 |
| Bakchantky, foto. Staré divadlo Karola Spišáka v Nitre |
Hudobná rozprávka v réžii Petra Oravca prevádza divákov zázračnou krajinou OZ. Dorotka so psíkom Totom na svojej dobrodružnej ceste za čarodejníkom Ozom stretávajú troch nových priateľov, Hastroša, Plecháča a Bojka, ktorí túžia po rozume, srdci a odvahe. Inscenácia hýri nápadmi, farbami a neustálou javiskovou akciou. Herci stvárňujú svoje postavy pomocou bábok a zároveň aj činoherne. Majú tak možnosť využívať široký diapazón výrazových prostriedkov.
Najnegatívnejšiu postavu inscenácie, čarodejnicu Elfabu, zjemnila herečka Danica Hudáková prostredníctvom humoru, hyperboly a karikatúry. Vďaka tomu nenaháňa strach ani najmenším detským divákom. Imaginatívnosť celej inscenácie podporila aj výtvarná zložka, kde inscenátori využili videoprojekcie. Scéna sa tak sa stala variabilnou aj bez fyzických prestavieb hracieho priestoru. V inscenácii tvorcovia využívajú aj klasické vizuálne efekty, ako dymostroj, bublinkostroj, a niekoľko prskaviek. Inscenácia sa tak stáva pastvou pre oči divákov a udržujú pozornosť detí v hľadisku. Vďaka atraktívnej hudbe Petra Vlčka je aj pastvou pre uši. Čarodejník z krajiny OZ je síce primárne určená detskému divákovi od päť rokov, no svojim spracovaním a témou zaujme aj dospelého človeka. Inscenátori akcentovali predovšetkým silu priateľstva a to, že sila ľudskej vôle prekoná tie najťažšie prekážky, ba dokonca aj najmocnejšie čary.
Petra Babulícová
 |
| Čarodejník z krajiny Oz, foto: Staré divadlo Karola Spišáka v Nitre |
V hlavnom
programe sa ďalej predstavila Vysoká
škola múzických umení z Bratislavy s inscenáciou, ktorá vznikla
na motívy Euripidových Bakchantiek. V hre Bakchantky sa stávame
svedkami prelínania minulosti a prítomnosti prostredníctvom pohybovej
štylizácie. Bábkoherečky, ktoré majú na sebe tmavé oblečenie, sa pohybujú
mechanicky - tam a späť. Pripomínajú tak ovládané bábky, akési stroje bez
srdca. Umocňuje to aj ich vzhľad – biele tváre a čierne pery. Mechanické
bábky dopĺňa ,,oživená“ socha muža, ktorá je alúziou na grécke dejiny. Svedčí
o tom nielen jeho tvár natretá bielou farbou, v ktorej absentuje
akákoľvek mimika, ale aj látka rovnomennej farby omotaná okolo bedier. Rozpačitým
dojmom pôsobí dievča skrývajúce sa v krabici, ktoré si po každom vyjdení von
nasadí biele lodičky a začne pochodovať, pričom ,,bábky“ to robia
mechanicky spolu s ňou. Koniec, v ktorom začujeme zvuk telefónu
a následne vidíme, ako dievča vypadne z krabice, uväznená v bielych šatách, vyvoláva v divákovi otáznik. Nemenej zmätenejším dojmom
pôsobí list, ktorý obdrží pred predstavením každý z divákov, a ku
ktorému sa na scéne obracia aj dievča v bielom. Raz k nemu podíde,
prečíta si prvý riadok a odhodí ho, aby sa k nemu pred koncom vrátila
a roztriasla sa. Nie je teda jasné, akú úlohu plní na scéne.Vo
festivalovom programe je k tejto inscenácii uvedená informácia, že ide
o boj medzi ľudskou pýchou a božskou mocou. Z hry však pre diváka
žiadna z týchto vecí explicitne nevyplýva, a je teda otázne, na
základe akého interpretačného kľúča je najvhodnejšie uchopiť Bakchantky. Alebo žeby práve o to
išlo? O šach-mat jednej z oživených bábok a sochy muža?
Mirka Košťálová
Mirka Košťálová
 |
| Bakchantky, foto: Staré divadlo Karola Spišáka v Nitre |
V popoludňajších hodinách sa v Študovni uskutočnila prezentácia
knihy významného slovenského divadelníka Jozefa Mokoša pod názvom Čítanie knihy v mysli bábkara
a básnika (Jozefa Mokoša). Monografiu predstavili Dagmar Inštitorisová,
Barbora Zamišková a Matúš Mikšík. Publikácia je výnimočná tým, že
predstavuje celú autorovu dramatickú tvorbu doplnenú o niekoľko unikátnych
štúdií či individuálnych spomienok na Jozefa Mokoša. Okrem iného sme sa
dozvedeli, že šéfredaktor Knižnej revue, Matúš Mikšík, vníma Mokoša ako tvorivý
typ, ktorý čaruje prostredníctvom slov. Zo zaujímavosti tiež môžeme dodať, že
obálka, na ktorej sa nachádzajú tri fotografie Mokoša, nie sú náhodne zvolené.
Prvá ho symbolizuje ako typického básnika (s cigaretou v ústach), druhá ho
zachytáva ako dramaturga, no a napokon tretia fotografia ho vystihuje ako
pedagóga.
Mirka Košťálová
Mirka Košťálová
 |
| prezentácia monografie o Jozefovi Mokošovi, zľava D. Inštitorisová, B. Zamišková, M. Mikšík a I. Gontko foto: Staré divadlo Karola Spišáka v Nitre |
O 16.
hodine sa (tiež v priestoroch Študovne) uskutočnilo premietanie bábkového filmu od Jana Švankmajera pod názvom Lekce Faust. Režisér sa inšpiroval Goetheho dielom Faust a rozoberá v ňom motív
neschopnosti utiecť pred vlastnými démonmi. Pre film je typická kombinácia
zničených interiérov a zarastených záhrad, v ktorých sa pohybujú
marionety. Kombinuje sa tu herecká práca s prácou bábkoherca, ktorá
v nejednom prípade splýva v jedno (čo bolo zámerom režiséra). Vo
filme sa taktiež nachádzajú rôzne animácie a triky (napríklad zjavujúca sa
a miznúca hlava Mefistofela či narodenie dieťaťa v sklenej guli).
Mirka Košťálová
Prvý deň festivalu uzatvorili so svojou inscenáciou študenti budapeštianskej Univerzity divadla a filmu. Euripidovú antickú drámu inscenovali súčasným divadelným jazykom. Synteticky prepojili činoherné a pohybové divadlo. Herci boli neobyčajne fyzicky disponovaní. Využívali presný rytmizovaný pohyb, ktorý neraz prechádzal až do rituálneho tanca. Pomocou pohybu neraz zobrazovali aj vzájomné konflikty jednotlivých postáv. Napriek tomu, že režisér Csaba Krisztik zvolil súčasnú interpretáciu, ponechal vo svojom naštudovaní Ifigénie z Aulisu aj prvky typické pre antickú drámu. Využíval chór, ktorý komentoval dej. Stabilne mal len dve členky, ženy, ktoré sa líšili od ostatných javiskových postáv aj po kostýmovej stránke. V niektorých výstupoch sa členmi stávali aj protagonisti, ktorí stvárňovali v inscenácii aj individuálne charaktery. Inscenácia sa odohrávala v prázdnom priestore, v ktorom sa postavy pohybovali. Jednotlivé mizanscény boli precízne vybudované tak, aby bol príbeh a vzťahy postáv jasne čitateľné. Výtvarná zložka pozostávala len z kostýmov, ktoré boli výhradne súčasné. Napriek tomu, že predstavenie nebolo divákom nijakým spôsobom tlmočené do slovenčiny, mladí divadelníci festivalové publikum zaujali a vyslúžili si zaslúžený potlesk.
Petra Babulícová
Mirka Košťálová
Prvý deň festivalu uzatvorili so svojou inscenáciou študenti budapeštianskej Univerzity divadla a filmu. Euripidovú antickú drámu inscenovali súčasným divadelným jazykom. Synteticky prepojili činoherné a pohybové divadlo. Herci boli neobyčajne fyzicky disponovaní. Využívali presný rytmizovaný pohyb, ktorý neraz prechádzal až do rituálneho tanca. Pomocou pohybu neraz zobrazovali aj vzájomné konflikty jednotlivých postáv. Napriek tomu, že režisér Csaba Krisztik zvolil súčasnú interpretáciu, ponechal vo svojom naštudovaní Ifigénie z Aulisu aj prvky typické pre antickú drámu. Využíval chór, ktorý komentoval dej. Stabilne mal len dve členky, ženy, ktoré sa líšili od ostatných javiskových postáv aj po kostýmovej stránke. V niektorých výstupoch sa členmi stávali aj protagonisti, ktorí stvárňovali v inscenácii aj individuálne charaktery. Inscenácia sa odohrávala v prázdnom priestore, v ktorom sa postavy pohybovali. Jednotlivé mizanscény boli precízne vybudované tak, aby bol príbeh a vzťahy postáv jasne čitateľné. Výtvarná zložka pozostávala len z kostýmov, ktoré boli výhradne súčasné. Napriek tomu, že predstavenie nebolo divákom nijakým spôsobom tlmočené do slovenčiny, mladí divadelníci festivalové publikum zaujali a vyslúžili si zaslúžený potlesk.
Petra Babulícová
 |
| Ifigénia z Aulisu, foto: SDKSVNR |
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára