 |
| foto: autorka článku |
Majú v sebe čaro dávnych čias, ktoré sa už nikdy nezopakujú. Dýcha z nich úprimná láska, nefalšovaná zvedavosť, spaľujúca vášeň...Toľko rôznych emócií zachytených v ešte rozličnejších momentoch a situáciách. Dobové fotografie majú pre mňa zvláštne čaro. Nedokonalí ľudia sa stávajú hlavnými hrdinami svojich príbehov. Nemusia to byť žiadni šľachtici či králi. Práve naj(ne)obyčajnejší ľudia zachytení počas rozhovorov v kaviarňach, na ulici či u kaderníka pôsobia na oko diváka mimoriadne autenticky. Prispieva k tomu aj fakt, že v minulosti neexistovali žiadne efekty či photoshop, ktoré by dopomohli ku konečnému výsledku. Práve vďaka tomu čaro starých fotografiách nikdy nezmizne.
Na vlastné oči (a predovšetkým uši) sa o tom mohli presvedčiť všetci tí, ktorí sa v stredu, 1. marca 2017, zúčastnili predstavenia Recykliteratura živě v Studiu Hrdinů. Javisko na 50 minút pripomína konferenciu, v ktorej členovia namiesto štátneho rozpočtu či DPH riešia ,,umelecké problémy". Po oboch stranách pódia sa oproti sebe nachádzajú dva dlhé stoly s radom stolov a stoličiek, uprostred ktorých je umiestnené veľké plátno. Stoly sú prikryté dvoma čiernymi obrusmi, na ktorých sa nachádzajú lampy, mikrofóny a vytlačené dokumenty. Herci majú na sebe čierne obleky, zatiaľ čo sú nežnejšie polovičky oblečené v sivých sukňových kostýmoch. Otázkou ostáva - prečo je všetko v tmavých farbách, ktoré pôsobia takým vážnym dojmom?
Odpoveď dostávame vo chvíli, keď sa na plátne premietne prvá dobová fotografia zobrazujúca konferenciu niekoľkých mužov usadených za stolmi. Po chvíli vezme do ruky jeden z hercov mikrofón, priloží si ho k perám a vysloví repliku, ktorá sa následne objaví na plátne. Na ďalšej snímke vidíme mladý zamilovaný pár, ktorý ,,oživia" herec a herečka nasledovným dialógom:
 |
| foto: autorka článku |
Diváci sa začnú smiať, pričom sa im táto pozitívna emócia odzrkadľuje na perách počas celého, takmer hodinového predstavenia. To, že je skoro všetko v štúdiu ladené v tmavých farbách predstavuje výrazný kontrast oproti tomu, čo sa deje na plátne a počas jednotlivých prehovorov. Pätnásť hercov a herečiek predvádza vynikajúcu prácu s hlasom - dokážu plynule prechádzať od jednej polohy druhej. Dokážu vyjadriť hanblivosť, hnev, úsmev, a to všetko na základe vlastných hlasiviek. Mikrofón priložený k ich perám podčiarkuje farby, ktorými maľujú dobové plátno fotografií.
Niektoré dobové zábery sa viacnásobne opakujú (len s obmenami dialógov), čo miestami spomaľuje celkovú dynamiku inscenácie, no predstaveniu to, našťastie, výrazným spôsobom neuškodí. Záverečná bodka festivalu Malá inventura bola tak plná úsmevných a uvoľnených momentov, prostredníctvom ktorých sa mohli diváci na vlastné uši započúvať do rozmanitých príbehov ľudských osudov, oživených hlasom prítomných hercov, Minulosť sa tu zázračným spôsobom stretla s prítomnosťou, prítomnosť s minulosťou, takže prelínanie rozdielnych časových rovín tak nadobudlo kompaktný celok, ktorý ulahodil ľudskej duši.
Koncept, scenár a réžia: Vojtěch Mašek, Jakub Felcman
Dramaturgia: Jakub Felcman
Kostýmová výtvarníčka: Jana Kovárniková
Účinkujú: Ondřej Cihlář, Martin Dusbaba, Tereza Hofová, Eduard Jenický, Michal Kern, Perla Kotmelová, Eva Leinweberová, Petr Lněnička, Petr Marek, Gábina Míčová, Tomáš Palatý, Václav Rašilov, Lucie Roznětínská, Kamil Švejda, Ivana Uhlířová
 |
| foto: autorka článku |
 |
| pred predstavením sa dali zakúpiť pohľadnice, ktoré sa premietali na plátne foto: autorka článku |
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára