štvrtok 27. júna 2019

Reflexia predstavení Divadla DRAK v rámci Medzinárodného festivalu Divadla európskych regiónov v Hradci Králové


V dňoch 21. – 28. júna 2019 som sa zúčastnila Medzinárodného festivalu Divadla európskych regiónov v Hradci Králové. Pracovala som ako redaktorka vo festivalovom spravodaji Hadrián, vďaka čomu som mala možnosť stretnúť zaujímavých tvorcov a vidieť ešte podnetnejšie predstavenia. Keďže jedným z usporiadateľov festivalu je aj Divadlo DRAK a Mezinárodní institut figurálního divadla, nemohla som si nechať ujsť príležitosť pozrieť si predstavenia tohto významného českého bábkového divadla. Mala som možnosť vidieť štyri predstavenia – Faust, A na noze pevnina, Mimoň a Jak si hrají tatínkové. Rada by som sa s vami podelila o dojmy prostredníctvom festivalových reflexií.

Aj Faust si vie vypiť

foto: draktheatre.cz

Nájsť dielo, ktoré by reflektovalo históriu a zároveň aj súčasnosť svojho divadla, sa môže javiť ako nesmierne ťažká úloha. Divadlo DRAK pri príležitosti osláv 60. výročia našlo titul, ktorým vzdáva hold svojej slávnej minulosti a zároveň tým poukazuje na smer, akým by sa chcelo v budúcnosti uberať. Inscenácia FAUST, ktorú Divadlo DRAK uviedlo v divadelnej sezóne 2017/2018 ako darček k svojmu okrúhlemu jubileu, je však výnimočná aj z ďalších dôvodov. Autori scenára Tomáš Jarkovský a Jakub Vašíček vychádzali z inscenácie Fausta, ktorú režíroval v tomto divadle ľudový bábkar Matej Kopecký v roku 1971. Jarkovský a Vašíček aktualizovali scenár prostredníctvom narážok na postmodernú dobu, automobilu, na ktorom Faust odcestuje do sveta, či bujarého večierka, na ktorom nechýba japonská gejša, tanečníčka Mata Hari, starogrécka poetka Sapfó či Kleopatra. Nechýbajú ani odkazy na históriu Divadla DRAK (narážky na Josefa Kroftu, Petra Matáska). 

Inscenácia je zložená z dvoch častí - v tej prvej sledujeme klasické bábkové divadlo s marionetami, čím inscenátori odkazujú na korene ľudových bábkarov. Zmena prichádza vo chvíli, keď Faust podpíše zmluvu s diablom - marionety sa dostávajú do úzadia, aby tak vytvorili priestor pre ,,nového" Fausta. A tým ,,novým" Faustom môže byť v Divadle DRAK ktokoľvek, kto sa podieľa na inscenačnom procese - od dramaturga, režiséra, výtvarníka, autora hudby či bábkohercov. Inscenácia sa odohráva v šapitó, čím opäť tvorcovia poukazujú na korene ľudových bábkarov a zároveň tým upriamujú pozornosť na výnimočnú udalosť. Priestoru šapitó je prispôsobená aj scénografia Kamila Bělohlávka - dominuje mu vyvýšená drevená doska, za ktorou sa nachádzajú schody vedúce do pomyselného neba. Práve tam stoja anjeli a sledujú Faustovo počínanie. Pozdĺž stien šapita sa nachádza živá kapela, ktorú tvoria herci divadla. Prostredníctvom hrania na bicie, klávesy a basu umocňujú atmosféru (v prvej časti opradenú mysticizmom, v druhej časti opulentným večierkom). 
Herecký súbor Divadla DRAK disponuje precíznym vodením marionet, výbornými hlasovými moduláciami a schopnosťou predviesť širokú škálu hereckých prejavov - od letargie, až po nadšenie, vášeň a veselosť. 

,,Drakovský" Faust predstavuje moje prvé stretnutie s týmto divadlom a zároveň to bolo prvé predstavenie, ktoré som videla na tomto festivale. Vďaka tejto interpretácii Fausta som si uvedomila, aké plody môže priniesť tesná previazanosť s réžiou, dramaturgiou, scénografiou, herectvom a hudbou. Všetky zložky spolu koexistovali na jednom mieste, podporovali sa a vzájomne sa dopĺňali. Keď sa povie Faust, spomeniem si na šapitó, ručne vyrezávané marionety a automobil, do ktorého vhupne hlavný protagonista. Tento dopravný prostriedok zároveň môžeme vnímať aj ako symbol novej životnej etapy, do ktorej Divadlo DRAK vstúpilo.

foto: draktheatre.cz

foto: draktheatre.cz

foto: draktheatre.cz


Aj so zlomenou nohou môže byť svet krajší

foto: draktheatre.cz

Jedna tanečníčka, dve nohy a tisíc pocitov. Jedna tanečníčka a vesmír, ktorý vzniká priamo pred očami divákov. Tanec ako prostriedok k vyjadreniu tých najskrytejších emócií, ktoré živia dušu malého dievčatka. Čo sa však stane, ak sa rozhodne jedna z nôh protestovať? Bude zlomenina dôvodom, kvôli ktorému sa dievčatko vzdá svojich snov?

Autorská pohybová a výtvarná performance A NA NOZE PEVNINA poukazuje nielen na radosť z pohybu, ale aj na vášnivú túžbu prekonávať prekážky, na konci ktorých nás čaká vytúžený cieľ. Nonverbálna performance určená pre deti od štyroch rokov predstavuje vizuálny pôžitok farieb a radosti zo života. Veľkú zásluhu má na tom „živá“ vizuálna zložka, keďže samotná scénografka Jana Bačová Kroftová tvorí kresby priamo počas performance. Tie sa premietajú na plátne a dotvárajú imaginatívny svet Jazmíny, dievčatka, ktorá si nevie predstaviť ani deň bez tanca. Prostredníctvom projekcie sledujeme dynamické ťahy štetca scénografky, z ktorých postupne vzniká napríklad vysoká a štíhla tanečníčka.

Vďaka prepojeniu výtvarnej akcie s performerkou Jazmínou Piktorovu vzniká nesmierne krehká, humorná a emóciami podfarbená hra snov, ktorá nevtieravým spôsobom vťahuje diváka do svojho sveta. Autorka konceptu a režisérka Dominika Špalková spolu s kolektívom poukazujú nielen na bezprostrednú radosť z pohybu, ale aj na jeho znovuobjavenie prostredníctvom zlomenej nohy. Sadra sa spočiatku stáva nepriateľom Jazmíny, čo sa však mení vo chvíli, keď si uvedomí, že vďaka sile vôle a vášni chce a bude tancovať aj naďalej.

Performance čerpá z osobného života Jazmíny - na začiatku a na konci sa stávame svedkami reportáže slovenskej televízie, v ktorej vidíme malú a odhodlanú Jazmínu, tancujúcu v triede.
Ako som si mala možnosť všimnúť, tak pre deti bola performance nesmierne pútavá, pretože jej dominovala vizuálna a pohybová zložka. Deti nesmierne baví, keď niečo vzniká priamo pred ich očami, ako napríklad kresba tanečníčky, či tieňohra Jazmíny objavujúcej vesmír prostredníctvom prelievania vody.

Samotný názov performance vo mne evokuje spojenie dvoch svetov – toho reálneho, v tomto prípade zlomenej nohy, a fantazijného, v ktorom sa aj sadra môže túžiť po neodolateľnej túžbe zatancovať si. Čo som si odniesla z tejto performance? Nevzdávajme sa svojich túžob ani napriek počiatočným komplikáciám. Je iba na nás, aké farby budú reprezentovať náš vesmír, ktorý si nosíme v duši.
(reflexia dostupná v PDF verzii festivalového spravodaja Hadrián tu)

foto: draktheatre.cz


Čo má spoločné vesmírne putovanie s Aspergerovým syndrómom?  


foto: draktheatre.cz

Názov ďalšieho predstavenia, ktoré som v rámci festivalu mala možnosť vidieť, vo mne vyvolalo asociáciu s filmovými Mimoňmi. Keď som si však prečítala informácie vo festivalovom magazíne, bola som potešená, že na mňa nebudú vyskakovať žiadne žlté príšery s obrovskými očami. Autorská inscenácia Jakuba Vašíčka a Tomáša Jarkovského pod názvom MIMOŇ je totiž inšpirovaná osudmi detí s Aspergerovým syndrómom.

Hlavným hrdinom príbehu je chlapec, ktorý žije sám na vlastnej planéte Mimo, ale iba do okamihu, kým sa nezačne prehrievať. Nedobrovoľne musí opustiť svoj bezpečný prístav a začína putovať na ostatné planéty s jediným cieľom – nájsť si nový domov. Na svojej vesmírnej ceste stretáva klauna, ktorý sa snaží byť nasilu vtipný, samoľúbu dievčinu, ktorej jedinou starosťou je nájsť vhodnú farbu šiat, či prísneho a podozrievavého generála. Počas vesmírneho putovania stretáva tiež opravárku Báju, ktorá mu zostrojí raketu a pomôže mu dostať sa na domovskú planétu.

Z hľadiska formálnej stránky pracujú inscenátori s niektorými charakteristickými črtami, príznačnými pre Aspergerov syndróm. Tou je napríklad psychológia farieb – planéta, na ktorej žije chlapec, je modrej farby, ktorá má naňho upokojujúci vplyv. Zmyslová precitlivenosť, taktiež spájaná s Aspergerovým syndrómom,  sa najvýraznejšie prejaví počas stretnutia na planéte samoľúbej ženy. Chlapec začne pociťovať silné závraty, prameniace z rýchleho striedania farebných šiat dievčaťa.

V inscenácii sa využívajú rôzne druhy bábok – manekýni (chlapec Mimoň, klaun), mechanická bábika točiaca sa okolo vlastnej osi, či hlava muppeta-generála, ktorú animuje Filip Huml. Postava prísneho generála je z hľadiska výtvarného riešenia skutočne nápaditá – okrem hlavy-muppeta ju tvorí guľa vo farbe kaki s vyrezaným priestorom pre ruky, čo zvýrazňuje výšku herca a podporuje tak strašidelný rozmer javiskovej postavy. Autorka výpravy Tereza Venclová okrem toho vytvorila rôzne útvary, odkazujúce na putovanie vesmírom (okrúhle lopty reprezentujúce planéty, raketoplán, lietajúce taniere a pod.), vďaka čomu môžeme inscenáciu žánrovo ohraničiť ako sci-fi. Inscenáciu by som odporučila ľuďom, pre ktorých slovo ,,empatia“ nie je cudzí pojem - vďaka osamelému chlapcovi Mimovi máme jedinečnú možnosť spoznať svet priamo jeho očami. A ešte jedno posolstvo sa mi spája s touto inscenáciou – buďme viac tolerantní a chápavejší k ľuďom (nielen) vo svojej blízkosti.

foto: draktheatre.cz


Keď sa narodí Snehulienka v dielni

foto: draktheatre.cz

Slávnu rozprávku o Snehulienke určite veľmi dobre poznáte – narodila sa ako vytúžený potomok kráľovi a kráľovnej a čoskoro chýr o jej kráse obletel celý šíry svet. Dostal sa do uší aj zlej kráľovnej, ktorá sa ňou cítila byť ohrozená, a preto poslala poľovníka, aby ju zniesol zo sveta. Samozrejme, ako v každej rozprávke, ani v tejto nechýba udatný a odvážny princ, ktorý Snehulienku zachráni. Známy príbeh o Snehulienke predstavuje odrazový mostík autorskej inscenácie JAK SI HRAJÍ TATÍNKOVÉ. Režisér Josef Krofta spolu s umeleckým kolektívom preniesli príbeh o Snehulienke do čisto mužského sveta, kutilskej dielne. Týmto rozhodnutím zároveň otvorili priestor pre svoju fantáziu, do ktorej, prirodzene, berú aj divákov. Snehulienku v tejto inscenácii predstavuje porcelánová bábika, ktorá nepozná iné slovo, než „mama“. V rukách „tatínkov“ ožíva príbeh o dievčine, ktorej pleť je belšia ako sneh. 

Inscenačný tím kreatívnym spôsobom využíva pomôcky v dielni, vďaka čomu vzniká neopakovateľná atmosféra inscenácie. Pri pohľade na fénovanie vlasov prostredníctvom vŕtačky neostáva veľa mimických svalov stuhnutých, nehovoriac o žiarovke na motúziku, ktorá prostredníctvom zeleného svietenia predstavuje hrušku. Primárne využitie predmetov v dielni ide do úzadia, vďaka čomu inscenačný tím rozvíja kreatívny potenciál zváračiek, vŕtačiek, špendlíkov, klincov, kladiva a pod. Druhotné využitie týchto predmetov sa stáva po čase nesmierne prirodzeným, počas sledovania mi napadlo, ako je možné, že som niečo podobné neskúšala doma. Veľkú zásluhu na tom majú aj herci, ktorí sú vo svojom hereckom prejave nesmierne vtipní, presvedčiví a majú prirodzený talent pritiahnuť pozornosť na predmety v dielni. Tvorcovia okrem toho vsúvajú do príbehu vtipné momenty (napr. Snehulienka nezje otrávené jablko, ale pokazenú hrušku, ktorú jej musí princ vytiahnuť z hrdla, princ má už dávno po dvadsiatke a pod.), čo len násobí humorný rozmer inscenácie.

Na záver môžem skonštatovať, že „tatínkové“ sa pohrali tak dobre, až som sa sama cítila zahanbená, že mi v detstve nenapadlo hrať sa so zváračkou a ďalším kutilským náradím. Aj z tohto dôvodu odporúčam návštevu inscenácie – poďme prebudiť to hravé dieťa, ktoré sa v nás skrýva. 
(reflexia dostupná v PDF verzii festivalového spravodaja Hadrián tu)

foto: draktheatre.cz


Z predstavení Divadla DRAK, ktoré som mala možnosť vidieť, som cítila silné spojenie medzi réžiou, dramaturgiou, scénografiou, hudbou a herectvom. Všetky zložky sa vzájomne dopĺňali. Divadlo sa nebojí experimentovať, o čom ma presvedčilo predstavenie Fausta. Divadlo si ctí svoju tradíciu a poukazuje na to, že môže byť nadčasová – veď inscenácia Jak si hrají tatínkové v réžii Josefa Kroftu je na repertoári divadla už 14 rokov! (Premiéru mala v roku 2005). Okrem toho ma na predstaveniach zaujala výtvarná zložka, ktorá bola nápaditá a stala sa aktívnym partnerom celkového konceptu. Napríklad pri autorskej performance A na noze pevnina som sa doslova nechala unášať farbami a kresbami, ktoré vznikali naživo vďaka výtvarníčke Jane Bačovej Kroftovej. Alebo siedmi trpaslíci v Jak si hrají tatínkové, ktorí boli vytvorení z pracovných topánok a farebných okuliarov. Som veľmi rada, že som vďaka festivalu Divadla európskych regiónov v Hradci Králové mala možnosť vidieť niekoľko predstavení Divadla DRAK, ktoré ma vnútorne obohatili. Rozšírila som si vďaka nim obzory a ešte viac som sa zamilovala do čarovného sveta bábkového divadla. Budem sa tešiť na ďalšie stretnutia s DRAKom, pretože už teraz viem, že budú nezabudnuteľné!

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára