Divadlo očami Mirky: Marek Menšík: ,,Na javisku musí človek voliť detaily“

foto: jihoceskedivadlo.cz

Stretli sme sa v pondelok podvečer v jednej pražskej kaviarni. Pri šálke kávy a zázvorového čaju som sa s českým hercom Marekom Menšíkom porozprávala nielen o jeho najnovšej divadelnej inscenácii, ale aj o tom, v čom spočívajú úskalia herca na voľnej nohe.

Marek, práve si prišiel z Divadla Kampa. Akú hru tam skúšaš?

Annu Kareninu.

A koho tam hráš? Aké máš zatiaľ pocity?

Hrám tam Levina. Keďže sa viac venujem alternatívnemu divadlu, skúšať ruskú klasiku je pre mňa veľmi ťažké. V Karenine ide o vnútorné prežívanie, v ktorom musíš vedieť pracovať s hereckou jemnosťou. Nie som zvyknutý robiť klasický typ činoherného herectva, no práve preto ma to baví.

Čím sa divadelné spracovanie Kareniny v Divadle Kampa líši od toho literárneho?

Režisérka Iveta Dušková ide skôr do podstaty vzťahov, ktoré sú medzi Kareninou, Vronským, Kareninom, Kitty a Levinom. Bude to komorné. Je to postavené predovšetkým na vývoji postáv. Pre režisérku je dôležitý kontrast tých dvoch párov, respektíve trojice.

Zaujímalo by ma, ako vyzerá vaša scéna?

Ako vyzerá scéna? Zatiaľ nie je úplne hotová, ale bude veľmi minimalistická. Je to dané priestormi javiska v divadle – je to tam maličké. Všetko sa bude hrať ako keby v náznakoch. Veľmi dôležitá bude práca so svetlom, ktoré bude robiť zmeny priestoru. Prípadne bude dávať niečo do popredia.

Keď dá svetlo do popredia nejaký detail. To mám veľmi rada.

Tak sa príď pozrieť do divadla, 7. apríla bude premiéra.

Super, veď to už bude o mesiac! Marek, ty účinkuješ vo viacerých divadlách, nemáš žiadnu domovskú scénu. Tým pádom sa pohybuješ medzi rôznymi umeleckými kolektívmi. V čom vidíš prínos takéhoto druhu hereckej práce?

Za najväčší prínos pokladám poznávanie rôznorodých prístupov. Je to dané tým, že ja sám nie som stavaný na to, aby som dlhodobo ostával na jednom mieste. Jeden rok som si to skúsil – v divadle v Českých Budějoviciach – a práve tam som si uvedomil, že by sa pre mňa divadlo mohlo stať rutinou. A z toho som dostal strach. Nechcel som do toho spadnúť a robiť to len ako prácu.

Takže ti viac vyhovuje, keď môžeš pracovať na voľnej nohe. Ale tam je potom riziko, že nie vždy máš o prácu postarané.

To je, samozrejme, pravda. Človek potom robí veľa rôznych vecí. Napríklad, minulú jeseň som trávil v galérii a pripravoval som lektorov na to, ako pracovať s deťmi. Ale občas človek robí aj komerčné záležitosti. Na druhej strane sa však občas cítim, že v ničom nie som ,,doma“. Nemôžem sa porovnávať s činohernými hercami a ani s tanečníkmi, keďže nemám tanečné vzdelanie, a s bábkohercami tiež nie. Našťastie, fyzické divadlo je formát, v ktorom môže človek môže robiť aj bez skúseností. Samozrejme, vo výsledku to tak nevyzerá. Fyzické divadlo predstavuje náročný odbor, takže človek by mal na sebe neustále pracovať a učiť sa nové veci.

Na základe čoho si potom vyberáš, s kým budeš spolupracovať?

U mňa je najdôležitejšia intuícia a celkový dojem. Samozrejme, je výhoda, keď človek pozná prácu konkrétnych ľudí.

Keď som videla predstavenie Kocour, zamyslela som sa nad otázkou, že do akej miery bolo pre teba náročné preniesť poetický text na javisko? Bez použitia slov? Ako si uchopil postavu kocúra?

Nešlo tam o to, že by sme chceli preniesť poéziu na javisko. Sláva, môj kolega, prišiel s japonským textom pre deti The Cat Who Lived A Million Times od Yoko Ono. Text má silný budhistický nádych, pretože je o kocúrovi, ktorý sa narodí, zomrie a tak dokola. Na konci príbehu sa oslobodí a zistí, že nepotrebuje byť skvelý, ale že dôležitejšie je žiť v prítomnom okamihu. Text, s ktorým prišiel Sláva, sa mi páčil, a tak sme začali jednoduchými improvizáciami. Takýmto štýlom sme si začali stavať scénky a intuitívne skladali príbeh. Všetko sa vytváralo postupne, nikto z nás nevedel, aký bude výsledok. Myslím, že v takomto type predstavenia nikto poéziu na javisku nehľadá. Keď sme ho odohrali v Studiu ALTA, tak sa ma syn Lucie Kašiarovej, ktorá je jeho riaditeľkou, spýtal, prečo sa volá Kocour. Ja som mu povedal, že je úplne jedno, ako sa to volá. Nás so Slávom bavila hravosť toho názvu. Chceli sme prostredníctvom pohybu rozprávať príbeh o dvoch priateľoch. Zaujímavé však je, že niektorí ľudia v tom videli len jednu rozpoltenú postavu. Počas skúšobného procesu sme zistili, že môže ísť aj o jednu postavu, ktorá prežíva svoj vnútorný svet.

Ako nejaké zrkadlenie?

Presne tak. Alebo tá rozpoltenosť – keď v sebe postava hľadá harmóniu. To nás bavilo. Tá hĺbka v predstavení môže byť, ale spracovaná skôr hravejšou a uvoľnenejšou formou.

Pamätáš si na prvú bábku, ktorú si oživil?

Ehm...to...úplne...neviem. Počkaj. To je fakt zaujímavá otázka. Určite to ešte bolo pred štúdiom na DAMU. V tejto chvíli si však na žiadnu nespomínam.

Prečo si sa rozhodol študovať na DAMU bábkové herectvo?

Pretože ma nelákalo činoherné. (Smiech)

Prečo?

Asi to bolo dané tým, že som vyrastal v Južných Čechách, kde je silné podhubie nezávislých bábkohercov a pouličných divadelníkov. Zistil som, aká môže byť pestrosť alternatívneho divadla a zároveň som si uvedomil, že o ňom toho veľa neviem. Mal som pocit, že činoherné divadlo svojím spôsobom poznám. Navyše, u činoherného divadla sú omnoho viac stanovené pozície hercov, dramaturgov a režisérov. U nezávislých divadelných zoskupení je to často tak, že bábkoherec je ako keby všetkým – vytvorí si scenár, sám si ho zrežíruje a zahrá. Tento pohľad na divadlo ma baví, pretože človek je tvorcom jednej veci vo všetkých ohľadoch. Skúšaním Anny Kareniny však zisťujem, že činoherné herectvo nepoznám až tak, ako som si pôvodne myslel. Týmto by som chcel vzdať česť všetkým činoherným hercom.