Živá farba Adolpha Appiu

portrét Adolpha Appiu, foto: en.wikipedia.org

Švajčiarsky umelec Adolphe Appia sa počas štúdia hudobného umenia oboznámil s tvorbou Richarda Wagnera. Práve to preňho predstavovalo kľúčový okamih, od ktorého sa odvíjala jeho umelecká tvorba. Wagnerovi sa podarilo premietnuť poetickosť a hudobnosť do vnútorného sveta postáv. Práve kombinácia hudobnej formy a dramatickej sily Appiovi nesmierne imponovala. Inšpirovaný tvorbou tohto operného velikána sa rozhodol vytvoriť nový spôsob inscenovania, ktorého súčasťou neboli maľované dekorácie, herectvo vychádzajúce zo psychologického realizmu Stanislavského či minimalistická práca so svetlom. Vďaka odstráneniu maľovaných dekorácií, sviečkových a plynových svetiel a zavedeniu svietenia zhora vznikol nový spôsob scénickej interpretácie.

O Appiovom uvažovaní získame podrobnejšie a nesmierne cenné poznatky aj vďaka publikácii Adolphe Appia: Dielo živého umenia, ktorá vyšla v Ústave divadelnej a filmovej vedy SAV v preklade Martina Brtka. Kniha je z hľadiska koncepcie rozdelená do troch častí. Prvá časť prináša sedem štúdií o divadelnom umení z pera tohto významného divadelného reformátora. Nasledujú skice k vybraným inscenáciám s autorovými poznámkami. Publikáciu uzatvára doslov francúzskeho historika a znalca Appiovho diela, Denisa Bableta.

Appia na začiatku spochybňuje definíciu, že divadelné umenie predstavuje syntézu všetkých druhov umení. Vychádza z faktu, že dramatické umenie predstavuje nesmierne zložitú formu. Nesúhlasí s tým, že by malo byť harmonickým spojením všetkých umení. Adolphe Appia považuje ľudí, ktorí sa prikláňajú k tomuto názoru, za tých, ktorí nerozumejú jednotlivým druhom umení. Zisťuje, že je nemožné spájať všetky umenia do jedného harmonického celku, nakoľko každé z nich má svoje špecifiká a výnimočnosť.

Švajčiarsky umelec rozdeľuje jednotlivé umenia do dvoch skupín. Prvú skupinu reprezentujú tzv. umenia priestoru (sochárstvo, maliarstvo, architektúra). Appia dospel k tomuto zisteniu na základe vlastného pozorovania, „keďže maliarstvo, sochárstvo a architektúra sú nepohyblivé a nemajú časový rozmer“ (2020, s. 19). To však nemožno povedať o druhej skupine. Text a hudbu zaraďuje k tzv. umeniam času.

Z vyššie spomenutých druhov umení považuje Appia architektúru za najobdarovanejšiu z krásnych umení. Podľa neho vytvára, definuje a aj vyhraňuje priestory určené na existenciu a taktiež aj na pohyb živého tela. Pohyblivosť podľa Appiu predstavuje „vodiaci a zmierovací princíp, ktorý zladí spojenie rozličných umeleckých foriem a pomôže im konvergovať do určitého bodu, do dramatického umenia“ (2020, s. 15). Divadelný reformátor venuje pozornosť aj umeniu slova. Čitateľa oboznamuje s tým, že „reč síce plynie v čase, ale nemá schopnosť vytvoriť v normálnom čase nový, iba jej vlastný čas“ (Appia, 2020, s. 22).

Zamýšľa sa aj nad hudbou, ktorú považuje za výtvor duše, pripisuje jej hlbokú emocionálnu hodnotu. V tejto súvislosti uvádza citát významného nemeckého dramatika Friedricha Schillera: „Keď hudba dosiahne svoju najvznešenejšiu silu, stáva sa tvarom v priestore“ (2020, s. 24). Švajčiarskeho divadelného reformátora zaujala práve časť „tvar v priestore“, v dôsledku čoho uvažuje nad tým, čo Schillera primälo k takémuto výroku: bola to návšteva gréckej Akropoly? Autor si následne predstavuje, ako sa bosý Schiller prechádza po jednotlivých stupienkoch.

Podľa Appiu je živé trvanie „umením vyjadriť simultánne v čase a v priestore základnú myšlienku. Dosiahne sa to tým, že postupný rad živých foriem ľudského tela a rad hudobných trvaní sa uvedie do vzájomnej súdržnosti“ (Appia, 2020, s. 28). Autor apeluje na to, že hudba nemôže dať telu nič živé, a preto sa telo zrieka svojho života v prospech hudby. Práve tento druh umenia preňho predstavuje stotožnenie sa s vnútorným životom človeka. Appia prináša cenný poznatok: „Ak sa telo dobrovoľne prispôsobí požiadavkám hudby, dostáva sa v umení do postavenia výrazového prostriedku“ (2020, s. 27). Práve vzťah medzi ľudským telom a hudobným trvaním podľa neho vytvorí vzájomnú súdržnosť. Pre švajčiarskeho umelca je nesmierne dôležité živé a plastické telo, pretože reprezentuje pohyb v priestore. Považuje ho za interpreta hudby. V tejto súvislosti rozlišuje dve roviny: rovinu určenú chôdzi (rýchlej či prerušovanej) a rovinu určenú na udržanie tela s výnimkou chôdze. Autor uvádza, že schodiská a naklonené roviny participujú na oboch typoch zmienených rovín. Tým nadväzuje na dve hlavné línie, a to vertikálnu (rovina, váha tela) a horizontálnu (postoj tela). V tomto kontexte uvádza príklad s bohato zariadenou miestnosťou – ak by sme sa v nej podľa neho pohybovali nahí, výsledný dojem by pôsobil obscénne a nemiestne. Ak by však „tá istá miestnosť ponúkla iba rovné a tvrdé povrchy, nahé telo tam prirodzene vynikne a jeho prítomnosť sa esteticky zhodnotí“ (Appia, 2020, s. 30). Práve tento princíp považuje za základnú podmienku existencie živého priestoru. 

Appia apeluje tiež na to, že priestor by mal klásť živému telu odpor, aby od neho získal svoj podiel na živote. Uvedomuje si, v čom spočíva jeho prínos – je to práve schopnosť pohyblivosti, pretože tak dokáže meniť priestor. Okrem toho uvádza, že „naše telo bude vždy dosť živé, aby nás priviedlo do práce, k radostiam (...), lebo nemôže byť knihou ani partitúrou“ (Appia, 2020, s. 49). V súvislosti s ľudským telom sa zaoberá aj estetickou premenou, ktorou musí ľudstvo prejsť, aby sa dokázalo naplno oddať živému umeniu. Podľa neho by sme sa mali začať pokladať za nástroj a dielo zároveň, pretože bez absencie tohto poznania nebudeme môcť vyvolať emócie nielen u seba, ale ani u tých, s ktorými chceme zdieľať živé umenie. Uvádza, že „byť umelcom znamená predovšetkým nehanbiť sa za svoje telo“ (Appia, 2020, s. 64). Podľa neho je nutné nanovo si uvedomiť svoje telo a prostredníctvom takéhoto poznania budeme môcť prisúdiť pojmu „telu“ absolútne nový rozmer.

Appia prisudzuje priestoru, v ktorom sa pohybuje živé a plastické telo, nesmierne dôležité miesto. Podľa neho práve ľudské telo oplýva schopnosťou a zároveň výnimočnosťou vyjadriť priestor. Telo tvorí priestor, priestor tvorí telo. Podľa Appiu ide o vzťah založený na spolupráci: „Živé umenie predpokladá Spoluprácu. Živé umenie je spoločenské, je jednou z absolútnych podôb sociálneho umenia (...) živé umenie bude výsledkom disciplíny“ (2020, s. 56).

Nemenej dôležité miesto zastáva u Appia farba. Švajčiarsky divadelný reformátor uvádza, že je odvodená od svetla a tým pádom je od neho závislá dvomi spôsobmi. „Svetlo sa jej buď zmocní, aby ju, viac či menej pohyblivú, rozlialo po priestore“ (Appia, 2020, s. 34). V tomto prípade je farba súčasťou svetla. Druhý spôsob podľa Appiu predstavuje to, že svetlo rozjasní farebný povrch. Farba tak ostane zviazaná s predmetom a život získa prostredníctvom variácií svetla, ktoré ho zviditeľnia.

Appia sa zamýšľa aj nad rozdielmi medzi farbou v maľbe a farbou v javiskovom priestore: „Princíp nehybnosti dáva maľbe ráz zavŕšenej dokonalosti, ale živé umenie sa musí takejto dokonalosti vzdať a pre farbu je to veľká obeť“ (2020, s. 35). Appia prichádza s poznatkom, že scénické umenie musí takmer úplne obetovať maľbu, pretože inak by nemohlo vzniknúť nové usporiadanie prvkov. Apeluje na to, aby sme sa vzdali atraktívnosti maľby a obrovského množstva vecí, ktoré dokáže znázorniť, pretože to zväzuje našu interpretáciu. Podľa Appiu nesmie umelec ustúpiť, pretože ak by neobetoval pôvab maľby, naše duše by boli ochudobnené. Uvádza, že „dramatické umenie je umením v pravom slova zmysle iba vtedy, keď sa zriekne maľby“ (Appia, 2020, s. 37). Okrem toho prichádza s ďalším dôležitým poznatkom – podľa neho sa dekorácie musia zrodiť zo živého hercovho tela, a nie z fantázie, ktorou oplýva dramatik. Podľa Appiu je živá farba „negáciou maľovanej dekorácie“ (2020, s. 39). Ak sa farba zriekne svojej fiktívnej úlohy v maliarstve, tým podľa neho získava život v priestore a stane sa závislou od svetla a ďalších plastických foriem.

Appia uvádza, že autor by sa pri tvorbe námetu nemal radiť s režisérom, ale s plastickým a pohyblivým hercom. Aj z toho dôvodu by dramatik nemal vytvoriť dramatickú postavu, ktorá by bola závislá od priestoru. Podľa švajčiarskeho umelca je nutné „aktualizovať“ úlohu dramatika, pretože „živé umenie si vyžaduje od dramatika nový postoj, a ten postoj znamená zamerať obrazotvornosť len a výlučne na živú bytosť“ (Appia, 2020, s. 74).

Appia požaduje od dramatika veľkú mieru tvorivej slobody, pretože iba tak sa zároveň stane dramaturgom. Podľa neho by sme nemali oddeľovať dramaturga od režiséra, „lebo živé umenie sa musí zrodiť z ich vzájomného prieniku“ (Appia, 2020, s. 44). S tým súvisí aj určenie názvu diela. Ak svoje dielo pomenujeme, tak podľa tohto významného švajčiarskeho umelca mu tým pripíšeme ilustračnú hodnotu. Appia uvádza, že by sme si mali „nájsť vo vlastných myšlienkach námet a nedať mu hneď názov“ (2020, s. 47). Práve uvažovanie o názve, usporadúvanie myšlienok považuje za plnohodnotnú cestu k hodnotnému umeleckému dielu.

Nesmierne cenné a zároveň nadčasové sú jeho úvahy o zdieľaní emócií prostredníctvom umenia. Podľa neho by sme sa mali my, ľudia, naučiť spoločne prežívať umenie, zdieľať hlboké emócie, pretože takýmto spôsobom sa budeme môcť oslobodiť. Ako uvádza, tak „odteraz je naším jediným právom osvetľovať, a nie opúšťať. Ak chceme byť spolu šťastní, musíme najprv spoločne trpieť. Pretože taký je (...) základný princíp umenie, tobôž živého umenia“ (Appia, 2020, s. 75).

foto: veda.sav.sk

František Perger: Život so scénou

foto: dab.sk

František Perger patrí k najvýznamnejším osobnostiam scénickej a kostýmovej tvorby. Študoval v ateliéri profesora Ladislava Vychodila, zakladateľa Katedry scénografie na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Profesijný život Pergera je spájaný predovšetkým s Divadlom Andreja Bagara v Nitre, v ktorom vytvoril viac než 100 scénických, kostýmových a bábkarských návrhov. Nitrianske divadlo sa mu rozhodlo venovať monografiu pri príležitosti jeho významného životného jubilea - 80. rokov. Monografia pod názvom František Perger: Život so scénou vyšla pod zostavovateľskou gesciou Slávky Civáňovej, Waltera Nagya, Evy Kapsovej a Petra Oravca v Divadelnom spoločenstve Le Mon a Divadle Andreja Bagara v Nitre. 

Monografia sa skladá z niekoľkých štúdií, ktoré približujú umeleckú tvorbu Františka Pergera. Eva Kapsová poukazuje v štúdii Scénografické dielo v meandroch života: K životu a dielu Františka Pergera na to, aký vplyv malo na jeho umelecký rast rodinné a školské zázemie. Walter Nagy približuje študentské roky v ateliéri profesora Vychodila (František Perger, študent Ladislava Vychodila) a spoluprácu s významným slovenským režisérom Jozefom Bednárikom (Bednárikova etapa). Walter Nagy okrem štúdií prispel do monografie aj rozhovorom s Pergerom pod názvom Hovory za scénou, ktorý umožňuje nahliadnuť pod povrch umelcovej tvorby. Peter Oravec sa vo svojej štúdii František Perger v hudobnom divadle zameriava na Pergerovu scénickú a kostýmovú tvorbu v kontexte muzikálových produkcií v nitrianskom divadle (napr. Pacho sa vracia, Malý obchod hrôzy, Fidlikant na streche, Báthoryčka a pod.). Slávka Civáňová prispela do monografie štúdiou Nadšený a oddaný profesionál v amatérskom divadle, v ktorom zachytáva spolupráce Františka Pergera s niekoľkými amatérskymi divadelnými súbormi. Monografiu dopĺňajú úryvky z kapitol publikácie Divadelná Nitra od divadelného kritika a historika Vladimíra Štefka - Kríza ,,ANTE PORTAS" (1965/1966 - 1968/1969) a Zápas o regeneráciu (1969 - 1978). Na základe dobových recenzií si môže vytvoriť čitateľ obraz o význame a funkčnosti Pergerových scénických a kostýmových návrhov z pohľadu významného odborníka.

Jednotlivé štúdie dopĺňa bohatá obrazová príloha pozostávajúca zo scénických a kostýmových návrhov a fotografií z inscenácií (tie sú však zastúpené v menšom množstve). Jednotlivé kapitoly sú graficky oddelené výrokmi divadelných osobností (Vladimír Štefko, herečky Hilda Augustovičová, Eva Pavlíková, Adela Gáborová, herec Jozef Dóczy, dramaturgička Darina Kárová a divadelný kritik a historik Ladislav Lajcha), vďaka čomu získava čitateľ komplexný obraz o osobnosti tohto významného javiskového a kostýmového výtvarníka. V monografii nie sú uvedené podkapitoly, čo je škoda, pretože by z hľadiska prehľadnosti pomohli k lepšej orientácii (napr. Inšpiračné zdroje, zázemie domova, Šťastné rozbehy a profilovanie štýlu atď.). Nie je mi jasné, prečo zostavovatelia do obsahu neuviedli Hosťovanie v divadlách na Slovensku a v zahraničí (s. 188), Výber z bábkarskej tvorby (s. 192), Výber z plagátovej tvorby (s. 196) a Výber z filmovej scénografie (s. 198). Z formálneho hľadiska nie je text monografie zarovnaný do bloku, čo kazí celkový estetický dojem. Na monografii oceňujem súpisy scénografickej tvorby, zahŕňajúce domácu divadelnú a scénografickú tvorbu, zahraničnú tvorbu, scénografiu nezávislých, amatérskych a študentských divadelných súborov, televíznu a filmovú tvorbu a zoznam výstav, usporiadanými na počesť Františka Pergera. Zostavovateľom monografie sa podarilo zaplniť jedno biele miesto v teoretickej oblasti slovenskej divadelnej scénografie, za čo im patrí obdiv a vďaka. Dúfam, že táto monografia bude impulzom pre ďalšiu skupinu divadelníkov k vytvoreniu podobného diela, mapujúceho život významnej scénickej a kostýmovej osobnosti. Scénografia a kostým tvoria neoddeliteľnú súčasť divadelného diela, a preto by sme si mali uvedomiť dôležitosť osobností, ktoré ju vytvárajú.

Zalistuješ si v Kostýmovej tvorbe?

foto: theatre.sk

Keď som minulé leto navštívila Poprad, nemohlo sa to zaobísť bez návštevy kníhkupectva. Automaticky som išla k divadelnej sekcii, kde som si prezrela niekoľko knižných titulov. Zrak sa mi zastavil na Kostýmovej tvorbe. Vytiahla som ju z osídlia ostatných kníh a pocítila váhu jej slov (doslovne povedané, pretože má 241 strán). Už na prvý pohľad ma zaujala grafickým spracovaním. Od ostatných titulov sa vymyká z priemeru predovšetkým svojou brožovanou väzbou s rozmermi 165x245 mm. Publikácia váži 570 gramov a pripomína tak vysokoškolský zošit poctivej študentky, ktorá si na prednáškach zapisuje všetky dôležité informácie. V kníhkupectve som si ju zbežne prelistovala (aby som nekupovala mačku vo vreci) a napokon s ňou odkráčala k pokladni. Keď som potom cestovala vlakom do Tatranskej Lomnice a začala ju čítať, chlapec sediaci vedľa mňa sa ma spýtal: ,,Ty si herečka?" So smiechom som mu odvetila: ,,A vyzerám tak?" A on že: ,,A čojaviem?" Napokon som sa mu priznala, že herectvo síce neštudujem, ale mám rada svet divadla. Potom som sa vrátila ku knihe. Oprava - chcela som sa vrátiť, no po niekoľkých minútach sa ma ten chlapec spýtal: ,,Svetlo je na scéne dôležité, nie?" To ma tak rozosmialo, že som mala čo robiť, aby som nespadla zo sedadla. Až v penzióne, na pohodlnom gauči, som sa naplno ponorila do riadkov a začala sa pomaličky vnárať do hlbín kostýmovej tvorby.

Čo kniha ponúka?

Kostýmová tvorba je odborná publikácia, ktorú vydal Divadelný ústav v roku 2009. Publikácia obsahuje prednášky popredného slovenského kostýmového a scénického výtvarníka Milana Čorbu, ktorý na Vysokej škole múzických umení v Bratislave vyučoval Kostýmovú tvorbu, Hmotnú kultúru a Duchovnú a hmotnú kultúru. Kniha je po obsahovej stránke systematicky a prehľadne rozčlenená do troch tematických okruhov. Každý okruh predstavuje prednášky na danú tému. Postupuje sa chronologicky - od histórie odevov až k ilustráciám kostýmov. To hlavné, čo publikácia ponúka, sú cenné myšlienky pána Čorbu z oblasti kostýmovej tvorby. Je dôležité podotknúť, že sa prostredníctvom týchto prednášok nesnaží rozoberať tvorivú činnosť, ale primäť študentov k produktívnemu mysleniu. 

Prečo sa túto knihu oplatí prečítať?

Ak patríte k priaznivcom divadelných kostýmov a fascinuje vás zrod látok na javisku, potom je pre vás táto publikácia ako stvorená. V akom vzťahu by mali byť herec a kostýmový výtvarník? Akú úlohu zohráva symbolika farieb? Kniha odkrýva nielen tajné zákutia látok, ale aj myslenia. Čo sa týka mňa, rozšírila som si vďaka nej obzory, pretože som sa dozvedela veľa cenných poznatkov o divadelnom kostýme. Garantujem vám, že pri najbližšej návšteve divadla sa budete pozerať na divadelný kostým úplne inak. :)

Komu by som knihu odporučila?

V predslove sa píše, že publikácia má slúžiť ako študijná pomôcka pre študentov umeleckých odborov. Ďalej sa uvádza, že je určená odbornej verejnosti, ale aj čitateľskej obci, ktorá inklinuje k divadelným kostýmom. Knihu by som odporučila všetkým tým, ktorí sa zaujímajú o divadlo a výtvarníctvo, pretože v nej môžu nájsť tvorivé impulzy a nové spôsoby realizácie. Mňa táto publikácia obohatila po vnútornej stránke v tom zmysle, že som prenikla do tajov zákonitostí divadelného kostýmu, zistila som, akú dôležitú úlohu zohráva farba, akú úlohu v tom všetkom hrá herec...Keby som to mala všetko rozpísať, sedela by som tu do rána, a tak vám na záver napíšem už len jednu vetu: Vstaňte a pozvite Kostýmovú tvorbu na rande. 

P.S.: Zaujala vás publikácia? Objednať si ju môžete tu.

Pociťuješ túžbu živú po kráse?

Predstav si, že by raz pred tebou zavreli všetky kultúrne inštitúcie dvere. Chcel/a by si ísť do divadla, ale vrátnik by ti povedal, že sa už nebude hrať žiadne predstavenie.Chcel/a by si ísť do galérie, ale zostal/a by si len pri slovese ,,chcel". A čo zrušenie koncertu, na ktorý sa tešíš už rok dopredu? Predstav si deň bez umenia. Deň bez hudby, ktorá ti dáva energiu, deň bez divadla, ktoré povznáša tvojho ducha, deň bez galérie, ktorá kŕmi tvoju dušu. Pocítil/a by si v takejto situácii, rovnako ako aj ja, túžbu? Túžbu živú po kráse? Nepovedz mi, že nie...

Takéto myšlienky mi preblesli hlavou, keď som držala v rukách publikáciu, ktorá vyšla pri príležitosti 25. ročníka medzinárodného festivalu Divadelná Nitra. Jej názov znie ... túžba živá po kráse / Medzinárodný festival Divadelná Nitra 1992 - 2016. Vieš, prečo by ti nemala chýbať v tvojej knižnici?

1. Podrobne mapuje históriu tohto festivalu a analyzuje ho v kultúrno-spoločensko-politických súvislostiach, takže sa dozvieš veľa zaujímavostí.
2. Obsahuje 105 odpovedí režisérov, hercov, kritikov a dramaturgov na otázku, prečo je podľa nich dôležité robiť divadlo.
3. V rozhovore s riaditeľkou Divadelnej Nitry, Darinou Károvou, zistíš, čo všetko zahŕňa práca na tomto festivale, v akom predstihu sa pripravuje, čo považuje za jeho najsilnejšie momenty a pod.
4. Staneš sa súčasťou vizuálnej prehliadky jednotlivých festivalových plagátov od roku 1992 do roku 2016. Takýmto kreatívnym spôsobom sa dozvieš, aké boli jednotlivé témy festivalov po minulé roky, a na aké dôležité spoločenské javy poukazovali.
5. Publikácia je dvojjazyčná, takže sa o svoje dojmy môžeš podeliť aj s kamarátom či kamarátkou v anglickom jazyku.
6. Ak miluješ divadlo, potom už ďalšie body nepotrebuješ.

Umenie nám otvára dvere do krajiny snov, kde môžu zajace slobodne žiť vedľa vlkov, kde môžu narcisy slobodne rásť vedľa šípových ruží bez toho, aby vznikol dramatický konflikt...(V takýchto príkladoch by som mohla pokračovať až do rána.) Čo však znamená túžba živá po kráse pre divadelníkov? Pre tých, ktorí sa podieľajú na inscenáciách, pre dramaturgov, ktorí vymýšľajú, na základe akého kľúča zostavia novú divadelnú sezónu, pre hercov, ktorí si vo svojom vnútri nosia osudy postáv, pre divákov, ktorí v divadle vidia útechu a studnicu radosti? Stačí vojsť do toho intímneho priestoru blízko javiska, sadnúť si a prežívať osudy postáv spolu s hercami...Dýchať tak, ako keby bol každý nádych posvätným bozkom.

fotografie: facebook.com - Divadelná Nitra