Farebné radosti cisárovnej

Sissi (Úteky Alžbety Rakúskej), foto: Braňo Konečný

Milí čitatelia, 

v dnešnom článku vám prinášam analýzu divadelnej inscenácie Sissi (Úteky Alžbety Rakúskej), ktorú som napísala v minulom semestri. Každý z nás si vybral dve inscenácie, ktoré analyzoval z hľadiska výtvarného riešenia (scéna, kostýmy), nakoľko predmet bol zameraný práve na túto divadelnú zložku. O tom, čím ma Sissi zaujala, sa môžete dočítať v nasledujúcich riadkoch. :)

Inscenáciu Sissi (Úteky Alžbety Rakúskej) uviedla Činohra SND v Bratislave počas sezóny 2015/2016, kedy slovenskí režiséri režírovali zahraničné tituly a naopak, zahraniční režiséri naštudovali nové hry našich domácich prozaikov, alebo dramatizácie slovenských prozaických diel. Viliam Klimáček napísal špeciálne pre SND životopisnú drámu o cisárovnej Alžbete Bavorskej. Autor spracúva život Sissi od prvých rokov manželstva s cisárom Františkom Jozefom I. až po jej predčasnú smrť. Jednotlivé obrazy síce poukazujú na chvíle radosti a trápenia, ktoré cisárovná prežíva, no vo výslednom inscenačnom tvare absentuje základný dramatický konflikt, ktorý sa výrazným spôsobom podieľa na vláčnom tempe a nedostatočne motivovanom charaktere javiskových postáv. Režisérka maďarského pôvodu Eszter Novák zachováva štruktúru Klimáčkovho textu písaného podľa obrazov bez chronologickej nadväznosti. V dôsledku toho pristupuje k jednotlivým obrazom ako k samostatným celkom, čo sa, prirodzene, odzrkadľuje aj v scéne Jozefa Cillera. 

Scénickému riešeniu dominuje stará mapa Rakúsko-Uhorska, vďaka čomu je vyriešená otázka kontextu zobrazovanej doby. Táto mapa funguje nielen ako prvok, ktorý zasadzuje inscenáciu do dobových súvislostí. Postupným zrolovaním umožňuje vyprázdniť scénu, poukázať tak na nekonečnosť tmavého priestoru a vytvoriť nové scénické obrazy. Režisérka Novak spolu so scénickým výtvarníkom Cillerom pracujú aj s horizontom sály SND – balkónmi na pravej a ľavej strane. Na jednej strane predstavujú miesto, kde Sissi s Franzom mávajú ľudu, no Franz sa tam dozvedá aj o spolupráci svojho syna Rudolfa s kontroverzným časopisom a cisárovná Žofia rozpráva o povinnostiach Sissi ako matky. Táto scénická rekvizita plní predovšetkým spoločenskú funkciu a podčiarkuje atmosféru rakúsko-uhorskej monarchie. Okrem toho vzniká aj o kontrast medzi monarchiou (balkón) a ľudom (publikum).

Z hľadiska scénického priestoru inscenátori zaujímavým spôsobom vytvárajú portrét Kataríny Schratt, ktorý dostáva Franz od Sissi. Namiesto klasického, namaľovaného obrazu sa najprv spustí zrkadlový rám, do ktorého vstúpi Gabriela Dzuríková v úlohe Schrattovej. S pohľadom upreným nahor a zdvihnutými rukami pózuje. Následne sa vôkol nej zoskupia členovia cisárskeho dvora, ktorí obdivujú jej krásu. Priamo pred očami divákov tak vzniká živý obraz. Dôležitou scénickou rekvizitou je aj kreslo, ktoré plní niekoľko funkcií. Predstavuje miesto, kde vedie Sissi intímne rozhovory spolu so svojou dvornou dámou Idou. Kreslo však nesymbolizuje len dôvernú atmosféru – keď na ňom Žofia postupne umiera, stáva sa prostriedkom ukončenia určitej životnej etapy, a s tým súvisiacej zmeny. Príchod na grécky ostrov Korfu, ktorý cisárovná s obľubou navštevuje, je v scénickom riešení znázornený prostredníctvom postupne sa spúšťajúceho rebríka s rovnými doskami, o ktoré sa cisárovná opiera. V súčinnosti s tmavomodrým osvetlením vzniká atmosféra morskej plavby.

Vďaka historizujúcim kostýmom Petra Čaneckého vyniká tmavá scéna javiska. Pre cisárovnú Sissi navrhol niekoľko farebne odlišných kostýmov, ktoré zároveň reprezentujú odlišné etapy jej životnej cesty. Všimnúť si to môžeme už na začiatku inscenácie, keď cisárovná (Táňa Pauhofová) cvičí v telocvični v krátkom bielom úbore. Farba v tomto kontexte poukazuje na jej čistotu, nevinnosť – nie tak dávno sa stala manželkou Františka Jozefa I. Kostýmový výtvarník okrem toho zvýrazňuje dva póly jej osobnosti – mladosť a postupne sa rodiacu ženskosť. Zároveň nám táto farba ponúka aj ďalšiu zaujímavú interpretáciu – cisárovná je do nej zahalená v súkromí, t. j. v telocvični, počas ranných úprav spojených s česaním vlasov, či v posteli. Dlhá biela košeľa tvorí znamenitý kontrast s tmavomodrou scénou, pričom jej hrdé držanie tela a zomknuté pery poukazujú na čistotu a cnosť, ktorú si chce cisárovná zachovať. Ako manželka cisára nosí na verejnosti reprezentatívny odev v duchu jej spoločenského postavenia. Ako jeden z príkladov môžeme uviesť mizanscénu poľovačky s grófom Andrássym. Kostýmový výtvarník navrhol fialový klobúk so závojom, červené sako, vejár rovnakej farby, biele rukavičky a sukňu, ktorá pripomína nadýchanú šľahačku. Je dôležité upriamiť pozornosť na skutočnosť, že vejár nie je iba scénickým prvkom, ale je aj prostriedkom, prostredníctvom ktorého Sissi flirtuje, pričom v určitých okamihoch zaň skrýva svoju tvár. Červená farba teda nesymbolizuje len jednu z národných farieb Uhorska, ale aj Sissinu vášeň ku grófovi Andrássymu.

V druhej časti inscenácie dominuje čierna farba. Kostýmový výtvarník takýmto spôsobom zvýrazňuje Sissin žiaľ, prameniaci zo samovraždy syna a čoraz stiesňujúcejšieho pocitu na kráľovskom dvore. Peter Čanecký k tejto farbe pristupuje tvorivo aj v spolupráci so scénickými prvkami. Nadýchané čierne šaty má Sissi na pohrebe Rudolfa spolu s klobúkom a závojom rovnakej farby. Na dovolenke na gréckom ostrove Korfu už chýba závoj, no pribúdajú čierne čipkované rukavičky a dáždnik rovnakej farby. Peter Čanecký v súvislosti s  javiskovou postavou Sissi kladie dôraz na detaily, na základe ktorých vieme definovať priestor, v ktorom sa Sissi pohybuje (pohreb vs. pobyt na Korfu).

Čo sa týka ostatných javiskových postáv, tak kostýmový výtvarník ich taktiež farebne rozlišuje. Tento rozdiel si môžeme všimnúť napríklad pri sivých dobových kostýmoch dvoranov. Sivá v tomto kontexte znázorňuje nielen uniformitu, ale aj moc, ktorou oplývajú – na cisárovnú vytvárajú nátlak, keďže jej znemožňujú akýkoľvek slobodný pohyb, sledujú ju na každom kroku, ohovárajú. Čanecký ich prostredníctvom kostýmového riešenia a zvolenej farby pripodobňuje k malým a škodlivým myšiam na cisárskom dvore. Vyzývavosť, sebavedomie a teatrálnosť kostýmový výtvarník realizuje prostredníctvom javiskovej postavy Kataríny Schratt, herečky Burgtheatra (Gabriela Dzuríková). Nadýchaným sýtožltým kostýmom, ktorý má oblečený v spoločnosti cisára Františka Jozefa I. (Tomáš Maštalír), zvýrazňuje Čanecký prepych a veľkoleposť. Zároveň takýmto farebným riešením dosahuje efekt pozornosti a vyzývavosti zároveň. Tmavomodrý kostým, v ktorom pózuje v ráme zrkadle, zvýrazňuje jej spoločenské postavenie a k tomu prislúchajúcu prestíž.

Zaujímavým spôsobom pristupuje kostýmový výtvarník k interpretácii postavy korunného princa Rudolfa. Jeho mladosť a bujarý spôsob života vynikajú počas pohrebu arcivojvodkyne Žofie – zatiaľ, čo kostýmové riešenie Františka Jozefa I. (Tomáš Maštalír) a Sissi (Alžbeta Rakúska) zosobňuje smútok a autoritu zároveň (tmavomodrý kabát, čierna honosná róba), tak korunný princ Rudolf (Daniel Fischer) stojí pri truhle v bielej uniforme a červených nohaviciach. Kostýmový výtvarník zámerne pracuje s princípom kontrastu a irónie zároveň – biela farba, spájaná s nevinnosťou a čistotou, tu skôr zvýrazňuje Rudolfovu nadzemskosť a neschopnosť začleniť sa do cisárskeho života plného zodpovedností, odriekania a povinností.

Kostýmový výtvarník navrhol ostatným mužským členom hereckého súboru uniformy v duchu dobových reálií, pričom dominuje tmavomodrá farba. Touto farbou poukazuje na ich spoločenské postavenie a dobré vychovanie. Zároveň túto farbu môžeme vnímať aj ako prejav uniformity a začlenenia do určitej sociálnej skupiny.

V úlohe rakúskej cisárovnej sa predstavila jedna z kľúčových členiek ansáblu Slovenského národného divadla, Táňa Pauhofová. Pred touto herečkou stojí výzva, keďže inscenácia je zložená zo samostatných scén, ktoré na seba nenadväzujú. Na začiatku vystupuje ako mladé, nevinné dievča, čo môžeme vidieť v úvodnej scéne – Sissi sa pomaličky prechádza po tmavom javisku, jedinú spoločnosť jej robia tiché kroky. Jej mladosť je podčiarknutá aj krátkym, bielym úborom. Pauhofová však odkrýva aj ďalšiu stránku Sissi - konkrétne jej posadnutosť krásou. Môžeme to vidieť v scéne, v ktorej cvičí na gymnastickom prístroji – prestávky nie sú potrebné a dovolený nie je žiadny dekagram navyše. Keď sa svojej dvornej dámy Idy (Monika Horváthová) pýta na svoju váhu, tón má posadený o oktávu vyššie, z čoho môžeme vydedukovať jej záujem, ktorý miestami hraničí až s posadnutosťou. Pauhofovej sa taktiež darí veľmi dobre striedať vnútorné rozpoloženie cisárovnej prostredníctvom vonkajších výrazových prostriedkov. Môžeme to vidieť napríklad v scéne, keď leží v posteli so svojím manželom, cisárom Františkom Jozefom. Hovorí pološeptom, usmieva sa naňho, nežne ho hladí – herečka tak stvárňuje krehkosť mladej, zamilovanej ženy. Protipól predstavujú scény, v ktorých od neho bočí (príznačné predovšetkým pre druhú polovicu inscenácie) – Pauhofová stojí vzpriamene, hlavu má odklonenú od Franza a na jeho žiadosť o milovanie odpovedá chladným hlasom. Počiatočnú zamilovanosť strieda nezáujem, prameniaci zo životných situácií, ktorým musí cisárovná čeliť (samovražda syna Rudolfa, pribúdajúce roky). Pauhofová veľmi pôsobivo stvárňuje hlavne starobu cisárovnej Sissi – počas prechádzok po Korfu chodí pomalšie, podopiera sa o dáždnik, v tvári má smutný výraz. To všetko je navyše umocnené čiernymi šatami s klobúkom a rukavičkami rovnakej farby. Osobnosť cisárovnej plnú rozporov, nesplnených snov a túžob stvárňuje Táňa Pauhofová bez zbytočného pátosu, čo je pozitívny jav, keďže niektoré scény vyslovene k tomu navádzajú (napríklad flirtovanie s grófom Andrássym).

Z režijno-dramaturgickej koncepcie nevyplýva téma inscenácie, resp. divák nenachádza odpoveď na otázku, čo môže postava cisárovnej ponúknuť súčasnému divákovi. Pritom v autorskom texte Viliama Klimáčka a inscenácii vidíme pestovanie kultu krásy, zdravia a cvičenia. Tento motív však autor detailnejšie nerozvíja a postupným navrstvovaním tých ďalších divák nadobúda pocit, akoby mu pred očami ožili všetky dostupné informácie o cisárovnej Alžbete Bavorskej, no bez hĺbavejšieho ponoru do vnútra jej duše.