Ivan Gontko: ,,Vo voľnom čase by som chcel byť Spiaci Maharadža"

foto: tyjatr.sk

Ivan Gontko je členom umeleckého súboru Starého divadla Karola Spišáka v Nitre už 33 rokov. Okrem toho je predsedom Slovenského centra Medzinárodnej bábkarskej únie UNIMA a vedie vlastné kočovné divadlo Tyjátr. V rozhovore prezradil nielen to, ako sa dostal do nitrianskeho bábkového divadla (doslova), ale aj ako vníma tvorbu študentov vysokých umeleckých škôl, prečo je podľa neho dôležité prinášať reflexiu z oblasti bábkového umenia, či akou bábkou by chcel byť.

Pán Gontko, členom Starého divadla Karola Spišáka v Nitre ste od roku 1986. Ako ste sa dostali k bábkovému divadlu?

Autobusom a pešo. V čase, keď som tam nastúpil, sídlilo vtedajšie bábkové divadlo na Župnom námestí. Ja som býval na Čermáni. Tak som sadol na dvojku, na hlavnej križovatke pri vtedy ešte stojacich Mlynoch, a odtiaľ som išiel pešo po Farskej až k divadlu. Stisol som kľučku, otvoril dvere, vstúpil a bol som v bábkovom divadle.

Pamätáte si na prvú bábku, ktorú ste v Starom divadle animovali?

Paradoxne, prvou postavou na doskách bábkového divadla bol Policajt v hre Gyulu Urbána „Belasý Peter“. Bola to činoherná postava. K bábkam som sa dostal až v nasledujúcom titule. V hre Atanasa Močurova „O veselých kohútikoch“ som, možno, aby som dobehol zameškané, animoval dve bábky. Hral som Vrabča, nezbedného malého vrabca a Kohúta dôchodcu. Myslím, že toho kohúta som asi hral lepšie, lebo odvtedy mám akosi viac šťastia skôr na postavy zrelých, múdrych a skúsených mužov. Musím však dodať, že prvé animácie v divadle neboli s týmito bábkami. Skôr, ako sme dostali do ruky bábky, tak pár týždňov predtým sme animovali fľaše od sektu naplnené vodou pod vedením nezabudnuteľnej pani Vierky Turekovej, ktorá inscenáciu režírovala. Museli sme sa naučiť držať ruky s ťažkou fľašou v rovnakej výške a vydržať tak čo najdlhšie. Je to zvláštne, ale teraz si s odstupom času uvedomujem, že k animácii fliaš, zvlášť plných, mám od tých čias veľmi pozitívny vzťah.

Čím vás dokáže fascinovať bábkové divadlo aj po toľkých rokoch?

Stále tým istým: formou a cieľovou skupinou, teda, bábkou a detskými divákmi.

Od roku 2007 ste predsedom Slovenského centra Medzinárodnej bábkarskej únie UNIMA (Union Internationale de la Marionette). Cieľom tejto organizácie je rozvoj a propagácia bábkarského umenia. Mohli by ste priblížiť, v čom spočíva vaša funkcia?

Organizácia vznikla 20. mája 1929 v Prahe pri príležitosti stretnutia bábkarov z Československa s kolegami z ďalších krajín. V súčasnosti sídli v Charleville-Mézieres vo Francúzsku a Slovenské centrum UNIMA je jej právoplatným členom od svojho vzniku v roku 1995. Ja už niekoľko rokov vediem Slovenské centrum. Vedenia som sa ujal v čase, keď prebiehala diskusia o tom, či má existencia takejto organizácie v novom tisícročí vôbec význam a či je o ňu záujem v čase, keď neexistujú žiadne obmedzenia v komunikácii s kýmkoľvek na celom svete. Zastával som a dodnes zastávam názor, že byť členom takejto organizácie je stavovskou cťou každého bábkara bez ohľadu nejaký prospech. Slovensko je plnohodnotným členom medzinárodnej UNIMA, jej členovia zastávali významné pozície v Exekutíve i odborných komisiách a delegáti sa vyjadrujú k činnosti a smerovaniu UNIMA. Mojou prácou je v podstate zabezpečovať podmienky pre činnosť UNIMA na Slovensku. Podarilo sa nám, napríklad, vydať zborník o tradičnom bábkovom divadle či monografiu o významnom slovenskom básnikovi a bábkarovi Jozefovi Mokošovi. Organizujeme prehliadky bábkového divadla či výstavy bábok a bábkarskej scénografie, zúčastňujeme sa práce v odborných komisiách či porotách rôznych festivalov, zabezpečujeme kritickú reflexiu slovenského bábkarstva a udeľujeme cenu „Hašterica“ za tvorivý čin v oblasti bábkového divadla na Slovensku.   

Medzinárodný festival Stretnutie-Setkání-Spotkanie-Találkozás, ktorý organizuje Staré divadlo Karola Spišáka v Nitre, navštevujú študenti z krajín V4 - Slovenska, Čiech, Maďarska a Poľska. Ako vnímate tvorbu študentov vysokých umeleckých škôl? V čom sú pre vás produkcie umeleckých škôl inšpiratívne?

Tvorba študentov vysokých umeleckých škôl, ktoré pripravujú budúcich bábkarov má, zvlášť pre stále bábkové divadlá, veľký význam. Úspešní poslucháči zo všetkých oblastí štúdia, bábkari, dramaturgovia, režiséri či výtvarníci, sú potenciálni a prirodzení spolupracovníci „kamenných“ divadiel. Je preto veľmi potrebné vidieť a vedieť, ako uvažujú títo tvorcovia o bábkovom divadle, aké majú názory, ale i to, ako sú na tvorbu bábkového divadla pripravení. Veď práve oni sú tí, ktorí budú v krátkom čase formovať podobu bábkového divadla. Tým sú pre mňa tieto produkcie zaujímavé a tvorbu študentov ,,bábkariny" na vysokých školách prijímam s porozumením a rešpektom.

Prečo je podľa vás dôležité prinášať reflexiu z oblasti bábkového divadla?

Divadlo zahŕňa okrem dívania sa a ,,divenia sa" aj diváka. Na rozdiel od niektorých iných druhov umenia, divadlo bez druhej strany, teda divákov, nemá zmysel. Diváci sú prví, ktorí reflektujú divadelné predstavenie a dávajú tvorcom spätnú väzbu ich práce. Ale divadelníci potrebujú aj odbornú reflexiu, ak chcete, kritiku. Hoci ju má máloktorý tvorca rád – hlavne, ak nie je pre neho priaznivá. Každý netrpezlivo čaká, či niekto niečo napíše a v kútiku duše dúfa, že jeho práca neostane nepovšimnutá. A keď potom niekto niečo napíše, tak zvyčajne sú tvorcovia namrzení, lebo kritik či teoretik nepíše tak, ako si to tvorcovia predstavovali, nechápe ich zámer a nevie oceniť výkony či celkovú koncepciou. Ale reflexia, divácka či odborná, je dôležitá, lebo ponúka pohľad druhej strany, pohľad, ktorý by mal mať odstup a nadhľad, ktorý pri ponorení do tvorivého procesu divadelníkom už často chýba.

Zaujímalo by ma, koľko kníh o bábkovom divadle máte doma?

Teraz som ostal trochu zaskočený. Knihy, ktoré mám doma, som nikdy nepočítal. Ale, myslím, že pár o bábkovom divadle by sa asi u mňa v knižnici našlo. Vlastne, dobrá otázka. Pripomenulo mi to, že už asi štyri roky odkladám upratanie knižníc a kníh...

V rozhovore pre študentský časopis Občas nečas, ktorý vydáva Katedra žurnalistiky FF UKF v Nitre, ste povedali: „Možno je teraz taký dramaturgický trend obsadzovať mladých, lebo majú pocit, že starí nemajú čo ponúknuť.“ Zmenilo sa niečo vo vašom vnímaní od roku 2013, kedy rozhovor vznikol?

Tieto slová boli vypovedané v kontexte mojej situácie v konkrétnom divadle v istom časovom období. Bolo to  dosť dlhé obdobie, kedy som v divadle nebol obsadený do nových inscenácií. Dokonca som vtedy zvažoval odchod z divadla. Hoci, na druhej strane, som mal viac času venovať sa svojmu tradičnému divadlu a verklíkovaniu. V každom prípade, repertoárové divadlo so stálym súborom by malo dbať na rovnomernú obsadenosť, a teda na vyťaženosť celého súboru. A podľa prevádzkových možností zaradiť občas do repertoáru aj celosúborovku - teda titul, v ktorom je obsadený celý umelecký súbor. Práve takéto predstavenia ukazujú potenciál súboru, ale čo je dôležitejšie, pri práci na javisku sa stretnú všetci a majú možnosť spoznať sa. Okrem možného odovzdávania skúseností či prelínania energie má takáto práca aj dôležitý psychologický a psychohygienický rozmer. Na mojom vnímaní tohto problému sa od roku 2013 nič nezmenilo. Čo sa zmenilo je moja vyťaženosť v divadle. V ostatných pár rokoch sa na nedostatok príležitostí a práce v divadle sťažovať nemôžem, skôr naopak. Ale, nesťažujem si. Ako som bol býval povedal v onom rozhovore, čo má byť, to bude. Ak je to teraz takto, tak to tak malo byť a ja som spokojný.

V roku 2010 ste založili kočovné bábkové divadlo Tyjátr. Vaším cieľom je prinavrátiť tradíciu kočovných bábkarov a komediantov. Prečo práve tento názov? A kde by sme mohli uvidieť vaše predstavenia?

Myslím, že dôvod voľby názvu je zrejmý. Slovný základ pre označenie divadla je v mnohých jazykoch podobný (teatro, teatr, ťejátr, theatre) a starí kočovní bábkari často používali podobu „tyjátr“ na označenie svojich produkcií. Keďže v tomto divadle hrávam repertoár tradičného bábkového divadla tak, ako ho hrávali bábkari na prelome 19. a 20. storočia, nechal som sa touto podobou inšpirovať. Predstavenia je možné vidieť všade, kde o ne prejavia záujem. Keďže ide o kočovné divadlo, často hrávam vonku, na jarmokoch či podujatiach pod holým nebom. Samozrejme, pokiaľ je záujem, tak i vo vnútri. V Nitre nemám stálu scénu, a tak hrávam vtedy, keď niekto o predstavenie prejaví záujem.

Ste zástancom klasického bábkového divadla s marionetami, alebo sa nebránite aj novým formám – napríklad divadlu objektov?

Na uspokojenie a vybúrenie sa s tradičnými marionetami mi bohato stačí Tyjátr. V ostatných divadelných projektoch prijímam akúkoľvek výzvu, hrať bábkové, či, ak chcete, figuratívne divadlo v akejkoľvek jeho podobe. Napokon, robím to už viac ako tridsať rokov a každý nový titul je pre mňa výzvou bez ohľadu na to, ako bude realizovaný. Takže, nebránim sa ničomu. A nikomu...

Predstavovali ste si niekedy, že by ste sa na jeden deň stali bábkou? Ak áno, akou?

Nie, nepredstavoval. Ale často sa ako bábka cítim, zvlášť keď nami ľudia, ktorým sme delegovali správu vecí verejných a dobre im za túto prácu platíme, manipulujú, ako keby sme nemali vlastný rozum, vôľu a cit. Ako keby sme boli bábky, ktoré môžu použiť a zneužiť podľa vlastných potrieb a bez povinnosti zodpovedať sa nám za svoje činy. Je na nás, aby sme si to vyprosili, vždy a všade, a nenechali sa manipulovať ani jeden deň. Ak sa však pokúšam predstaviť si, akou bábkou by som chcel byť z vlastne vôle, tak v pracovnom čase by som chcel byť Smrtkou, ktorá je v tradičnom bábkovom divadle spravodlivá a každému dá to, čo si zaslúži. A vo voľnom čase by som chcel byť Spiaci Maharadža.    

Moja obľúbená otázka na záver: maňuška, alebo marioneta? 

Moja obľúbená odpoveď na záver: bábka. V akejkoľvek podobe či forme....

Gašpariáda, foto: sdn.sk

Gašpariáda, foto: sdn.sk

Kráska a zviera, foto: sdn.sk

O múdrom kokoškovi, foto: sdn.sk

Bolo nás päť, foto: sdn.sk

foto: tyjatr.sk

Ivan Gontko na festivale Monodráma, foto: monodrama.sk 

Don Šajn, foto: monodrama.sk

Ivan Gontko na festivale Kremnické gagy 2017, foto: gagy.eu

foto: Marek Mucha

Otvoríte tajomné zásuvky?

foto: Staré divadlo Karola Spišáka v Nitre

Zásuvky má väčšina z nás zafixované ako predmety, do ktorých ukladáme oblečenie, zošity a malé drobnosti, ktoré rokmi naberajú na sentimentálnosti. O čo viac nás potom prekvapí ich obsah...Zrazu sa vrátime do čias, keď sme verili, že napríklad aj kuchynská ,,chňapka" môže byť prítulným, no zároveň aj prešibaným zvieratkom. Prečo sme v určitom veku zabudli snívať? A prečo sa niektorí z nás radšej ponoria do vlastného sveta fantázie? Tým sa zaoberá najnovšia inscenácia Starého divadla Karola Spišáka v Nitre pod názvom Sám a Esmeralda z pera švédskej dramatičky Martiny Montelius. Hru preložila do slovenského jazyka Lucia Åbergh a z dramaturgického hľadiska sa na nej podieľala Petra Babulícová.

Česká režisérka Linda Keprtová vysúva do popredia motív snívania a medziľudských vzťahov. Vďaka tejto kombinácii vytvára pútavý svet, v ktorom môže uplatniť kontrasty. Režisérka sa snaží poukázať na to, do akej miery je dôležitá predstavivosť a prečo ju v istom veku zanedbáme. To podtrhuje hudba Miloša Orsona Štědroňa - hlavne v snových výjavoch pripomína pomalé krútenie tanečnice v malej šperkovnici. Môžeme v tom nájsť paralelu so snovou podobou Esmeraldy, ktorá Sáma zavedie do sveta fantázie a odvahy. Režisérka vďaka realite a snom poukazuje aj na vzťah medzi otcom, ktorý zanevrel na snívanie, a na jeho syna Sáma, pre ktorého je vlastná predstavivosť veľmi dôležitá. Režisérka buduje konflikt predovšetkým vo vnútornej rovine (vzťahy), čím vytvára opozitum voči snovému svetu, ktorý kreuje ako jemný, poetický, bez výraznejších narušiteľov. Je to však dvojsečná zbraň, pretože zdĺhavosť niektorých mizanscén má za následok zlyhávanie temporytmu inscenácie (napr. ležanie Sáma a Esmeraldy pod plachtou).

O to viac je pôsobivejšia mizanscéna s búrkou - desivý výraz v očiach postáv, ich zvýšený hlas, boj s vetrom, vzdúvanie plachty v prepadlisku, otváranie a zatváranie šuflíkov. Režisérke sa podarilo vytvoriť pôsobivý kontrast medzi nepredvídateľnou realitou, ktorá výrazným spôsobom narúša svet krehkej fantázie. Keprtová využíva aj zmysel pre humor, čo sa odzrkadľuje v budovaní niektorých mizanscén - napríklad, namiesto klasickej lopty využíva režisérka postavu Otca, ktorý transformáciu na tento športový predmet vytvára oblečeným čiernym kabátom a kotrmelcami z jednej strany na druhú (raz smerom k Sámovi, raz k Babičke).

Pre komornú hru Sám a Esmeralda je príznačné striedanie dvoch línií - na jednej strane je prítomná realita, ktorá sa mieša s detskou predstavivosťou. To sa snažili tvorcovia premietnuť aj do scénografie. Michal Syrový rozdeľuje scénu na dve časti, pričom každá z nich má svoj význam. Dolná časť zastupuje reálny svet, s čím sa spája bývanie v paneláku, stoličky so stolom, posteľ a pod. Vrchná časť predstavuje zhmotnenie Sámových predstáv a túžob. To sa odzrkadľuje aj vo využití farieb - zatiaľ, čo reálny svet zastupujú béžové odtiene (stôl, zásuvky), ktoré môžeme interpretovať aj ako všednosť dňa, tak v snových výjavoch sa divák vnára do červenej, zelenej, modrej a ďalších sýtych farieb. Práve široké spektrum farieb odkazuje na bohatú predstavivosť (nielen) dieťaťa. Rovnakú metódu môžeme aplikovať aj na kostýmové riešenie Tomáša Kyptu. Postavy, pohybujúce sa v reálnom čase a priestore, sú odeté v neutrálnych farbách - samozrejme, s výnimkou Babičky, ktorá pod modrým županom so žltými listami skrýva futbalový dres. Len čo postavy začnú hovoriť o svojich predstavách, mení sa aj ich kostým - jemné, priehľadné farby strieda sýtočervené sako s nohavicami v rovnakom odtieni. Princíp opakovania založený na prezliekaní kostýmov a mechanických pohyboch postáv však môže po čase skĺznuť do stereotypu, kvôli čomu detský divák stráca záujem sledovať dej.  

Henrieta Kolláriková kreuje postavu Esmeraldy ako mechanickú bábiku - má spomalené pohyby tela a reč (pohybová spolupráca: Magdaléna Čaprdová), čo jasne odkazuje na to, že nie je príslušníčkou reálneho sveta. Podčiarkuje to aj jej vzhľad - tyrkysový korzetový kostým so sukňou, volánikmi a červenými pančuchami. Kolláriková je v úlohe mechanickej bábiky nesmierne pôsobivá aj vďaka sústredenosti nad každým krokom. Martin Kusenda sa ako otec dospievajúceho chlapca Sáma predstavuje v dvoch odlišných polohách - na začiatku ako nervózny rodič, ktorý nerozumie synovmu úteku do sveta fantázie. Postupom času si však uvedomí, že práve predstavivosť tvorí neviditeľnú niť medzi ním a synom. Vďaka tomu sa mení aj ich vzťah. Kusenda vyjadruje počiatočnú bezmocnosť chytaním sa za hlavu, pričom je zaujímavé, že nervozitu ukrýva za pomalé kladenie viet. Dôsledne premýšľa nad každým slovom. Keď si vďaka Sámovi uvedomí, že fantázia je vekovo neohraničená, v jeho výraze a slovách badáme odľahčenie a prvé známky úprimného úsmevu. Oľga Schrameková využíva pri postave Babičky spontánnosť, vďaka čomu pôsobí komickým dojmom (keď si rozopne župan a odhalí futbalový dres, natieranie oškvarkami, prihrávky so Sámom a pod.). Schramekovej Babička je živá, dynamická a rúca všetky zaužívané stereotypy o starých mamách, ktoré si užívajú pokojný dôchodok. Okrem zábavnej funkcie však plní Babička aj inú, dôležitejšiu úlohu - vďaka nej sa zblížia otec so Sámom. Režisérka obsadila do postavy Sáma Miroslava Bakuru, pre ktorého to nebola prvá hlavná úloha (Janko Hraško, Vianočný zázrak). Nemôžeme sa tomu čudovať, pretože Bakura vie dôveryhodne stvárniť chlapčenskú nevinnosť, tvrdohlavosť a odhodlanosť. To isté uplatňuje aj pri Sámovi. Jeho zmietanie sa medzi realitou, v ktorej nedokáže nájsť uspokojenie, a predstavivosťou, v ktorej nachádza šťastie, je pozoruhodné.

Inscenácia Sám a Esmeralda má potenciál zaujať. Napätie medzi snom a skutočnosťou, ktoré sa premieta do javiskovej akcie, kladie na prijímateľa nemalé nároky. Aj to môže byť jeden z dôvodov, kvôli čomu si táto inscenácia zaslúži pozornosť. Je to signál toho, že Staré divadlo  sa začne uberať novou cestou?

foto: Staré divadlo Karola Spišáka v Nitre

foto: Staré divadlo Karola Spišáka v Nitre

foto: Staré divadlo Karola Spišáka v Nitre

foto: Staré divadlo Karola Spišáka v Nitre

foto: Staré divadlo Karola Spišáka v Nitre

Prechádzka so Svoradom a Benediktom

foto: Staré divadlo Karola Spišáka v Nitre

Staré divadlo Karola Spišáka v Nitre sa rozhodlo v rámci aktuálnej sezóny 2017/2018 pre uvedenie Legendy o svätom Svoradovi a Benediktovi. Táto významná literárna pamiatka z pera biskupa Maura kladie na inscenátorov nejednu výzvu – ako pútavo spracovať asketický život dvoch ľudí, ktorí sa vzdali osobného blaha v prospech ostatných?

Inscenácia vychádza z autorského textu režisérky Simony Nyitrayovej a dramaturgičky Petry Babulícovej. Snažili sa v ňom prepojiť minulosť s prítomnosťou, keďže inscenácia je určená pre dospievajúce publikum. Nájdeme tu odkazy na súčasnosť, ako napr. selfie turistov pred oltárom či odkaz na nákup potravín v Jednote. Aktualizačné vsuvky však u diváka nevyvolávajú smiech, ale skôr otáznik v očiach. Na náboženskú tematiku odkazuje samotná scéna inscenácie Legenda o Svoradovi a Benediktovi. Scénická výtvarníčka Ivana Gontková navrhla ako hlavný scénický prvok drevený oltár s niekoľkými vyrezávanými otvormi. Vrchnú časť využíva režisérka Simona Nyitrayová ako jaskyňu, v ktorej bývajú Svorad a neskôr aj Benedikt. Stredná, najväčšia časť oltára, slúži k umiestneniu makety vyrezávaného duba, v ktorej sa modlia svätci. Na bočných stranách oltára sú umiestnené reprodukcie sakrálnych obrazov, ktoré sa dajú otáčať. Stačí jeden pohyb a z ikony sa stáva priestor kostola, v ktorom sa modlí jeden z mníchov (v inscenácii zobrazený prostredníctvom maňušky). Rozdelenie scén v priestoroch dreveného oltára prispieva k dynamike, ktorá absentuje v textovej časti. Samotnému tempu nepomáhajú ani opakujúce sa obrazy (napríklad zjavujúca sa maska diabla s čiernou plachtou na tele jedného z bábkohercov) – ich viacnásobné používanie má na diváka opačný efekt, aký chcela režisérka pravdepodobne dosiahnuť.

V inscenácii sa hrá marionetami, maňuškami a muppetmi, ktoré vyrobila Ivana Gontková. Práve práca s bábkami je najsilnejšou stránkou inscenácie. Marionety sa využívajú v retrospektívnych výjavoch hlavného rozprávača príbehu, Svorada. Tento režisérkin nápad vnímam pozitívne, pretože pozornosť je kladená na prácu bábkohercov a bábkoherečiek. Vďaka ich precíznosti a zručnosti vidíme marionety svätého Svorada a Benedikta vykonávajúce manuálne činnosti – rúbanie dreva, vykopávanie hliny zo zeme a pod. Maňušky sa využívajú  v hornej časti dreveného oltáru, ktorá slúži ako jaskyňa pre Svorada a Benedikta. Kladne hodnotím aj to, že vďaka režisérke nadobúda postava Svorada viaceré podoby – od maňušky, drevenej marionety až po herca Lukáša Púchovského. Muppeti sú v inscenácii využívaní ako lupiči, ktorí zaútočia na Benedikta modliaceho sa v dube. Ich prítomnosť je v inscenácii podčiarknutá výraznou metalovou hudbou, ktorá odkazuje k chaotickej atmosfére. Samotné miešanie hudobných žánrov (metal, chorál, ľudový spev) síce podčiarkuje atmosféru kostola či lesného prostredia, no v konečnom dôsledku pôsobí zmätočným dojmom. 

Najnovšia inscenácia Legeda o Svoradovi a Benediktovi môže fungovať ako výchovný prostriedok k spoznaniu slovenských dejín spájaných s mestom, v ktorom sa nachádza Staré divadlo. Závisí však od konkrétneho žiaka, či siahne po literárnom texte, alebo sa rozhodne pre návštevu divadla. A oba spôsoby, ako spoznať Svorada a Benedikta, by mohli byť dobrým štartovacím mostíkom vo všeobecnej rozhľadenosti žiakov základných škôl.

foto: Staré divadlo Karola Spišáka v Nitre

foto: Staré divadlo Karola Spišáka v Nitre

foto: Staré divadlo Karola Spišáka v Nitre

foto: Staré divadlo Karola Spišáka v Nitre

foto: Staré divadlo Karola Spišáka v Nitre

foto: Staré divadlo Karola Spišáka v Nitre

Autorka: Simona Nyitrayová

Spolupráca na scenári a dramaturgia: Petra Babulícová

Hudba a pohybová spolupráca: Tomáš Sukup

Scéna, kostýmy a bábky: Ivana Gontková

Hrajú: Lukáš Púchovský, Rado Hudec, Oľga Schrameková, Martina Slobodová, Roman Valkovič

Premiéra: 20. apríla 2018

Ruža, ktorá ešte nerozkvitla

Kráska a zviera, foto: SDKSVNR

Rozprávka o otcovi, ktorý svojej dcére odtrhne ružu zo záhrady zakliateho Zvieraťa, patrí k najznámejším na svete. Bratia Grimmovci v dobe, keď písali Krásku a zviera zrejme netušili, že tento príbeh o láske sa bude hrávať aj v 21. storočí. Stačí spomenúť adaptáciu klasickej animovanej rozprávky, v hlavnej úlohe s Emmou Watson, ktorá mala premiéru v minulom roku. Kráska a zviera sa objavila nielen na filmovom plátne, ale najnovšie aj na divadelných doskách. V aktuálnej divadelnej sezóne 2017/2018 siahlo po tejto rozprávke Staré divadlo Karola Spišáka v Nitre.

Autor scenára a zároveň aj režisér Tomáš Procházka vychádzal z troch verzií rozprávky - Panna a Netvor od Juraja Herza, ďalej z verzie od Jeana Cocteau, pričom postavy Svietnika a Ciferníka použil zo svetoznámej filmovej verzie od spoločnosti Disney. Procházka sa podpísal nielen pod scenár, ale aj pod réžiu, ktorá vznikla v spolupráci s Andreou Bučkovou.

Vyzdvihnúť treba texty piesní, ktoré napísala Andrea Bučková spolu s Tomášom Procházkom. Spolu s hudbou od Bučkovej vytvárajú plynulý prechod medzi jednotlivými mizanscénami, vďaka čomu je vyriešená aj otázka zmien prostredia (jedáleň na zámku vs. komnata Belle). Režisérske duo vyriešilo hravým spôsobom napríklad scénu spoločnej večere Krásky a Zvieraťa prostredníctvom pomalého spustenia bieleho, bohato prestretého stola na scénu. Texty a scénická hudba podfarbujú atmosféru zámku a umocňujú pocity hlavných protagonistov (smutná pieseň Belle nad raneným Zvieraťom). Bučková s Procházkom však skoro vôbec nevyužili potenciál bábky-spoločníka Bellinho otca. V jednej mizanscéne túto bábku na niekoľko sekúnd animuje Kráska (Jana Labajová), no keby bola táto časť z inscenácie vypustená, nič by sa nestalo. Bábka tu funguje len ako doplnok, akási zmenšená verzia otca, čo je obrovská škoda. 

Scénografia, ktorú vytvorila Dáša Krištofovičová, pozostáva z niekoľkých základných prvkov, s ktorými sa pracuje počas celej inscenácie. Ide napríklad o malú stoličku Bellinho otca (raz s ňou putuje a v prípade potreby ju pred seba rozloží), ďalej o sivú vyvýšeninu uprostred scény, ktorá raz funguje ako miesto v dome v Belle a otca, no častejšie sa využíva ako podstavec pre oceľovú konštrukciu. Práve tú môžeme považovať za najvýraznejší scénografický prvok, keďže predstavuje Bellinu komnatu. Ide zároveň o metaforické vyjadrenie (ne)slobody, keďže Kráska zachráni život svojho otca výmenou za ten svoj. Samotná trojruža je na začiatku prítomná prostredníctvom tieňohry, pričom neskôr ,,vyrastie". Táto ilúzia sa dosahuje postupným vyzdvihnutím veľkej, bielej trojruže z malého otvoru na scénu. Zmenou svetla sa stane krvavočervenou, čo vytvára pôsobivý kontrast s tmavým, nočným prostredím. 

Z hereckých výkonov vyniká Michal Kalafut v postave Svietnika. Je tomu prispôsobený aj kostým (Silvia Korenči Zubajová) - má na sebe zlatý cylinder, kabát rovnakej farby, biele nohavice a topánky (tiež v zlatej farbe). Hlavne dolná časť tela pripomína vosk zo sviečky. Kalafut je v úlohe Svietnika mimoriadne pôsobivý - na začiatku inscenácie vzpriamene stojí s rozpaženými rukami a pripomína tak oživenú sviečku. To sa však postupne zmení - prejavuje živelnosť (je nadšený z Bellinej prítomnosti), spontánnosť (oduševnenie pri výbere vhodných šiat pre Belle) či humor (ten vytvára napríklad poskakovaním). Režisérske duo Bučková-Procházka vysúva do popredia vzťah medzi Kráskou a Zvieraťom. Výberom titulu poukazujú na to, že krása by mala vychádzať z najhlbšieho vnútra, a nie z vonkajšej dokonalosti. Kráska a zviera je v najnovšom naštudovaní Starého divadla síce peknou, no pomalou a pokojnou rozprávkou. Chýba jej to pravé zviera, ktoré by diváka vytrhlo z monotónnosti.

Autor: Tomáš Procházka
Réžia: Tomáš Procházka, Andrea Bučková
Dramaturgia: Petra Babulícová, Tomáš Procházka
Texty piesní: Andrea Bučková, Tomáš Procházka
Hudba: Andrea Bučková
Na harfe na nahrávke hrá: Mária Kmeťková
Choreografia valčíka: Michal Kalafut
Scéna a bábky: Dáša Krištofovičová
Kostýmy: Silvia Korenči Zubajová
Hrajú: Jana Labajová, Radovan Hudec, Lukáš Púchovský, Michal Kalafut, Henrieta Kolláriková, Ivan Gontko
Premiéra: 16. februára 2018

Kráska a zviera, foto: SDKSVNR

Kráska a zviera, foto: SDKSVNR

Kráska a zviera, foto: SDKSVNR

Kráska a zviera, foto: SDKSVNR

Kráska a zviera, foto: SDKSVNR

Kráska a zviera, foto: SDKSVNR

Kráska a zviera, foto: SDKSVNR

,,Objaviť krásu môžeme len cez úprimnú lásku"

Kráska a zviera, Staré divadlo Karola Spišáka v Nitre

Staré divadlo Karola Spišáka v Nitre v týchto dňoch pripravuje nový titul - svetoznámu rozprávku od Walta Disneyho Kráska a zviera. Rozprávkový titul vzniká v réžii Andrey Bučkovej a Tomáša Procházku. Na čo sa môžu diváci tešiť? Na čo sa tvorcovia budú snažiť upriamiť pozornosť? A čím je podľa nich táto rozprávka stále aktuálna?

Pamätáte si na to, kedy ste prvýkrát čítali rozprávku Kráska a zviera?

Tomáš: Nepamätám si, kedy som ju prvýkrát čítal, ale pamätám si, kedy som ju prvýkrát videl. Bolo to v dnes už neexistujúcom kine blízko Račianskeho mýta, kam ma zobrala naša suseda spolu s bratom a jeho kamarátmi. Pamätám si veľmi presne scénu, kedy sa otec dostal na zámok Zvieraťa, ktoré sa zjavilo v hrôzostrašnom tieni. V kine som ako malý strašne vykríkol a s plačom ma musela suseda odniesť domov k mame. Z tej scény mám husiu kožu dodnes. 

Andrea: Ja si zase pamätám ako mi bola čítaná Dobšinského Trojruža, ktorú som ako dieťa považovala za nesmierne zaujímavú a zároveň hrôzostrašnú rozprávku. Keď som potom videla Disney verzie Krásky a zvieraťa, už som sa tak nebála, no príbeh vo mne zanechal pekné romantické spomienky. Rozprávka sa tak čoskoro dostala medzi moje obľúbené práve vďaka kontrastným náladám, humoru, vášni, túžbe, komplexom, romantike a humoru. Je to všetko, čím žijú ľudia v období puberty.

Prečo ste sa túto rozprávku rozhodli režírovať v Starom divadle Karola Spišáka v Nitre?

Andrea: Keď ma Staré divadlo oslovilo na spoluprácu, mala som vyše dvojročnú pauzu od divadla a žila som vo Francúzsku. Ísť do veľkého projektu bola pre mňa výzva. Keďže som popri divadle aj hudobníčkou, vedela som, že chcem urobiť peknú rozprávku aj po hudobnej stránke. Dlhšie som hľadala vhodný text, ktorý by ma inšpiroval ...po radu som šla na osudové stretnutie môjho dlhoročného kamaráta – kolegu Tomáša. :)

Tomáš: S Andreou sa poznáme vyše 10 rokov, spolupracujeme takpovediac pravidelne. Pamätám si, keď prišla do kaviarne kde som istého času pracoval a povedala, že dostala ponuku robiť rozprávku. Bez jediného váhania som jej odvetil, že ak ide ona robiť rozprávku, tak Krásku a Zviera, a že jej to napíšem a spolu ju urobíme. Nápad sa nám obom natoľko zapáčil, že sme ani o inom titule neuvažovali. 

Čo sa prostredníctvom režijnej koncepcie budete snažiť zvýrazniť?

Tomáš: Napriek tomu, že spolupracujeme pravidelne, obaja máme veľmi špecifický javiskový jazyk a spôsob javiskovej komunikácie. Navyše, Andrea má s rozprávkou už skúsenosť zo Slovenského komorného divadla v Martine. Moje inscenácie sú prevažne pre staršieho/skúsenejšieho diváka. Je pre nás fascinujúce pracovať s optikou ,,detského diváka“ a z mojej strany s optikou dospelého diváka. Sám totiž viem, ako ma dokáže kvalitná rozprávka upútať a často dojať viac ako klasická dráma.

Andrea: Obaja sme si rozdelili úlohy, na čo sa ako tvorcovia v príbehu zameriame. Ako Tomáš naznačil, on viac rieši rozprávku pre dospelých a mojimi zásahmi sa budeme chcieť priblížiť mladšiemu divákovi. Doteraz sme spolu zvykli spolupracovať skôr ako duo  režisér – hudobníčka, tentokrát spolu sedíme nad textom, rozprávame sa o vnútre postáv, o láske, o dôvere - o tom, čo všetko vieme ponúknuť mladému divákovi, čím ho zaujať, ako mu pretaviť posolstvo, kašľať na predsudky a skúsiť sa pozrieť na príbeh človeka, precítiť ho a až potom súdiť. 

Budete sa držať predlohy, alebo vytvoríte aj nejaké zaujímavé experimenty súvisiace s textom, scénou, bábkami...?

Tomáš: Predloha vychádza z troch ,,verzií“ – veľkou inšpiráciou mi bola ,,dospelácka“ verzia Juraja Herza Panna a Netvor. Hlavná dejová línia vychádza z Jeana Cocteau a postavy Svietnika a Ciferníka sme si ,,požičali“ z Disneyho.

Andrea: Inscenácia bude najmä činoherná, no máme aj bábkovú postavu. Čo sa týka ďalšej estetiky, nechcem viac prezrádzať o čare rozprávky. :)

V inscenácii nebudú chýbať piesne, ktorých ste autorkou. Akú úlohu budú zohrávať? Budú posúvať dej dopredu, alebo pôjde skôr o prvok umocnenia atmosféry?

Andrea: Aj aj. Skladám 6 piesní pre postavy, ale aj scénickú hudbu, ktorá bude niesť zopár leitmotívov, ktoré nám pomôžu vytvárať napätie, podfarbovať atmosféru, upozorňovať na rôzne javy, či dokonca pre pozorných divákov i predpovedať dej.

Čím je podľa vás táto rozprávka aktuálna pre súčasného diváka?

Tomáš: Podtitul, ktorý ma text v mojom wordovskom dokumente, je ,,Rozprávková ilúzia o láske, ktorá všetko prekoná.“ Táto ilúzia bude potrebná a vždy aktuálna. 

Čo vám napadne, keď sa povie Kráska a zviera?

Andrea: Že v každom z nás je skrytá kráska aj zviera – my svojimi skutkami vytvárame to, kým v danom momente sme. Nikto sa však zlý sám o sebe nerodí...Objaviť krásu v tom druhom ( i v sebe) môžeme len cez úprimnú lásku bez predsudkov a súdenia.

Inscenáciu z verejných fondov podporil Fond na podporu umenia, ktorý je hlavným partnerom projektu.

Vianoce, ktoré (ne)dojímajú

Vianočný zázrak, foto: SDKSVNR

December predstavuje ten mesiac v roku, s ktorým sa najčastejšie spájajú slová ako sľub, želanie, láska, prianie a...zázrak. Dokážeme si predstaviť ideálnejší mesiac, v ktorom by sa sny a zázraky mohli stať skutočnými? Aj to môže byť jeden z dôvodov, prečo sa Staré divadlo Karola Spišáka v Nitre rozhodlo zaradiť do svojho repertoáru vianočnú rozprávku pre rodiny s deťmi. Inscenácia Vianočný zázrak vznikla na motívy mimoriadne úspešnej detskej knihy Vianočné mystérium od nórskeho spisovateľa Josteina Gaardera.

V knihe sa čitateľ zoznamuje s chlapcom Joachimom, ktorý prostredníctvom adventného kalendára postupne odkrýva príbeh nórskeho dievčatka Elisabet, ktoré sa v jeden deň stratí v obchodnom dome a úplnou náhodou sa ocitne medzi tými, ktorí sa vracajú späť v čase, aby boli v Betleheme pri narodení Jezuliatka. Prelínanie dvoch časových (prítomnosť Joachima vs. putovanie Elizabet v čase) a priestorových línií príbehu (Elisabet opúšťa hranica Nórska a spoznáva nové krajiny) predstavuje pre inscenátorov veľkú výzvu. 

Režisér Jozef Krasula sa rozhodol pre rozdelenie javiskového priestoru na tri časti. Vľavo sa nachádza stôl so stoličkami, ktorý plní funkciu rodinného priestoru - samotný Joachim a jeho rodičia tam spoločne večerajú. Vpravo je umiestnená Joachimova posteľ, ktorá dopĺňa priestor rodinného domu. Stred javiskového priestoru upriamuje pozornosť na príbeh Elisabet (Martina Slobodová) - na otáčavom javisku putuje spolu s ostatnými postavami, ktoré stretáva, do Betlehema. Pred zrakmi divákov sa tak odohrávajú dva príbehy: na jednej strane je to Joachim (Miroslav Bakura), odhaľujúci príbehy z kalendára, a potom je to Elisabet, putujúca s Anjelom, Pastierom a ďalšími postavami do hlbokej minulosti. Scénograf Peter Janků vytvára putovanie časom prostredníctvom plátna, na ktorom sú znázornené dobové fotografie opisovaných krajín (Jeruzalem, Nórsko, Grécko). Samotná ilúzia putovania je znázornená aj chôdzou na otáčavom javisku, kedy sa postavy vracajú v čase. Návrat v čase sa okrem toho realizuje aj prostredníctvom zlatých čísel, umiestnených na ľavej strane tabule. Z množiny všetkých prítomných čísel si Anjel (Jana Labajová) vždy vyberá tie, ktoré sa spájajú s najvýznamnejšími rokmi v histórii ľudstva (napríklad rok 70 - Prvá židovská vojna) a následne ich umiestni na pravú stranu tabule. Zo scénografickej zložky ešte môžeme spomenúť využitie farieb. U Joachimovej rodiny je všetko ladené do červenej, na základe čoho vieme jasne identifikovať, že sa dej odohráva počas vianočného obdobia (červený obrus na stole či červený paplón s vankúšom v Joachimovej posteli). Peter Janků vytvára kostýmy, ktoré korešpondujú s konkrétnymi postavami. Pri postave Anjela využíva svetlé farby (s typickými bielymi, páperovými krídlami). Nevinnosť a dievčenská roztopašnosť Elisabet je umocnená svetloružovými šatami s veľkou mašľou na chrbáte. Zaujímavo vyriešený je kostým Potkaniara - Roman Valkovič (v alternácii s Lukášom Púchovským) má dlhý, čierny kabát, na ktorom sú našité plyšáky potkanov z Ikey. 

Joachima stvárňuje Miroslav Bakura. Mladého chlapca kreuje ako mimoriadne zvedavú bytosť, čo môžeme vidieť napríklad vtedy, keď sa skryje pod paplón a baterkou si svieti na príbeh zo zázračného adventného kalendára. Michal Kalafut ako Joachimov otec vystupuje v role zodpovedného, dospelého muža. Na začiatku nechápe synovu zanietenosť nad kalendárom, no ľahko podlieha jeho nadšeniu (až tak, že im obom musí matka vziať počas spoločnej večere kalendár). Danica Hudáková nemá priestor na výraznejšie kreovanie postavy - hrá typickú matku, ktorá pečie, ukladá príbor a kontroluje syna, či spí. Jana Labajová vyjadruje prostredníctvom Anjela skúsenosti, prameniace z veku (čo sa odzrkadľuje počas prehovorov, v ktorých oboznamuje s históriou sveta). Hoci nad roztopašnosťou Elisabet prevracia oči, chráni ju a má s ňou trpezlivosť (keď si musí spomenúť na ich spoločnú cestu). Martina Slobodová je v úlohe dievčatka Elisabet detsky naivná, občas trucuje, no nechýba jej dávka spontánnosti, zvedavosti a humoru, vďaka čomu pôsobí jej postava mimoriadne živo a plasticky. Ani ostatní herci a herečky (Ivan Gontko, Rudo Kratochvíl, Rúth Dolanová) za svojimi kolegami v hereckých výkonoch nezaostávajú. 

Inscenácia však napriek presvedčivým hereckým výkonom naráža na niekoľko úskalí. Vo Vianočnom zázraku absentuje moment prekvapenia. V inscenácii totiž niekoľkokrát zaznie, kam Elizabet spolu s ostatnými (Anjel, Pastier a ďalší) putujú. Záverečná scéna, v ktorej sa pred zrakmi divákov odkryje opona a následne uvidia veľké makety s motívom Betlehema, sú viac-menej iba zavŕšením konca príbehu. Inscenačný tím by si okrem toho mal dávať pozor na detaily - vidíme to na začiatku, keď si Joachim večer líha do postele, a keď ráno vstáva, má na nohách obuté topánky. Nelogicky pôsobí aj scéna rodinnej večere, počas ktorej jednotliví príslušníci (mama, otec, Joachim) krájajú jedálenským príborom linecké koláčiky (pričom tomu predchádza šúľanie cesta na slávnostnom stole). 

Je mimoriadna škoda, že v rozprávke nebola skoro vôbec prítomná práca s bábkami. Objavujú sa iba dvakrát - keď Pastier (Rudo Kratochvíl) animuje ovečku, a po druhýkrát v scéne Rajskej záhrady, kde sú prítomné bábky Adama a Evy. Ide o akúsi zrýchlenú verziu vytvorenia muža a ženy, v ktorej nechýba plyšový had. Hoci má rozprávka Vianočné mystérium javiskový potenciál, v inscenačnom spracovaní Starého divadla Karola Spišáka v Nitre sa vytratilo to najpodstatnejšie - emócia. 

Autor: Jostein Gaarder

Preklad: Milan Žitný

Dramaturgia: Ladislav Tischler

Výber hudby: Jozef Krasula

Scéna a kostýmy: Peter Janku

Réžia: Jozef Krasula

Hrajú: Martina Slobodová, Jana Labajová, Miroslav Bakura, Ivan Gontko, Rudo Kratochvíl, Danica Hudáková, Michal Kalafut, Lukáš Púchovský / Roman Valkovič, Rúth Dolanová

Vianočný zázrak, foto: SDKSVNR

Vianočný zázrak, foto: SDKSVNR

Vianočný zázrak, foto: SDKSVNR

Vianočný zázrak, foto: SDKSVNR

Vianočný zázrak, foto: SDKSVNR

Vianočný zázrak, foto: SDKSVNR

Prasatá žijúce medzi nami

Farma zvierat, foto: SDKSVNR

Písal sa rok 1936, keď sa George Orwell zapojil ako dobrovoľník do španielskej občianskej vojny. Proti sebe bojovali ľavicoví Republikáni (predstavitelia oficiálnej vlády Španielskej republiky) a pravicoví Nacionalisti (nacistické Nemecko a fašistické Taliansko). Orwell bojoval na strane Republikánov. Vojna skončila víťazstvom nacionalistov, ktorí sa pustili do radikálneho ,,čistenia" od všetkého komunistického, čo sa nachádzalo v španielskej spoločnosti, dôsledkom čoho boli zničené archívy, neprávom väznení jednotlivci či hromadné popravy. Orwell bol priamym svedkom intríg a fanatizmu, ktoré predstavovali jednotlivé zložky ľavice. Práve všetko to, čo videl, ho inšpirovalo k napísaniu románu Zvieracia farma (1945).

Autor v tomto diele podáva kritiku totalitného režimu, pričom si za miesto deja vyberá netradičné miesto - farmu pána Jonesa. Zvieratá na základe impulzu kanca Majora vyženú svojho pána, pričom sa vedenia farmy ujmú kance Snehuliak a Napoleon. To, čo je na začiatku vykreslené v optimistických farbách (veselé spolunažívanie, radosť z práce, nové pravidlá) sa však postupne mení na falošnú hru, ktorej jediný cieľ spočíva v hromadení moci prítomných prasiat. Autor tu vynikajúcim spôsobom vykresľuje vlastností ľudí, premietnutých na konkrétnych zvieratách, a tiež to, čoho všetkého sú schopné. Ak si k tomu pripočítame súčasnú spoločenskú situáciu, uvedomíme si, že niet výstižnejšieho diela, ktoré by poukazovalo na kritiku politickej moci. A práve to predstavuje jeden z hlavných dôvodov, prečo sa Staré divadlo Karola Spišáka v Nitre rozhodlo uviesť dramatizáciu tejto politickej satiry pod názvom Farma zvierat do svojho repertoáru v aktuálnej sezóne 2017/2018. Réžie sa ujal Peter Chmela, ktorý sa minulú sezónu podpísal pod úspešnú monodrámu Klammova vojna.

Scéna, ktorú pre nitrianske divadlo navrhla Zuzu Hudek, predstavuje typickú farmu na dedine. Na pravej strane javiska vidíme kôpku slamy, za ktorou sa týči maketa dreveného domu. Na ľavej strane je prítomná drevená búda na kolieskach, ktorá má viacero využití - slúži nielen ako konský záprah, ale predstavuje aj priestor, na ktorom sa odohrávajú útoky. Zvieratá a samotný farmár predstavujú v týchto mizanscénach malé drevené makety, ktoré sú prostredníctvom videokamery snímané na obrazovkách. Vo využití videokamery vidíme teda presah do súčasnosti. Inscenátorom išlo pravdepodobne o detailné zachytenie súboju na malom priestore, no je otázne, či pre oko diváka nebolo tých vnemov naraz až príliš veľa (dianie na javisku vs. dianie prostredníctvom kamery). Naopak, využívanie videokamery má svoje opodstatnenie napríklad v mizanscénach, v ktorých predstavitelia zvierat (bábkoherci) sledujú na premietacom plátne vyhlásenie svojich vodcov. Okrem toho, keď na javisku nie sú prítomné žiadne zvieratá, tak práve záznam z videokamery je to jediné, prostredníctvom čoho sa dostáva divák do pomyselného zákulisia farmy. Dôležitú úlohu zohráva aj drevený dom, v ktorom pôvodne býval farmár Jones (no po jeho vyhnaní ho obsadia prasce so psami). Dom s jedným oknom sa stáva priestorom, v ktorom si prasce užívajú plody svojej ,,práce" a kde porušujú všetky pravidlá, ktoré majú dodržiavať zvieratá. Porušovanie pravidiel sa deje za oknom domu, v ktorom prostredníctvom tlmeného osvetlenia vidíme tiene prasiat a ich úkonov (napríklad žranie jabĺk). 

Režisér Peter Chmela volí také výrazové prostriedky, v ktorých sa jasne odzrkadľuje prostredie farmy. Vidíme to napríklad vtedy, keď Napoleon kŕmi zvieratá - zo sáčku im do papúľ vhadzuje burizóny. Mnohým zvieratám vypadávajú z papúľ na zem, z ktorej ju následne lížu. Žranie jabĺk u prasiat nadobúda na scéne naturálnu podobu - bábkoherci si na striedačku odhrýzajú veľké kusy, ktoré rýchlo prehĺtajú (a občas aj vypľúvajú). Chmela sa nebojí riskovať, čo môžeme vidieť vo využití videokamery, prostredníctvom ktorej Havran (Miroslav Bakura) spolu s Mačkou (Henrietou Kollárikovou) snímajú zábery diania na scéne. V niektorých mizanscénach dokonca vystupujú ako reportéri komerčnej televízie, ktorí sa zvierat pýtajú na ich pracovnú (ne)spokojnosť. 

Zuzu Hudek sa tiež postarala o vytvorenie kostýmov, masiek a bábok. Kostýmy bábkohercov jasne odzrkadľujú konkrétne zvieracie prototypy. Tak napríklad Sliepka v podaní Martiny Slobodovej má na sebe pásikavé tričko bez ramienok, červeno-bielu-žltú strapcovú sukňu. Celkový výzor umocňujú rukávy s pestrofarebnými strapcami a svetlohnedá čiapka s oranžovým chocholom. Ďalej Ovečka Jany Labajovej má na hlave hnedú brčkavú čiapku s ušami, pásikavé tričko a svetlé nohavice s nazberkanými kúskami bielej a hnedej látky, ktoré predstavujú vlnu. Bábkohercom v úlohách prasiat nechýbajú veľké svetlohnedé nohavice s nízkym sedom, ktoré predstavujú veľké bruchá. Keďže mnohé zvieratá sú párnokopytníky, Hudek vytvorila drevené palice pripomínajúce kopytá, prostredníctvom ktorých sa bábkoherci v úlohách zvierat pohybujú v priestoroch farmy. Prispieva to tak k hodnovernosti konkrétnych typov zvierat. Samotný výzor umocňuje aj pohybové a mimické stvárnenie bábkohercov. Ako jeden príklad za všetky môžeme spomenúť Martinu Slobodovú v postave Sliepky. Hlavu vykrúca z jednej strany na druhú, pričom má oči stále vypučené. Ako predstaviteľka Sliepky využíva typické kotkodákanie, ktoré strieda so skákaním na slame. Veľmi pôsobivá je v časti, keď si úzkostlivo chráni svoje vajíčka - trhanými pohybmi našľapuje po zemi, a keď si ľahne do slamy, stále pozoruje okolie. Chráni svoje vajíčka, nepripustí, aby sa k nim dostal niekto cudzí. Jej kotkodákanie už nie je také škrekľavé, ako bolo na začiatku. Všetci bábkoherci však hodnoverne prispievajú k stvárneniu svojich zvieracích charakterov.  

Staré divadlo Karola Spišáka v Nitre vstúpilo do novej sezóny s kontroverzným titulom, ktorý je však v súčasnej situácii viac než potrebný. Titul určený pre divákov od pätnástich rokov upriamuje pozornosť na to, ako rýchlo sa človek stáva bábkou v rukách tých, ktorí pociťujú smäd po moci. Na začiatku sú prísľuby plné ambícií, na ktorých nenájdeme žiadne pochybnosti. Postupom času sa však z prísľubov stávajú iba abstraktné pojmy. Kde sa podela čestnosť? Morálka? Dodržanie sľubu? A dokedy budeme iba bábkami v rukách tých, ktorí si svoju moc vybudovali na klamstvách a zamlčaných pravdách? Farma zvierat nastoľuje dôležité otázky, ktorých odpovede máme v rukách my sami. A je len na nás, ako odpovede presunieme z divadelnej sály do reálneho sveta. 

Farma zvierat, foto: SDKSVNR

Farma zvierat, foto: SDKSVNR

Farma zvierat, foto: SDKSVNR

Farma zvierat, foto: SDKSVNR

Farma zvierat, foto: SDKSVNR

Farma zvierat, foto: SKDSVNR

Autor: George Orwell

Autor adaptácie: Guy Masterson

Dramaturgia: Petra Babulícová a kolektív tvorcov inscenácie

Dramaturgická spolupráca: Petra Zichová

Pohybová spolupráca: Magdaléna Čaprdová

Hudba: Zdeněk Dočekal

Scéna, kostýmy, bábky, masky: Zuzu Hudek

Asistentka scénografky: Tereza A. Hudáková

Réžia: Peter Chmela

Obsadenie: Radovan Hudec, Michal Kalafut, Lukáš Púchovský, Rudo Kratochvíl alebo Juraj Haviar a. h., Jana Labajová, Martina Slobodová, Oľga Schrameková alebo Danica Hudáková, Henrieta Kolláriková, Roman Valkovič, Miroslav Bakura, Michaela Liptáková a. h., Radoslav Konečný a. h., Jozef Horvát
Premiéra: 13. októbra 2017