Reflexia z festivalu Malá inventúra 2022

                                                                Baletky, foto: malainventura.cz

Pražský festival nového divadla Malá inventúra patrí k stáliciam môjho februárového kalendára. Kvôli pandémii som sa ho síce uplynulé dva roky zúčastnila v online podobe, no tento rok som si konečne mohla zbaliť kufor a vyraziť na štyri dni do Prahy. Cestou do stovežatej ma zasiahla nemilá správa o Rusku, ktoré napadlo územie Ukrajiny. Táto udalosť, ktorá otriasla celým svetom, mala vplyv aj na festivalovú atmosféru. Herci a herečky venovali svoje honoráre na pomoc Ukrajine a divákov informovali o humanitárnych organizáciách, ktorým môžu venovať finančné alebo materiálne dary. Aj samotní organizátori festivalu, Nová síť, vytvorili kampaň pre napadnutú krajinu.

Priznám sa, že v takejto atmosfére som nebola celkom schopná užiť si festival ako kedysi (zúčastňujem sa ho od roku 2017). Na druhej strane, práve táto celospoločenská situácia dodala mnohým predstaveniam emocionálnejšiu nadstavbu. Týka sa to napríklad performancie Baletky od performerky, režisérky a choreografky Miřenky Čechovej. Prináša nekonvenčný pohľad na profesiu baletky. Režisérka a tanečnica prostredníctvom niektorých prvkov brechtovského divadla (piesne, rýchle strihy, meniaca sa scéna, komentovanie toho, čo sa premieta na plátne) otvára témy, ktoré sú v súvislosti s touto profesiou potlačené do úzadia — poruchy príjmu potravy, nízke sebavedomie, ponižovanie a sexuálne obťažovanie. Čierny humor a irónia majú za následok to, že divák neodchádza z predstavenia deprimovaný. Výtvarné riešenie inscenácie je sústredené na najnevyhnutnejšie rekvizity (stôl, stolička, stojan s baletnými kostýmami, zrkadlo), čo umožňuje rýchle strihy. Nedá mi nespomenúť veľké akvárium naplnené vodou, do ktorého sa tanečnica postupne ponára. Následne telefonuje so svojou mamou a ubezpečuje ju o tom, že je všetko v poriadku. Jej spomalené pohyby však evokujú presný opak — umierajúcu labuť. Baletky vnímam ako pozoruhodnú inscenáciu aj preto, že v súčasnej dobe, v ktorej sa často skloňuje telesnosť a sebaláska, vyzdvihuje dôležitosť empatie, úprimnosti a prijatia vlastného tela bez predsudkov.

Menšiu emocionálnu „rozbušku“ vo mne vyvolalo Kdo zabil mého otce zoskupenia Depresivní děti touží po penězích. Počas hodinu a pol trvajúceho predstavenia som ako diváčka spolu s hlavnou postavou, synom, prešla hádam všetkými emocionálnymi rozpoloženiami — od túžby byť milovaný, chvíľkovej radosti, rozhorčenia, trpkosti, nenávisti, sebaľútosti, stavov hraničného šialenstva a zmierenia. Herec Daniel Krejčík dokázal prostredníctvom mimiky, gest, tónovej modulácie a javiskového pohybu stvárniť pestrú škálu emócií — od extrémnej snahy získať otcovu priazeň, až po nenávisť, šialenstvo či zmierenie. Adam Mašura v roli otca iba prostredníctvom javiskového pohybu (posilňovanie, trasenie tela v dôsledku staroby, hádzanie fliaš a pod.) vytvoril portrét odmeraného, tvrdého a v starobe aj bezbranného muža. Výtvarné riešenie inscenácie bolo opäť sústredené na minimum rekvizít — rakva, stoličky, stôl s pohármi. Mnohé mizanscény nešetrili na naturalizme — rada by som v tejto súvislosti spomenula chodenie bosého otca po kúskoch rozbitých pohárov, napľutie do tváre či zámerné odsúvanie pomarančov, v snahe znemožniť otcovi, aby sa dostal k zdroju potravy. V konečnom dôsledku vo mne Kdo zabil mého otce vyvolalo predovšetkým pocit odporu voči ľuďom, ktorí iným nedajú šancu a správajú sa k nim ako k bezvýznamným bytostiam. Aj táto inscenácia mi opäť raz pripomenula dôležitosť porozumenia, ale aj odpustenia.

Ak hovoríme o dávaní druhých šancí, potom by som nemohla obísť Loutky bez hranic, ktoré sa na festivale predstavili s Nilas a tisíchlavé stádo. Predstavenie sa konalo v malom stane, v priestoroch Národnej galérie, vďaka čomu vznikla intímna atmosféra. Rozprávka o pastierovi sobov, ktorý sa zamiluje do elfky a musí zdolať viacero prekážok, ma zaujala najmä výtvarným spracovaním. Dora Bouzková a Tereza Černohorská animovali malé, vyrezávané figúrky sobov, pričom niekoľko z nich bolo zavesených aj na strope. Stlmením svetla vznikali rôzne tiene, ktoré vytvorili dojem mnohopočetného stáda a umocnili pocit strachu z neznámej krajiny, kam sa musel pastier vydať. Okrem vyrezávaných figúrok využívali bábkoherečky aj predmety dennej spotreby v druhotnom význame Napríklad kefy na čistenie topánok reprezentovali lúku, na ktorej sa pásli soby. Inscenácia bola pre mňa pútavá tým, že do popredia sa dostal hrdina, ktorý si uvedomil svoju chybu a bol pripravený urobiť pre jej nápravu všetko. Tvorcovia dali dôraz na odvahu, česť a úprimnosť, čiže na hodnoty, ktoré je podľa mňa dôležité si neustále pripomínať.

Pri téme zvierat ešte na chvíľu ostanem. Študenti a študentky Katedry alternatívneho a bábkového divadla na pražskej DAMU predstavili autorskú operu o dinosauroch Dinopera. Tvorivému tímu (Frieda Gawenda, Daria Gosteva, Matias Baresel a Josef Havelka) umožnil hravý prístup vokálnym schopnostiam pravekých tvorov (škrekot, mrmlanie, vzdychy a pod.). Práve preto ma zvuková stránka inscenácie nesmierne fascinovala, nehovoriac o živej hre na klavíri a cudzojazyčných piesňach. Nielen vďaka vdychovaniu vodnej fajky, prostredníctvom ktorej jeden zo študentov vytváral dymové efekty, vnímam túto inscenáciu ako „highlight“ tohtoročnej Malej inventúry. Práve viacjazyčnosť vytvárala, obzvlášť v týchto časoch, pocit spolupatričnosti.

Tohtoročná Malá inventúra priniesla opäť raz výber inscenácií, ktoré prekračujú hranice klasickej činohry a prinášajú intelektuálne výzvy pre divákov. Navštíviť tento festival znamená otvoriť sa formálnym a žánrovým experimentom a nasať nové impulzy. Byť na tomto festivale bolo pre mňa opäť raz inšpiratívnou skúsenosťou. A obzvlášť v tejto náročnej dobe sa opäť raz ukázalo, že umenie má schopnosť nielenže nastavovať zrkadlo spoločnosti, ale aj zomknúť ľudí pre správnu vec, liečiť a obohacovať prostredníctvom estetických impulzov.

P. S.: Text bol publikovaný v študentskej revue Reflektor, ktorú vydáva Katedra divadelných štúdií VŠMU v Bratislave.