 |
| foto: Veronika Brunová |
Keď som si listovala vo festivalovom katalógu Malej inventury, upútal ma názov jednej inscenácie. Názov, ktorý pochopia nielen dospelí ľudia, ale aj deti. Názov do takej miery výstižný, ako život, ktorý žijeme. S kocúrom sa stretávame ako malé deti - je to tá rozkošná mačička, ktorú chceme hladkať, no keď nemá svoj deň a poškriabe nás, neváhame sa rozplakať. Kocúr nás však neprestane sprevádzať ani v dospelosti. Pokračuje s nami aj v starobe. Je v našich životoch prítomný v rôznych etapách vývoja, no stále nás dokáže prekvapiť svojou prešibanosťou, hravosťou, rafinovanosťou, ale aj tým, ako do nás zatne pazúry. Kocúr - jedno slovo a toľko rôznych myšlienok a príbehov s ním spojených...Zvedavosť mala opäť u mňa zelenú, a preto som si povedala, že sa na toto predstavenie pôjdem pozrieť.
Tanečný projekt Kocour, ktorý vznikol pod taktovkou umeleckého zoskupenia Kredance prostor, sa divákom predstavil na jubilejnom 15. ročníku festivalu nového divadla Malá inventura v sobotu, 25. februára 2017, o 16.00 hodine v Studiu ALTA. Keď sedím v zaplnenom hľadisku, obklopená tmou, uvedomujem si, že od tohto predstavenia vôbec neviem, čo očakávať. Nevyhľadávala som si na internete žiadne informácie - vyberala som na základe vnútorného pocitu. O to viac ma prekvapuje, keď sa na javisku objavia dve veľké spojené krabice, ktoré sa pomaly kĺžu. Táto scéna trvá niekoľko minút, počas ktorých zisťujem, že od tohto výjavu nedokážem odtrhnúť oči. Po celý čas premýšľam nad tým: Čo sa ukrýva v krabici? Ťahá ju človek, alebo si zo mňa robia srandu neviditeľné nitky?
Odpoveď nachádzam vo forme mužského chodidla, ktorá sa postupne vynorí z rohu krabice. Z chodidla postupne uvidím mužské stehno zahalené v trojštvrťových nohaviciach. Takýmto rafinovaným spôsobom sa mi odhalí dolná časť tela, ktorá svoju hornú polovicu nájde na druhom konci krabice. V nemom úžase otvorím ústa a šok vystrieda úžas. Ilúzia rozpolteného tela, ktoré od seba odskakuje, aby si k sebe znova našlo cestu, predstavuje ideálny spôsob k tomu, aby som na pár sekúnd zabudla na ostatných divákov. Celé 40 minútové pohybové predstavenie je plné prekvapivých zvratov, ktoré nechávajú diváka vo veľkom napätí. Scéna, keď sa dvaja kocúri obhadzujú pestrofarebným oblečením, ktoré si následne natiahnu na tváre, je rovnako úsmevná, ako scéna, keď si jeden z kocúrov prispôsobuje hromadu oblečenia kvôli vlastnému pohodliu. Obaja ,,kocúri" - Marek Menšík a Sláva Zubkov - predvádzajú na čiernom javisku čarovnú hru s telom, pričom napínavým spôsobom posúvajú hranice ľudskej kostry. Miestami mám pocit, že sa pozerám na kocúra preoblečeného v ľudskom tele, a nie na telo, ktoré má predstavovať kocúra (cítim to predovšetkým v scéne, keď sa kocúri začnú biť - najprv opakujú rovnaké úkony, a keď sa neskôr jeden z nich snaží urobiť kotrmelec, tak druhý sa mu prešmykne popod rozkrok).
Čo sa týka scénografickej a výtvarnej zložky predstavenia, prevláda minimalizmus, ktorý je úplne pochopiteľný, pretože jedine tak môže vyniknúť hlavná zložka predstavenia - pohyb. Na scéne sa nachádzajú dve veľké spojené krabice, ktoré sú na začiatku opradené tajomstvom (postupné kĺzanie). Počas ďalších scén sa stávame svedkami ich praktickej funkcie, a to obývacích priestorov pre kocúrov. V niektorých situáciách plní krabica aj úlohu strechy (keď sa jeden z kocúrov snaží zaspať). Ďalšiu rekvizitu predstavuje hromada oblečenia - jednotlivé kúsky predstavujú telo kocúra (ktoré vytvárajú dvaja herci), aby neskôr plnili úlohy útulného pelechu. Veľmi zaujímavo bola vyriešená postava dievčatka stojaceho vedľa domu - jeden z kocúrov vybral z hromady oblečenia ružové tričko, hodil ho na zem a kriedou dokreslil dievčenskú tvár, ruky a nohy.
Počas tohto predstavenia som si uvedomila, že niekedy naozaj nepotrebujeme slová, aby sme vyjadrili to, čo cítime. Stačí vystrčiť labku (no dobre, teda ruku), zdvihnúť hore hlavu, a hneď okoliu vyšleme signál, že dnes chceme byť sami (so) sebou. Alebo druhá situácia - keď sa niekomu obtrieme o plece, hneď dáme najavo, že nastal čas pre chvíľku poláskania. Občas sa každý z nás dostáva do situácie, keď nevie, čo povedať, keď nevie vyjadriť svoje pocity. Teraz už budem vedieť, že ak ma niekto nahnevá, najlepším riešením bude, keď naježím srsť a so vztýčenou hlavou odkráčam preč. (A naopak.) Po skončení predstavenia som však nevystrkovala pazúry a ani som nesyčala na divákov. Usmievala som sa, pretože som cítila, že niekedy stačí jeden pohľad, v ktorom sa odzrkadlí tisíc emócií. Pozitívnych. Presne ako v dnešnom Kocourovi.
Autori: Sláva Zubkov a Marek Menšík
Hudba: Lukáš Urbanec
Scénografia: Klára Hejlková
Svetelný dizajn: Zuzana Režná
Produkcia: Barbora Paulátová, Kredance z. s. České Budějovice
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára