sobota 1. októbra 2016

Čo mi dala Divadelná Nitra?


Medzinárodný festival Divadelná Nitra je odo mňa starší o dva roky. Vyvoláva to vo mne úsmev, ale zároveň aj úžas, keď si spomeniem na to, koľko ľudí sa každý rok podieľa na príprave a organizácii tohto významného podujatia. Pred týmito osobami pociťujem rešpekt, obdiv a obrovské uznanie. Počas môjho prvého ročníka na tomto festivale, kedy som v divadle trávila desať hodín denne, som sa toho naučila viac, než kdekoľvek inde. Poznatky, ktoré nadobudnete v škole, získajú skutočný význam až vtedy, keď sa hodíte do vĺn reality. V konečnom dôsledku záleží len na vás, akých príležitostí sa chytíte, a ako budete voči nim pristupovať. Čo som sa vďaka Divadelnej Nitre naučila?

1. Používať vysielačku. Prvýkrát som s ňou prišla do kontaktu na tomto festivale. Vysielačka predstavuje pre festivalový štáb neoddeliteľnú súčasť komunikácie a rýchleho vybavovania vecí. Keď nastanú neočakávané situácie (sprevádzanie zahraničných hercov do sály, hľadanie lepiacej pásky, príprava salámových chlebíčkov, hľadanie predlžovačky či kanvice na polievanie kvetov), ľudia sa prostredníctvom tohto čarovného prístroja okamžite spoja a začnú riešiť vzniknuté udalosti. Špecifickosť používania vysielačky spočíva v tom, že každý môže počuť každého, takže aj nám, dobrovoľníkom, bolo prízvukované, aby sme do nej hovorili len potrebné údaje, a nie žiadne opisy raňajok a pod. 
Prostredníctvom vysielačky som sa naučila rýchlo konať a nečakať na žiadne znamenie zhora. Veci sa museli riešiť okamžite a za pochodu, takže som si vyskúšala, ako viem zareagovať v pohotovostných situáciách.

2. Nerobiť rozdiely medzi ľuďmi. Nás, dobrovoľníkov, bolo tento rok 130. Keď k tomu ešte pripočítam festivalový tím a ľudí pracujúcich v Divadle Andreja Bagara v Nitre, dostanem sa k veľmi vysokej cifre. Počas Divadelnej Nitry som si uvedomila, že práca každého jedného človeka, ktorý sa podieľal na príprave, bola veľmi dôležitá. A bolo pritom úplne jedno, či išlo o pani upratovačku, svetelného technika, fotografa či PR manažérku. Všetci sme boli na jednej lodi a pristupovali sme k sebe s úctou a úsmevom. Nikto sa nad nikoho nepovyšoval. To sa mi veľmi páčilo. Každý deň som prichádzala do kontaktu s novými ľuďmi, s ktorými som sa mohla porozprávať, a práve to bolo pre mňa obohacujúce.

3. Rozšíriť si obzory na divadelných doskách. Témou tohtoročného festivalu bola Óda na radosť? V hlavnom programe sa predstavilo jedenásť inscenácií z Poľska, Nemecka, Francúzska, Ukrajiny, Českej republiky, Slovenska a Iraku/Švédska. Kde inde, ako v Nitre by som sa dostala k týmto hrám? Vďaka tomu som mohla vidieť, ako jednotlivé krajiny vnímajú narastajúce teroristické útoky, problematiku jednotlivca, krvavé konflikty, rasizmus či utečeneckú krízu. Stala som sa svedkom ich umeleckých výpovedí, ktoré boli vždy svojské. Prirovnala by som to k trom ľuďom a trom prázdnym papierom. Každý z nich by tam napísal či nakreslil niečo iné. A práve tá rôznorodosť bola zo všetkého najkrajšia. Dovolím si tvrdiť, že nejednému divákovi rozšíril tento festival divadelné obzory. 

4. Že na sebe treba neustále pracovať. Ako dobrovoľníčka som pomáhala v Press centre, čo znamená, že som chodila na predstavenia a písala recenzie. S každým novým článkom som začínala od nuly. Po predstavení som si vždy zapísala do zošita poznámky a potom sa pustila do písania. Vytvoriť si v hlave určitú kostru a držať sa jej, bez nejakých odbočiek, bol niekedy boj s veternými mlynmi. Keď sa k tomu ešte pridali pochybnosti, len som sa zhlboka nadýchla a začala si všetko čítať odznova. A znova a znova a znova. Kým vznikla nová recenzia, trvalo to niekoľko hodín, ale ten pocit, keď som si mohla povedať, že som zo seba dala najviac, ako sa len dalo, bol skvelý. A na ďalší deň znova ten istý kolotoč pochybností, vymazávania, hry so slovom, ale aj vnútornou spokojnosťou ma len utvrdil v tom, že pracovať na sebe musíme každý jeden deň. Bez ohľadu na včerajšie úspechy či neúspechy.

Po poslednom predstavení francúzskeho divadla a ich modelovej drámy Zrazu noc som si uvedomila, že názov hry nezodpovedal len inscenácii, ale aj mojim pocitom. Zrazu nastala noc, a ja som si uvedomila, že krásnych šesť dní strávených v divadle a na predstaveniach je už fuč. Nestíhala som sa čudovať nad tým, že to tak rýchlo ubehlo. Keď si teraz spätne premietam niektoré okamihy, ktoré sa už nezopakujú, len sa usmejem, aby som o pár sekúnd na to zosmutnela...
Dobrovoľníctvo na divadelnom festivale odporúčam každému z vás. Je to neopakovateľná skúsenosť, ktorú vám nikto nikdy nezoberie, a ktorú si budete nosiť vo svojom srdci až do konca života. Čo sa týka mňa, už sa neviem dočkať budúceho ročníka!

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára