 |
| Vojna nemá ženskú tvár, foto: Ctibor Bachratý |
Dať si raňajky s tvorcami festivalových inscenácií Divadelnej Nitry znamenalo predovšetkým (okrem jedenia pečiva a pitia kávy) nasýtiť dušu novými poznatkami. Človek sa dozvedel zaujímavosti z procesu tvorby, čo výberu titulu predchádzalo či to, s čím sa museli herci a herečky popasovať. Raňajky so Slovenským komorným divadlom v Martine prebehli v posledný festivalový deň, v utorok, 26. septembra 2017.
Jedna z otázok, ktorá počas diskusie padla, sa týkala používania chóru na javisku. Prečo práve chór, ktorý je taký príznačný pre antické divadlo? Dramaturgička Monika Michnová povedala, že návod im dala samotná autorka Svetlana Alexijevič vetou ,,V mojej hlave znie zbor žien." Dramaturgička inscenácie Vojna nemá ženskú tvár v tejto súvislosti uviedla nasledovné: ,,Autorka vytvorila dielo z viacerých hlasov, ktoré dávala dokopy. Pri našej práci sme nechceli stratiť kolektívny rozmer žien, ktorých hlas znie zborovo. Čiže to bol prvý návod, ktorý vychádzal priamo od Alexijevič."
Režisér Marián Pecko plynule nadviazal na Michnovej slová, pričom poukázal aj to, v čom spočíva náročnosť interpretovaného textu: ,,Kolektívna interpretácia textu je veľmi náročná na koncentráciu, na prípravu, na spoločné naladenie sa. Každé zaváhanie v monológu okamžite počuť, takže je to obrovská zodpovednosť. Herci a herečky potrebujú naozaj čas na prípravu. Ide o veľkú zodpovednosť, pretože sme na očiach. Tú chybu nechce nikto spraviť, takže je to stresujúce, a preto je dôležitý pokoj. Aby sa herci a herečky pred predstavením vzájomne dotkli, ovoňali...aby sa naladili."
V súvislosti s emocionalitou Pecko priblížil aj prácu s hereckým kolektívom: ,,Chceli sme, aby emócie neovládali hercov, ale aby herci ovládali emócie. Do priestoru som herečkám nevstupoval. Pokiaľ sa objaví v predstavení niečo silné, ba niekedy až slza, tak to nie je dohodnuté. Tým pádom je to pre mňa autentické."
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára