„Komenský prišiel medzi nás až neskôr“

                                                                      foto: naivnidivadlo.cz

V rozhovore s umeleckou šéfkou Naivného divadla a režisérkou Michaelou Homolovou sa dozviete o inšpiračných zdrojoch inscenácie Kabinet zázraků neboli Orbis Pictus, ako prebiehal proces tvorby, či o tom, ktorý zo živlov je pre ňu najpríťažlivejší.

Kde sa vzal prvotný impulz k vytvoreniu inscenácie Kabinet zázraků neboli Orbis Pictus?

Podnet prišiel od dramaturga Vítka Peřinu. Bavili sme sa o tom, že by sme radi vytvorili inscenáciu pre najmenšie deti, kde by sa im divadelným jazykom predstavil náš svet – javy, veci, bytosti. Objavovať všetko, čo nás obklopuje, či už prirodzene alebo stvorené človekom. 

Ďalším dôležitým impulzom bol nápad scénografa Honzu Bažanta inšpirovať sa starými kočovnými bábkarmi a ich panorám postavených na princípe Thatrum mundi. Ukazovali rôzne svetové objekty, udalosti, či prírodné zaujímavosti pomocou iluzívnych výjavov, ktoré sa obvykle predvádzali po predstavení marionetovej hry. Odtiaľ bol už len krôčik k prebádaniu sveta všetkých starých bábkarských trikov a kúziel a tiež k skúmanie objektov, ktoré kedysi tvorili základ zbierok kabinetov kuriozít. 

Všetky zdroje majú spoločnú túžbu po poznaní a prebádaní nášho sveta, ktorú, myslím, má v sebe prirodzene každý človek a najmä dieťa.

Inšpirovali ste sa učebnicou Jána Amosa Komenského. Čo vás na nej zaujalo?

Komenský prišiel medzi nás až neskôr. Spočiatku sme sa snažili predovšetkým o výtvarné a obrazové naplnenie jednotlivých častí inscenácie. Vedeli sme, že až budeme mať hotové obrazy, pridáme k nim i nejaký text, ktorý jednotlivé „kapitoly“ uvedie, okomentuje či doplní. Chceli sme sa vyjadrovať výstižne a jednoducho. Zároveň sme niekde podvedome tušili, že jazyk nemôže byť úplne obyčajný, ale mal by znieť trochu archaicky, aby to ladilo s vizuálnou stránkou inscenácie, ktorá odkazuje k minulým dobám. 

V pláne bolo, že Vítek texty napíše na mieru jednotlivým obrazom. A niekde v procese tvorby Honza vyslovil: “Ignis ardet, urit, cremat.“, čo je veta o ohni z Orbis Pictus. A bolo rozhodnuté, nebolo treba nič písať, náš text existoval už vyše tristo rokov. Samozrejme, že došlo k nejakým úpravám a Vítek aj niečo dopísal, ale základ tu bol a bol absolútne výstižný.

Komenského dielo je rozdelené do 150 až 153 tematických kapitol, ktoré obsahujú množstvo ilustrácií. Kniha oboznamuje čitateľa so základmi zemepisu, astronómie, fyziky, biológie človeka, živej i neživej prírody, umenia, etiky...Na základe akého kľúča ste pristúpili k selekcii jednotlivých tém?

Ako vyplýva z mojej predchádzajúcej odpovede – témy sme mali zvolené už dopredu. A to podľa jednoduchého kľúča – od živlov, cez prírodu, človeka, stroje až k vesmíru. Takže sme len našli tie správne časti textu a tie s malými úpravami priradili priamo k našim jednotlivým scénam.

Hlavnou témou inscenácie je objavovanie, resp. poznanie sveta prostredníctvom rôznych predmetov. Čo vás počas procesu tvorby prekvapilo? 

Inscenácia vznikala počas prvej vlny pandémie koronavírusu, v čase, kedy sme náhle zo dňa na deň nemohli hrať pre verejnosť, mohli sme „iba“ skúšať. Ale práve táto situácia spôsobila, že proces tvorby bol oveľa intenzívnejší a koncentrovanejší než obvykle. Ukázalo sa, že veci, ktoré by sa inokedy zdali ako nemožné, pretože na to jednoducho nie je čas (a niekedy ani energia), tak zrazu možné sú.

V inscenácii odkazujete na prírodné živly – vodu, vzduch a oheň. V čom sú pre vás príťažlivé?

Nepovedala by som, že sú pre mňa príťažlivé. Skôr ich vnímam ako absolútny základ všetkého. A keď chcete rozprávať o planéte Zem, musíte začať živlami. Aspoň ja si to myslím. A keby som si mala vybrať, ktorý zo živlov je pre mňa najpríťažlivejší, tak je to jednoznačne voda. A hlavne voda v pohybe – či už je to more, rieka, vodopád či potok, alebo dobrá teplá sprcha.

                                                                                  Za rozhovor srdečne ďakuje Mirka Košťálová

Rozhovor vznikol pri príležitosti festivalu Divadlo európskych regiónov v Hradci Králové 2021. Text bola publikovaný vo festivalovom časopise Hadrián. 

                                                           foto: naivnidivadlo.cz

                                                                foto: naivnidivadlo.cz

                                                               foto: naivnidivadlo.cz

„Chtěl jsem narušit různá poetická očekávání“

                                                                        foto: draktheatre.cz

Šípková Ruženka, Jakub Vašíček a Divadlo DRAK. Kombinácia, ktorá rozhodne vzbudzuje zvedavosť. Bola som potešená, že som sa o mojej obľúbenej rozprávke mohla porozprávať práve s umeleckým šéfom a režisérom Jakubom Vašíčkom. Prečo sa rozhodol inscenovať Šípkovú Růženku ako maňuškovú grotesku? Ako vníma motív času? A chcel by zaspať na sto rokov ako Ruženka?

 

Kedy ste prvýkrát čítali rozprávku o Šípkovej Ruženke?

Šípkovou Růženku mi poprvé četla určitě moje maminka. Pravděpodobně někdy začátkem 80. let.

 

Čo vás fascinuje na tomto príbehu?

Mám rád iniciační příběhy a rád je také inscenuji. Růženka se tak zařadila po bok Hamleteena, Miloše Hrmy, Bílého Tesáka či Jacka, Hucka a Carolyne. Nejblíže má ovšem k Jitřence z pohádky O bílé lani.

 

Je podľa vás Ruženka aktívnou, alebo skôr pasívnou postavou?

To je velmi zrádný dotaz, zejména má-li na něj odpovědět muž ženě. Přesto si myslím, že nevyhnutelná osudovost tohto příběhu spěje spíše k pasivitě. Ale umím si představit i řadu jiných interpretací.

 

V tejto rozprávke je dôležitý motív času. Pre inscenátorov predstavuje výzvu, nakoľko sto rokov spánku sa dá znázorniť rôznymi spôsobmi. Ako ste vnímali toto dlhé časové obdobie z pohľadu režiséra?

Vycházeli jsme z psychologického výkladu Růženky a alespoň ten náš tvrdí, že oněch sto let má být Růženka chráněna a absolutně nedostupná, a po těch sto letech ochrany je vnitřně připravená, dospělá a způsobilá ku vztahům. Oněch sto let tedy vnímám jako čas symbolický a nemyslím si, že musejí reálně uplynout.

 

Témou „drakovskej“ Ruženky je rodičovský strach, ktorý sa dostáva do kontrastu s dospievaním hlavnej hrdinky. Čo vás viedlo k takémuto inscenačnému kľúču?

Myslím si, že o vztazích mezi rodiči a dětmi, potažmo mezi generacemi svým způsobem vyprávějí všechny iniciační příběhy. 

 

Prečo ste sa rozhodli inscenovať Šípkovú Ruženku ako maňuškovú grotesku?

Po pohádce O bílé lani jsem chtěl k podobné látce přistoupit kontrastně a možná i narušit různá poetická očekávání.

 

Jedným z vašich inšpiračných zdrojov bol aj psychoanalytický výklad tejto rozprávky od Bena Bettelheima. Čím vás zaujal?

Na tomto výkladu je zajímavé, že má vysvětlení pro každý detail té pohádky a zároveň ten obraz, který se z těchto drobných detailů skládá, dává jasný a čitelný smysl. Nemohu ho posoudit odborně, ale divadelně ho rozhodně využít lze.

 

Na Medzinárodnom festivale divadla pre deti Banja Luka 2020 ste za túto inscenáciu získali ocenenie v kategórii Najlepšia réžia. Čo to pre vás znamená?

Ta situace byla velmi bizarní, neboť jsem to ocenění obdržel za nejtužšího Covidu. Vůbec jsem si v tu chvíli neuvědomil, že záznam Růženky se promítá na nějakém festivalu, takže ta zpráva pro mě znamenala velmi nečekanou radost.

 

Čo vám napadne ako prvé, keď sa povie „divadelný festival“?

Že už ani nevím, co to je.

 

Pamätáte si, kedy ste prvýkrát navštívili Medzinárodný festival divadla európskych regiónov v Hradci Králové?

No určitě někdy v prváku nebo druháku na DAMU.

Ako vnímate existenciu festivalových časopisov?

Velmi pozitivně.  Mám rád jakoukoli reflexi.

 

Aké máte ďalšie plány do budúcnosti?

Plánů je spousta. DRAK čeká, doufejme, spousta hraní a zkoušení. Chystáme se hostovat v plzeňské Alfě. A doufám, že se ještě do konce roku podaří nějakou rychle nazkoušenou údernou skopičinou oslavit výročí Buchet a loutek a našeho divadla Športniki.

 

Chceli by ste zaspať na sto rokov ako Šípková Ruženka?

Neboť se jedná o symbolický čas, tak klidně i déle.

Rozhovor vznikol pri príležitosti festivalu Divadlo európskych regiónov v Hradci Králové 2021. Bol publikovaný vo festivalovom časopise Hadrián. 

                                                                    foto: draktheatre.cz

                                                                   foto: draktheatre.cz

                                                                   foto: draktheatre.cz

Kráľovský radca zavítal do Španej doliny (reflexia z divadelného festivalu ŠpanDiv)

Priadka a kráľ, foto: facebook.com - Divadlo pod balkónom

Počas augustového víkendu (15. a 16. augusta 2020) sa v prostredí Španej doliny uskutočnil 17. ročník divadelného festivalu ŠpanDiv. Kultúrne podujatie tento rok predstavilo produkcie Divadla pod balkónom, Harry Teater a Potulného dividla J+T. Nakoľko som ešte nemala možnosť oboznámiť sa s tvorbou Divadla pod balkónom a jeho ďalšej scény, Harry Teater, rozhodla som sa vo svojej reflexii upriamiť pozornosť práve naň. 

„V každej správnej truhlici býva rozprávka“

Štefan Šmihla kladie v scenári dôraz na samotný proces rozprávky. Ján Haruštiak totiž prichádza na javisko ako predavač látky spolu s truhlicou po boku. Práve tento scénický predmet je spúšťačom uvažovania o podobe rozprávky, pretože ako tvrdí herec a zároveň režisér predstavenia Ján Haruštiak: „V každej správnej truhlici býva rozprávka.“ Otázky sú pre detských divákov formulované stručne a jasne: Kto tam bude vystupovať? Kde sa bude odohrávať? Na základe dialógu s nimi vzniká rozprávka Priadka a kráľ, v ktorej nechýbajú záporné postavy (záhadný cudzinec, kráľovský radca). Cudzinec vstúpi do kráľovstva, okolo kráľovho trónu obkrúti povraz a rozsype pšenicu. V snahe zistiť, čo to má znamenať, požiada vládca ríše o pomoc radcu, ktorý napokon ujde s truhlicou plnou zlata. Kráľovi pomáhajú pátrači (detskí diváci). Problém napokon vyrieši usilovná priadka, ktorá mu prezradí, čo mali znamenať všetky cudzincove symboly. Okrem toho, pomôže mu uvedomiť si, akí dôležití sú poddaní, nakoľko majú schopnosť ochrániť kráľovstvo pred vypuknutím vojny. Hoci končí rozprávka šťastne – zásnubami kráľa a priadky, zlo v podobe kráľovského radcu, ktorý utiekol s truhlicou zlata, ostane nepotrestané, pričom samotná priadka sa dokonca prizná, že mu pomohla ujsť (priadka mu pomocou nitky kolovrátku pomôže, aby mohol napraviť svoje zlé skutky). Záver o múdrej priadke preto vyznieva rozpačito. Napriek tomu považujem samotný koncept inscenácie „rozprávka o rozprávke“ za zaujímavý, nakoľko Ján Haruštiak vďaka vhodne zvoleným otázkam prebúdza v deťoch predstavivosť a zvedavosť. Dáva im najavo, že sú jeho rovnocennými partnermi.

Júlia Haruštiaková vytvorila viacero druhov bábok: prstové, plošné a manekýna. Kráľovský radca (plošná bábka) má dokonca dve podoby veľkosti: väčšiu a menšiu, pričom druhá z nich sa používa počas putovania lesom. Výtvarníčka takýmto spôsobom zdôrazňuje jeho čoraz väčšiu vzdialenosť od zámku. Kráľ (manekýn) zaujme svojou veľkosťou, v dôsledku čoho vyniká jeho spoločenský status (vládca krajiny). Realistická scéna Júlie Haruštiakovej s maľovanými kulisami reprezentuje dva typy prostredí: kráľovskú komnatu a po zdvihnutí červenej opony izbu priadky s dominujúcou bielou farbou. Nechýbajú kolovrátok a nite. Súčasťou predstavenia sú aj piesne, ktoré slúžia na umocnenie atmosféry. Vďaka rýmovej schéme sú ľahko zapamätateľné (texty: Ján Haruštiak, hudba: Pavol Korduliak).

Mária Olejníková je v postave Priadky veľmi pôvabná, jej prejav pôsobí prirodzene. Stvárňuje múdru a usilovnú Priadku, ktorá si uvedomuje dôležitosť práce. Kladie dôraz aj na pomoc iným, nakoľko spriada tri nitky naraz, pričom jednou má schopnosť hojdať deti, druhou pomáha tým, ktorí sa dostali do nepriaznivej situácie, a treťou tká súkno, aby mala z čoho žiť. Potulný predajca látok je v javiskovej interpretácii Jána Haruštiaka vtipný a uvoľnený. Okrem toho dokáže nadchnúť deti pre tvorbu rozprávky. Haruštiakov Kráľ je prísny, miestami spontánny a nedôverčivý. Vďaka Priadke v sebe objaví nehu a náklonnosť.

Činoherno-bábková rozprávka pre deti predškolského a školského veku s detektívnymi prvkami (hľadanie kráľovského radcu, snaha zistiť, čo znamenajú cudzincove symboly) akcentuje úprimnosť a pracovitosť. Poukazuje tiež na to, že v živote je dôležité nevzdávať sa a používať rozum.

,,Chyť ma, ty tuk!"

Autor scenára a režisér Martin Vanek sa inšpiroval rovnomennou rozprávkou o Jankovi a Marienke a vytvoril svojbytnú javiskovú interpretáciu. Na rozdiel od klasickej predlohy, v ktorej Janko nalieha na matku, aby ju so sestrou pustili do lesa na jahody, na čo matka napokon privolí, tak v „banskobystrickej“ verzii ich matka vystríha, aby mačku neťahali za chvost. Okrem toho, toto zviera nachádza matka počas upratovania v práci, čím Vanek aktualizuje pôvodnú predlohu, keďže dej nie je situovaný výhradne do prostredia prírody. Keďže v pôvodnom texte našli medovníkový domček súrodenci sami, pretože sa stratili v lese, v inscenácii je hýbateľom deja mačka, ktorá ich vyláka z domu. Vanek vložením postavy mačky do rozprávky akcentuje vzťah medzi človekom a zvieraťom, respektíve, čo sa stane, ak mu bude ublížené (ťahanie za chvost realizuje Janko, neposlúchne matkinu prosbu). V tejto rozprávke prechádzajú vývojom dve postavy: vyššie spomenutá mačka, ktorá je spočiatku prefíkaná, si počas rozhovoru s myšou uvedomí, že ježibaba ju len využíva, a preto sa ju rozhodne hodiť do pece (na rozdiel od klasickej rozprávky, v ktorej tento akt vykonajú súrodenci). Hýbateľmi deja sú v tomto prípade zvieratá, v dôsledku čoho je v úzadí vzťah súrodencov a ježibaby.

Scéna Michala Lošonského je minimalistická a funkčná. Ľavej časti dominuje skrinka s nápisom Detský kútik, ktorá sa po otočení premení na medovníkový domček (farebné šuflíky reprezentujú množstvo sladkostí). Pravú časť pódia reprezentuje ďalšia skrinka, tentokrát s nápisom Straty a nálezy. Práve tam skončia Janko a Marienka, keď ich mačka naláka von z domu. Nápisy na skrinkách evokujú prostredie inštitúcie, keďže matka súrodencov je upratovačkou. V inscenácii sa využíva viacero druhov bábok, ktoré navrhla Júlia Haruštiaková: realistickí manekýni (Janko a Marienka), prstová bábka (myš) a látková bábka čiernej mačky s veľkým bruchom. Texty piesní, ktoré napísali Ján Haruštiak spolu s Martinom Vankom, sú rytmické, ľahko zapamätateľné, čo umocňuje aj hudba Bela Felixa.

Juraj Haviar kreuje Janka ako neposedného a provokatívneho chlapca, ktorý nemá žiadne zábrany. Až po traumatizujúcom zážitku v prítomnosti ježibaby (chce ho vykŕmiť a upiecť) si uvedomí dôsledok svojich činov (keby neťahal mačku za chvost, nevylákala by ich von). Ježibabu kreuje ako falošnú, pahltnú a sebeckú ženu. Výsledný dojem je umocnený kostýmom ladeným v ružových farbách (parochňa, klobúk, ružovo-biely sveter). Silvia Zaprihač Pavličková prepožičiava Marienke rozhodnosť, duchaprítomnosť a múdrosť, čím tvorí Jankov protipól.

Napriek vyššie spomenutým modifikáciám (matka-upratovačka, mačka-aktívny subjekt, zvýraznený vzťah medzi deťmi a zvieratami) je posolstvo rozprávky zachované: je dôležité rešpektovať rodičov, priznať si vlastnú chybu. A neubližovať zvieratám. 

„Nikam nechodím bez mrkvy“

Juraj Haruštiak napísal scenár o dvoch škriatkoch-kamarátkach, ktoré putujú po svete vďaka veľkému gramofónu, Časostroju. Ich cieľom je nájsť si priateľov. Muzikál pre deti od troch rokov pod názvom Fónka a Tónka z Gramofónie je vo festivalovom plagáte charakterizovaný aj týmito slovami: „Radi tancujete, bádate, cestujete a spievate? Tak potom je tu čas, vydať sa na objaviteľskú cestu s Fónkou a Tónkou...“ Rada by som upriamila pozornosť na fakt, že nejde o dobrodružnú cestu v pravom slova zmysle, nakoľko kamarátky nestretávajú iné bytosti a nezdolávajú ani prekážky. Ide skôr o vnútornú cestu, ktorá má obe dievčatá doviesť k uvedomeniu si hodnoty priateľstva. Fónka (Silvia Zaprihač Pavličková) a Tónka (Barbora Bušovská) na príklade vzájomného vzťahu predstavujú deťom, na čom by malo byť založené priateľstvo, prečo je dôležité konzumovať zeleninu, či vykonávať telesnú aktivitu. Texty piesní Jána Haruštiaka a jednej od Petra Butkovského dopĺňajú dialógy a sú ľahko zapamätateľné. Hudba Bela Felixa, Pavla Korduliaka a Juraja Haška je energická a podporuje hravý rozmer priateľstva.

V kombinácii s jednoduchou choreografiou vzniká uvoľnená a veselá nálada, ktorú herečkám nepokazil ani výdatný dážď. Herečky sa výborne dopĺňajú – kým Silvia Zaprihač Pavličková kreuje Fónku ako rozumného, miestami výbušného škriatka, tak Tónka je v javiskovej interpretácii Barbory Bušovskej naivnou, hanblivou a pahltnou, avšak ochotnou priznať si chybu a poučiť sa z nej. Spolu tvoria energické duo, ktoré zapája detských divákov do javiskovej akcie (recept na tortu, cvičenie s Tónkou a pod.). Nielen energia herečiek prispieva k výslednému tvaru. Scéna Sone Mrázovej, maľovaná opona s farebnými činžiakmi, veľká červená debna s otvorom pre gramofón, či rôznofarebné kostýmy herečiek, umocňujú samotný koncept inscenácie, a to tešiť sa z prítomného okamihu a uvedomiť si, že keby sme boli všetci rovnakí, svet by prišiel o veľa zaujímavých odtieňov.

Fónka a Tónka z Gramofónie, foto: facebook.com - Divadlo pod balkónom

„Olympiáda vo varení zeleninovej polievky“

Tak ako v prípade Priadky a kráľa, aj tu zvolili tvorcovia koncept „rozprávka o rozprávke“. Peter Butkovský napísal scenár o malom psovi, ktorý sa cíti menejcenne kvôli nízkemu vzrastu. Opustí domov, aby všetkým dokázal, že je veľký. To je jedna línia príbehu. Tú druhú reprezentuje dospelá žena, ktorá sa stratila na stanici a zistí, že si vzala nesprávne kufre. V takomto duchu začína aj samotné predstavenie. Keď sa žena (Gabriela Janková) od detských divákov dozvie, že čakajú na divadelné predstavenie, sadne si k nim a na chvíľu sa stáva diváčkou. Keďže však na javisko nikto neprichádza, rozhodne sa vziať situáciu do vlastných rúk a stane sa rozprávačkou príbehu o Havovi Slavovi, ktorý sa cíti menejcenne kvôli svojmu nízkemu vzrastu. Okrem psa (plyšová realistická bábka) tu vystupujú ďalšie zvieracie postavy – mačka Annička (čierna plyšová bábka Kabelka), krava Dobroslava (maska s bielymi rohmi), sliepka a vlk (látkové, realistické bábky). Každé zo zvierat sprevádza hlavného protagonistu v určitej životnej etape. Prostredie domova zastupujú krava s mačkou a neznámu krajinu, do ktorej sa pes vyberie, aby všetkým dokázal, že je veľký, reprezentujú vlk so sliepkou. Predovšetkým vzťah medzi Slavom a vlkom je ukážkou rodiaceho sa priateľstva, nakoľko vlk nevie zavýjať a pes mu ochotne pomôže vyriešiť tento problém (lebo mu spadol kufrík na chvost).

Kristína Hroznová navrhla scénu, ktorej dominujú farebné, na seba naukladané kufre. Na jednej strane akcentujú motív putovania, no po ich otvorení vytvárajú prostredie, v ktorom sa pohybuje pes Slavo (kuchyňa, domáci dvor, neznámy les). Zmeny scény sa realizujú otočením malých farebných šiat na vešiakoch v kufri. Zozadu sú totiž na zelenej látke namaľované biele stromy, čím vzniká prostredie lesa.

Interakciu s detským divákom realizuje Gabriela Janková najmä na začiatku predstavenia a neskôr v súvislosti s prípravou zeleninovej polievky. Herečka dokáže plynulo prechádzať z jednej postavy do druhej a rozlíšiť ich na základe výrazových prostriedkov: maznavý hlas a mňaukanie (mačka), hlbšie posadené tóny (vlk), či krava (dlhšie pauzy medzi slovami, hrubšie tóny).

Činoherno-bábková rozprávka pre deti predškolského a školského veku v réžii Jána Haruštiaka poukazuje na dôležitosť priateľstva, odvahu a v neposlednom rade zdôrazňuje dôsledky výsmechu, pričom z nich prináša poučenie (mačka si až po odchode uvedomí, ako jej pes chýba, a sľúbi, že ho už viac nebude provokovať).

 

„Antónia Melódia“

Scenár činoherno-bábkovej rozprávky pre deti predškolského a školského veku, Tajomstvo hracej skrinky, ktorý napísal Ján Haruštiak, má hudobnú tematiku. Prináša príbeh o stratených notách, ktoré sa snaží nájsť Antónia Melódia, majiteľka hracej skrinky. Keď jedného dňa zistí, že všetky tóny, na čele s tetou Notou Celou, zmizli, pustí sa do pátracej misie. Zistí, že v tom má prsty chlapec Tónko, ktorý tak falošne pískal, až ostatné noty rozbolela hlava, a keďže nevyhovel ich prosbe, aby prestal, ušli. Tónko si uvedomí svoju chybu a vydá sa na cestu, aby našiel stratené noty. Keď ich nájde, ospravedlní sa im a pozve ich domov, kde ich už čaká hudobná kapela.

Rozprávka v réžii Jána Haruštiaka má predovšetkým poznávaciu hodnotu, nakoľko deti sa učia rozlišovať jednotlivé hudobné nástroje na základe zvukov. Tak ako aj v iných predstaveniach Divadla pod balkónom, tak ani v tomto nechýba interakcia s detským divákom. Okrem samotného hádania hudobných nástrojov vytvárajú deti spojením rúk cestu, po ktorej putuje Tónko, či v závere napodobňujú hru na nástroje (gitara, klavír, violončelo, píšťala, saxofón, bicie). Rozprávka okrem toho kladie dôraz na uvedomenie si vlastnej chyby a následného ospravedlnenia sa.

Scéne Kristíny Hroznovej dominuje vysoká červená vyklápacia skrinka, čo umožňuje predstaviť jednotlivých členov hudobnej kapely (tóny do re mi fa sol la si), ktorá sa vrátila z amerického turné. Reprezentujú ich malé plyšové bábky s ružovými tvárami, červenými lícami a dlhými ušami, ktoré vytvorila Kristína Hroznová.

Antónia Melódia v hereckej interpretácii Márie Olejníkovej dokáže nadchnúť deti pre hudbu, citlivo s nimi spolupracuje, dokáže ich usmerniť. Je pozorná, spontánna, hravá, čo oceňujú najmenší diváci. Okrem toho pripomína živú notu, keďže jej kostýmu, ktorý navrhla Júlia Haruštiaková, dominuje čierna a biela farba. Ján Haruštiak prostredníctvom zakrytého vodenia animuje členov kapely a vytvára zvukovú kulisu, vďaka čomu vzniká ilúzia skrinky, ktorá dokáže hrať sama od seba.

Súčasťou predstavenia sú aj piesne, ktoré sprevádzajú dej. Ľahko zapamätateľné texty Jána Haruštiaka a Márie Olejníkovej zvádzajú k tancu najmä vďaka chytľavej hudbe Bela Felixa.

 

Drak, ktorý má alergiu na kvety

Pôvodný text Dráčik Hapčí od autorky Márie Olejníkovej upravil a prepísal Ján Haruštiak. V rozprávke sa prelína minulosť (legenda o lietajúcom drakovi alergickom na kvety) s prítomnosťou (kuchárka a kuchár pripravujú praženicu). Práve veľké modré vajce umiestnené na kuchynskom stole je spúšťačom rozprávania a následného predvádzania legendy o drakovi a princeznej, ktorí zachránili horiace kráľovstvo. Hlavnými hrdinami sú drak (plyšová látková bábka žlto-zelenej farby) a princezná Violka/ale všetci ju volajú Nezábudka (látková bábka). Kuchárka ju chce premenovať na Zdenku, pretože podľa nej je to oveľa vhodnejšie meno pre najkrajšiu z troch kráľových dcér. Kuchárka svojimi pohybmi paroduje eleganciu princeznej, čo tvorí východiskový bod rozprávania o dračej legende. Tá začína stretnutím draka s Nezábudkou, počas ktorého sa mu prizná, že sa nechce vydať za princa Vilibalda. Keď princ uvidí draka, rozhodne sa ho chytiť do siete, no princezná ho zachráni. Vilibald sa jej pomstí tým, že podpáli kráľovstvo. Našťastie, princezná s drakom to včas uvidia a môžu zasiahnuť, vďaka čomu sa im podarí uhasiť plamene. Zlo je v tomto prípade potrestané, nakoľko princ Vilibald skončí v ,,horúcich peklách“.

V inscenácii sa využívajú látkové a plošné bábky, ktoré vytvorila Kristína Hroznová. Plošné bábky sú prítomné v mizanscénach putovania (napr. princezná na hradných kopcoch, let na drakovi, Vilibaldova družina). Scéne dominuje veľký zelený stôl so závesom, ktorý asociuje kuchyňu (nechýbajú látkové hrnce rovnakej farby). Vysunutím plošných maľovaných dekorácií (hrad, kopce) vzniká prostredie kráľovstva. Hudba Bela Felixa spolu s textami Jána Haruštiaka umocňuje zábavnú a dobrodružnú atmosféru zároveň.

Ján Haruštiak je v role Rozprávača vzrušený, prežíva príbeh, k čomu patria aj nekoordinované pohyby a žiarivý odlesk v očiach. Draka kreuje ako mladého a odvážneho hrdinu. Kuchár je v jeho javiskovej interpretácii ľahkovážnym a spontánnym, čo sa najvýraznejšie prejavuje počas rozprávania o legende. Silvia Zaprihač Pavličková je v postave Kuchárky ironická, tvorí Haruštiakov protipól. Vďaka tónovej modulácii kreuje princeznú Nezábudku ako mladú a nevinnú dievčinu.

Rozprávka Dráčik Hapčí pre deti predškolského a školského veku kladie dôraz na priateľstvo, súdržnosť a odvahu. Vďaka interakcii s detskými divákmi vzniká kolektívny duch. Deti sa takýmto spôsobom učia vzájomnej spolupráci (podávanie vedra pri hasení požiaru, hra na slepú babu).

 

Šípková Ruženka v obchode s matracmi

Autor scenára a režisér Martin Vanek aktualizuje klasický príbeh Šípkovej Ruženky už samotnou lokáciou. Východiskovú situáciu predstavuje stretnutie pani Šípkovej a pána Ružu v obchode s matracmi. Pán  Ruža, majiteľ, sa snaží presvedčiť pani Šípkovú, aby si kúpila nový matrac. Ona však váha, a tak sa jej majiteľ rozhodne vyrozprávať príbeh o Šípkovej Ruženke, aby ju presvedčil. Inscenačný tím okrem toho aktualizuje pôvodnú predlohu aj prostredníctvom princa, ktorý prichádza prebudiť princeznú na bicykli, či darmi od sudičiek (princezná bude vynikať v matematike a tiež v zimných a letných športoch).

Scéna Michala Lošonského je ladená do pastelových farieb, najmä svetloružovej a bielej, ktorá vytvára nežnú a harmonickú atmosféru (záves s ružami okolo princezninej postele, kvietkovaná lampa). Z hľadiska výtvarného riešenia zaujme spôsob, akým je vyriešená prítomnosť sudičiek – reprezentuje ju veľký farebný dáždnik, okolo ktorých je zavesených dvanásť rôznofarebných papierových ruží. Scénické predmety sa nevyužívajú iba vo svojej primárnej funkcii, čím podnecujú predstavivosť detských divákov. Hlavných protagonistov príbehu reprezentujú bábky-manekýni, ktorí evokujú mladých, dospievajúcich ľudí. Ich oblečenie je súčasné (tričko a nohavice chlapca, ružovo-biele šaty princeznej z jemnej látky). Vďaka animácii Silvii Zaprihač Pavličkovej pôsobí Šípková Ruženka nesmierne subtílne a zároveň aj vtipne (prehliadka rôznych plaveckých štýlov). Herecký tandem Zaprihač Pavličková a Haruštiak opäť preukazuje tvorivú súhru a z hľadiska energie sa vhodne dopĺňajú. Zatiaľ, čo Haruštiak stvárňuje premotivovaného predavača matracov, zlú sudičku a neskúseného chlapca, čomu prispôsobuje aj diapazón výrazových prostriedkov (vzrušenie, zvýšený tón, zlomyseľný smiech, hanblivosť zmiešaná s nezbednosťou), tak Silvia Zaprihač Pavličková kreuje javiskovú postavu žaby vďaka striedaniu zvýšeného a spomaleného tónu, kráľovnú ako zasnívanú ženu túžiacu po dieťati, Šípkovú Ruženku ako hanblivú a neposednú, no a pani Šípkovú ako nerozhodnú zákazníčku.

Činoherno-bábková inscenácia, pre deti školského veku a mládež, kladie dôraz na vzťah medzi rodičmi a deťmi a najmä na to, čo všetko zahŕňa ich výchovu. S dávkou humoru sa tiež akcentuje aj ďalší motív – láska, ktorá má v tejto javiskovej interpretácii rozmer hanblivosti, čo súvisí s vekom hlavných postáv. Aktualizácie nezasahujú do pôvodnej fabuly, naopak, tvoria jej humorné pozadie a predstavujú jeden zo spôsobov, ako pristúpiť k úprave klasickej predlohy nenásilným spôsobom.

Divadelné povedačky č. 5: Šššš. Šššš. Hůůů. Haf!

foto: naivnidivadlo.cz

Mirka: Peti, včera som pozerala videozáznam bábkovej inscenácie Naivního divadla z Liberce pod názvom Šššš. Šššš. Hůůů. Haf! Som rada, že divadlo zverejnilo záznam na svojom youtube kanáli, pretože na stránkach Loutkářa som sa s touto inscenáciou už zoznámila, nehovoriac o tom, že získala niekoľko významných cien, ako napr. Čestné uznanie za vytvorenie divadelného sveta zrozumiteľného a blízkemu detskému divákovi na medzinárodnom festivale Spectaculo Interesse (2019), Cenu Divadelných novín v kategórii bábkové divadlo + ocenená bola aj Michaela Homolová za réžiu, ďalej Cenu Erik za najinšpiratívnejšiu českú bábkovú inscenáciu v sezóne 2018/2019 a na festivale Mateřinka boli ocenení v kategóriách scénografia (Robert Smolík), kolektívny herecký výkon (Adam Kubišta, Filip Homola, Marek Sýkora a Antonín Týmal), dramaturgia  + autorstvo (Vít Peřina) a autorský vklad + réžia (Michaela Homolová). 

Inscenácia na mňa zapôsobila pozitívne kvôli zručnej animácii bábkohercov, nápaditým dreveným bábkam a samotnému príbehu o psovi, ktorý chce nájsť svoju lásku. ,,Pejsek" absolvuje cestu vlakom a počas nej prekoná svoj strach z neznáma a nájde si psích priateľov.

Petra: Mňa tiež inscenácia veľmi oslovila. Príbeh je jednoduchý, no zároveň je všetko vrátane animácie, bábok, scény a rekvizít prepracované do najmenších detailov. Nápad s vláčikom je skutočne originálny.

Mirka: Súhlasím s tebou. Takýto motív putovania zaujal aj mňa, pričom k dopravným prostriedkom nemám taký vzťah, ako napríklad ku knihám. Rada by som podotkla, že Naivní divadlo v Liberci má na repertoári aj Pohádku o Liazce, takže asi tušíš, aký hlavný dopravný prostriedok je tam dominantný. :)

Petra: Viem. :D Zároveň autor námetu Vít Peřina vytvoril viacero zaujímavých textov pre bábkové divadlá v Českej republike. Takisto režisérka Homolová je výraznou tvorivou osobnosťou. Téma psov mi je navyše v tomto období, kedy mám doma malé šteňa, veľmi blízka.

Mirka: Cítim to rovnako, tiež máme doma šteňa Weimarského stavača, takže som sa vedela veľmi rýchlo stotožniť s témou. Drevené bábky, ktoré vyrobil Robert Smolík, ma zaujali prepracovanosťou. Okrem toho chcem oceniť aj jeho kreativitu pri tvorbe bábok - rozlíšil ich na základe farby a veľkosti, napr. rodina jazvečíkov, strakatý pes, veľký dlhosrstý a pod.

Petra: Práve v rozmanitosti psích druhov a ich správania vznikajú vtipné i dramatické situácie. Ako spomínaš, veľký pes-bufetár je priateľský, no na malého psa pôsobí jeho hrubý hlas strašidelne, bojí sa ho. Komicky pôsobia aj momenty, keď sa psy pri stretnutí navzájom oňuchávajú.
Dynamika inscenácie sa dosahuje prestavovaním koľajovej trate, po ktorej sa pohybuje vláčik a prehadzovaním výhybiek na nej. Okrem vláčika sa pri železničnej trati objaví auto, v ktorom zmizla pudlica, do ktorej sa zaľúbil psík.

Mirka: Auto sa objavuje v kľúčových momentoch inscenácie: na začiatku (zoznámenie a rozlúčenie pskov), v strede (počas cestovania vlakom) a v závere (pudlica z neho vystúpi a už sa nevráti). Výpary z hmly evokujú jazdu na aute a vlakom. V súvislosti s prestavovaním koľajovej trate chcem vyzdvihnúť kolektívne herectvo - bolo nesmierne zohraté a súdržné.

Mohlo by sa zdať, že týmto je dnešný článok uzatvorený, ale nie je to tak. :) Petronela Brotková, študentka divadelnej dramaturgie, réžie a teatrológie na Akadémii umení v Banskej Bystrici sa do týchto Divadelných povedačiek zapojila nasledovnou reflexiou:

Režisérka Michaela Homolová a jej tvorivý vytvorili v Naivním divadle Liberec neobyčajný príbeh o celkom obyčajných zvieratách – psoch. A hoci je inscenácia „Šššš. Šššš. Hůůů. Haf.“ určená primárne pre toho najmenšieho diváka (2+), minimálne svojím scénografickým a hereckým, resp. bábkovým prevedením, vie do istej miery osloviť aj staršieho, dospelého percipienta.

Oceňujem, že práca s bábkami počas inscenácie nepôsobila umelo, ale skúsene, živo a hravo. Boli momenty, kedy hrali herci striedavo s jednou bábkou, no nepôsobilo to rušivo, ani menej profesionálne. Za veľmi prínosný pokladám nápad použiť v inscenácii pojazdné dopravné prostriedky: vláčik a auto, ktoré neprestávali pútať pozornosť a posmeľovať tak divácku zvedavosť. Na scéne tieto prostriedky vôbec nepôsobili zbytočne, ani prehnane. Niesli naopak dôležité posolstvo hry: že sa za lásku oplatí bojovať napriek vzdialenosti.

Hoci bola scéna minimalistická, niesla výpovednú hodnotu. Oslovila ma najmä práca s jej premenami, ktoré pre mňa predstavovali zároveň momenty prekvapení.

Z hudobnej zložky predstavenia bolo pri väčšom sústredení sa cítiť empatiu autora voči divákom a aj voči psíkom. Možno to tvrdiť vychádzajúc z príjemného predstavenia úvodu hry a neskôr aj z korešpondencie hudby so situáciami, v ktorých sa hnedý psík postupne ocitá.
Čo sa týka osvetlenia, urobilo na mňa rovnako dojem, nakoľko zohrávalo veľkú úlohu pri drobných prestavbách scény. Vďaka nemu tak divák mohol vnímať vždy len to podstatné. Nedošlo tak k zbytočnému zmätku diváka. Táto inscenácia pre mňa predstavuje akúsi púť za dospievaním. Preto si myslím, že má čo povedať aj staršiemu divákovi. Nedala by som sa preto zbytočne odradiť jej bábkovým spracovaním a vekovým určením. Poďme s touto hrou preto dospieť, alebo len zakúsiť znova ten okamih!

foto: naivnidivadlo.cz

foto: naivnidivadlo.cz

foto: naivnidivadlo.cz

foto: naivnidivadlo.cz

foto: naivnidivadlo.cz

foto: naivnidivadlo.cz

Divadelné povedačky č. 1: Žabiak Filemon alebo OzlomKŔŔK domov

foto: Bábkové divadlo Žilina - bdz.sk

Ahojte,

predstavujem vám novú rubriku Divadelné povedačky, ktorá vznikla počas minulého víkendu, keď sme s mojou kamarátkou Petrou Babulicovou, absolventkou dejín a teórie divadelného umenia na VŠMU, pozerali videozáznam z inscenácie Žabiak Filemon alebo OzlomKŔŔK domov. Keď sme si potom začali písať o dojmoch, napadlo mi, že by bolo zaujímavé vytvoriť rubriku, v ktorej by dominovala dialogická forma. Petra s mojím nápadom súhlasila, čo ma potešilo. Práve teraz si môžete prečítať náš prvý rozhovor o žabiakovi Filemonovi.

M: Bábkové divadlo v Žiline zverejnilo pred pár dňami videozáznam z inscenácie Žabiak Filemon alebo OzlomKŔŔK domov. Inscenáciu uviedli v tohtoročnej sezóne, premiéru mala v októbri 2019. Žabiak Filemon sa jedného dňa dozvie, že jeho skutočným domovom je továreň na výrobu plyšových hračiek, a tak sa aj so svojimi kamarátkami ovečkami vyberie na dobrodružnú cestu. Na konci Filemon zistí, že domov nie je miesto, kde ho vyrobili, ale miesto, kde ho majú úprimne a zo srdca radi. 

Rada by som na začiatok zistila, aké boli tvoje prvé dojmy. Mňa nabila inscenácia pozitívnou náladou a ešte v noci pred spaním sa mi v mysli vynárali obrazy - napríklad, ako Filemon na drievku prepravuje svoje kamarátky ovečky, alebo ako herci šušťaním novín vytvárajú zvuk idúceho vlaku. Aké boli tvoje prvé dojmy?

P: Moje prvé pocity boli tiež pozitívne. Inscenácia ma zaujala hlavne svojou dynamikou a flexibilným výtvarným riešením Ivany Mackovej. Zaujímavé bolo zobrazenie lesa pomocou konárov v zaváraninových pohároch. Hoci ma to niekedy vizuálne vyrušovalo, zároveň herci s týmito rekvizitami celý čas tvorivo pracovali. Rovnako veľmi dobre prepojili prácu s bábkami s činoherným prejavom. Taktiež pozitívne vnímam bezprostrednú komunikáciu medzi hercami a detským publikom.

M: Nadviažem na teba v súvislosti so zobrazením lesa. Bolo to veľmi zaujímavé a také ,,aulitisovské", keďže ako vieme, režisérka Katka Aulitisová veľmi tvorivo pristupuje k práci s rekvizitami. Mnohé z nich používa v druhotnom význame. V tejto súvislosti mi napadajú ešte tri prevrátené metly reprezentujúce zátišie pri jazere, kde sa skrýva Filemon s ovečkami. 

P: V súvislosti so scénografiou treba spomenúť projekcie a prácu so svetlom. Ide o významný atmosférotvorný prvok, ktorý zároveň budoval tempo a rytmus inscenácie.

M: Na celkovom rytme sa podieľajú aj bábkoherci Ján Demko, Matej Valašík a bábkoherečka Barbora Juríčková. Sú nesmierne zohraní nielen počas manipulácie s objektmi, ale aj v rámci hereckých výkonov. Ak by som ich výkon mala zhrnúť troma slovami, boli by to súdržnosť, energia a humor.

P: Jednoznačne prispeli k pútavosti inscenácie určenej pre deti od štyroch rokov. K svojim postavám pristupovali bez štylizácie, no s nadhľadom a cez detaily v reči a pohyboch charakterizovali jednotlivé zvieratká.

M: Musím sa priznať, že mi v inscenácii chýbal konflikt, niečo, čo by Filemona ,,posúvalo" vpred. Samozrejme, najdôležitejší je motív putovania, no žabiak skoro vôbec neprichádza do kontaktu s inými tvormi (ovečky nerátam, lebo to sú jeho kamarátky). Stretáva ich skutočne málo - napr. nepodarok hračky tigra, strážcu - ruského medvedíka a zlomyseľnú rybu. Pri tej rybe som šípila náznak konfliktu, keď nechcela pomôcť preplávať ovečkám, no potom veľmi rýchlo zmizla. Takisto ruský medvedík bol na začiatku rezervovaný, no potom sa napokon s Filemonom skamarátil. Ako si to vnímala ty?

P: Presne toto aj mne napadlo, že by tam mohlo byť viac napätia medzi nimi a akcentovania dôležitosti priateľstva. Ten ruský maco mohol byť väčší záškodník. 

M: A neprišlo ti zvláštne, že Filemon len tak z ničoho nič odišiel a dievča ho doma vôbec nehľadalo? Veď to bola jej obľúbená hračka, o ktorú sa starala. Tá línia tam úplne vypadla.

P: Ako keby si mi čítala myšlienky. To dievča ich mohlo ísť hľadať, alebo to mohlo byť celé ako sen a oni by sa zobudili doma. Chýbal mi taký ten síce tradičný, ale pre mňa dôležitý koniec. 

M: Koniec bol v duchu postmoderny. Bábkoherci sedia na debne a prekrikujú sa v rozprávaní zážitkov z cesty do továrne. Pre mňa osobne to bol nevšedný koniec rozprávky v dobrom slova zmysle. Už vo viacerých réžiách Kataríny Aulitisovej je cítiť, že na deti kladie nemalé nároky a berie ich ako rovnocenných partnerov do dialógu, čo mne pri niektorých bábkových inscenáciách v iných divadlách chýba. Nepodceňuje detských divákov. Koniec koncov, videli sme to aj v Príbehoch stien. 

P: Áno, súhlasím. Koniec bol neobvyklý a pre mňa bola inscenácia ukončená akoby troma bodkami. Na druhej strane zastávam názor, že deti sú neobyčajne vnímavé a vedia odčítať veľakrát viac ako dospelí. Režisérka Aulitisová vo svojej tvorbe dlhodobo vypovedá o tzv. ,,ťažších" témach, ktoré však podáva citlivo a zrozumiteľne. Tak tomu bolo aj v tomto prípade. Záver je pre mňa až príliš otvorený. Filemon s kamarátmi pochopia, že domov je pre nich dôležitý, no čo pre nich znamená, zaniklo v spleti replík všetkých postáv.

M: A možno práve to bol režijný zámer - aktivizovať myslenie diváka, primäť ho k rôznym úvahám na tému domova a priateľstva. :)

Ak by ste sa chceli o inscenácii dozvedieť viac, odporúčam podnetnú recenziu Lenky Dzadíkovej, ktorú si môžete prečítať tu: https://www.monitoringdivadiel.sk/recenzie/recenzia/domov-su-ruky-na-ktorych-smies-krrkat/

Dramatizácia, réžia: Katarína Aulitisová

Dramaturgia: Petra Štorcelová

Scéna, kostýmy a bábky: Ivana Macková

Hudba: Juraj Haško

Hrajú: Ján Demko, Barbora Juríčková, Matej Valašík

Šípková Ruženka ako maňušková groteska!

foto: Milan Hajn, Divadlo Drak

Šípková Ruženka je jedna z najstarších rozprávok na svete, ktorá sa šírila prostredníctvom ústneho prejavu, neskôr nadobudla literárnu podobu. Mnohí z nás poznajú úspešné verzie tejto rozprávky od bratov Grimmovcov alebo Charlesa Perraulta. Známy lyrický príbeh kráľovskej dcéry, ktorú postihne symbolická kliatba, patrí k hlavným inšpiračným zdrojom Divadla Drak v Hradci Králové. V sezóne 2019/2020 si tento rozprávkový príbeh vybrala autorská dvojica, ktorá formuje súčasnú tvár tohto divadla - riaditeľ a dramaturg Tomáš Jarkovský spolu s umeleckým šéfom a režisérom Jakubom Vašíčkom.

Prečo sa rozhodli inscenovať Šípkovú Ruženku ako maňuškovo-grotesknú inscenáciu? Čím ich táto rozprávka zaujala? ,,Inscenaci s maňásky jsem chtěl v Draku dělat už docela dlouho. Ten žánr mě láká a tady je tolik lidí, kteří ho opravdu umí...Stejně tak jsme se už delší dobu zaobírali tématem Šípkové Růženky. Hodně jsme o ní mluvili, když jsme připravovali inscenaci O bílé lani. Ty náměty jsou si v lecčem podobné, pracují s obdobnou symbolikou, točí se kolem stejných témat. Zdálo se nám čím dál lákavější dodat spíš lyrickému námětu Šípkové Růženky prostřednictvím maňásků víc razance, zkratky, pohybu, dění...a naopak založit maňáskovou grotesku na silném, metaforickém obsahu, který často takto koncipované inscenace postrádají nebo je v nich upozaděn. Navíc v Růžence hraje strašně důležitou roli motiv času. A čas se dá znázornit různě, cyklicky jako pohyb kolem dokola, nebo lineárně, třeba jako vlak. A od vlaku už je jen kousek k westernovému principu cizince, co přijel do města, od westernu je kousek ke spaghetti westernu, od něj ke grotesce, od grotesky k maňáskům...prostě to do sebe začalo zapadat a nás čím dál víc bavit," upresňuje inscenačný zámer Jakub Vašíček.

Autori scenára, Jarkovský a Vašíček, prostredníctvom rozprávky poukazujú na tému rodičovského strachu a ochranárstva, ktorá sa dostáva do kontrastu s dospievaním Ruženky. S tým úzko súvisí aj fakt, že inšpiračným zdrojom počas tvorby bol psychoanalytický výklad amerického psychológa rakúskeho pôvodu Bena Bettelheima. Ako uvádza dramaturg inscenácie Tomáš Jarkovský: „Ten chápe příběh Šípkové Růženky jako podobenství o iniciaci a dívčím dospívání a všímá si symboliky jednotlivých motivů v příběhu. I naše inscenace klade na tyto motivy zvláštní důraz, čímž ji činí atraktivní i pro dospělého diváka, přesto ale celý příběh drží v pohádkových mezích, srozumitelný i nejmenším divákům.“ 

Tému rodičovského strachu a ochranárstva posilňuje aj scéna Kamila Bělohlávka - multifunkčná veža s točitým schodiskom, ktorá síce na prvý pohľad pôsobí ako domček pre bábiky, no dokáže sa veľmi rýchlo zmeniť na nedobytnú pevnosť. Celkovú atmosféru ,,steampunku" zvýrazňujú aj kostýmy a bábky Terezy Vašíčkovej. Forma maňuškovej grotesky bude predstavovať výzvu pre herecký kolektív v zložení Pavla Lustyková, Jan Popela, Milan Žďárský, Jan Čipčala, Petr Seiner a Pavel Černík. Premiéra Šípkovej Ruženky, určenej pre deti od šesť rokov, sa uskutoční 8. februára 2020 o 18.00 hod. na hlavnej scéne Divadla Drak.

foto: Milan Hajn, Divadlo Drak

foto: Milan Hajn, Divadlo Drak

Bábkarstvo v severských krajinách

foto: loutkar.eu

Najnovšie číslo odborného časopisu pre bábkové divadlo, Loutkář, ma veľmi potešilo. Dôvod? 

Hlavnou témou je bábkarstvo v škandinávskych krajinách (Island, Fínsko, Nórsko, Dánsko, Švédsko). Pre mňa ako milovníčku Severu (od prírody až po severskú drámu a mytológiu) to bol dôvod na oslavu, pretože doteraz som nemala žiadne poznatky o dejinách, či súčasnosti bábkového divadla v týchto severských krajinách.

V súvislosti so Švédskom by som rada upriamila vašu pozornosť na bábkara Michaela Menschkeho, ktorý sa inšpiroval tradíciami ázijského bábkového divadla a obohatil tak väčšinu inscenácií, ktoré režíroval, novými typmi bábok a scénickými formami.

Čo sa týka Nórska, tak ma zaujal celoštátny program kultúry a umenia pre deti a mládež na základných a stredných školách pod názvom Batoh kultúry. Divadelné súbory pripravujú špeciálne inscenácie, s ktorými potom navštevujú nórske školy.

Dánsko upútalo moju pozornosť (nielen) vďaka tomu, že tam existuje jediné bábkové divadlo pre dospelých, ktoré svoje predstavenia hráva na starej drevenej lodi zakotvenej Kodani.

Na Islandskej umeleckej akadémii sa každé dva roky koná kurz bábkoherectva, keďže tento odbor sa tam nedá samostatne študovať. A čo ma ešte zaujalo - na Islande je každý rok divadelný festival Act Alone v odľahlej časti Západných fjordov.  

Toto je zlomok nových informácií, ktoré upútali moju pozornosť. Odporúčam vám kúpiť si nové číslo magazínu Loutkář a absolvovať dobrodružnú cestu za poznaním bábkarskej Škadinávie! :)

P. S.: Ak sa chcete pred čítaním naladiť, odporúčam vám videá týchto škandinávskych tvorcov:

V Divadle Drak majú laureáta!

Bílý tesák, foto: archív Divadla Drak

5. októbra 2019 sa v historickej budove Národného divadla v Prahe uskutočnilo slávnostné vyhlásenie 26. ročníku Ceny Thálie. Herecká asociácia, ktorá tieto ceny udeľuje už od roku 1993, si v tomto ročníku stanovila za cieľ prezentovať, popularizovať a odmeňovať divadelných umelcov za mimoriadne javiskové výkony a súčasne tým aj zvýšiť spoločenskú prestíž českého divadla.

Jednou z noviniek tohtoročných cien bolo udelenie ceny v kategórii alternatívne a bábkové divadlo. Historicky prvým laureátom tejto kategórie sa stal člen súboru Divadla Drak Milan Hajn za rolu Bieleho tesáka v rovnomennej inscenácii na motívy knihy od Jacka Londona. Podľa vyjadrenia odbornej poroty podáva Milan Hajn ,,naprosto výjimečný a komplexní herecký výkon, který v sobě spojuje jevištní práci s moderní záznamovou technikou (využití live cinema) a zároveň velmi osobní herecký projev v ich formě. Jeho sostředené herectví plasticky zachycuje postupnou domestikaci divokého zvířete, aniž by to na diváka působilo nevhodně neřkuli trapně."

Milan Hajn, rodák z Hradca Králové, vyštudoval herectvo na Katedre alternatívneho a bábkového divadla Divadelnej fakulty Akadémie múzických umení v Prahe. Po absolvovaní štúdia v roku 2010 sa stal členom hereckého súboru Divadla Alfa Plzeň. Od roku 2016 pôsobí v Divadle Drak.

lauretát Milan, foto: draktheatre.cz

Bílý tesák, foto: draktheatre.cz

Bílý tesák, foto: draktheatre.cz

Výstava, ktorá reflektuje históriu Divadla Drak (1958 - 2018)

foto: Divadlo Drak

V roce 2010 se Divadlo Drak rozrostlo o multifunkční budovu Labyrint se studiovou scénou, divadelní laboratoří a v neposlední řadě i galerijním prostorem, ve kterém se mohou návštěvníci již řadu let setkávat se zajímavými instalacemi a výstavními projekty.

Příběh Draku 1958 – 2018 je první výstavou, která se v Labyrintu Divadla Drak v sezóně 2019/ 2020 uskuteční. Její slavnostní vernisáž zde proběhne 8. října 2019 od 17 hodin. Výstava je rozsáhlým retrospektivním projektem, který se vrací k počátkům Divadla Drak s cílem provést návštěvníka jeho bohatou šedesátiletou historií.

Autoři si dali za úkol prezentovat důležité mezníky v historii Divadla Drak komplexně a vytvořit instalaci tak, aby se nesoustředila pouze na ukázku loutek z jednotlivých představení, ale dokázala plně vystihnout genia loci této významné české loutkové scény. Jak k výstavě řekl kurátor Tomáš Jarkovský: „Chceme zachytit podstatné momenty proměn drakovského divadelního jazyka v čase, připomenout konkrétní klíčově inscenace a osobnosti, ale zároveň přiblížit i nezaměnitelnou atmosféru divadla. Drak totiž vnímáme jednak jako místo tvorby, ale také jako křižovatku osudů těch, kdo jeho příběh po těch šedesát let v různých etapách spoluvytvářeli.“

Výstava provede diváky tajemným labyrintem jednatřiceti vitrín, ve kterých se odvíjí poutavý příběh divadla. Ač celá instalace působí velmi intimně, díky prostoru samému a jeho nasvícení však nepostrádá až hmatatelnou divadelní atmosféru. Návštěvník si zde prohlédne nejenom tradiční loutky a divadelní artefakty, ale i unikátní dobové materiály jako jsou například fotografie nebo korespondence s úřady, může sledovat video ukázky z představení i se zaposlouchat do audio záznamů. Celá expozice je doplněna jak katalogem výstavy v tiskové podobě, tak elektronickým rejstříkem jednotlivých tvůrců a spolupracovníků, kteří Divadlem Drak během uplynulých šedesáti let prošli. Pro školy i veřejnost jsou pak k výstavě připraveny lektorské programy a komentované prohlídky.

foto: Divadlo Drak

foto: Divadlo Drak

Čo čaká Divadlo DRAK v sezóne 2019/2020?

foto: facebook.com - Divadlo DRAK a Mezinárodní institut figurálního divadla

Milí priaznivci bábkového divadla a špeciálne Divadla DRAK,

rada by som Vás informovala o novinkách, ktoré chystá toto významné české bábkové divadlo v sezóne 2019/2020. September v Divadle DRAK zaostrí pozornosť na dôležitý míľnik v svetovej histórii - železnú oponu. Autorský projekt Zeď aneb jak jsem vyrůstal za železnou oponou je určený deťom od deviatich rokov. Inscenácia, žánrovo ohraničená ako hudobno-vizuálna groteska, vznikla na motívy rovnomennej knihy od Petra Sísa. Režisérky Miřenka Čechová spolu s Dominikou Špalkovou sa budú snažiť priblížiť detskému divákovi totalitnú dobu. Ako uvádza umelecká šéfka Divadla DRAK, Dominika Špalková, ,,tak v jeseni 2019 si pripomíname 30 rokov od Zamatovej revolúcie a prostredníctvom inscenácie chceme prispieť k medzigeneračnému pochopeniu a priblíženiu tohto významného míľnika v dejinách Českej republiky aj detskému divákovi." Premiéra inscenácie je naplánovaná na 21. september 2019 o 18.00 v Štúdiu Divadla DRAK.

Pri téme slobody, resp. neslobody ostaneme aj pri ďalšej inscenácii. Z iného uhla pohľadu bude na túto problematiku nazerať autorská dvojica Jakub Vašíček a Tomáš Jarkovský. Divadelná ,,road-movie" Cesta, určená pre tínedžerov, oživí klasikov beatnickej literatúry. Režisér inscenácie, Jakub Vašíček, sa rozhodol spolu s Tomášom Jarkovským nadviazať na inscenáciu Bieleho tesáka, ,,ktorý v našej interpretácii dostal beatnické rozuzlenie - hrdina odmietne neslobodné pohodlie a radšej sa vydá neistou, ale slobodnou cestou. Na tento moment sme sa rozhodli nadviazať novou inscenáciou. Budeme sa síce opierať o výraznú vizualitu a hudobnú zložku, ale naším cieľom je využiť možnosti, ktoré nám ponúka variabilita štúdia a vytvoriť divadelnú jam session." O tom, či sa autorskej dvojici podarí naplniť vytýčené ciele, sa budete môcť presvedčiť 15. novembra 2019.

Výrazne výtvarnú inscenáciu sľubuje Tomáš Jarkovský, dramaturg pripravovanej maňuškovej grotesky o Šípkovej Ruženke. V čom podľa neho spočíva nadčasovosť tejto klasickej rozprávky? ,,Šípková Ruženka predstavuje rozprávkový príbeh, ktorý môže vďaka svojej metaforickosti a vrstevnatosti osloviť divákov v ranom školskom veku, ako aj dospelých. Scénické riešenie, o ktorom sme rozhodli, pre nás znamená príležitosť vyskúšať si ďalší kvalitný bábkarský žáner, a to maňuškovú grotesku. Diváci sa môžu tešiť na inscenáciu bohatú na scénické obrazy a akciu."  Šípkovú Ruženku uvidia diváci v réžii Jakuba Vašíčka.

Divadelnú sezónu 2019/2020 uzatvorí autorská inscenácia Veroniky Poldauf Riedlbauchovej pod názvom Do hajan! Inscenácia sa bude pohybovať na pomedzí fyzického divadla a klauniády. Východiskovým bodom inscenácie je situácia, v ktorej by deti mali ísť spať, ale ešte sa im nechce. Režisérka Poldauf Riedlbauchová študovala na KALD DAMU v Prahe u prof. Josefa Kroftu a fyzické herectvo na Institut del Teatre v Barcelone. Ťažiskom jej umeleckej tvorby je poetické fyzické divadlo.

Chceli by ste vidieť maňuškovú grotesku o Šípkovej Ruženke? Alebo uprednostníte fyzické divadlo a klauniádu o téme spánku? Či road-movie o (ne)slobode? Hudobno-vizuálnu grotesku o železnej opone? Toto všetko na vás bude čakať v Divadle DRAK a ja mu do novej sezóny prajem veľa odhodlania, síl, kreatívnych nápadov a inšpiratívnych inscenácií!

foto: facebook.com - Divadlo DRAK a Mezinárodní institut figurálního divadla