Čo mi dala Malá inventura?

foto: autorka

Kde bolo tam bolo, bola raz jedna Mirka, ktorá odišla do Prahy a ešte pred odchodom si pozrela zoznam divadelných festivalov konajúcich sa v tomto meste. Prvým na zozname bola Malá inventura. Keď sa Mirka dozvedela, že predstavuje prehliadku toho najaktuálnejšieho, čo sa v oblasti nového divadla za posledný rok odpremiérovalo, iba to znásobilo jej zvedavosť. Keďže rada spája príjemné s užitočným, prihlásila sa ako dobrovoľníčka a taktiež ako tzv. mediálna informátorka (keďže má blog o divadle). Vďaka kombinácii týchto dvoch faktorov tak mohla preniknúť nielen do festivalového zákulisia, ale chodiť aj na vybrané predstavenia a následne o nich písať. Mirka sa tak dostala do pravého divadelného kolotoča (už chýbala len cukrová vata). 

Pôvodne som chcela celý článok písať v tretej osobe, ale už po úvodnom prečítaní odseku som nadobudla pocit rozpoltenia, takže sa vraciam k tomu, čo mi je milšie. Keď sa povie Malá inventura, ako prvé sa mi teraz vybaví žlté kurča (logo festivalu), ktorému boli do zobáčika vkladané rôzne výroky, ako napríklad: ,,Divadlo je dneska hlavně o lásce" alebo ,,To je představení, kde hrajou samí taťkové, takže to bude hlavně pro mamky."  Ďalšiu asociáciu mám spojenú priamo s konceptom festivalu - predstaviť to najakutálnejšie z tvorby nového divadla v Českej republike. Ale napadnú mi aj kytice voňavých kvetov, pre ktoré som chodila do jedného kvetinárstva. A čo kvapky dažďa bubnujúce na strechu počas pohybového predstavenia Un? V mysli sa mi mieša potlesk divákov a kvapky dažďa, hučanie električky a vôňa čerstvých orchideí, úsmevy hercov a roznášanie plagátov po meste...Postupne maľujem obrazy a vyberám vhodné farby, aby som každý detail zachytila čo najvernejšie.

Vďaka spolupráci so ,,žltým kurčaťom" som spoznala nových ľudí, ktorí boli milí a vďační za každú pomoc. Opäť som sa presvedčila o tom, že práca na festivale si vyžaduje stopercentné nasadenie, veľa kávy (odpozorované na vlastné oči), ešte viac pevných nervov, no o to viac úsmevov po záverečnom predstavení. Vyskúšala som si cestovanie električkou s billboardmi väčšími ako moje telo, pocítila som silu ostrých lakťov pri nosení dvoch kytíc, dopichala som si prsty od špendlíkov pri vešaní plagátov, strácala som sa v úzkych pražských uličkách, aby som sa mohla nájsť...

Prostredníctvom Malej inventury som si rozšírila divadelné obzory a nazrela do situácie nového divadla v Českej republike. Na vlastné oči som sa presvedčila o tom, že aj ananás sa môže zamilovať (Chuťovky), že kocúr je najšťastnejší vtedy, keď žije v prítomnom okamihu (Kocour), že ,,chutnáš jako očistěné a omyté zelí" je rozhodne lepší kompliment ako prirovnať ženu k sladkej káve so šľahačkou (Recykliteratura živě)...Predstavenia, ktoré som videla, vo mne vzbudzovali úžas premiešaný s rešpektom. Bola som prekvapená z toho, koľkými rôznymi spôsobmi sa dá prostredníctvom divadla vyjadriť k láske, vojne, priateľstvu, vášni...

Najväčšie prekvapenie som zažila počas posledného dňa - keď som od festivalového štábu dostala zlatú medailu za Najlepšiu dobrovoľníčku. Neuveriteľne ma to potešilo a zároveň mi to pripomenulo, že ak človek pracuje s nasadením, obetuje tomu niečo a primieša do toho tú najdôležitejšiu ingredienciu - svoje srdce - výsledky sa dostavia. Ďakujem ti, Malá inventura!

koláž: autorka