Divadlo očami Mirky: Svetlo a tma v tragédii Romeo a Júlia

Frank Dicksee: Romeo and Juliet, 1884 (zdroj: pinterest.com)

Divadlá majú počas leta zaslúžené voľno, a keďže nechcem, aby blog ,,mlčal", rozhodla som sa pre uverejnenie svojej seminárnej práce z Dejín svetového divadla 2 (William Shakespeare). Vybrala som si tému Svetlo a tma v tragédii Romeo a Júlia. V seminárnej práci som využívala poznámky pod čiarou, no systéme blogger.com takáto možnosť neexistuje, takže citácie uvádzam v nasledovnej úprave: (autor, rok, strana). Pracovala som s prekladom Jiřího Joseka z roku 1985. Kvôli lepšej orientácii pripájam aj niekoľko malieb, ktoré boli inšpirované touto slávnou tragédiou.

William Shakespeare využíva v tragédii Romeo a Júlia motívy svetla a tmy veľmi zaujímavým spôsobom. Už v úvodnej, prvej scéne sa prostredníctvom Benvolia dozvedáme, kde sa nachádza Rómeo: ,,Hodinu předtím, nežli líné slunce /vykouklo ze zlatého okna východu, / mě tíseň v duši vypudila z domu / a v sekvoňovém háji, který se / za městem táhne na západní stranu, / jsem na vašeho syna narazil" (Shakespeare, 1985, s. 8).

Slnko, teda svetlo, tu zohráva pozitívnu úlohu, čo je umocnené aj deminutívom ,,sluníčko“. Personifikácia slnka, ktoré sa usmieva, tvorí výrazný kontrast s metaforou o vytvorení vlastnej noci. Práve slnko sa stáva spúšťačom Romeových temných myšlienok, čo je paradox, keď vezmeme do úvahy fakt, že slnko sa spája predovšetkým s pozitívnymi vibráciami. Všimnime si však aj to, ako ďalej pracuje Montek s motívom tmy. Hovorí o svojom synovi, že sa najprv zamkne, zastrie okná, a práve takýmto spôsobom sa Romeo vzoprie jasu, ktorý v ňom vyvoláva negatívne pocity. Vytvorenie vlastnej noci je teda vyvrcholením Montekovho prehovoru, v ktorom hovorí o ťažobe, ktorá dopadla na jeho syna. Príčina jeho duševného rozpoloženia je objasnená vo chvíli, keď príde Romeo:

BENVOLIO: ,,Dobrýtro, bratranče."

RÓMEO: ,,Je teprv ráno?"

BENVOLIO: ,,Odbilo devět."

RÓMEO: ,,Smutným se čas vleče" (Shakespeare, 1985, s. 8).

Ráno, ktoré sa spája so svetlom, predstavuje u Romea dôvod, kvôli ktorému sa cíti ešte viac deprimovaný. Neskôr aj sám objasňuje príčinu svojho smútku – neopätovanú lásku. Pre zamilovaného, ktorého objekt neopätuje svoje city, sa stáva denné svetlo nepríjemným spoločníkom, až nepriateľom. V súvislosti s objektom jeho túžby, Rosalinou, Romeo hovorí: ,,Osleplému tmou prozařují pestré vzpomínky na vzácné poklady zhaslého zraku. A mne zkus ukázat planoucí krásku! Jak vybledle mi bude připadat" (Shakespeare, 1985, s. 11). Romeo tu naráža na to, že žiadna iná žena by nemohla v jeho očiach vzbudiť lásku. V súvislosti s Rosalinou hovorí o tme, ktorá mu zatemnila nielen oči, ale aj myseľ. Tento jeho pocit pramení, ako sme už vyššie uviedli, z neopätovanej lásky. Romeo dokáže nájsť iba v spomienkach príjemné okamihy, ,,vzácné poklady“, keďže realita mu neposkytuje dôvod na radosť.

Philip Calderon: Juliet, 1888 (zdroj: pinterest.com)

Svetlo sa prostredníctvom dvoch významov zobrazuje aj v nasledujúcej scéne. Kapulet hovorí Parisovi, že sa bude konať bál a ,,můj ponurý dům večer rozzáří půvaby žen" (Shakespeare, 1985, s. 12). Kapulet chce prostredníctvom svetla premeniť dom na miesto plné žiary. Svetlo je tu vyjadrené prostredníctvom ženského pôvabu (čiže v metaforickej rovine), ale aj reálnym spôsobom, keďže práve veľké množstvo svetla je jedným z poznávacích znakov tejto významnej spoločenskej udalosti. Práve tu teda môžeme spozorovať, že svetlo sa postupne dostáva do epicentra diania. V tejto súvislosti treba spomenúť Benvolia a všimnúť si, do akých súvislostí dáva svetlo. Je presvedčený o tom, že jeho priateľ má na očiach klapky, ktoré mu neumožňujú vidieť veci v pravom svetle: ,,Pojď tam, a až ti z očí spadnou šlupky, za pravdu dáš mi, že ta tvoje panna vedle nich není labuť, ale vrána" (Shakespeare, 1985, s. 15). Benvolio svoju úvahu ďalej rozvíja, pričom Romea nabáda k tomu, aby prestal myslieť na Rosalinu a zameral svoju pozornosť na inú ženu. Tvrdí: ,,Však až ti do očička jiná padne, svou váhou křištálové váhy zváhne a svými půvaby tě oslní. Ta, co teď září, zhasne vedle ní" (Shakespeare, 1985, s. 15). U Benvolia predstavuje svetlo prostriedok k rozptýleniu - vníma ho ako spôsob, akým priviesť Romea na iné myšlienky (samozrejme, v súvislosti so ženským pohlavím). Hoci Rosalina ešte stále ,,žiari“ v jeho vedomí, Benvolio nepochybuje o tom, že môže veľmi rýchlo ,,zhasnúť“, čiže dostať sa na okraj Romeovho záujmu. V poslednej, piatej scéne prvého dejstva Romeo prvýkrát uvidí Júliu a vyvolá v ňom takéto pocity: ,,Ona svým světlem rozsvěcuje svíce a jako černochově uchu náušnice na tváři temné noci jasně plane..." (Shakespeare, 1985, s. 25). Tu sa ako čitatelia stávame svedkami umocnenia motívu svetla, keďže Romeo stretne Júliu na bále, na mieste plného žiary, a jej zjav naňho silno zapôsobí. Romeo vo svojom prehovore vytvára kontrast medzi svetlom a tmou - ,,temné noci jasně plane“ -, pričom si zároveň uvedomuje, že láska, ktorú cítil k Rosaline, nebola skutočná: ,,Já že sem miloval? To jsem byl slepý!" (Shakespeare, 1985, s. 25).

William Hatherall: Romeo and Juliet, 1885 - 1925 (zdroj: pinterest.com)

John Roddam Spencer: Juliet and Her Nurse, 1863 (zdroj: 1st-art-gallery.com)

Dôležité motívy svetla a tmy sú prítomné v Romeovom monológu v prvej scéne druhého dejstva, keď sa vyberie za Júliou a stojí za stenou Kapuletovskej záhrady. Všimnime si, akým spôsobom sa tu narába so svetlom a tmou: ,,Však jaká záře vyšla tamhle v okně? / Julie, slunce, posel východu. / Sluníčko, vyjdi, zabij bludný měsíc" (Shakespeare, 1985, s. 32). Romeo pripodobňuje Júliu k žiare a slnku. To môžeme interpretovať tak, že v ňom vyvolala lásku – hrdina sa do nej zamiloval, a tma, ktorú predtým veľmi intenzívne pociťoval, nahradila svetlo – Júliu. Dokonca ju žiada, aby ,,zabila mesiac“, čo v kontexte doterajšieho nazerania na postavu Romea môžeme vnímať ako jasný signál k zničeniu niečoho, čo ho doteraz sužovalo (tma ako vyjadrenie neopätovanej lásky k Rosaline). Na druhej strane, Júlia v istom momente vníma tmu ako tichého priateľa, ktorému môže vyzradiť svoje tajomstvá. Romeovi hovorí: ,,Já vím, že jsem se měla držet zpátky, / jenže tys vyslech nedopatřením, /co k tobě cítím, tak mi, prosím, odpusť / to vyznání, které ti osvětlilo, / co bylo určeno jen černé noci" (Shakespeare, 1985, s. 35).

Júlia nachádza v tme istú spriaznenosť, ktorá je však narušená v momente, keď sa Romeo dozvie o jej citoch. Hlavná hrdinka tu spomína vyznanie, ktoré ,,osvetlilo“ – v tomto kontexte teda jasne vyplávalo na povrch to, čo malo ostať skryté. Svetlo je tu vnímané ako prostriedok, prostredníctvom ktorého sa city prihlásili k slovu. V tejto scéne sa tma, na rozdiel od predchádzajúceho dejstva a s tým súvisiacich scén, stáva rovnocenným partnerom svetlu. Vidieť tu aj Romeov zmenený vzťah k tme: ,,Ach, noci, noci, požehnaná noci, snad nebude to všechno pouze sen, přespříliš krásný, aby moh být pravdou" (Shakespeare, 1985, s. 36). Akýkoľvek kontrast v kombinácii so svetlom nie je prítomný. Pre Romea je noc darom z nebies, požehnaním. V jeho prehovore cítiť akúsi prosbu, ktorá súvisí so šťastím, čo ide ruka v rukáve aj so strachom. Romeo má strach, aby to všetko, čo počas tejto noci s Júliou zažil, nebolo iba snom.

William Hatherell: O, Romeo, Romeo, Wherefore Art Thou Romeo?, cca 1912 (zdroj: tate.org.uk))

Julius Kronberg: Romeo and Juliet on the Balcony, 1886 (zdroj: pinterest.com)

Po tajom zosobášení medzi Romeom a Júliou naberajú veci rýchly spád – Romeo v súboji usmrtí Tybalta, v dôsledku čoho ho vyženú zo zeme. Keď sa to dozvie Júlia od Pestúnky, tak prostredníctvom tmy veľmi intenzívne pociťuje bezvýchodiskovosť situácie. V druhej scéne tretieho dejstva hovorí: ,,(...) teď smrt si vezme ovdovělou pannu, dnes v noci završí se manželství, ne muž, smrt ukončí mé panenství" (Shakespeare, 1985, s. 64). V noci príde Romeo tajne za Júliou a v rozhovore, ktorý sa medzi nimi uskutoční, si môžeme všímať, aké úlohy zohrávajú svetlo spolu s tmou:

ROMEO: ,,Noc vypálila svoje svíce, den už schází po špičkách z vrcholku hor."

JÚLIA: ,,Musíš už jít, je čím dál větší světlo."

ROMEO: ,,Tím světlem venku černá moje nitro" (Shakespeare, 1985, s. 72-73).

Môžeme skonštatovať, že tma je tu vnímaná ako akýsi záchranný plášť, ktorý oboch zaľúbencov chráni pred svetlom, čiže ránom. Vtedy bude musieť Romeo odísť, a tak sa práve noc stáva prostriedkom k naplneniu ich lásky. Chráni ich pred svetlom, prostredníctvom ktorého by mohol ich vzťah vyjsť na povrch, a z tohto hľadiska je pre nich tma bezpečnou. Obidvaja vnímajú svetlo ako rušivý element, ktorý pretrhne ich nežný cit a ukončí ich krásne chvíle. Koniec koncov, to priznáva aj Romeo, ktorý priamoúmerne s nárastom svetla (svitania) pociťuje v duši smútok, ktorý pripodobňuje k čiernej farbe.

Motív tmy sa v štvrtom a piatom dejstve stáva dominantným. Júlia poprosí svoju matku a aj Pestúnku, aby ju v noci nechali samu – jedine tak môže vypiť zázračný extrakt a ,,obliecť“ sa do falošnej podoby smrti. Keď sa však Romeo dozvie o jej pohrebe, hovorí: ,,Julie, dnešní noc budu spát s tebou" (Shakespeare, 1985, s. 95). Tma sa v tejto situácii preňho stáva jediným možným východiskom. Okrem toho, jeho vyrieknuté slová predstavujú v metaforickej rovine skutočnosť, že sa chystá zabiť. V smrti, a teda v tme, vidí jediné riešenie, ako byť navždy so svojou láskou. Pri hrobke Kapuletovcov, kde leží Júlia, Romeo povie Parisovi: ,,To není hrob, spíš maják, příteli. Neboť v něm leží Julie a ta z něj dělá palác plný světla...“ (Shakespeare, 1985, s. 101). Láska k Júlii dokáže prebiť všetku tmu, pre Romea je jej krása čímsi nadpozemským, čo má tú moc osvetliť aj také temné miesto, akým je rodinná hrobka.

Frederic Leighton: The feigned death of Juliet, 1856-1858 (zdroj: tate.org.uk)

Christian August Printz: Romeo and Juliet, cca 1900 (zdroj: pinterest.com)

Svetlo a tma sa u Williama Shakespeara veľmi zaujímavým spôsobom prepájajú a dostávajú sa tak do rôznych vzťahov. V tejto práci sme chceli poukázať na to, akú úlohu plnia tieto dva protichodné motívy, v akých situáciách sú prítomné a tiež to, akým spôsobom sa dopĺňajú, respektíve kedy si vzájomne konkurujú. Na začiatku tragédie sa tma stáva jedinou Romeovou spoločníčkou, pred ktorou sa neukrýva – práve naopak. Je to práve svetlo, ktoré uňho vyhasilo všetku nádej a vieru. Paradoxne, práve v svetle však nachádza útechu, keď stojí pri mŕtvej Júlii. Tma sa vo vzťahu medzi týmito dvoma postavami stáva akýmsi tichým pozorovateľom, ktorý má tú moc ochrániť ich city a dať priestor ich láske (státie pod balkónom po bále, návšteva Júlie po smrti Tybalta). Tma sa stala nielen svedkom ich lásky, ale zároveň aj ich smrteľnou pečaťou (Romeo pri Júliinej hrobke vypije jed, ona mu ho vysaje z pier a prebodne sa jeho dýkou).