Divadlo očami Mirky: Vianoce, ktoré (ne)dojímajú

Vianočný zázrak, foto: SDKSVNR

December predstavuje ten mesiac v roku, s ktorým sa najčastejšie spájajú slová ako sľub, želanie, láska, prianie a...zázrak. Dokážeme si predstaviť ideálnejší mesiac, v ktorom by sa sny a zázraky mohli stať skutočnými? Aj to môže byť jeden z dôvodov, prečo sa Staré divadlo Karola Spišáka v Nitre rozhodlo zaradiť do svojho repertoáru vianočnú rozprávku pre rodiny s deťmi. Inscenácia Vianočný zázrak vznikla na motívy mimoriadne úspešnej detskej knihy Vianočné mystérium od nórskeho spisovateľa Josteina Gaardera.

V knihe sa čitateľ zoznamuje s chlapcom Joachimom, ktorý prostredníctvom adventného kalendára postupne odkrýva príbeh nórskeho dievčatka Elisabet, ktoré sa v jeden deň stratí v obchodnom dome a úplnou náhodou sa ocitne medzi tými, ktorí sa vracajú späť v čase, aby boli v Betleheme pri narodení Jezuliatka. Prelínanie dvoch časových (prítomnosť Joachima vs. putovanie Elizabet v čase) a priestorových línií príbehu (Elisabet opúšťa hranica Nórska a spoznáva nové krajiny) predstavuje pre inscenátorov veľkú výzvu.

Režisér Jozef Krasula sa rozhodol pre rozdelenie javiskového priestoru na tri časti. Vľavo sa nachádza stôl so stoličkami, ktorý plní funkciu rodinného priestoru - samotný Joachim a jeho rodičia tam spoločne večerajú. Vpravo je umiestnená Joachimova posteľ, ktorá dopĺňa priestor rodinného domu. Stred javiskového priestoru upriamuje pozornosť na príbeh Elisabet (Martina Slobodová) - na otáčavom javisku putuje spolu s ostatnými postavami, ktoré stretáva, do Betlehema. Pred zrakmi divákov sa tak odohrávajú dva príbehy: na jednej strane je to Joachim (Miroslav Bakura), odhaľujúci príbehy z kalendára, a potom je to Elisabet, putujúca s Anjelom, Pastierom a ďalšími postavami do hlbokej minulosti. Scénograf Peter Janků vytvára putovanie časom prostredníctvom plátna, na ktorom sú znázornené dobové fotografie opisovaných krajín (Jeruzalem, Nórsko, Grécko). Samotná ilúzia putovania je znázornená aj chôdzou na otáčavom javisku, kedy sa postavy vracajú v čase. Návrat v čase sa okrem toho realizuje aj prostredníctvom zlatých čísel, umiestnených na ľavej strane tabule. Z množiny všetkých prítomných čísel si Anjel (Jana Labajová) vždy vyberá tie, ktoré sa spájajú s najvýznamnejšími rokmi v histórii ľudstva (napríklad rok 70 - Prvá židovská vojna) a následne ich umiestni na pravú stranu tabule. Zo scénografickej zložky ešte môžeme spomenúť využitie farieb. U Joachimovej rodiny je všetko ladené do červenej, na základe čoho vieme jasne identifikovať, že sa dej odohráva počas vianočného obdobia (červený obrus na stole či červený paplón s vankúšom v Joachimovej posteli). Peter Janků vytvára kostýmy, ktoré korešpondujú s konkrétnymi postavami. Pri postave Anjela využíva svetlé farby (s typickými bielymi, páperovými krídlami). Nevinnosť a dievčenská roztopašnosť Elisabet je umocnená svetloružovými šatami s veľkou mašľou na chrbáte. Zaujímavo vyriešený je kostým Potkaniara - Roman Valkovič (v alternácii s Lukášom Púchovským) má dlhý, čierny kabát, na ktorom sú našité plyšáky potkanov z Ikey.

Joachima stvárňuje Miroslav Bakura. Mladého chlapca kreuje ako mimoriadne zvedavú bytosť, čo môžeme vidieť napríklad vtedy, keď sa skryje pod paplón a baterkou si svieti na príbeh zo zázračného adventného kalendára. Michal Kalafut ako Joachimov otec vystupuje v role zodpovedného, dospelého muža. Na začiatku nechápe synovu zanietenosť nad kalendárom, no ľahko podlieha jeho nadšeniu (až tak, že im obom musí matka vziať počas spoločnej večere kalendár). Danica Hudáková nemá priestor na výraznejšie kreovanie postavy - hrá typickú matku, ktorá pečie, ukladá príbor a kontroluje syna, či spí. Jana Labajová vyjadruje prostredníctvom Anjela skúsenosti, prameniace z veku (čo sa odzrkadľuje počas prehovorov, v ktorých oboznamuje s históriou sveta). Hoci nad roztopašnosťou Elisabet prevracia oči, chráni ju a má s ňou trpezlivosť (keď si musí spomenúť na ich spoločnú cestu). Martina Slobodová je v úlohe dievčatka Elisabet detsky naivná, občas trucuje, no nechýba jej dávka spontánnosti, zvedavosti a humoru, vďaka čomu pôsobí jej postava mimoriadne živo a plasticky. Ani ostatní herci a herečky (Ivan Gontko, Rudo Kratochvíl, Rúth Dolanová) za svojimi kolegami v hereckých výkonoch nezaostávajú.

Inscenácia však napriek presvedčivým hereckým výkonom naráža na niekoľko úskalí. Vo Vianočnom zázraku absentuje moment prekvapenia. V inscenácii totiž niekoľkokrát zaznie, kam Elizabet spolu s ostatnými (Anjel, Pastier a ďalší) putujú. Záverečná scéna, v ktorej sa pred zrakmi divákov odkryje opona a následne uvidia veľké makety s motívom Betlehema, sú viac-menej iba zavŕšením konca príbehu. Inscenačný tím by si okrem toho mal dávať pozor na detaily - vidíme to na začiatku, keď si Joachim večer líha do postele, a keď ráno vstáva, má na nohách obuté topánky. Nelogicky pôsobí aj scéna rodinnej večere, počas ktorej jednotliví príslušníci (mama, otec, Joachim) krájajú jedálenským príborom linecké koláčiky (pričom tomu predchádza šúľanie cesta na slávnostnom stole).

Je mimoriadna škoda, že v rozprávke nebola skoro vôbec prítomná práca s bábkami. Objavujú sa iba dvakrát - keď Pastier (Rudo Kratochvíl) animuje ovečku, a po druhýkrát v scéne Rajskej záhrady, kde sú prítomné bábky Adama a Evy. Ide o akúsi zrýchlenú verziu vytvorenia muža a ženy, v ktorej nechýba plyšový had. Hoci má rozprávka Vianočné mystérium javiskový potenciál, v inscenačnom spracovaní Starého divadla Karola Spišáka v Nitre sa vytratilo to najpodstatnejšie - emócia.

Autor: Jostein Gaarder

Preklad: Milan Žitný

Dramaturgia: Ladislav Tischler

Výber hudby: Jozef Krasula

Scéna a kostýmy: Peter Janku

Réžia: Jozef Krasula

Hrajú: Martina Slobodová, Jana Labajová, Miroslav Bakura, Ivan Gontko, Rudo Kratochvíl, Danica Hudáková, Michal Kalafut, Lukáš Púchovský / Roman Valkovič, Rúth Dolanová