Divadlo očami Mirky: Prechádzka so Svoradom a Benediktom

utorok 24. apríla 2018

Prechádzka so Svoradom a Benediktom

foto: Staré divadlo Karola Spišáka v Nitre

Staré divadlo Karola Spišáka v Nitre sa rozhodlo v rámci aktuálnej sezóny 2017/2018 pre uvedenie Legendy o svätom Svoradovi a Benediktovi. Táto významná literárna pamiatka z pera biskupa Maura kladie na inscenátorov nejednu výzvu – ako pútavo spracovať asketický život dvoch ľudí, ktorí sa vzdali osobného blaha v prospech ostatných?

Inscenácia vychádza z autorského textu režisérky Simony Nyitrayovej a dramaturgičky Petry Babulícovej. Snažili sa v ňom prepojiť minulosť s prítomnosťou, keďže inscenácia je určená pre dospievajúce publikum. Nájdeme tu odkazy na súčasnosť, ako napr. selfie turistov pred oltárom či odkaz na nákup potravín v Jednote. Aktualizačné vsuvky však u diváka nevyvolávajú smiech, ale skôr otáznik v očiach. Na náboženskú tematiku odkazuje samotná scéna inscenácie Legenda o Svoradovi a Benediktovi. Scénická výtvarníčka Ivana Gontková navrhla ako hlavný scénický prvok drevený oltár s niekoľkými vyrezávanými otvormi. Vrchnú časť využíva režisérka Simona Nyitrayová ako jaskyňu, v ktorej bývajú Svorad a neskôr aj Benedikt. Stredná, najväčšia časť oltára, slúži k umiestneniu makety vyrezávaného duba, v ktorej sa modlia svätci. Na bočných stranách oltára sú umiestnené reprodukcie sakrálnych obrazov, ktoré sa dajú otáčať. Stačí jeden pohyb a z ikony sa stáva priestor kostola, v ktorom sa modlí jeden z mníchov (v inscenácii zobrazený prostredníctvom maňušky). Rozdelenie scén v priestoroch dreveného oltára prispieva k dynamike, ktorá absentuje v textovej časti. Samotnému tempu nepomáhajú ani opakujúce sa obrazy (napríklad zjavujúca sa maska diabla s čiernou plachtou na tele jedného z bábkohercov) – ich viacnásobné používanie má na diváka opačný efekt, aký chcela režisérka pravdepodobne dosiahnuť.

V inscenácii sa hrá marionetami, maňuškami a muppetmi, ktoré vyrobila Ivana Gontková. Práve práca s bábkami je najsilnejšou stránkou inscenácie. Marionety sa využívajú v retrospektívnych výjavoch hlavného rozprávača príbehu, Svorada. Tento režisérkin nápad vnímam pozitívne, pretože pozornosť je kladená na prácu bábkohercov a bábkoherečiek. Vďaka ich precíznosti a zručnosti vidíme marionety svätého Svorada a Benedikta vykonávajúce manuálne činnosti – rúbanie dreva, vykopávanie hliny zo zeme a pod. Maňušky sa využívajú v hornej časti dreveného oltáru, ktorá slúži ako jaskyňa pre Svorada a Benedikta. Kladne hodnotím aj to, že vďaka režisérke nadobúda postava Svorada viaceré podoby – od maňušky, drevenej marionety až po herca Lukáša Púchovského. Muppeti sú v inscenácii využívaní ako lupiči, ktorí zaútočia na Benedikta modliaceho sa v dube. Ich prítomnosť je v inscenácii podčiarknutá výraznou metalovou hudbou, ktorá odkazuje k chaotickej atmosfére. Samotné miešanie hudobných žánrov (metal, chorál, ľudový spev) síce podčiarkuje atmosféru kostola či lesného prostredia, no v konečnom dôsledku pôsobí zmätočným dojmom.

Najnovšia inscenácia Legeda o Svoradovi a Benediktovi môže fungovať ako výchovný prostriedok k spoznaniu slovenských dejín spájaných s mestom, v ktorom sa nachádza Staré divadlo. Závisí však od konkrétneho žiaka, či siahne po literárnom texte, alebo sa rozhodne pre návštevu divadla. A oba spôsoby, ako spoznať Svorada a Benedikta, by mohli byť dobrým štartovacím mostíkom vo všeobecnej rozhľadenosti žiakov základných škôl.