štvrtok 3. decembra 2020

Dištančné starosti...a radosti

 

očko podvedome rozmýšľa, či mu neušli nejaké čiarky v editoriáli

Štvrtok, jedna hodina poobede. Sadám si k počítaču a pri pohľade na monitor sa mi mierne zatočí hlava. Jav celkom bežný, nakoľko za týmto technologickým zázrakom trávim viac hodín, než by mi bolo milé. Otázka: čo by mi vlastne bolo milé? Návšteva knižnice, stretávanie s pedagógmi a spolužiačkami. Náhodné stretnutia na trase Zochova - Ventúrska sú dávno fuč. Chýba mi nedeľné cestovanie vlakom, taká tá povznesená náladička, že opúšťam steny domova a idem na internát. Predstavujem si vyučovanie, ale nie vo forme ikoniek na MSTeams, ale v triede, s lavicami, stoličkami, dverami, schodmi a všetkým, čo k škole patrí. Vybavujem si detaily a dokonca mi chýbajú aj kvety na chodbe. 

Nedávno som sa zapojila do jedného dotazníka ohľadom dištančného vzdelávania. Jedna z otázok sa týkala výhod takejto formy výučby. Priznám sa, že som sa musela zamyslieť, lebo tých ,,radostí" nie je až tak veľa, ako by sa mohlo zdať (spomienka na prvý lockdown je ešte stále veľmi živá). Po dlhšom uvažovaní som napísala, že keď prší, nemusím behať po meste s dáždnikom a riskovať prechladnutie. A o deň na to mi napadlo, že keď ženu navštívi Jahodová armáda, nemusí sa presúvať po meste s bolesťami, ale odtrpí si to doma, z pohodlia kresla. A to je tak všetko k výhodám online vzdelávania. 

Tých nevýhod je, pochopiteľne, viac. Obmedzený režim knižníc a archívov má za následok surfovanie po rôznych úložiskách, s cieľom dopátrať sa PDF verzií napríklad takých Tkáčov od Gerharta Hauptmanna. A to nehovorím len o divadelných hrách, ale aj o rôznych teóriách, ktoré by som za bežných okolností chcela držať fyzicky v ruke, listovať si nimi, robiť si poznámky. Bohužiaľ, momentálne je to nereálne. Jasné, poznámky si robím aj z PDF súborov, ale ten dotyk papiera s mojou pravou rukou, a ešte k tomu zvuk píšuceho pera...To je to, čo mi strašne chýba. Rovnako aj kontakt s pedagógmi, živé diskusie, bez všetkých technických vymožeností. Bolehlavy máme všetci, bez rozdielu na vek, pohlavie a pod.

V zimnom semestri mám jedenásť predmetov, z toho tri prakticky orientované (Ateliér divadelného periodika, Rozhlasová dramaturgia, Dokumentačná prax). Priznám sa, že práve tieto spomínané predmety sú pre mňa, spolu s Analýzou divadelného diela, najviac prínosné, pretože pri nich jednak rozširujem obzory, získavam skúsenosti s chodom redakcie a prácou s dokumentmi. Vďaka tomu, že všetci spolupracujeme a pomáhame si, nemám pocit premrhaného času. Dokonca sa mi stáva, že sa po skončení hodiny cítim nabudená, tešiac sa z toho, čo sme preberali a ako budem môcť vypracúvať zadania. Mnohé z nich sú kreatívne, čo ma nesmierne napĺňa - a toto je jedna z tých dištančných radostí. Uvedomila som si, že je dôležité nechať priestor kreativite, prizvať ju k spolupráci, pretože potom je výsledok na neporovnanie od toho suchého, do ktorého máme niekedy tendenciu nútiť sa. A to je zlé.

O dva týždne končí zimný semester a, pravdupovediac, rozmýšľam nad tým, kde sa podel? Ako je možné, že okolo mňa takto šprintoval? Mám v živej pamäti začiatok semestra, ten prvý symbolický týždeň, kedy sme si všetci mysleli, že budeme v škole až do decembra. No a teraz píšem tieto riadky, na VŠMU som nebola niekoľko mesiacov a návštevy Bratislavy absolvujem raz za mesiac, kvôli kultúrnemu životu. Napriek pochmúrnemu oblaku nazvaného dištančné vzdelávanie mám však dôvod myslieť pozitívne, pretože divadlá sú opäť otvorené a moji spolužiaci z ostatných odborov môžu byť konečne v škole, skúšať inscenácie. A to mi dáva nádej, že vo februári sa opäť všetci (dúfam) uvidíme. Ak nie, na tomto blogu s veľkou pravdepodobnosťou pribudne rubrika Mirka šištančne (lebo o chvíľu bude z online vzdelávania už úplne šiši). 

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára