú úroveň. Zaujímavo vyriešená bola napríklad samotná smrť tohto tvora - Hofová na vlastnom tele vytvorila ilúziu postupného krvácania, ktoré v závere dovŕšila zvliekaním z kože. Aby poukázala na zraniteľnosť a postupné umieranie, zbavuje sa šiat a natiera sa červeno-čiernou farbou. V tejto scéne plynule strieda úlohu lovca s úlohou skugga baldur, ktorá sa zakončuje prehltnutím zvieracieho srdca. V súvislosti s vizuálnymi vnemami treba spomenúť efekty, ktoré výborne dopĺňajú rozprávanie príbehu a samotné ,,prezliekanie" postáv - vločky snehu, hmla, blýskanie či vietor. Vďaka práci so svetlom tiež putujeme po islandskej krajine za dňa a môžeme sledovať, ako sa lovec pripravuje na noc v divočine.
Preniesť prírodu na divadelné dosky predstavuje pre každého tvorcu veľkú výzvu (hlavne, ak sa inscenácia koná v podzemných priestoroch niekdajšieho českého kina). Myslím si však, že sa tvorcom Skugga Baldur podarilo vytvoriť inscenáciu, ktorá na jednej strane desí, no zároveň vzbudzuje vzrušenie a túžbu ukryť sa do hustej hmly, dotknúť sa čerstvej krvi či nákresov hrôzostrašných postavičiek ukrytých na dne hnedej skrinky...
Autor: Sjón
Preklad: Helena Březinová
Scenár: Kamila Polívková a Tereza Hofová
Réžia: Kamila Polívková
Scéna: Antonín Šilar
Kostýmy: Zuzana Formánková
Hudba: Ryan van Kriedt a Jón Sæmundur Auðarson
Projekcia: Jón Sæmundur Auðarson a Antonín Šilar
Výtvarná spolupráca: Jón Sæmundur Auðarson a Sindri Ploder
Dramaturgia: Jan Horák
Produkcia: Tomáš Kadlec, Ladislav Krapek a Orri Einarsson
 |
| foto: Studio Hrdinu |
 |
| foto: Studio Hrdinu |
 |
| foto: Studio Hrdinu |
 |
| foto: Studio Hrdinu |
 |
| foto: Studio Hrdinu |
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára