Stretnutie: záverečný deň

Osmijankove sladké rozprávky, foto: SDKSVNR

Posledný deň festivalu divadelných škôl Stretnutie-Setkání-Spotkanie-Találkozás prebehol vo štvrtok, 9. júna 2017. So svojimi predstaveniami sa predviedli Vysoká škola múzických umení z Bratislavy, Súkromné konzervatórium Dezidera Kardoša z Topoľčian, Súkromné konzervatórium z Nitry a Akadémia umení z Banskej Bystrice. Detských divákov potešilo aj Bábkové divadlo Vaskakas z maďarského Gyoru.

Festivalový deň otvorili študenti bábkarskej tvorby VŠMU z Bratislavy s inscenáciou Osmijankove sladké rozprávky. Diváci mali možnosť vidieť na javisku dramatizáciu štyroch rozprávok z pera spisovateľky Kristy Bendovej (v hlavnej úlohe s Osmijankom). Ako prvú predstavili rozprávku o soche z pudingu, ktorá bola rovnako vysoká, ako aj kuchár. Študenti vytvorili túto ilúziu prostredníctvom materiálov rôznych farieb, ktoré na seba postupne naukladali. V ďalšej rozprávke sa divák zoznámil s Boženkou, ktorá bola taká maškrtná, až spadla do lekvára. Bábka, dovtedy biela s plavými vlasmi, sa po vynorení z lekvára zmenila na tmavé dievča, o ktorom si všetci mysleli, že je z Afriky. Inscenácia bola vo všeobecnosti plná vizuálnych čarov, čo ocenili predovšetkým detskí diváci. V tejto súvislosti treba ešte spomenúť rozprávku o obrovskej štrúdli - dve študentky bábkoherectva držali veľkú bielu plachtu, na ktorej sa sem a ta prevaľovala ďalšia študentka. Vytvorili tak ilúziu váľania sa po bielom ceste. Najvýraznejším scénografickým prvkom bola vysoká obdĺžniková konštrukcia z dreva, ktorú si študenti upravovali podľa potreby. Napríklad, v rozprávke o marcipánovom levovi jeden zo študentov stiahol roletu a na poličkách sa tak objavili nakreslené a vystrihnuté zmrzlinové poháre. Alebo v rozprávke o lekvárovej Boženke bola na tej istej konštrukcie natiahnutá látka s vystrihnutým otvorom, ktorá predstavovala rodinný dom. Vďaka tomu boli jednotlivé prechody medzi scénami dynamické. Treba spomenúť, že inscenácia bola doplnená o piesňové vložky, do ktorých študenti zapájali najmenších divákov. Osmijankove sladké rozprávky zobrali všetkých prítomných na sladký výlet, a hoci nikto neochutnal z pudingovej sochy či z marcipánového leva, všetci odchádzali s úsmevmi na perách. 

Mirka Košťálová

Osmijankove sladké rozprávky, foto: SDKSVNR

V optimisticky naladenom duchu sa pokračovalo aj v ďalšej bábkovej inscenácii - Pulcinella. Hlavným hrdinom príbehu je taliansky bábkový hrdina Pulcinella, ktorý zo všetkého na svete miluje spanie a tancovanie. A to dokonca až do takej miery, že keď sa stretne tvárou v tvár smrti, pozve ju do tanca. Inscenáciu si pripravilo Bábkové divadlo Vaskakas z maďarského Gyoru. V strede javiska bola umiestnená vysoká obdĺžniková skrinka, na ktorej sa odohrával príbeh o Pulcinellovi. Vpravo sedel herec, obkolesený hudobnými nástrojmi, ktorý dotváral atmosféru deja. Diváci sa najviac bavili na scéne, v ktorej rozkázala bábka Pulcinella hrať. Herec jej prikývol, vzal do ruky flautu, a tak sa mohol bábkový hrdina dosýta vyblázniť. Divákov rozosmiala aj scéna, v ktorej Pulcinella zlikvidoval tých, ktorí s ním nechceli tancovať, a to tak, že herec zapol mixér, na základe čoho vznikol dojem, že bábkový hrdina ukladá nebožtíka do zeme. Inscenáciu sprevádzalo nadšené detské výskanie a tlieskanie do rytmu.
Mirka Košťálová

Pulcinella, foto: SDKSVNR

Súkromné konzervatórium Dezidera Kardoša z Topoľčian prinieslo inscenáciu podľa rovnomennej poviedky od Jefima Zozuľu - Živý nábytok. V príbehu ide o jednu ženu, ktorá zamestnáva ľudí ako nábytok. Nezaobíde sa to bez ponižovania a utrpenia. Až raz...Inscenácia je vyčistená od akýchkoľvek rekvizít - priestor zapĺňajú študentky, ktoré zo svojich tiel vytvárajú nábytok, kuchynské spotrebiče...Na základe ich postoja a zvukov si divák veľmi rýchlo domyslí, v akej izbe sa scéna aktuálne odohráva. Napríklad, keď si dve dievčatá sadnú oproti sebe s vystretými nohami a rukami, prichádza k nim majiteľka bytu, skloní sa, pokrúti rukami a začne si nimi pomaly prechádzať po krku. Z toho divák usúdi, že sa umýva vo vani. Alebo - keď žena zastane, tak jedna zo študentiek zo seba vydá škrekľavý zvuk (otváranie dverí) a ustúpi nabok, čo symbolizuje vchod do miestnosti. Čo sa týka výtvarnej stránke pohybovej inscenácie, tak študentky majú na sebe čierne nohavice a tielka a tváre majú namaľované bielou farbou. Osemnásťminútový projekt Živý nábytok vznikol počas vyučovania pantomímy na hodinách hereckej tvorby.
Mirka Košťálová

Súkromné konzervatórium Dezidera Kardoša z Topoľčian sa predstavilo ešte s jednou inscenáciou pod názvom Obchodník s dažďom. Samotná scéna naznačuje, že príbeh sa bude odohrávať na vidieku - svedčia o tom kopy slamy, hrable či vedrá s vodou, ktoré sú umiestnené na pravej strane javiska. Na ľavej strane sa nachádza obdĺžnikový stôl so stoličkami. V hre vystupuje šesť postáv - otec, dvaja bratia, dcéra, šerif a tajomný obchodník s dažďom. Práve ten zamieša karty v priemernej rodine, ktorú sužuje horúce počasie. V inscenácii ide hlavne o zodpovedanie otázky: Prečo nemôže byť svet taký krásny, ako v mojich predstavách? Presne nad tým sa zamýšľa Obchodník s dažďom, ktorý putuje po svete, až ho osud zavedie do jednej rodiny. Tvrdí, že ak mu zaplatí sto dolárov, privolá dážď. Rodina sa rozdelí na dva tábory - na tých, ktorí ho považujú za blázna (Líza, Jonáš) a na tých, ktorých si získa (otec, Johnny). Vďaka nepredvídateľným situáciám a iskreniu medzi Lízou a obchodníkom sa dej stáva mimoriadne pútavým. V hre nechýbajú humorné vložky, ktoré dej osviežujú (napríklad, keď brat Jonáš povie sestre Líze, že je škaredá). Nepredvídateľné situácie, hlasná westernová hudba, ktorá oddeľovala jednotlivé scény, úprimné správanie postáv, pútavý dej...Vďaka tejto kombinácii neostala v hľadisku ani jedna tvár znudená.
Mirka Košťálová

Obchodník s dažďom, foto: SDKSVNR

Obchodník s dažďom, foto: SDKSVNR

Predposledným predstavením festivalu bola absolventská inscenácia študentov piateho a šiesteho ročníka Súkromného konzervatória v Nitre.  Pod režijným vedením Petra Oravca naštudovali hru španielskeho dramatika Federica Garciu Lorcu, Dom Bernardy Alby. 

Za základnú tému si tvorcovia zvolili túžbu po láske, ktorá nemôže byť naplnená. V dome žije osem žien. Všetky sú frustrované. Bernarda Alba ako hrdá matka a hlboko nešťastná žena zakazuje svojim dcéram, aby sa čo i len pozreli na mužov. Iba najstaršej, Angustias, ktorá jediná spomedzi jej dcér nie je chudobná, dovolí vydať sa za  mladého Pepeho Romana. Vie, že nádejný ženích má len vidinu majetku a dcéra bude vo vzťahu trpieť. Navyše, sú doňho zaľúbené všetky Albine dcéry, čo je neustálym zdrojom konfliktov.

Režisér Oravec vložil do inscenácie krátke výstupy, zobrazujúce vnútorný svet javiskových postáv. Výstupy sú akoby z ríše snov, kde javiskové postavy pomocou pohybov, gest a tanca vyjadrujú svoju duševnú bolesť a svoje nenaplnené túžby, o ktorých sa nahlas pred ostatnými nezmieňujú. Zároveň doň zakomponoval aj nemého Pepeho, ktorého stvárňuje tanečník Mário Horváth.

V dome je neustále dusno. Inscenátori to akcentovali aj vo výtvarnom riešení inscenácie. Dej sa odohráva vo fóliovníku. Izby dievčat sú vytvorené náznakom pomocou jednoduchých igelitových závesov, čo zároveň zdôrazňuje aj to, že sú neustále pod dohľadom svojho okolia. Albine slúžky všetko dianie sledujú a zistené informácie ako verné psy odovzdávajú panej domu.

Pre mladé herečky bola táto hra obrovskou výzvou. Nejde len o náročnú tému, no predovšetkým všetky okrem Petry Jakubíkovej, v postave Adely, museli stvárniť postavy staršie a zrelšie ako ony samy. Väčšina sa s touto neľahkou pozíciou vysporiadala na veľmi solídnej úrovni a táto veková disproporcia nemá vážny vplyv na kvalitu inscenácie. 

Petra Babulícová

Dom Bernardy Alby, foto: facebook.com - Súkromné konzervatórium Nitra

Dom Bernardy Alby, foto: facebook.com - Súkromné konzervatórium Nitra

Dom Bernardy Alby, foto: facebook.com - Súkromné konzervatórium Nitra

Na samotný záver 19. ročníka festivalu Stretnutie sa predstavili študenti Akadémie umení v Banskej Bystrici s inscenáciou hry slovenského dramatika Júliusa Barča – Ivana, Dvaja v réžii Kataríny Burdovej. Autorovo dielo obohatila o cirkusové scény Maura a Augusta, ktoré sa odohrali v minulosti. Minulosť a prítomnosť sa v inscenácii striedali. Na jednej strane tak odľahčili náročnú tému hry a zároveň tak dopovedali príbeh, ktorý sa stal pred smrťou Marianinho muža.

Základným významotvorným symbolom inscenácie je lano. V prvom rade vyjadruje vzťah medzi Maurom a Augustom v podaní Matúša Sťastniaka a Matúša Bucha, ktorý je poznačený spoločnou vinou na vražde. Hoci sa chcú rozdeliť, nedokážu to. Ani jeden nie je ochotný niesť ťarchu hriechu sám.  Starík v hereckom stvárnení Samuela Borsíka tu vystupoval ako diabol, ktorý poznal všetky Marianine, ale aj ich tajomstvá.  Nebol len pokušiteľom, ktorý kládol klaunom nepríjemné otázky, no dával ešte nepríjemnejšie odpovede. Pomocou lana zväzoval ich osudy. Rozmotával ho, zmotával a umiestňoval v hracom priestore do slučky či kruhu, z ktorého neboli schopní uniknúť. Borsík v inscenácii stvárnil aj excentrického cirkusového principála.  Jeho dvojrola sa dá interpretovať aj tak, že diabol osudy Maura a Augusta nebadane zamotával a pozoroval už v cirkuse.

Mariana v podaní Barbory Bušovskej tu vystupovala ako postava na hranici sna a reality. Nebola blázon, -iba nechcela, aby ju ostatní okradli o svet, v ktorom by nebola tak nekonečne sama a Johny by ju verne miloval, tak ako si to vždy priala.

Inscenácia banskobystrických študentov zaujala svojim jednoduchým, no nápaditým spracovaním Barčovej hry. Ponúkla herecké príležitosti hlavne pre mužské postavy klaunov, kde mohli predviesť nielen stvárnenie náročných charakterov, ale tiež fyzickú zdatnosť a žonglérske zručnosti.

Petra Babulícová