sobota 15. októbra 2016

O konkurze do študentského divadla


Keď v stredu, 12. októbra 2016, odbila devätnásta hodina, vonku už svietili pouličné lampy a frekvencia áut sa nebezpečne zvýšila. Večerné mesto so sebou nesie mnohé tajomstvá. V ten deň však nebolo žiadnym verejným tajomstvom, že sa v Univerzitnom ateliéri Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre uskutočnil konkurz do študentského divadla VYDI. Mohli sa ho zúčastniť všetci tí, ktorých srdce bije pre umenie - speváci, grafici, dramaturgovia, herci, herečky, režiséri, scenáristi, scénografi, fotografovia a pod. 

O konkurze som sa dozvedela náhodou, hoci sa mi už viackrát potvrdilo, že náhoda je nová životná skúsenosť, preoblečená za kabát, ktorá nám postupne odhaľuje svoje tajomstvá...Ale aby som sa vyhla zbytočnému filozofovaniu, prejdem k podstate veci. Nad konkurzom som nepremýšľala dlho, pretože patrím k tým typom ľudí, ktorí sa chopia každej zaujímavej šance, ktorá sa im pritrafí do cesty. Musím sa však priznať, že som bola nervózna pri predstave, ako stojím na javisku a upierajú sa na mňa páry zvedavých očí. Konkurzom do tohto študentského divadla si však musí prejsť každý, a je pritom úplne jedno, či sa uchádza o pozíciu fotografa alebo herca. 

Keď som už stála pred dverami do ateliéru, vediac, že čoskoro pôjdem na rad, miešalo sa vo mne veľa pocitov. Otázka, ktorá sa mi dookola opakovala v hlave, znela: Čo tu vlastne robíš? A potom ešte táto veta: Neverím, že fakt idem na javisko. Moje myšlienkové prúdy sa koncentrovali iba na otázku a odpoveď, ktoré so sebou vôbec nesúviseli. Ale tak to už býva, keď sa človek vrhne do neznámych vôd, a keď vôbec netuší, čo môže čakať...Adrenalín sa mieša s očakávaním, hoci človek nevie, do čoho sa vlastne púšťa. A v tom tkvie tá krásna a fascinujúca záhadnosť...

Len čo vyšlo jedno dievča z dverí, išla som na rad ja. Vošla som do tmavej miestnosti, po schodíkoch rovno na osvetlené pódium. Nebola som tam však sama - spoločnosť mi robil mikrofón. Postavila som sa uprostred a pohľad uprela dopredu (hoci som nikoho nevidela kvôli silnému svetlu). Keď sa ma zrazu (pre mňa) neznáme hlasy začali pýtať na meno, priezvisko a na akú pozíciu sa uchádzam, bolo to pre mňa hororovo-smiešne. Na jednej strane som sa cítila desivo, keď som nevidela žiadne tváre, a z hľadiska som počúvala len hlasy, na ktoré som musela hneď reagovať. Na druhej strane mi práve to prišlo ohromne zábavné, hoci som na javisku nemala žiadne záchvaty ohlušujúceho smiechu. Povedzme, že som sa smiala tak vnútorne. :) Keď som povedala, že sa uchádzam o pozíciu scenáristky, hlasy sa ma začali pýtať, akú slovenskú a svetovú literatúru čítam, či som mala niekde uverejnené poviedky a pod. Rozlúčili sa so mnou so slovami, aby som im na mailovú adresu poslala nejaké svoje prózy. 

Pocity? Na javisku to pre mňa bolo zvláštne. Ešte nikdy som na ňom nestála, a teraz sa na mňa zrazu upieralo niekoľko párov očí. Hodnotím to ako pozitívnu skúsenosť, pretože človek musí ísť sám za seba, na javisku sa nemá za čo skryť (ide s kožou na trh), a na základe odpovedí má možnosť porota zistiť, aký typ človeka má pred sebou. Celé to možno netrvalo ani desať minút, ale keď som bola vo vnútri, tak som mala pocit, že som tam niekoľko hodín. Som rada, že som sa na tento konkurz odhodlala, pretože v konečnom dôsledku človek aj tak najviac ľutuje to, čo mohol urobiť, a kvôli strachu to napokon vzdal. Ja som si povedala, že aj keby ma nevzali, nebudem plakať do mlieka - veď už len za túto novú skúsenosť mi to všetko stálo za to. :)

A na záver pár úsmevných momentov: ja som síce etudy nehrala, ale baby, ktoré sa uchádzali na pozíciu herečiek, si ťahali témy so scénkami. Jedna z nich mala stvárniť sladkovodnú rybu v slanom mori. Ďalšia mala zahrať zaspávajúceho Hitlera, ďalšia nervóznu tetu na strelnici...A to nebolo všetko - za absolútnu čerešničku na torte považujem tému, v ktorej mala slečna zahrať Ježiša, ktorý sa oholil, ale ktorého potom nikto nespoznal. Kreativite sa medze fakt nekladú. :) A ešte niečo na záver: Nebojte sa ísť za hlasom svojho srdca. Hoci o sebe budete spočiatku pochybovať, nesmie vás to brzdiť v plnení vašich snov a toho, čo vás napĺňa! :)


fotka: facebook.com - VYDI - študentské divadlo pri UKF v Nitre

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára