 |
| Zaľúbený Shakespeare, foto: Collavino |
Niet slávnejšieho dramatika, ktorého osobnosť by bola zahalená takým tajomným oparom. Stretneme sa dokonca aj s názormi, ktoré spochybňujú jeho existenciu. Jedno je však viac než isté - William Shakespeare patrí k najslávnejším a najviac hrávaným dramatikom všetkých čias. Aj štyristo rokov po smrti sa jeho hry stále hrávajú a napĺňajú divadelné sály po celom svete. Vášeň, nenávisť, láska či zrada - to je to, čím je Shakespeare pre súčasného diváka (a čitateľa) stále aktuálny. Aj z toho dôvodu po ňom v aktuálnej sezóne 2017/2018 siahlo viacero slovenských divadiel. V októbri uviedlo Slovenské národné divadlo premiéru Veselých paničiek windsorských, a v čase, keď píšem tieto riadky, sa bude konať premiéra Richarda III. (opäť SND). Do ,,shakespearovskej rodiny" sa pridalo aj Divadlo Andreja Bagara v Nitre. Názov inscenácie, pre ktorú sa nitrianske divadlo rozhodlo - Zaľúbený Shakespeare - súvisí s mimoriadne úspešným filmom Zamilovaný Shakespeare. Pôvodný scenár napísali Marc Norman spolu s Tomom Stoppardom.
Atmosféra alžbetínskej renesancie, v ktorej Shakespeare píše svoje prvé hry, sa odráža aj v scéne Pavla Andraška. Na javisku vidíme veľkú drevenú konštrukciu s trojposchodovými galériami, ktoré odkazujú na divadelnú architektúru alžbetínskej doby. Práve trojposchodové galérie plnia v tejto inscenácii niekoľko úloh: nielenže sprostredkúvajú atmosféru Anglicka roku 1593, ale slúžia aj ako prostriedok k vykresleniu života postáv. Pravá časť galérie slúži ako dom rodiny de Lessepsových, kde sa hlavná hrdinka Viola (Klaudia Kolembusová) prezlieka za pána Kenta, aby si splnila sen - hrať v divadle. K tomu využíva nielen záves (za ktorý sa skrýva), ale aj sud, v ktorom si po náročnom dni dopraje oddych. Ilúzii kúpeľa dopomáhajú aj bublinky z bublifuka, ktoré z najvyššieho poschodia galérie vyfukuje jedna z mužských postáv. V inej scéne toto poschodie predstavuje akési popravisko, kde divadelný podnikateľ Henslow (Branislav Matuščin) len tak-tak unikne smrti. Jeho kľačanie na kolenách a prosby o pomoc pôsobia komicky z jednoduchého dôvodu - z najvyššieho poschodia galérie visí totiž visia dve dlhé látky, ktoré pripomínajú nohy. Z toho dôvodu vzniká efekt nohy až po zem a práve kvôli tomu sa stáva Henslow vydieraným dvoma mužmi (chytia čepeľ a následne ju priložia k fiktívnemu chodidlu). Pravá časť galérie slúži aj ako priestor k vytvoreniu romantických scén - spomeňme napríklad tú, v ktorej sa William (Ján Koleník) šplhá za Violou a z blaženosti si buchne hlavu o malú pouličnú lampu.
K alžbetínskemu divadlu neodmysliteľne patrí aj prepadlisko. Andraško ho vytvára pred samotným javiskom, ktorý ohraničuje dreveným mólom. Mólo vedie k pravému a ľavému poschodiu, vďaka čomu je všetko funkčne prepojené. Prepadlisko slúži ako miesto k ľahkým zábavám - stačí spomenúť scénu návštevy nevestinca, kedy sa prázdny priestor zapĺňa zvodnými pohybmi herečiek v nadýchaných sukniach. Dôležitú úlohu plní aj otáčavé javisko, prostredníctvom ktorého sa zrazu stávame divákmi na premiére Shakespearovej hry Rómeo a Júlia. Keď sa začne javisko pomaličky točiť, stávame sa svedkami zákulisného ošiaľu počas hranej premiéry. Andraškovi išlo predovšetkým o verné zobrazenie alžbetínskeho divadla so všetkými charakterizačnými prvkami (prepadlisko, trojposchodové galérie a pod.). Vďaka systému prepojených drevených konštrukcií (pravé a ľavé poschodie, otáčavé javisko hry Rómeo a Júlia, posteľ na kolieskach) sú jednotlivé prechody medzi scénami dynamické. Na nitrianskom javisku ,,ožívajú" aj ďalšie scénografické prostriedky, typické pre shakespearovské divadlo - napríklad padanie suchého hrachu ako dážď (vytvára ho Martin Šalacha, ktorý drží v rukách akési sitko, zatiaľ čo ďalší dvaja herci búchajú plechmi). K celkovej atmosfére prispieva aj živá, renesančná hudba prítomná javisku.
Kostýmy Ľudmily Várossovej umocňujú atmosféru alžbetínskej renesancie - prostredníctvom nich vieme jasne rozlíšiť sociálne statusy jednotlivých postáv. Anglická kráľovná Alžbeta I., Violini rodičia a jej snúbenec vystupujú v prepychových odevoch z drahých látok, ktoré poukazujú na ich vysoké spoločenské postavenie. Výrazný kostýmový protipól kočovného herca Ned Alleyna (Roman Poláčik), ktorý má na sebe tmavohnedý kabát, nohavice rovnakej farby a vysoké čierne čižmy, predstavuje Violin snúbenec Lord Wessex (Jakub Rybárik). V bielom odeve, doplnenom o pančuchy a nízke topánky rovnakej farby, pripomína nadýchanú šľahačku.
Režisér Peter Oravec spolu s dramaturgičkou Slavkou Civáňovou vysúvajú do popredia tri dôležité línie - romantický vzťah medzi Williamom a Violou, zákulisie alžbetínskeho divadla a vznik Shakespearových diel (predovšetkým Rómea a Júlie). Prechod medzi jednotlivými líniami je dynamický nielen kvôli dreveným konštrukciám, ktoré zabezpečujú rýchly spád, ale aj kvôli využitiu kontratenoru v postave herečky Lenky Barilíkovej. Zjavuje sa v scénach, v ktorých divákov oboznamuje s určitými súvislosťami (napríklad príchod kočovných hercov, vznik Shakespearových hier, konšpirácie ohľadom smrti Williamovho priateľa Christophera Marlowa a pod.). Oravec podčiarkuje prítomnosť kontratenoru zastavením deja, kedy sa na Barilíkovú namieri svetlo a tvárou k publiku vysvetľuje napríklad situáciu dvoch anglických, konkurenčných divadiel - Curtain a Rose. Barilíková sa pohybuje medzi dvoma svetmi - na jednej strane oboznamuje divákov v sále Divadle Andreja Bagara v Nitre, na strane druhej sa stáva pozorovateľom skúšania hry Rómea a Júlie v spoločnosti Shakespeara. Oravec teda využíva princíp divadla v divadle, ktorý v niekoľkých hrách využil samotný Shakespeare (spomeňme napríklad Hamleta). Režisér inscenácie sa snaží prítomným divákom práve prostredníctvom tejto hry sprostredkovať dobu, ktorá priala remeslám, vzdelanosti a umeniu.Oravec okrem toho aktualizuje inscenáciu Zaľúbený Shakespeare niekoľkými humornými vložkami (keď Martinovi Šalachovi v podaní Júlie zhrubne hlas, v dôsledku čoho nemôže vystúpiť pred publikum, alebo keď sa William začne rozplývať nad malým poprsím Violy).
Pre koho je teda hra Zaľúbený Shakespeare určená? Na základe včerajšej premiéry som si vytvorila dva okruhy divákov - tí, ktorí nechcú tráviť čas nad knihami o alžbetínskom divadle (a pôjdu sa na to pozrieť do divadla), a potom tí, ktorí chcú vidieť príbeh plný lásky, vášní a bolesti. Čo môže táto hra ponúknuť v 21. storočí? Z videného usudzujem, že inscenátorom išlo o návrat do minulosti, s cieľom verného zobrazenia významnej anglickej éry, spojenej s osobnosťou dramatika Williama Shakespeara. Režijno-dramaturgická koncepcia sa však sústredí aj na samotné vykreslenie charakterov postáv a na ich pocity, ktoré rokmi nestrácajú na svojej aktuálnosti (vášeň, láska, bolesť, česť a pod.). Zároveň môžeme dúfať, že práve po vzhliadnutí Zaľúbeného Shakespeara siahnu po dramatikových hrách aj ľudia, ktorí jakživ nedržali v rukách Hamleta, Macbetha alebo Rómea a Júliu.
Atmosféra alžbetínskej renesancie, v ktorej Shakespeare píše svoje prvé hry, sa odráža aj v scéne Pavla Andraška. Na javisku vidíme veľkú drevenú konštrukciu s trojposchodovými galériami, ktoré odkazujú na divadelnú architektúru alžbetínskej doby. Práve trojposchodové galérie plnia v tejto inscenácii niekoľko úloh: nielenže sprostredkúvajú atmosféru Anglicka roku 1593, ale slúžia aj ako prostriedok k vykresleniu života postáv. Pravá časť galérie slúži ako dom rodiny de Lessepsových, kde sa hlavná hrdinka Viola (Klaudia Kolembusová) prezlieka za pána Kenta, aby si splnila sen - hrať v divadle. K tomu využíva nielen záves (za ktorý sa skrýva), ale aj sud, v ktorom si po náročnom dni dopraje oddych. Ilúzii kúpeľa dopomáhajú aj bublinky z bublifuka, ktoré z najvyššieho poschodia galérie vyfukuje jedna z mužských postáv. V inej scéne toto poschodie predstavuje akési popravisko, kde divadelný podnikateľ Henslow (Branislav Matuščin) len tak-tak unikne smrti. Jeho kľačanie na kolenách a prosby o pomoc pôsobia komicky z jednoduchého dôvodu - z najvyššieho poschodia galérie visí totiž visia dve dlhé látky, ktoré pripomínajú nohy. Z toho dôvodu vzniká efekt nohy až po zem a práve kvôli tomu sa stáva Henslow vydieraným dvoma mužmi (chytia čepeľ a následne ju priložia k fiktívnemu chodidlu). Pravá časť galérie slúži aj ako priestor k vytvoreniu romantických scén - spomeňme napríklad tú, v ktorej sa William (Ján Koleník) šplhá za Violou a z blaženosti si buchne hlavu o malú pouličnú lampu.
K alžbetínskemu divadlu neodmysliteľne patrí aj prepadlisko. Andraško ho vytvára pred samotným javiskom, ktorý ohraničuje dreveným mólom. Mólo vedie k pravému a ľavému poschodiu, vďaka čomu je všetko funkčne prepojené. Prepadlisko slúži ako miesto k ľahkým zábavám - stačí spomenúť scénu návštevy nevestinca, kedy sa prázdny priestor zapĺňa zvodnými pohybmi herečiek v nadýchaných sukniach. Dôležitú úlohu plní aj otáčavé javisko, prostredníctvom ktorého sa zrazu stávame divákmi na premiére Shakespearovej hry Rómeo a Júlia. Keď sa začne javisko pomaličky točiť, stávame sa svedkami zákulisného ošiaľu počas hranej premiéry. Andraškovi išlo predovšetkým o verné zobrazenie alžbetínskeho divadla so všetkými charakterizačnými prvkami (prepadlisko, trojposchodové galérie a pod.). Vďaka systému prepojených drevených konštrukcií (pravé a ľavé poschodie, otáčavé javisko hry Rómeo a Júlia, posteľ na kolieskach) sú jednotlivé prechody medzi scénami dynamické. Na nitrianskom javisku ,,ožívajú" aj ďalšie scénografické prostriedky, typické pre shakespearovské divadlo - napríklad padanie suchého hrachu ako dážď (vytvára ho Martin Šalacha, ktorý drží v rukách akési sitko, zatiaľ čo ďalší dvaja herci búchajú plechmi). K celkovej atmosfére prispieva aj živá, renesančná hudba prítomná javisku.
Kostýmy Ľudmily Várossovej umocňujú atmosféru alžbetínskej renesancie - prostredníctvom nich vieme jasne rozlíšiť sociálne statusy jednotlivých postáv. Anglická kráľovná Alžbeta I., Violini rodičia a jej snúbenec vystupujú v prepychových odevoch z drahých látok, ktoré poukazujú na ich vysoké spoločenské postavenie. Výrazný kostýmový protipól kočovného herca Ned Alleyna (Roman Poláčik), ktorý má na sebe tmavohnedý kabát, nohavice rovnakej farby a vysoké čierne čižmy, predstavuje Violin snúbenec Lord Wessex (Jakub Rybárik). V bielom odeve, doplnenom o pančuchy a nízke topánky rovnakej farby, pripomína nadýchanú šľahačku.
Režisér Peter Oravec spolu s dramaturgičkou Slavkou Civáňovou vysúvajú do popredia tri dôležité línie - romantický vzťah medzi Williamom a Violou, zákulisie alžbetínskeho divadla a vznik Shakespearových diel (predovšetkým Rómea a Júlie). Prechod medzi jednotlivými líniami je dynamický nielen kvôli dreveným konštrukciám, ktoré zabezpečujú rýchly spád, ale aj kvôli využitiu kontratenoru v postave herečky Lenky Barilíkovej. Zjavuje sa v scénach, v ktorých divákov oboznamuje s určitými súvislosťami (napríklad príchod kočovných hercov, vznik Shakespearových hier, konšpirácie ohľadom smrti Williamovho priateľa Christophera Marlowa a pod.). Oravec podčiarkuje prítomnosť kontratenoru zastavením deja, kedy sa na Barilíkovú namieri svetlo a tvárou k publiku vysvetľuje napríklad situáciu dvoch anglických, konkurenčných divadiel - Curtain a Rose. Barilíková sa pohybuje medzi dvoma svetmi - na jednej strane oboznamuje divákov v sále Divadle Andreja Bagara v Nitre, na strane druhej sa stáva pozorovateľom skúšania hry Rómea a Júlie v spoločnosti Shakespeara. Oravec teda využíva princíp divadla v divadle, ktorý v niekoľkých hrách využil samotný Shakespeare (spomeňme napríklad Hamleta). Režisér inscenácie sa snaží prítomným divákom práve prostredníctvom tejto hry sprostredkovať dobu, ktorá priala remeslám, vzdelanosti a umeniu.Oravec okrem toho aktualizuje inscenáciu Zaľúbený Shakespeare niekoľkými humornými vložkami (keď Martinovi Šalachovi v podaní Júlie zhrubne hlas, v dôsledku čoho nemôže vystúpiť pred publikum, alebo keď sa William začne rozplývať nad malým poprsím Violy).
Pre koho je teda hra Zaľúbený Shakespeare určená? Na základe včerajšej premiéry som si vytvorila dva okruhy divákov - tí, ktorí nechcú tráviť čas nad knihami o alžbetínskom divadle (a pôjdu sa na to pozrieť do divadla), a potom tí, ktorí chcú vidieť príbeh plný lásky, vášní a bolesti. Čo môže táto hra ponúknuť v 21. storočí? Z videného usudzujem, že inscenátorom išlo o návrat do minulosti, s cieľom verného zobrazenia významnej anglickej éry, spojenej s osobnosťou dramatika Williama Shakespeara. Režijno-dramaturgická koncepcia sa však sústredí aj na samotné vykreslenie charakterov postáv a na ich pocity, ktoré rokmi nestrácajú na svojej aktuálnosti (vášeň, láska, bolesť, česť a pod.). Zároveň môžeme dúfať, že práve po vzhliadnutí Zaľúbeného Shakespeara siahnu po dramatikových hrách aj ľudia, ktorí jakživ nedržali v rukách Hamleta, Macbetha alebo Rómea a Júliu.
 |
| Zaľúbený Shakespeare, foto: Collavino |
 |
| Zaľúbený Shakespeare, foto: Collavino |
 |
| Zaľúbený Shakespeare, foto: Collavino |
 |
| Zaľúbený Shakespeare, foto: Collavino |
 |
| Zaľúbený Shakespeare, foto: Collavino |
 |
| Zaľúbený Shakespeare, foto: Collavino
Pôvodný scenár: Marc Norman a Tom Stoppard
Divadelná adaptácia: Lee Hall
Hudba: Paddy Cunneen
Preklad: Anna Lara a Ľubomír Feldek
Dramaturgia: Slavka Civáňová
Výtvarník projekcií: Erik Bartoš
Scéna: Pavol Andraško
Kostýmy: Ľudmila Várossová
Choreografia a šerm: Ladislav Cmorej
Hudobné naštudovanie: Peter Vlčko
Réžia: Peter Oravec
Asistent réžie: Roman Poláčik
Predstavenie vedie: Zuzana Orelová
Text sleduje: Kamila Beťková
Manažér výpravy umeleckej tvorby: Ján Surovka
Vedúci Umelecko-dekoračných dielní: Imrich Tóth
Majster javiska: Jozef Pataky
Stavači scénických dekorácií: Juraj Uher, Štefan Tóth, Juraj Moravčík, Miloš Vlasák, Ivan Berec, Vladimír Hučko, Peter Slivka, Karol Jenis, Ján Oleár, Miroslav Chmelár, Mário Kudláčik, Peter Cúcor
Strojníci javiska: Miroslav Szabó, Marek Slamka, Csaba Bencz, Lukáš Kozár
Scénické svetlo: Roman Šopík, Vladimír Krkošek
Scénický zvuk: Ľubomír Mičko, Juraj Kóňa, Štefan Pócsik
Masky a parochne: Anna Záhorská, Martin Blizniak, Erika Lorincová
Garderóba: Ľudmila Bellová, Jozefína Brňová, Helena Brňová
Rekvizity: Andrea Milová, Peter Stoklas
Obsadenie: Ján Koleník a. h. / Juraj Ďuriš, Klaudia Kolembusová a. h. / Kristína Turjanová, Martin Fratrič, Eva Pavlíková, Branislav Matuščin, Jakub Rybárik, Jakub Poláčik, Eva Hlaváčová a. h., Ivan Vojtek, Daniela Kuffelová, Marián Viskup, Peter Oszlík, Lenka Barilíková / Anna Rakovská, Anton Živčic a. h., Martin Šalacha, Peter Olah a. h., Tomáš Turek, Michal Spielman a. h., Radoslav Konečný a. h., Andrea Sabová, Barbora Andrešičová, Michaela Liptáková a. h., pes ,,AMY", tanečná skupina: Veronika Handzušová, Hana Jurenková, Zuzana Krausová, Michaela Patáková, Andrea Pernišová, Veronika Zeleníková, Attila Iszák, Róbert Mačkay, Peter Olah, Matúš Szegho, Patrik Sčasnovič, Jozef Vaľo, hudobná kapela: Samuel Mikláš / Andrea Ševčíková, Barbora Kolářová / Mária Pindešová, Karol Kompas / Štefan Haladík, Romana Bojdová / Samuel Dubnický, Michal Mikuláš / Martina Uhrínová
Premiéra: 10. a 11. novembra 2017 vo Veľkej sále Divadla Andreja Bagara v Nitre
|
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára