Zobrazujú sa príspevky s označením všmu. Zobraziť všetky príspevky
Zobrazujú sa príspevky s označením všmu. Zobraziť všetky príspevky

sobota 23. novembra 2019

Tulipány sú príliš vzrušujúce

foto: dieradosveta.sk


Ahojte,

v pondelok som bola na pohybovo-vizuálnej performancii ARIEL, ktorú vytvorili študentky 4. ročníka Katedry bábkarskej tvorby VŠMU v Bratislave.

Recenziu si môžete prečítať tu: https://www.divadelni-noviny.cz/tulipany-su-prilis-vzrusujuce

P. S.: Fotografia Sylvie Plath nie je náhodná.:)

foto: archív Janky Bartošovej

štvrtok 26. júla 2018

Svetlo a tma v tragédii Romeo a Júlia

Frank Dicksee: Romeo and Juliet, 1884 (zdroj: pinterest.com)

Divadlá majú počas leta zaslúžené voľno, a keďže nechcem, aby blog ,,mlčal", rozhodla som sa pre uverejnenie svojej seminárnej práce z Dejín svetového divadla 2 (William Shakespeare). Vybrala som si tému Svetlo a tma v tragédii Romeo a Júlia. V seminárnej práci som využívala poznámky pod čiarou, no systéme blogger.com takáto možnosť neexistuje, takže citácie uvádzam v nasledovnej úprave: (autor, rok, strana). Pracovala som s prekladom Jiřího Joseka z roku 1985. Kvôli lepšej orientácii pripájam aj niekoľko malieb, ktoré boli inšpirované touto slávnou tragédiou.

William Shakespeare využíva v tragédii Romeo a Júlia motívy svetla a tmy veľmi zaujímavým spôsobom. Už v úvodnej, prvej scéne sa prostredníctvom Benvolia dozvedáme, kde sa nachádza Rómeo: ,,Hodinu předtím, nežli líné slunce /vykouklo ze zlatého okna východu, / mě tíseň v duši vypudila z domu / a v sekvoňovém háji, který se / za městem táhne na západní stranu, / jsem na vašeho syna narazil" (Shakespeare, 1985, s. 8).

Slnko, teda svetlo, tu zohráva pozitívnu úlohu, čo je umocnené aj deminutívom ,,sluníčko“. Personifikácia slnka, ktoré sa usmieva, tvorí výrazný kontrast s metaforou o vytvorení vlastnej noci. Práve slnko sa stáva spúšťačom Romeových temných myšlienok, čo je paradox, keď vezmeme do úvahy fakt, že slnko sa spája predovšetkým s pozitívnymi vibráciami. Všimnime si však aj to, ako ďalej pracuje Montek s motívom tmy. Hovorí o svojom synovi, že sa najprv zamkne, zastrie okná, a práve takýmto spôsobom sa Romeo vzoprie jasu, ktorý v ňom vyvoláva negatívne pocity. Vytvorenie vlastnej noci je teda vyvrcholením Montekovho prehovoru, v ktorom hovorí o ťažobe, ktorá dopadla na jeho syna. Príčina jeho duševného rozpoloženia je objasnená vo chvíli, keď príde Romeo:

BENVOLIO: ,,Dobrýtro, bratranče."
RÓMEO: ,,Je teprv ráno?"
BENVOLIO: ,,Odbilo devět."
RÓMEO: ,,Smutným se čas vleče" (Shakespeare, 1985, s. 8).


Ráno, ktoré sa spája so svetlom, predstavuje u Romea dôvod, kvôli ktorému sa cíti ešte viac deprimovaný. Neskôr aj sám objasňuje príčinu svojho smútku – neopätovanú lásku. Pre zamilovaného, ktorého objekt neopätuje svoje city, sa stáva denné svetlo nepríjemným spoločníkom, až nepriateľom. V súvislosti s objektom jeho túžby, Rosalinou, Romeo hovorí: ,,Osleplému tmou prozařují pestré vzpomínky na vzácné poklady zhaslého zraku. A mne zkus ukázat planoucí krásku! Jak vybledle mi bude připadat" (Shakespeare, 1985, s. 11). Romeo tu naráža na to, že žiadna iná žena by nemohla v jeho očiach vzbudiť lásku. V súvislosti s Rosalinou hovorí o tme, ktorá mu zatemnila nielen oči, ale aj myseľ. Tento jeho pocit pramení, ako sme už vyššie uviedli, z neopätovanej lásky. Romeo dokáže nájsť iba v spomienkach príjemné okamihy, ,,vzácné poklady“, keďže realita mu neposkytuje dôvod na radosť.

Philip Calderon: Juliet, 1888 (zdroj: pinterest.com)

Svetlo sa prostredníctvom dvoch významov zobrazuje aj v nasledujúcej scéne. Kapulet hovorí Parisovi, že sa bude konať bál a ,,můj ponurý dům večer rozzáří půvaby žen" (Shakespeare, 1985, s. 12). Kapulet chce prostredníctvom svetla premeniť dom na miesto plné žiary. Svetlo je tu vyjadrené prostredníctvom ženského pôvabu (čiže v metaforickej rovine), ale aj reálnym spôsobom, keďže práve veľké množstvo svetla je jedným z poznávacích znakov tejto významnej spoločenskej udalosti. Práve tu teda môžeme spozorovať, že svetlo sa postupne dostáva do epicentra diania. V tejto súvislosti treba spomenúť Benvolia a všimnúť si, do akých súvislostí dáva svetlo. Je presvedčený o tom, že jeho priateľ má na očiach klapky, ktoré mu neumožňujú vidieť veci v pravom svetle: ,,Pojď tam, a až ti z očí spadnou šlupky, za pravdu dáš mi, že ta tvoje panna vedle nich není labuť, ale vrána" (Shakespeare, 1985, s. 15). Benvolio svoju úvahu ďalej rozvíja, pričom Romea nabáda k tomu, aby prestal myslieť na Rosalinu a zameral svoju pozornosť na inú ženu. Tvrdí: ,,Však až ti do očička jiná padne, svou váhou křištálové váhy zváhne a svými půvaby tě oslní. Ta, co teď září, zhasne vedle ní" (Shakespeare, 1985, s. 15). U Benvolia predstavuje svetlo prostriedok k rozptýleniu - vníma ho ako spôsob, akým priviesť Romea na iné myšlienky (samozrejme, v súvislosti so ženským pohlavím). Hoci Rosalina ešte stále ,,žiari“ v jeho vedomí, Benvolio nepochybuje o tom, že môže veľmi rýchlo ,,zhasnúť“, čiže dostať sa na okraj Romeovho záujmu. V poslednej, piatej scéne prvého dejstva Romeo prvýkrát uvidí Júliu a vyvolá v ňom takéto pocity: ,,Ona svým světlem rozsvěcuje svíce a jako černochově uchu náušnice na tváři temné noci jasně plane..." (Shakespeare, 1985, s. 25). Tu sa ako čitatelia stávame svedkami umocnenia motívu svetla, keďže Romeo stretne Júliu na bále, na mieste plného žiary, a jej zjav naňho silno zapôsobí. Romeo vo svojom prehovore vytvára kontrast medzi svetlom a tmou - ,,temné noci jasně plane“ -, pričom si zároveň uvedomuje, že láska, ktorú cítil k Rosaline, nebola skutočná: ,,Já že sem miloval? To jsem byl slepý!" (Shakespeare, 1985, s. 25).

William Hatherall: Romeo and Juliet, 1885 - 1925 (zdroj: pinterest.com)

John Roddam Spencer: Juliet and Her Nurse, 1863 (zdroj: 1st-art-gallery.com)

Dôležité motívy svetla a tmy sú prítomné v Romeovom monológu v prvej scéne druhého dejstva, keď sa vyberie za Júliou a stojí za stenou Kapuletovskej záhrady. Všimnime si, akým spôsobom sa tu narába so svetlom a tmou: ,,Však jaká záře vyšla tamhle v okně? / Julie, slunce, posel východu. / Sluníčko, vyjdi, zabij bludný měsíc" (Shakespeare, 1985, s. 32). Romeo pripodobňuje Júliu k žiare a slnku. To môžeme interpretovať tak, že v ňom vyvolala lásku – hrdina sa do nej zamiloval, a tma, ktorú predtým veľmi intenzívne pociťoval, nahradila svetlo – Júliu. Dokonca ju žiada, aby ,,zabila mesiac“, čo v kontexte doterajšieho nazerania na postavu Romea môžeme vnímať ako jasný signál k zničeniu niečoho, čo ho doteraz sužovalo (tma ako vyjadrenie neopätovanej lásky k Rosaline). Na druhej strane, Júlia v istom momente vníma tmu ako tichého priateľa, ktorému môže vyzradiť svoje tajomstvá. Romeovi hovorí: ,,Já vím, že jsem se měla držet zpátky, / jenže tys vyslech nedopatřením, /co k tobě cítím, tak mi, prosím, odpusť / to vyznání, které ti osvětlilo, / co bylo určeno jen černé noci" (Shakespeare, 1985, s. 35).

Júlia nachádza v tme istú spriaznenosť, ktorá je však narušená v momente, keď sa Romeo dozvie o jej citoch. Hlavná hrdinka tu spomína vyznanie, ktoré ,,osvetlilo“ – v tomto kontexte teda jasne vyplávalo na povrch to, čo malo ostať skryté. Svetlo je tu vnímané ako prostriedok, prostredníctvom ktorého sa city prihlásili k slovu. V tejto scéne sa tma, na rozdiel od predchádzajúceho dejstva a s tým súvisiacich scén, stáva rovnocenným partnerom svetlu. Vidieť tu aj Romeov zmenený vzťah k tme: ,,Ach, noci, noci, požehnaná noci, snad nebude to všechno pouze sen, přespříliš krásný, aby moh být pravdou" (Shakespeare, 1985, s. 36)Akýkoľvek kontrast v kombinácii so svetlom nie je prítomný. Pre Romea je noc darom z nebies, požehnaním. V jeho prehovore cítiť akúsi prosbu, ktorá súvisí so šťastím, čo ide ruka v rukáve aj so strachom. Romeo má strach, aby to všetko, čo počas tejto noci s Júliou zažil, nebolo iba snom.

William Hatherell: O, Romeo, Romeo, Wherefore Art Thou Romeo?, cca 1912 (zdroj: tate.org.uk))

Julius Kronberg: Romeo and Juliet on the Balcony, 1886 (zdroj: pinterest.com)

Po tajom zosobášení medzi Romeom a Júliou naberajú veci rýchly spád – Romeo v súboji usmrtí Tybalta, v dôsledku čoho ho vyženú zo zeme. Keď sa to dozvie Júlia od Pestúnky, tak prostredníctvom tmy veľmi intenzívne pociťuje bezvýchodiskovosť situácie. V druhej scéne tretieho dejstva hovorí: ,,(...) teď smrt si vezme ovdovělou pannu, dnes v noci završí se manželství, ne muž, smrt ukončí mé panenství" (Shakespeare, 1985, s. 64)V noci príde Romeo tajne za Júliou a v rozhovore, ktorý sa medzi nimi uskutoční, si môžeme všímať, aké úlohy zohrávajú svetlo spolu s tmou:

ROMEO: ,,Noc vypálila svoje svíce, den už schází po špičkách z vrcholku hor."
JÚLIA: ,,Musíš už jít, je čím dál větší světlo."
ROMEO: ,,Tím světlem venku černá moje nitro" (Shakespeare, 1985, s. 72-73).

Môžeme skonštatovať, že tma je tu vnímaná ako akýsi záchranný plášť, ktorý oboch zaľúbencov chráni pred svetlom, čiže ránom. Vtedy bude musieť Romeo odísť, a tak sa práve noc stáva prostriedkom k naplneniu ich lásky. Chráni ich pred svetlom, prostredníctvom ktorého by mohol ich vzťah vyjsť na povrch, a z tohto hľadiska je pre nich tma bezpečnou. Obidvaja vnímajú svetlo ako rušivý element, ktorý pretrhne ich nežný cit a ukončí ich krásne chvíle. Koniec koncov, to priznáva aj Romeo, ktorý priamoúmerne s nárastom svetla (svitania) pociťuje v duši smútok, ktorý pripodobňuje k čiernej farbe.

Motív tmy sa v štvrtom a piatom dejstve stáva dominantným. Júlia poprosí svoju matku a aj Pestúnku, aby ju v noci nechali samu – jedine tak môže vypiť zázračný extrakt a ,,obliecť“ sa do falošnej podoby smrti. Keď sa však Romeo dozvie o jej pohrebe, hovorí: ,,Julie, dnešní noc budu spát s tebou" (Shakespeare, 1985, s. 95). Tma sa v tejto situácii preňho stáva jediným možným východiskom. Okrem toho, jeho vyrieknuté slová predstavujú v metaforickej rovine skutočnosť, že sa chystá zabiť. V smrti, a teda v tme, vidí jediné riešenie, ako byť navždy so svojou láskou. Pri hrobke Kapuletovcov, kde leží Júlia, Romeo povie Parisovi: ,,To není hrob, spíš maják, příteli. Neboť v něm leží Julie a ta z něj dělá palác plný světla...“ (Shakespeare, 1985, s. 101). Láska k Júlii dokáže prebiť všetku tmu, pre Romea je jej krása čímsi nadpozemským, čo má tú moc osvetliť aj také temné miesto, akým je rodinná hrobka.

Frederic Leighton: The feigned death of Juliet, 1856-1858 (zdroj: tate.org.uk)

Christian August Printz: Romeo and Juliet, cca 1900 (zdroj: pinterest.com)

Svetlo a tma sa u Williama Shakespeara veľmi zaujímavým spôsobom prepájajú a dostávajú sa tak do rôznych vzťahov. V tejto práci sme chceli poukázať na to, akú úlohu plnia tieto dva protichodné motívy, v akých situáciách sú prítomné a tiež to, akým spôsobom sa dopĺňajú, respektíve kedy si vzájomne konkurujú. Na začiatku tragédie sa tma stáva jedinou Romeovou spoločníčkou, pred ktorou sa neukrýva – práve naopak. Je to práve svetlo, ktoré uňho vyhasilo všetku nádej a vieru. Paradoxne, práve v svetle však nachádza útechu, keď stojí pri mŕtvej Júlii. Tma sa vo vzťahu medzi týmito dvoma postavami stáva akýmsi tichým pozorovateľom, ktorý má tú moc ochrániť ich city a dať priestor ich láske (státie pod balkónom po bále, návšteva Júlie po smrti Tybalta). Tma sa stala nielen svedkom ich lásky, ale zároveň aj ich smrteľnou pečaťou (Romeo pri Júliinej hrobke vypije jed, ona mu ho vysaje z pier a prebodne sa jeho dýkou).

Joseph Wright of Derby: Romeo and Juliet - The Tomb Scene, 1790 (zdroj: sk.wikipedia.org)

Francis Sidney Muschamp: Romeo and Juliet, 1886 (zdroj: artpaintingartist.org)

William Hatherall: Romeo and Juliet, cca 1910 (zdroj: romeoandjuliet.it)

Ford Madox Brown: Romeo and Juliet, 1869-1870 (zdroj: genius.com)

Eleanor Fortescue-Brickdale: Romeo and Juliet Farewell, cca 19.-20. storočie (zdroj: commons.wikipedia.org)

sobota 30. júna 2018

Aký bol prvý rok štúdia na VŠMU?

Mahenovo divadlo v Brne

Ešte skôr, než vytvorím synonymický rad, vzťahujúci sa k môjmu prvému roku pôsobenia na VŠMU, chcem vás ubezpečiť, že som na blog nezanevrela. Vplyvom školských a pracovno-festivalových povinností som tu posledný mesiac prispela len v skromnej miere. Skĺbiť povinnosti bolo pre mňa tento rok skúškou odvahy a vytrvalosti, ktorou som prešla, takže dúfam, že aj napriek mojej menšej aktivite na blogu ste na mňa nezabudli. :)

Vrátila by som sa k začiatku mesiaca, konkrétne k 9. - 12. júnu 2018, kedy som bola súčasťou festivalovej redakcie na ochotníckom festivale Belopotockého Mikuláš. Touto cestou pozdravujem Lasičku, Mira, Soňu, Felďa a šéfredaktora snov Mateja, vďaka ktorým som zažila nezabudnuteľné dni. Uvedomujem si, že to znie ako klišé, ale skutočne som vďačná a nadšená, že som mohla spoznať ľudí, ktorí pristupujú tvorivo k textu a neboja sa experimentovať. Pre mňa osobne bola výzva participovať na festivalovom denníku GAŠPAROV TRUBAČ. Získala som praktické skúsenosti, ktoré budem ďalej rozvíjať. Reportáž, ktorú som písala do školského časopisu, si môžete prečítať tu. A teraz menšia fotodokumentácia:

redakčný tím, foto: facebook.com - Belopotockého Mikuláš

náš festník



ukážka z mojej reportáži o inscenácii CHODNÍK (Blaho Uhlár a kolektív DISK z Trnavy)

ukážka z reportáže Tak sa na mňa prilepila (Divadlo ,,G", Trebišov)


Môj prvý rok na VŠMU by som prirovnala k zoskoku padákom. Najprv som pociťovala veľký strach, prameniaci zo skĺbenia povinností na školách (v 1. ročníku na VŠMU som bola zároveň v 5. ročníku na FF UKF v Nitre, odbor editorstvo a vydavateľská prax). To, čo sa na začiatku javilo ako surreálne, nabralo počas školského roka reálne kontúry a zvykla som si na pravidelný harmonogram, ktorý sa skladal z čítania povinnej literatúry, písania diplomovej práce, účasti na festivaloch a učenia sa na skúšky (v máji sa k tomu pripojili štátnice - áno, som magisterka!). Tento rok som sa naučila disciplíne, uvedomila som si, aká je dôležitá pokora, profesionalita a chuť plniť si sny. Ďakujem touto cestou všetkým, ktorým ma na mojej ceste podporujú a vďaka ktorým môžem divadelne ,,dozrievať". Pociťujem v srdci veľký oheň, ktorý zapálila moja láska ku knihám a vďaka ktorej som odštartovala spoluprácu s Edičným oddelením Divadelného ústavu (doma mám už dve publikácie, v ktorých som vytvorila menné registre: Odsúdený na slávu - Život Samuela Becketta a zborník z medzinárodného odborného kolokvia Česká a slovenská vzájomnosť v profesionálnom divadle po roku 1993). 

Bol to rok, vďaka ktorému som s napätím, ale aj radosťou vstúpila do sveta divadelnej teórie a kritiky. Teším sa, že počas týchto dvoch semestrov som mohla nadobudnúť poznatky, ktoré som paralelne rozvíjala v praxi. Ešte viac sa teším na ďalšie impulzy, skúsenosti a stretnutia s ľuďmi, vďaka ktorým sa budem posúvať v živote. Tiež som si uvedomila, že niekedy musíme robiť rozhodnutia, ktoré sú ťažké, a práve vtedy sa oplatí počúvať svoje srdce. Pretože to vie najlepšie, kam patríme, akým smerom by sme sa mali vydať. Takže, aký bol môj divadelný rok na VŠMU? Zaujímavý, poučný, obohacujúci, stresujúci, ale aj vtipný, romantický, húževnatý....Napadá mi veľa prídavných miest, no nechcem vás uspať ako zaklínačka hadov. Ešte pred samotným záverom sa vám chcem poďakovať za to, že môj blog navštevujete a čítate si príspevky. Veľmi si to vážim, pretože okrem radosti na duši ma to motivuje k ďalšej práci na vlastnom rozvíjaní. Ďakujem ešte raz!

Na záver niekoľko radostných správ:

1. už budúci víkend sa teším na stretnutie s Hamletom v rámci Letných shakespearovských slávností na Bratislavskom hrade,
2. začiatkom októbra vám zakývam z Bábkarskej Bystrice ako členka festivalovej redakcie,
3. v školskom časopise Reflektor nájdete moje recenzie a reportáže (vyberám najnovšie):





nedeľa 15. apríla 2018

Shakespeare a česká avantgardná scénografia

pani Vlasta Koubská z pražskej DAMU

Jednou z výhod štúdia na VŠMU sú návštevy zahraničných odborníkov. V piatok, 6. apríla 2018, prišla profesorka z parížskej univerzity Florence Dupont a porozprávala o svojej publikácii Aristoteles alebo upír západného divadla. Autorka v nej prináša vlastný pohľad na skutočnosti o starogréckom divadle, pričom sú výsledky výskumu skutočne zaujímavé. Napríklad prišla k poznaniu, že Aristoteles vo svojej Poetike redukuje tragédiu iba na text, pričom ignoruje samotnú performanciu. Pani Dupont v tejto súvislosti hovorila o nešťastí západného divadla, keďže Aristoteles vnímal tragédiu bez najdôležitejších zložiek, a to textu a hudby. Prednáška tejto významnej francúzskej znalkyne antiky nepochybne priniesla nové podnety do myslí študentov Divadelnej fakulty VŠMU.

Týždeň po ,,upírovi Aristotelovi" prišla do Bratislavy pani Vlasta Koubská, ktorá pôsobí na Katedre scénografie DAMU v Prahe. Na úvod menšie info - vyštudovala dejiny výtvarného umenia na Filozofickej fakulte Univerzity Karlovej v Prahe a trinásť rokov pracovala ako kurátorka scénografickej zbierky oddelenia Národného múzea v Prahe. Témou bratislavskej prednášky, ktorá sa uskutočnila vo štvrtok, 12. apríla 2018, bola Česká avantgardná scénografia v inscenáciách Williama Shakespeara. Prostredníctvom ukážok najvýznamnejších českých avantgardných scénografov (A. V. Hrska, V. Hofman, F. Muzika, F. Zelenka, A. Heythum, J. Sládek, F. Tröster) a pútavého výkladu priniesla do Bratislavy svieži závan českého umenia. Vďaka pestrej ponuke scénických a kostýmových návrhov sme nasýtili svoje duše, ktorým nestačí iba meno scénografa uvedeného v bulletine tej-ktorej inscenácie. (Teraz možno nehovorím za všetkých, ale pre mňa to bola vydarená scénografická oslava.) 

Pani Koubská priniesla kostýmové a scénické návrhy z rôznych inscenácií Shakespeara, ktoré sa realizovali na českých javiskách - napríklad Hamleta (Národní divadlo Praha), Búrku (Divadlo na Veveří Brno), Romea a Júliu (Moderní studio), Kupca benátskeho (Národní divadlo Praha) atď. V súvislosti s najčastejšie inscenovanou tragédiou Hamlet ma zaujali rôzne interpretácie scénografov. Tak napríklad V. Hofman pri scénografii Hamleta (Národní divadlo Praha) pracoval s asociáciou, ktorá mala tvoriť rozlet pre myšlienky diváka. Zaujalo ma, že scénograf pracoval aj s obrysmi tieňov, ktoré sa zjavovali v guľatých oknách. Čo ma pobavilo - mnohé kostýmové návrhy predstavovali svetre s motívmi jeleňov (dobre vieme, že Hamlet sa odohráva na hrade Elsinor, v chladnom Dánsku). Na druhej strane, scénograf F. Muzika po prvýkrát priniesol do scénografie objekty - bolo to niečo medzi drapériou a zhmotnenou skalou. Divák teda nevedel, či objekt predstavoval drapériu, alebo či išlo o Ducha Hamletovho otca, čo takisto mohlo podnietiť jeho predstavivosť. Nemenej zaujímavou rekvizitou boli zavesené korále, ktoré predstavovali dominantnosť kráľovnej Gertrudy. Iný aspekt do inscenačnej tradície Hamleta priniesol scénograf F. Tröster, ktorý vychádzal z idey prelomeného zadného prospektu. Týmto riešením sa mu podarilo otvoriť hornú časť scény, takže celý priestor pripomínal väčší špic. Scénické riešenie Tröstera asociovalo roklinu, ktorá odkazovala na to, že Hamlet žije na hrade, z ktorého niet úniku. 

Na záver ešte pár zaujímavých scénických riešení, ktoré ma na prednáške pani Koubskej zaujali - napríklad veľká hlava (Pompejova busta), prostredníctvom ktorej chcel scénograf F. Tröster poukázať na dominanciu človeka vládnúceho nad nami. O. Mrkvička pri realizácii Romea a Júlie (Moderní studio) vytvoril kostýmy z papierových vejárov (vejár ako symbol vyššej spoločnosti, ale zároveň aj ako detskej hry), no a aby som nezabudla - schodisko, ktoré vytvoril A. V. Hrska v inscenácii Antonius a Kleopatra (Městské divadlo na Vinohradech) bolo špecifické tým, že viedlo do nekonečného priestoru, tmy...Pre všetkých milovníkov scénografie, Shakespeara a výtvarného umenia bola prednáška pani Koubskej skutočne cenným a inšpiračným príspevkom. 





pondelok 12. marca 2018

Divadelné štúdiá - čo to vlastne je?

foto: rebekahsreviews.com

Na začiatok menší flashback do minulosti. Je začiatok augusta, vonkajšia teplota presahuje 35 stupňov a ja opúšťam Knižnicu Divadelného ústavu v Bratislave, v ktorej brigádujem. Neodchádzam však sama. Spoločnosť mi robí Hamlet, Slečna Júlia, a dokonca aj Médeia. No, veru veselo nám je, keď v takejto zostave kráčame na vlakovú stanicu. Cestou sa trápim spolu s Hamletom, predstavujem si, ako Ofélia padá z konára do divokej rieky, a z rozjímania ma vytrhne hlas sprievodcu, ktorý chce, aby som mu ukázala cestovný lístok. No tak teda fajn. Už som si zvykla, že cestovanie verejnou dopravou má svoje úskalia, a toto je jedno z nich. Uvedomujem si, že uprostred leta, keď je najväčším problémom väčšiny ľudí nájsť najlepšie miesto na kúpanie, pôsobím s Hamletom, zošitom a ceruzkou v ruke ako mimozemšťan, no nevadí mi to. Na poslednú chvíľu som si totiž podala prihlášku na divadelné štúdia na Vysokej škole múzických umení, a tak teraz ako Popoluška lúskam oriešky, pardon, dramatické texty.

A teraz poďme do reality. Je pondelok, 12. marca 2018 a ja si uvedomujem, že od môjho nástupu na VŠMU ubehlo už 6 mesiacov. Mám za sebou polrok plný divadelných predstavení, divadelných publikácií a stretnutí s ľuďmi, ktorí ma inšpirovali/inšpirujú/budú stále inšpirovať. Divadlo už pre mňa nie sú len predstavenia a festivaly, ale aj čítanie dramatických textov, analýzy postáv, neustále nasávanie vedomostí z teoretických kníh. Divadlo je životný štýl. Niečo také ako pozeranie filmu či seriálu je u mňa výnimočným javom, keďže väčšinu času čítam, čítam, čítam, no nie preto, že musím, ale preto, že chcem. A toto sloveso sa ukazuje v celom mojom, už v poradí druhom vysokoškolskom štúdiu, dôležité (a niekedy si ho musím pripomínať, čo veru nie je na škodu).

Keď niekomu poviem, že študujem na VŠMU, automaticky padne ,,tá" otázka, ktorú počúvajú všetci študenti, združení pod umeleckou školou, a to: ,,Herectvo?" Moje zdvihnuté obočie ich však, našťastie odradí od rozvinutia tejto otázky. Väčšinou odvetím, že študujem divadelnú vedu alebo kritiku. Uprednostňujem názov divadelná veda, lebo slovo kritika má v sebe akýsi zvláštny náboj, ktorý na ľudské ucho nepôsobí lahodne (hoci, my zainteresovaní študenti vieme, že aj kritika môže byť pozitívna, ale to by bolo na samostatný článok).
Prečo som sa rozhodla pre teoretické štúdium v odbore rýdzo divadelnom, praktickom? - to je otázka, ktorá pravdepodobne napadne väčšine ľudí. Veď ale viete, ako to chodí - sto ľudí, sto chutí. Niekto má v sebe herecký potenciál, ďalší režisérske vlohy, nehovoriac o mladých ľuďoch, ktorí sa vedia vyjadriť najlepšie prostredníctvom kresby. No a potom sú tu takí ako ja - s nosom večne zapichnutým do knihy, ktorým robí najväčšiu radosť pretáčať stránky a cítiť vôňu papiera. A analyzovať postavy, skúmať ich psychologické motivácie, čo ich vedie k správaniu...Analýzy, rozbory, interpretácie - moje tri kamarátky, ktoré v podstate môžu byť synonymné, no mám ich tak rada, že každú z nich pomenujem tak, ako som sa naučila už počas prvého vysokoškolského štúdia editorstva a vydavateľskej praxe v Nitre.

Po novom sa ,,môj" odbor nazýva divadelné štúdiá. Tiež neviete, čo si pod týmto pojmom predstaviť? Ja som bola na tom rovnako - až pokým som si pred podávaním prihlášky na školu neprečítala profil katedry. Pre lepšiu prehľadnosť ho sem uvádzam: ,,Štúdium poskytuje základný prehľad o historických a súčasných podobách divadla a kontextoch iných humanitných disciplín (literatúra, výtvarné umenie, hudba, sociológia, filozofia, psychológia, kultúrne vedy, antropológia a pod.). Študenti získavajú poznatky z oblasti procesu umeleckej tvorby, organizácie divadelného života, divadelnej teórie, histórie, kritiky a dokumentácie. Štúdium poskytuje humanitný základ, ktorý umožňuje pokračovať v magisterskom štúdiu aj v príbuznom odbore."

Aby som bola úprimná, v môj prospech zaúčinkovali dve veci. Tou prvou bolo to, že keď som cez leto brigádovala v Knižnici Divadelného ústavu, stretla som veľa zaujímavých ľudí a áno, niekedy som sa nechala prítomnosťou známych osobností uniesť. Pre všetkých divadlo pozitív ľudí je Divadelný ústav v Bratislave miestom, v ktorom na vás divadlo máva z každej strany. Má to niečo do seba - tie dlhé biele zamknuté šuflíky, v ktorých sú uchované kostýmové návrhy našich významných slovenských scénografov...alebo čarovná ,,bádateľňa", v ktorej som trávila nejednu hodinu vyberaním inscenačných obálok a následným rozplývaním sa nad čiernobielymi fotografiami Domu Bernardy Alby. Stručne a jasne povedané - práve Divadelný ústav mi pripomínal, aby som na prijímacie pohovory išla. A okrem toho, sama som cítila, že práve to je miesto, kde sa cítim plná energie a kde podnety prichádzajú z každých strán. 
Druhá vec, prostredníctvom ktorej som si uvedomila, že týmto odborom neprestrelím, bolo oboznámenie sa s profilom katedry a následným zistením, že pokiaľ sa stanem študentkou, budem sa uberať teoretickým smerom. A teória, knihy, písanie - k tomu som vždy inklinovala a aj to bol jeden  z dôvodov, prečo som cez horúce leto čítala Matku Guráž a robila si poznámky z Divadelného slovníka od Patrica Pavisa. 

Teraz by som prešla k samotnému štúdiu a tomu, čo ma baví. Ono je to ťažko, vybrať len jednu vec. Na Katedre máme študentský časopis Reflektor (link tu), v ktorom mapujeme dianie na Divadelnej fakulte VŠMU v Bratislave. Robíme rozhovory s režisérmi, píšeme recenzie...V tomto som sa našla, hoci sa nebudem tajiť tým, že niektoré recenzie upravujem aj na štvrtýkrát. Ale o tom to je - učíme sa na vlastných chybách, vedení ľuďmi z praxe, ktorí nás usmernia a upozornia, keď sme už prestrelili. A to je veľmi dôležité. Samozrejmosťou je štúdium dejín divadla. Veď ako by sme mohli byť teoretici bez základných znalostí vývoju drámy...Myslím si, že každý predmet na katedre, s ktorým som zatiaľ prišla do kontaktu, bol zaujímavý a vyvolal vo mne niečo, vďaka čomu som začala nazerať na divadlo z iného uhla pohľadu. Zistila som, že ma baví scénografia, bábkové divadlo (ale to nie je až taká novinka, len na tejto škole to dosahuje celkom slušné rozmery), no a analýzy hier. Samozrejme, najradšej mám však samoštúdium a návštevy Prospera (predajne kníh Divadelného ústavu). Málokedy stadiaľ odchádzam naprázdno, čo má za následok nebezpečne rýchle zapĺňanie kníh na poličke (občas sa desím myšlienky, že čo ak mi tá polica počas spánku padne na hlavu? Neviem, či by som to prežila. A ak náhodou aj áno, určite s nejakými trvalými následkami - napríklad by mi z hlavy začali rásť dejstvá, autorské poznámky a pod.).

Na záver menšie zhrnutie, určené predovšetkým pre tých, ktorých odradil rozsah tohto článku (nečudujem sa vám). Ak si študent/študentka a máš rád/rada divadlo, špeciálne divadelnú teóriu a rád čítaš, potom by si si mal/a podať prihlášku na Katedru divadelných štúdií DF VŠMU. Aj počas samotného štúdia si uvedomujem, že teoretici a tzv. ,,vedátori" sú potrební - ako inak by sme mohli reflektovať stav divadla? Jeho posuny, smerovanie...? Ako inak by sme v archívoch hľadali fotografie z inscenácií, čítali kritiky od najpovolanejších a vzali si z nich príklad? Kde by bolo umenie, ak by nebolo zachytené perom v konkrétnej dobe/spoločenskej situácii, kontexte? Prenikať do teórie umenia je pre mňa fascinujúce, vždy objavím niečo iné, no a najlepšie na tom všetkom je azda to, že tým sa otvárajú dvere do ďalších a ďalších dvier...Nechcete tie dvere otvoriť aj vy?

P.S.: Dnes večer som sa dostala k internetovej verzii amerického magazínu Guardian, kde som v súvislosti s písaním o divadle našla tieto vety: ,,Píš, o čom vieš. Píš tak, ako to cítiš a pamätaj na to, že píšeš pre divadlo." Amen.