Budík mi zvoní v sobotu o 7.45. Pociťujem silnú túžbu prevaliť sa na druhý bok a pokračovať v sladkom spánku, ale keď si spomeniem na divadelný festival Malá inventura, odhadzujem periny a pustím sa do robenia raňajok. V Prahe zažívam prvú slnečnú sobotu, takže ju využívam na čierne šaty s pančuchami v rovnakom odtieni. Počas cestovania električkami počúvam Katarziu, pozerám sa na prebúdzajúce mesto a pociťujem, ako mi slnečné lúče prenikajú do duše. Možno to pre niekoho vyznie trochu pateticky, ale nedbám.
Do festivalového centra v Studiu ALTA prichádzam v čase, keď ostatní ešte len štartujú svoje motory v aute. Zatiaľ teda pohodlne sedím v červenom kresle a všímam si menšie zmeny, ktoré tu nastali. Vidím veľký plagát na vyvýšenom mieste oblepený nálepkami a fotkami. Tiež si všímam, že na niektorých miestach pribudli tapety v pastelových farbách. Po príchode festivalového štábu dostávam svoju prvú úlohu: čaká ma roznášanie plastových kelímkov na kávu a vodu a následné zasvätenie do používania kávovaru. (Keďže kávu nepijem, túto činnosť vnímam ako násobenie zlomkov na strednej škole.)
O 11. hodine začína prvé predstavenie - uSputnik. Zhostím sa úlohy sprievodkyne, keďže dostať sa do štúdia nie je celkom jednoduché. Musím spomenúť, že inscenácia je špecifická tým, že je vytvorená len pre jedného diváka a trvá dvanásť minút. Hrá sa teda od 11. až do 16. hodiny. Od produkčnej Lucky dostávam menný register ľudí, ktorých pri vstupe do Alty vítam a následne ich odprevádzam na ich vesmírnu cestu. (Spoločnosť mi pri tom robí ďalšia dobrovoľníčka - mačka, ktorá ma sleduje a svojím pohľadom hodnotí, ako si plním svoje povinnosti.) Do galaxie putujú divadelní kritici zo Slovenska, Nemecka a z Českej republiky či umeleckí riaditelia z Nemecka a Izraela. Keď o 12. hodine nepríde jedna pani, chopím sa príležitosti a spýtam sa tvorcov galaktickej inscenácie, či by som si to mohla pozrieť. Súhlasia a následne ma usadia pred malý čierny premietací priestor. Dostávam do uši slúchadlá, z ktorých počujem štartovanie rakety. Následne sa pred mojimi očami objaví malé okienko, v ktorom vidím minidružicu, vesmír a štekajúceho psa. Najväčší dojem na mňa urobí výbuch zemegule, kedy sa jej čiastočky postupne odpoja a zostanú pohltené červenou farbou. Páči sa mi, ako cestujem po vesmíre, pozorujem hviezdy a zabúdam na to, že vonku je osem stupňov. Plánovaných dvanásť minút ubehne veľmi rýchlo. Nezabúdam sa poďakovať za umelecký zážitok, a v snahe zistiť, ako tvorcovia túto inscenáciu vytvorili, vystrčím hlavu a skúmam priestory. Neúspešne. To bude nejaké divadelné tajomstvo. :)
Ľudí sprevádzam až do 15.45 hodiny. Potom prichádza kamarátka a ideme spolu na pohybové predstavenie Kocour (recenziu nájdete tu). Fascinovaná tým všetkým, čo na javisku vidím, je pre mňa cestovanie preplnenou električkou ako horúca facka na ľadovej tvári. Nuž, asi chvíľu potrvá, kým sa z čarovného miesta divadla prenesiem do podvečernej Prahy. Už mi klipkajú viečka, na základe čoho usudzujem, že ak chcem byť zajtra na festivale nápomocná, mala by som si ísť ľahnúť. Počas písania týchto riadkov ma v srdci zaplavuje ten starý, dobre známy pocit, keď sa cítim spriaznená s divadlom, a keď sa teším z toho, čo som prežila, a čo ma ešte čaká. :) Samozrejme, ešte pred skokom do perín nesmiem zabudnúť na menšiu fotodokumentáciu z dnešného dňa.
 |
| Výlet do vesmíru môže začať! |
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára