 |
| Elity, foto: Ctibor Bachratý |
S menším odstupom času sa vraciam k Divadelnej Nitre a premýšľam nad jej témou, a to hodnotami. Hoci bolo niekoľko z nich uvedených vo festivalovom katalógu, v konečnom dôsledku aj tak záležalo na každom divákovi, ktoré hodnoty objavil. Ktoré z nich našiel. Ktoré vylovil z pamäte. Alebo sa na celú festivalovú tému pozrel s obrovským nadhľadom a nechal sa unášať divadelným jazykom bez toho, aby niečo (ne)vedome hľadal. Lebo koniec koncov, niektoré inscenácie na konkrétne hodnoty výrazne apelovali, čo treba brať ako výrazné pozitívum.
Z môjho pohľadu môžem skonštatovať, že počas tohtoročnej Divadelnej Nitry som sa pozrela na niektoré hodnoty z viacerých strán. Skúmanie hodnôt by som prirovnala k diamantu. Keď ho držíte v rukách, neprestáva vás fascinovať, hoci vyzerá rovnako. No vy si ho aj tak zo všetkých strán podrobne prezeráte, sledujete jeho odlesky a farbu. A neprestáva vás fascinovať, hoci niekomu by sa to mohlo zdať ako úplne banálne. Skrátka, to sme my. Ľudia. Kým jedného niečo nadchýna, tak druhý nervózne prešľapuje z nohy na nohu.
Pre mňa bola najvýraznejšou festivalovou hodnotou láska. Keď si teraz robím rýchlu rekapituláciu videných inscenácií (a bolo ich 7 z 10), tak v každej z nich som cítila jej prítomnosť. Tak napríklad Vojna nemá ženskú tvár Slovenského komorného divadla v Martine. Predovšetkým druhá časť inscenácie sa intenzívne venovala téme lásky, ktorá bola umocnená spomienkami na vojnovom fronte. Niektoré ženy sa tam zaľúbili, a preto si, paradoxne, neželali koniec vojny. Výpovede vojačiek boli umocnené javiskovou realizáciou, keď sa prostredníctvom spomienok vracali na vojnový front (scéna, keď sedia Kovalčikova spolu so Žulčákom na nemocničnom lôžku a nespúšťajú zo seba pohľady). Iná podoba lásky bola viditeľná v scéne, keď jedna z vojačiek, ležiaca na mužovej truhle, túžila len po jedinom. Dôstojnom pohrebe v rodnej krajine. Láska prináša mrazivé príbehy...
Ďalšiu, nemenej zaujímavú podobu lásky prinieslo aj pražské divadlo Cirk La Putyka. V inscenácii Black Black Woods sa dvaja herci nemuseli prezliekať do hereckých kabátov. Prečo? Rostislav Novák starší a Rostislav Novák mladší, skutočný otec a syn, priniesli na nitriansky festival všetky fázy týkajúce sa tohto rodinného vzťahu. A áno, bola medzi nimi aj láska, vyjadrená napríklad v pohybových úkonoch (utieranie otca uterákom, kladenie kameňov na jednu kopu, čím syn vytvoril pre otca stoličku). K ich rodinnému vzťahu nechýbal ani otcov plač (prerušený dynamickou, živou hudbou) či boj, ktorý ku koncu vyúsťuje do spoločného objatia na (ich spoločnými rukami) vymaľovanej podlahe.
V súvislosti s témou lásky by som spomenula ešte jednu inscenáciu, a to Právo na šťastie. Tu som lásku vnímala ako niečo, čo vedie človeka k naplneniu jeho snov. Skrátka, láska tu nemala konkrétnu fyzickú podobu. Bola prítomná v tanci, ktorý napĺňal nielen duše, ale aj telá tanečníkov oduševnením a vášňou. Veď viacerí z nás dobre vieme, že práve to sú ingrediencie, ktoré dávajú našej existencii zmysel. A je len a len dobré, že si to môžeme pripomenúť práve na divadelnej scéne. A prežiť to. Spolu.
Chcela by som sa venovať ešte jednej z hodnôt, ktoré na Divadelnej Nitre 2017 neušli mojej pozornosti. Tou hodnotou je domov. Asi nebude žiadnym prekvapením, keď v tejto súvislosti spomeniem Jánošíka Divadla Andreja Bagara v Nitre. Nášho národného hrdinu, z ktorého sa stala osoba zahalená mystickým rúškom tajomstva, tu zrazu vnímame ako večne pochybovačného človeka. Človeka, ktorý premýšľa nad svojimi činmi, ľutuje niektoré veci a tým nám nastavuje ostré zrkadlo. Skrýva sa v každom z nás kúsok Jánošíka? Je domov tým skutočným miestom, kde sa cítime chránení a v bezpečí? A čo s tými, ktorí sa pomaly premieňajú na bábky? V tejto súvislosti narážam na mizanscény, v ktorých si zbor nasadzuje na hlavy veľké biele masky, čím poukazuje na neschopnosť národa vyjadriť svoj hlas a vymaniť sa zo zovretia mocnejších. A keď už sme pri tých mocnejších...
...tak v súvislosti s domovom spomeniem ešte jednu inscenáciu, a to Elity Slovenského národného divadla. Nežná revolúcia, konšpiračný byt, vysoká inteligencia, žiadne tajomstvá. Na vlastné oči sme videli, že postavenie a prístup k mnohým informáciám robili (a vlastne stále robia) z ľudí mocné pevnosti, proti ktorým sa nedá ujsť bez následkov. Konšpiračný byt, hlavné ťažisko inscenácie, sa na konci rozpadá, a priamoúmerne s ním sa rozpadá aj česť a morálka človeka. To všetko umocnené zrkadlovou scénou, z ktorej niet úniku. Domov tu vystupuje ako hrozba. Ako varovanie pred minulosťou. A zároveň aj ako veľký výkričník pred budúcnosťou...
Počas festivalu mohli dobrovoľníci, štáb a diváci hľadať hodnoty aj na plagátoch vo forme osemsmerovky. Každý tak mohol priložiť ruku k dielu a stať sa aktívnou súčasťou tohtoročnej témy. Subjektívnosť vybraných (a nájdených) hodnôt tak dotvorila tvár festivalu. Dôležitejšie je však povedať, že aj po skončení festivalu sa mi pri pohľade do zrkadla odrážajú hodnoty, na ktoré som vekom nezabudla, no bola som vďačná, že som mohla vidieť ich rôzne podoby práve v divadelnom spracovaní. Lebo niekedy je najlepšou lekciou otvoriť oči a pozerať sa priamo pred seba. Bez toho, že by sme niečo maskovali a klamali samých seba. V zrkadle nájdeme odpovede na všetko. A je to o to lepšie, že to môžeme prežívať práve prostredníctvom takého živého umenia, akým je divadlo. Vďaka ti, Divadelná Nitra 2017.
 |
| Jánošík, foto: Ctibor Bachratý |
 |
| Právo na šťastie, foto: Ctibor Bachratý |
 |
| Black Black Woods, foto: Ctibor Bachratý |
 |
| Vojna nemá ženskú tvár, foto: Ctibor Bachratý |
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára