Socialistický človek by mal šetriť cukrom!

 

Zlatá lýra, DAB v Nitre, foto: Bára Podola

Marián Amsler spolu s inscenačným tímom poukazuje na to, akým spôsobom doba ovplyvnila festival a ako zasiahla do životov spevákov a speváčok. Je dôležité spomenúť prácu s dokumentárnym materiálom a odkazy na dobové súvislosti. Vnímame ich nielen prostredníctvom piesní a ich textov, ktoré odzneli na Bratislavskej lýre, ale aj prostredníctvom záznamov verejných prejavov Gustáva Husáka či Václava Havla, čím tvorcovia inscenáciu zasadzujú do veľmi konkrétneho, historicko-spoločenského kontextu. Príkladom je aj pieseň Mám rozprávkový dom od Karla Gotta, ktorá bola ocenená na Bratislavskej lýre v roku 1966.

Celú recenziu si môžete prečítať tu: https://monitoringdivadiel.sk/socialisticky-clovek-by-mal-setrit-cukrom/

Aké neblahé dôsledky má nesprávne používanie sociálnych sietí?

 

Pavučina lží, Divadelné centrum Martin, foto: Braňo Konečný

Režisér, autor, dramaturg a pedagóg Ján Šimko patrí v kontexte slovenského divadla k tvorcom, pre ktorých je charakteristické experimentovanie s postupmi autorského a dokumentárneho divadla. Spomeňme napríklad, že bol kurátorom medzinárodného projektu Asociácie Divadelná Nitra Paralelné životy – 20. storočie očami tajnej polície (2010 – 2015), v rámci ktorého vzniklo šesť inscenácií divadiel z postkomunistických krajín. Hlavnou témou príbehov bolo poukázať na praktiky tajných služieb komunistického režimu. Okrem iného je tiež autorom a režisérom inscenácií dokumentárneho cyklu pre mládež Divadelného centra v Martine. Uveďme napríklad inscenáciu November 1989, ktorá reflektuje udalosti Nežnej revolúcie. Súčasťou tohto cyklu sú aj inscenácie Nahlas, ktorej hlavnou témou je ochrana/devastácia životného prostredia, či Spleť,opäť autorská inscenácia o (kyber)šikane a duševnom zdraví. Najnovším ,,prírastkom“ v tomto cykle je Pavučina lží.

Pokračovanie recenzie nájdete tu: https://monitoringdivadiel.sk/v-sieti/

Bez prachu by som zomrela

 

Ivana Kuxová, foto: Robert Tappert, 2022

Výtvarné riešenie Evy Jiříkovskej je minimalistické a symbolické zároveň. Scéne dominuje poschodový dom s interiérom vo svetlej farbe, prostredníctvom ktorej sa odkazuje nielen na čistotu v domácnosti. Belobu môžeme vnímať aj v druhotnom význame – má očistný charakter, uzdravuje, dodáva silu a zároveň symbolizuje začiatok. Súčasťou vizuálnej koncepcie je aj projekcia Jána Šicka. Dotvára atmosféru najmä v scénach, počas ktorých postavy prežívajú smútok. Napríklad keď zúfalá Lane leží na gauči po tom, ako sa dozvedela o manželovej nevere, na tele Ivany Kuxovej sa premietajú pásiky svetla, ktoré evokujú noc a umocňujú pocit izolácie. Projekcia zároveň poskytuje orientáciu v zmenách prostredia. Viditeľné je to napríklad počas operácie Any. Na plátne sa objavia zelené čiary, ktoré vytvárajú kontrast voči sterilite nemocničnej sály, keďže zelená farba v kontexte inscenácie evokuje istotu, pokoj a vyrovnanosť.

Celú recenziu si môžete prečítať tu:

https://monitoringdivadiel.sk/bez-prachu-by-som-zomrela/

Inscenácia Pribina (making of) pozve divákov na poznávaciu cestu do histórie

foto: dab.sk

Divadelnú koláž materiálov, historických štúdií, ale aj dramatických spracovaní vzostupov a pádov prvého známeho panovníka nitrianskeho kniežatstva Pribinu ponúkne inscenácia Pribina (making of), ktorú pripravuje Divadlo Andreja Bagara (DAB) v Nitre. Hra prináša súčasné presahy a nekonvenčný pohľad na „našu“ (pred)veľkomoravskú históriu. 

Inscenácia je inšpirovaná knihou profesora Martina Homzu Murices Novae alebo Nové ostne: Dialógy o starších slovenských dejinách, ktorú prečítali a zdivadelnili Rastislav Ballek a Miklós Forgács. Aj keď kniha nie je venovaná priamo Pribinovi, ponúka zaujímavé informácie o ňom ako o historickej postave, o jeho kultúrnej i politickej misii v Panónii na území dnešného Maďarska. „Pribina je panovník plný kontrastov a jeho život a panovanie sú poznamenané vzostupmi a pádmi i zápasom pohanstva a kresťanstva. Jeho osobnosť doslova odráža to, že ako v 9. storočí, tak aj dnes sme geopoliticky aj svojou mentalitou národ medzi východom a západom, ale z istej perspektívy aj medzi severom a juhom,“ uviedla dramaturgička inscenácie Martina Mašlárová. 

Podľa režiséra a spoluautora hry Rastislava Balleka pôjde o zvláštnu historickú detektívku či cestopis, v ktorom skupina ľudí vyrazí z Nitry k maďarskému Balatonu, kde Pribina vybudoval svoj Blatnohrad. Počas cesty postupne odkrývajú rôzne indície, stopy a odkazy na našu vlastnú minulosť a osudy Pribinu. „Určite to nie je dejová línia či dramatický konflikt v tom tradičnom zmysle, aký očakávame od dramatického textu a od divadelnej hry. Treba si uvedomiť, že predlohou tejto inscenácie je historická práca. Je však dialogizovaná a my sme sa ňou, so spoluautorom Miklósom Forgácsom a dramaturgičkou Martinou Mašlárovou, nechali inšpirovať a snažili sme sa z nej dostať to, čo sme považovali za dôležité,“ vysvetlil Rastislav Ballek. Ako zdôraznil, tvorcovia si nerobia žiadne nároky na historickú pravdu. Dôležité je pre nich skôr pátranie po minulosti a uvedomenie si, že pri poznávaní našich dejín musíme vyjsť zo zaužívaných zvyklostí a dívať sa na ne v širšej perspektíve, nie len v úzkom kontexte „medzi Dunajom a Tatrami“. 

„Našou ambíciou je, aby z inšpirácií, ktoré inscenácia obsahuje, vznikol v konečnom dôsledku nejaký dramatický útvar, ale nie v klasickom zmysle slova. Je to niečo medzi performance, prednáškou a akousi zvláštnou meditáciou na témy, ktoré sú často kontroverzné, ambivalentné, alebo sa zakladajú iba na domnienkach či interpretáciách historických faktov,“ pripomenul Rastislav Ballek. Aj podtitul making of hovorí podľa neho o tom, že nová inscenácia v DAB zobrazuje skôr proces hľadania a tvorby, než konečný výsledok. „Dali sme ho do názvu, aby sme ľudí upozornili, že nemajú čakať nejakú historickú fresku,“ doplnil Rastislav Ballek. 

Premiéru inscenácie Pribina (making of) plánuje DAB uviesť 21. apríla 2023 v Štúdiu.

zdroj: tlačová správa DAB v Nitre

Divadlo Andreja Bagara pripravuje novú hudobnú inscenáciu Zlatá lýra

foto: dab.sk

Okrem víťazných hitov slávneho festivalu ponúkne divákom osudy ich interpretov a obraz doby, v ktorej žili. Tvorbe samotnej inscenácie predchádzalo náročné štúdium dobových dokumentov i archívov ŠtB.

Nová hudobná inscenácia Zlatá lýra v réžii Mariána Amslera poodhalí zákulisie a predstaví festival Bratislavská lýra ako fenomén doby - bez nostalgie, bez idealizácie, ale s nadhľadom, humorom a s pomenovaním defektov bývalého režimu, ktorý toto mimoriadne sledované podujatie prezentoval ako výkladnú skriňu kultúry socialistického Československa. „Diváci sa môžu tešiť na Karla, Waldemara, Evu, Martu, Helenu, Janu, Mekyho, Mariku, Júliu, Vaša či Roba... A na známe hity ako Rozprávkový dom, Oh, baby, baby, Don diri don, Rekviem, Píseň o mé zemi, Cesta, Zem pamätá, Krédo, Pár nôt, Študentská láska, Atlantída, Úsmev či Kaskadér, ktoré si dodnes spieva celé Česko-Slovensko,“ uviedli tvorcovia inscenácie.

Podľa slov režiséra Mariána Amslera bude výsledkom hudobná inscenácia s dokumentárnymi prvkami, ktorá bude zároveň plná humoru. ,,Dalo by sa povedať, že to bude taká estráda, ale v tom najlepšom slova zmysle,“ vysvetlil M. Amsler. V hre zaznejú víťazné piesne Bratislavskej lýry, ale aj tie, ktoré sa nezúčastnili súťaže, ale zazneli v programe a stali sa slávnymi. Napríklad pieseň Bratříčku zavírej vrátka od Karla Kryla, ale aj slávny moment, keď americká speváčka Joan Baez pozvala na javisko Ivana Hoffmana. „Takže okrem piesní uvidíme aj dokumentárne prvky. My sme skúmali dobovú tlač, rozhovory s umelcami, spisy ŠtB, ktoré boli vedené na konkrétnych ľudí i celú súťaž. Aj toto všetko sprevádza príbeh festivalu,“ povedal M. Amsler.

Príprave inscenácie predchádzal rozsiahly výskum materiálov, dobových článkov i rozhovorov s interpretmi a autormi piesní. Vďaka tomu hra ponúkne aj rôzne zaujímavosti zo zákulisia festivalu, ktoré sa odohrali mimo televíznych kamier. „Snažili sme sa do inscenácie zapracovať aj tieto príhody, ktoré sa naozaj stali. Niektoré sú veselé, iné aj dosť drsné. Takže diváci sa dozvedia aj rôzne zaujímavosti zo zákulisia Bratislavskej lýry,“ prezradil M. Amsler.

Zlatá lýra bude mať premiéru 31. marca vo Veľkej sále DAB. Diváci sa môžu tešiť na výpravnú inscenáciu, ktorá zachytáva takmer tri desaťročia existencie slávneho hudobného festivalu. „Pri našom výskume sme zozbierali veľké množstvo materiálu. Najnáročnejšie bolo vyberať iba to najzaujímavejšie. Nechceli sme, aby to bol iba výpočet udalostí. V každej piesni, pri každom interpretovi sme hľadali zaujímavosť, alebo niečo, čo nie je až také známe. Najdôležitejšie bolo vybrať to, čo nám bude na javisku divadelne fungovať a vytvárať zaujímavé obrazy, situácie či kontroverzie, ktoré boli súčasťou zákulisia festivalu. Verím, že sa nám podarí zachytiť príťažlivú atmosféru kultového podujatia so známymi tvárami, populárnymi piesňami, dlhými festivalovými dňami a divokými večermi vo V-klube a v Kryštál bare,“ doplnil M. Amsler.

zdroj: tlačová správa DAB

Recenzie z prešovského Divadla Jonáša Záborského

 Edmond

foto: Vlastimil Slávik

 

recenzia: https://monitoringdivadiel.sk/edmond-rostand-sa-nemusi-obracat-v-hrobe/

Hrôzostrašné príbehy strýka Montaguea

foto: Vlastimil Slávik

recenzia: https://monitoringdivadiel.sk/hrozostrasne-iba-v-nazve/

Reflexia z festivalu Malá inventúra 2022

                                                                Baletky, foto: malainventura.cz

Pražský festival nového divadla Malá inventúra patrí k stáliciam môjho februárového kalendára. Kvôli pandémii som sa ho síce uplynulé dva roky zúčastnila v online podobe, no tento rok som si konečne mohla zbaliť kufor a vyraziť na štyri dni do Prahy. Cestou do stovežatej ma zasiahla nemilá správa o Rusku, ktoré napadlo územie Ukrajiny. Táto udalosť, ktorá otriasla celým svetom, mala vplyv aj na festivalovú atmosféru. Herci a herečky venovali svoje honoráre na pomoc Ukrajine a divákov informovali o humanitárnych organizáciách, ktorým môžu venovať finančné alebo materiálne dary. Aj samotní organizátori festivalu, Nová síť, vytvorili kampaň pre napadnutú krajinu.

Priznám sa, že v takejto atmosfére som nebola celkom schopná užiť si festival ako kedysi (zúčastňujem sa ho od roku 2017). Na druhej strane, práve táto celospoločenská situácia dodala mnohým predstaveniam emocionálnejšiu nadstavbu. Týka sa to napríklad performancie Baletky od performerky, režisérky a choreografky Miřenky Čechovej. Prináša nekonvenčný pohľad na profesiu baletky. Režisérka a tanečnica prostredníctvom niektorých prvkov brechtovského divadla (piesne, rýchle strihy, meniaca sa scéna, komentovanie toho, čo sa premieta na plátne) otvára témy, ktoré sú v súvislosti s touto profesiou potlačené do úzadia — poruchy príjmu potravy, nízke sebavedomie, ponižovanie a sexuálne obťažovanie. Čierny humor a irónia majú za následok to, že divák neodchádza z predstavenia deprimovaný. Výtvarné riešenie inscenácie je sústredené na najnevyhnutnejšie rekvizity (stôl, stolička, stojan s baletnými kostýmami, zrkadlo), čo umožňuje rýchle strihy. Nedá mi nespomenúť veľké akvárium naplnené vodou, do ktorého sa tanečnica postupne ponára. Následne telefonuje so svojou mamou a ubezpečuje ju o tom, že je všetko v poriadku. Jej spomalené pohyby však evokujú presný opak — umierajúcu labuť. Baletky vnímam ako pozoruhodnú inscenáciu aj preto, že v súčasnej dobe, v ktorej sa často skloňuje telesnosť a sebaláska, vyzdvihuje dôležitosť empatie, úprimnosti a prijatia vlastného tela bez predsudkov.

Menšiu emocionálnu „rozbušku“ vo mne vyvolalo Kdo zabil mého otce zoskupenia Depresivní děti touží po penězích. Počas hodinu a pol trvajúceho predstavenia som ako diváčka spolu s hlavnou postavou, synom, prešla hádam všetkými emocionálnymi rozpoloženiami — od túžby byť milovaný, chvíľkovej radosti, rozhorčenia, trpkosti, nenávisti, sebaľútosti, stavov hraničného šialenstva a zmierenia. Herec Daniel Krejčík dokázal prostredníctvom mimiky, gest, tónovej modulácie a javiskového pohybu stvárniť pestrú škálu emócií — od extrémnej snahy získať otcovu priazeň, až po nenávisť, šialenstvo či zmierenie. Adam Mašura v roli otca iba prostredníctvom javiskového pohybu (posilňovanie, trasenie tela v dôsledku staroby, hádzanie fliaš a pod.) vytvoril portrét odmeraného, tvrdého a v starobe aj bezbranného muža. Výtvarné riešenie inscenácie bolo opäť sústredené na minimum rekvizít — rakva, stoličky, stôl s pohármi. Mnohé mizanscény nešetrili na naturalizme — rada by som v tejto súvislosti spomenula chodenie bosého otca po kúskoch rozbitých pohárov, napľutie do tváre či zámerné odsúvanie pomarančov, v snahe znemožniť otcovi, aby sa dostal k zdroju potravy. V konečnom dôsledku vo mne Kdo zabil mého otce vyvolalo predovšetkým pocit odporu voči ľuďom, ktorí iným nedajú šancu a správajú sa k nim ako k bezvýznamným bytostiam. Aj táto inscenácia mi opäť raz pripomenula dôležitosť porozumenia, ale aj odpustenia.

Ak hovoríme o dávaní druhých šancí, potom by som nemohla obísť Loutky bez hranic, ktoré sa na festivale predstavili s Nilas a tisíchlavé stádo. Predstavenie sa konalo v malom stane, v priestoroch Národnej galérie, vďaka čomu vznikla intímna atmosféra. Rozprávka o pastierovi sobov, ktorý sa zamiluje do elfky a musí zdolať viacero prekážok, ma zaujala najmä výtvarným spracovaním. Dora Bouzková a Tereza Černohorská animovali malé, vyrezávané figúrky sobov, pričom niekoľko z nich bolo zavesených aj na strope. Stlmením svetla vznikali rôzne tiene, ktoré vytvorili dojem mnohopočetného stáda a umocnili pocit strachu z neznámej krajiny, kam sa musel pastier vydať. Okrem vyrezávaných figúrok využívali bábkoherečky aj predmety dennej spotreby v druhotnom význame Napríklad kefy na čistenie topánok reprezentovali lúku, na ktorej sa pásli soby. Inscenácia bola pre mňa pútavá tým, že do popredia sa dostal hrdina, ktorý si uvedomil svoju chybu a bol pripravený urobiť pre jej nápravu všetko. Tvorcovia dali dôraz na odvahu, česť a úprimnosť, čiže na hodnoty, ktoré je podľa mňa dôležité si neustále pripomínať.

Pri téme zvierat ešte na chvíľu ostanem. Študenti a študentky Katedry alternatívneho a bábkového divadla na pražskej DAMU predstavili autorskú operu o dinosauroch Dinopera. Tvorivému tímu (Frieda Gawenda, Daria Gosteva, Matias Baresel a Josef Havelka) umožnil hravý prístup vokálnym schopnostiam pravekých tvorov (škrekot, mrmlanie, vzdychy a pod.). Práve preto ma zvuková stránka inscenácie nesmierne fascinovala, nehovoriac o živej hre na klavíri a cudzojazyčných piesňach. Nielen vďaka vdychovaniu vodnej fajky, prostredníctvom ktorej jeden zo študentov vytváral dymové efekty, vnímam túto inscenáciu ako „highlight“ tohtoročnej Malej inventúry. Práve viacjazyčnosť vytvárala, obzvlášť v týchto časoch, pocit spolupatričnosti.

Tohtoročná Malá inventúra priniesla opäť raz výber inscenácií, ktoré prekračujú hranice klasickej činohry a prinášajú intelektuálne výzvy pre divákov. Navštíviť tento festival znamená otvoriť sa formálnym a žánrovým experimentom a nasať nové impulzy. Byť na tomto festivale bolo pre mňa opäť raz inšpiratívnou skúsenosťou. A obzvlášť v tejto náročnej dobe sa opäť raz ukázalo, že umenie má schopnosť nielenže nastavovať zrkadlo spoločnosti, ale aj zomknúť ľudí pre správnu vec, liečiť a obohacovať prostredníctvom estetických impulzov.

P. S.: Text bol publikovaný v študentskej revue Reflektor, ktorú vydáva Katedra divadelných štúdií VŠMU v Bratislave.

Blog oslavuje päťročnicu! Poďme oslavovať!

Milí čitatelia,

je piatok večer a ja som po dlhej dobe zadala do vyhľadávača názov svojho blogu. Verte mi, že počas uplynulých mesiacov som premýšľala nad novým článkom, no napokon to dopadlo tak, že som si dala neplánovanú prestávku. Myslím si, že svoju úlohu zohrala aj skutočnosť, že som bola vyčerpaná celým online svetom, nakoľko som v ňom absolvovala nielen celý štvrtý, magisterský ročník, ale aj iné aktivity. Och. V časoch voľna som sa vyhýbala počítaču a čomukoľvek svietivému ako bonsaj pred horúcim radiátorom. Myslím, že prestávka mi prospela, pretože teraz si vychutnávam každé slovo, ktoré vám adresujem. 

V dnešnom článku budem asi trošku sentimentálna. Pozerala som si archív blogu a uvedomila som si, že túto jeseň je to už päť rokov, čo sa vám prihováram spoza klávesnice. Päť rokov, wow! Pamätáte si na moje prvé články z Divadelnej Nitry 2016? :) A na festivalové zápisky z pražskej Malej inventúry? Vážne sa mi nechce veriť, že už ubehlo toľko času. A tak mi napadlo urobiť menší bilančný rozhovor, nakoľko je na blogu zachytená moja cesta od divadelnej fanúšičky po divadelnú kritičku. A príde mi celkom podnetné vrátiť sa k niektorým udalostiam, ktoré mali vplyv na moju budúcnosť (hoci som o tom vtedy netušila).

Prečo si sa rozhodla založiť si blog?

Chcela som vytvoriť miesto, kde si budem zapisovať svoje zážitky z divadelných festivalov, či už ako nadšenej divadelnej diváčky, dobrovoľníčky a pod. Bolo to v období, kedy som študovala editorstvo a vydavateľskú prax na UKF v Nitre. V rámci magisterského stupňa som išla na polroka do Prahy, a tam som prenikla do vôd alternatívneho divadla, rozumej festivalu nezávislého divadla Malá inventúra. Potom som navštívila aj festival Zlomvaz, ktorý organizuje DAMU v Prahe, istý čas som bola aj dobrovoľníčkou v divadle Studio Hrdinů. Zo všetkého som bola nadšená a vďaka dobrovoľníctvu som získala na divadlo úplne iný pohľad. Bavilo ma robiť rôzne činnosti - kontrolovať lístky pred predstavením, nosiť plagáty do rôznych kultúrnych inštitúcií, chodiť s propagačnými materiálmi v električke, robiť titulky, a popri tom všetkom chodiť na divadelné predstavenia. V tom období som nepoznala žiadnu platformu, a keďže v minulosti som už jeden blog mala, rozhodla som sa založiť si nový. A bolo to práve počas festivalu Divadelná Nitra v roku 2016. Publikovala som prvé články, nad ktorými sa teraz, s odstupom rokov, nieže usmievam, ale rehocem. Nuž čo, každý prechádza procesom. :) 

Ako sa potom vyvíjal tvoj vzťah s divadlom?

Hľadala som spôsoby, ako s ním ostať v kontakte aj v ,,nefestivalovom" období. Vznikla myšlienka robiť rôzne rozhovory, zúčastňovať sa premiér, najmä v Nitre. Po návrate z Prahy ma čakalo voľné leto, ktoré som chcela zaplniť niečím divadelným, a našla som inštitúciu Divadelný ústav. Napísala som mail na Oddelenie edičnej činnosti a podarilo sa mi stať sa stážistkou. Popri tom som začala brigádovať aj v knižnici, no a hviezdy sa tak spojili, že v to leto boli vypísané dodatočné prijímacie pohovory na divadelné štúdiá na VŠMU v Bratislave. Po rozhovore s rodičmi som sa rozhodla, že to pôjdem vyskúšať, no a teraz som už v piatom ročníku. :) 

Keďže si v poslednom ročníku, môžeš bilancovať.

Môžem. Ja by som teraz bola schopná napísať o tom bakalársku prácu, preto sa pokúsim byť stručná. Bakalárske štúdium bolo pre mňa veľmi náročné, ale aj obohacujúce. V prvom ročníku som sa skoro zbláznila, lebo som paralelne študovala dve školy - dokončovala som editorstvo v Nitre a zároveň som začínala na VŠMU. Uf. Vyžadovalo si to veľkého manažérskeho ducha a odolanie túžby naklonovať sa. Získala som veľa cenných informácií o dejinách nielen slovenského, ale aj českého a svetového divadla, o analýze textu, inscenácie, o hereckých metódach a technikách a pod. Ak tento ,,samorozhovor" číta náhodou nejaký uchádzač, tak spomeniem, že bakalárske štúdium je najmä o dejinách a teórií divadla. Až vo vyšších ročníkoch ,,nastupujú" výberové semináre, ktoré rozširujú už získané poznatky. Ach, ako rada spomínam na semináre o francúzskom divadle s pani profesorkou Soňou Šimkovou! No a čo sa týka magisterského stupňa, ten som spolovice absolvovala online kvôli pani Corone. Napriek tomu to boli zaujímavé hodiny, dala som si enormne veľa predmetov, veď som bola stále doma. :) Spomeniem napríklad dramaturgiu rozhlasovej tvorby, dokumentačnú prax, seminár o divadelníkovi a spisovateľovi Michailovi Bulgakovi, dokumentárne divadlo na Slovensku a v Českej republike, ateliér tvorby divadelného periodika, ateliér autorskej tvorby atď. Pozitívom je to, že študent/ka má možnosť vytvoriť si rozvrh tak, aby mal predmety nielen teoretické, ale aj praktické - ja si túto kombináciu neviem vynachváliť, lebo keď som unavená z teórie, preskočím do tvorby školského časopisu, a naopak. 

Čo ťa na blogovaní najviac baví?

To, že som si vytvorila vlastný priestor, kde môžem prinášať svoje myšlienky, úvahy a postrehy. To, že som si sama sebe dramaturgičkou, manažérkou, editorkou. To, že mám slobodu v uvažovaní, že nie som od nikoho a od ničoho závislá. A že sa viem nielen dohodnúť, ale aj pohádať sa sama so sebou. :)

Čo pre teba znamená blog Divadlo očami Mirky?

Začiatky spojené s divadlom, vďaka ktorým som postupne získavala praktické skúsenosti - nielen ako členka v redakciách festivalových časopisov, ale aj na odborných stážach, či praktických predmetoch v škole. Blog pre mňa predstavuje odrazový mostík, vďaka ktorému som sa naučila formulovať svoje myšlienky, úvahy, selektovať informácie. Je to pre mňa kreatívna práca, od prvotného nápadu po samotnú realizáciu článku. Som rada, že sme stále vo vzťahu.

medaila za Najlepšiu dobrovoľníčku na Malej inventúre 2017 :)

V Umelecko-dekoračných dielňach SND

Na výstave Divadelné storočie - stopy a postoje

„Komenský prišiel medzi nás až neskôr“

                                                                      foto: naivnidivadlo.cz

V rozhovore s umeleckou šéfkou Naivného divadla a režisérkou Michaelou Homolovou sa dozviete o inšpiračných zdrojoch inscenácie Kabinet zázraků neboli Orbis Pictus, ako prebiehal proces tvorby, či o tom, ktorý zo živlov je pre ňu najpríťažlivejší.

Kde sa vzal prvotný impulz k vytvoreniu inscenácie Kabinet zázraků neboli Orbis Pictus?

Podnet prišiel od dramaturga Vítka Peřinu. Bavili sme sa o tom, že by sme radi vytvorili inscenáciu pre najmenšie deti, kde by sa im divadelným jazykom predstavil náš svet – javy, veci, bytosti. Objavovať všetko, čo nás obklopuje, či už prirodzene alebo stvorené človekom. 

Ďalším dôležitým impulzom bol nápad scénografa Honzu Bažanta inšpirovať sa starými kočovnými bábkarmi a ich panorám postavených na princípe Thatrum mundi. Ukazovali rôzne svetové objekty, udalosti, či prírodné zaujímavosti pomocou iluzívnych výjavov, ktoré sa obvykle predvádzali po predstavení marionetovej hry. Odtiaľ bol už len krôčik k prebádaniu sveta všetkých starých bábkarských trikov a kúziel a tiež k skúmanie objektov, ktoré kedysi tvorili základ zbierok kabinetov kuriozít. 

Všetky zdroje majú spoločnú túžbu po poznaní a prebádaní nášho sveta, ktorú, myslím, má v sebe prirodzene každý človek a najmä dieťa.

Inšpirovali ste sa učebnicou Jána Amosa Komenského. Čo vás na nej zaujalo?

Komenský prišiel medzi nás až neskôr. Spočiatku sme sa snažili predovšetkým o výtvarné a obrazové naplnenie jednotlivých častí inscenácie. Vedeli sme, že až budeme mať hotové obrazy, pridáme k nim i nejaký text, ktorý jednotlivé „kapitoly“ uvedie, okomentuje či doplní. Chceli sme sa vyjadrovať výstižne a jednoducho. Zároveň sme niekde podvedome tušili, že jazyk nemôže byť úplne obyčajný, ale mal by znieť trochu archaicky, aby to ladilo s vizuálnou stránkou inscenácie, ktorá odkazuje k minulým dobám. 

V pláne bolo, že Vítek texty napíše na mieru jednotlivým obrazom. A niekde v procese tvorby Honza vyslovil: “Ignis ardet, urit, cremat.“, čo je veta o ohni z Orbis Pictus. A bolo rozhodnuté, nebolo treba nič písať, náš text existoval už vyše tristo rokov. Samozrejme, že došlo k nejakým úpravám a Vítek aj niečo dopísal, ale základ tu bol a bol absolútne výstižný.

Komenského dielo je rozdelené do 150 až 153 tematických kapitol, ktoré obsahujú množstvo ilustrácií. Kniha oboznamuje čitateľa so základmi zemepisu, astronómie, fyziky, biológie človeka, živej i neživej prírody, umenia, etiky...Na základe akého kľúča ste pristúpili k selekcii jednotlivých tém?

Ako vyplýva z mojej predchádzajúcej odpovede – témy sme mali zvolené už dopredu. A to podľa jednoduchého kľúča – od živlov, cez prírodu, človeka, stroje až k vesmíru. Takže sme len našli tie správne časti textu a tie s malými úpravami priradili priamo k našim jednotlivým scénam.

Hlavnou témou inscenácie je objavovanie, resp. poznanie sveta prostredníctvom rôznych predmetov. Čo vás počas procesu tvorby prekvapilo? 

Inscenácia vznikala počas prvej vlny pandémie koronavírusu, v čase, kedy sme náhle zo dňa na deň nemohli hrať pre verejnosť, mohli sme „iba“ skúšať. Ale práve táto situácia spôsobila, že proces tvorby bol oveľa intenzívnejší a koncentrovanejší než obvykle. Ukázalo sa, že veci, ktoré by sa inokedy zdali ako nemožné, pretože na to jednoducho nie je čas (a niekedy ani energia), tak zrazu možné sú.

V inscenácii odkazujete na prírodné živly – vodu, vzduch a oheň. V čom sú pre vás príťažlivé?

Nepovedala by som, že sú pre mňa príťažlivé. Skôr ich vnímam ako absolútny základ všetkého. A keď chcete rozprávať o planéte Zem, musíte začať živlami. Aspoň ja si to myslím. A keby som si mala vybrať, ktorý zo živlov je pre mňa najpríťažlivejší, tak je to jednoznačne voda. A hlavne voda v pohybe – či už je to more, rieka, vodopád či potok, alebo dobrá teplá sprcha.

                                                                                  Za rozhovor srdečne ďakuje Mirka Košťálová

Rozhovor vznikol pri príležitosti festivalu Divadlo európskych regiónov v Hradci Králové 2021. Text bola publikovaný vo festivalovom časopise Hadrián. 

                                                           foto: naivnidivadlo.cz

                                                                foto: naivnidivadlo.cz

                                                               foto: naivnidivadlo.cz

,,Je to v podstatě deutsche Romeo und Julia“

                                                     Martin Satoranský, foto: osobný archív

Friedrich Schiller, nemecká dráma, Úklady a láska. Bolo to v roku 1963, keď mali diváci v Hradci Králové možnosť vzhliadnuť predstavenie tejto meštianskej trúchlohry. Po 58 rokoch sa Lujza a Ferdinand vracajú na dosky Klicperovho divadla. A kto iný, ak nie dramaturg inscenácie Martin Satoranský by mi poskytol odpovede na moje zvedavé otázky? 

Vy a Friedrich Schiller. Ako sa vyvíjal váš vzťah? Našli ste si k sebe cestu hneď, alebo trvalo dlhší čas, kým ste nadviazali dialóg?

S Schillerem jsme se celkem blízce seznámili už na škole. Naše pedagožka, dramaturgyně Daria Ullrichová, s námi jeho dramata celkem dopodrobna rozebírala. Úplně první zkušenost se Schillerem jsem ale navázal už dřív – bylo to skrze inscenaci Úklady a láska v Národním divadle, kterou režíroval Jan Nebeský a dramaturgyní byla právě Daria Ullrichová. To jsem samozřejmě nemohl tušit, že o pár let později mě budou učit a předávat mi své zkušenosti. Dalo by se říct, že náš vztah je tedy cyklický.

 

Keď začujem meno tohto nemeckého dramatika, vybavia sa mi dve asociácie: Úklady a láska a Listy o estetickej výchove. Aké sú vaše asociácie týkajúce sa Schillera?

Moje asociace jsou asi Goethe a Výmar. Básník a kolega, se kterým stvořil svá nejlepší díla a město, respektive divadlo, které značně ovlivnilo vývoj evropského divadla.

 

S Úkladmi a láskou som sa prvýkrát oboznámila na vysokej škole, počas prednášky o nemeckom divadle. Kedy ste tento dramatický text prečítali vy?

Bylo to už na střední a ten text byl v programu k inscenaci Národního divadla.

 

Na tejto meštianskej trúchlohre ma zaujal najmä vzťah medzi otcom a dcérou. On žije v obavách, že Lujza by mohla byť zneuctená. Rodič ju úprimne ľúbi, ale pri tej najmenšej príležitosti prejaví sklon k nedôverčivosti. Ako vnímate vzťah medzi otcom a dcérou?

Nejsem otec, takže se mi to posuzuje celkem těžko. Ve hře se v podstatě opakuje staré známé klišé „tatínkova holčička.“ Navíc je Lujza jedináček, takže si jí otec hlídá o to víc. Do vztahu Ferdinanda a Lujzi samozřejmě promlouvá i dobová konvence a to už se opravdu špatně přenáší do 21. století. Možná se mě ale zeptejte za pár let a to pouze v případě, že budu mít dceru :)

 

Hlavnou témou hry je láska medzi mladými ľuďmi, Ferdinandom a Lujzou. Nie je im však dopriate byť spolu, nakoľko pochádzajú z rozdielnych spoločenských a majetkových pomerov. Čo vás prekvapilo, resp. fascinovalo na ich vzťahu?

Asi to, jak rozdílně oba milují. Jejich láska je vroucí a upřímná, ale zatímco Ferdinand miluje totálně, bez kompromisů a destruktivně, protože pro něj je to buď láska nebo nic, Lujza se je daleko více vědoma svého postavení a všech problémů, které jí a jejím blízkým tento vztah do života přináší. Snoubí se tu dva různé přístupy – zatímco Ferdinand je romanticky hrdina se vším všudy, v Lujze už nacházíme předzvěst realistické až naturalistické literatury a dramatu.

 

Ferdinand sa často odvoláva na srdce, práve v ňom má ukryté všetky želania. Mnohí ho z toho dôvodu vnímajú ako idealistu či zasnívaného muža. Ako na vás pôsobilo jeho správanie, resp. hodnoty, ktoré vyznával?

Sebestředně. Sebestřednost a egoismus, to jsou první věci, které mě v souvislosti s touto postavu napadají. Hodnoty vyznává bezesporu sympatické, v podstatě odrážejí hodnoty Velké francouzské revoluce a zároveň i hodnoty, na kterých stojí dnešní liberální demokracie. Jeho přístup je ale velmi fundamentalistický – a každá myšlenka dohnaná do extrému se stává toxickou.

 

V čom podľa vás spočíva nadčasovosť tohto dramatického textu?

Pro mě je to bohužel postavení žen ve společnosti. A bohužel říkám proto, že je to vskutku stále aktuální. Netýka se to jenom Lujzi, která je zneužívána prakticky od začátku do konce, ale i třeba Lady Milford, která je v podstatě pro všechny jen objektem a předmětem urážek.

 

Čím to podľa vás je, že divadlá často siahajú po Úkladoch a Láske?

Je to dobře napsaná hra, jsou v ní skvěle napsané dramatické situace. Navíc je to příležitost pro celý soubor – pro každou věkovou skupinu se tam najde skvělá role. A příběh lásky a zrady bude atraktivní vždycky – je to v podstatě deutsche Romeo und Julia.

 

Prečo ste sa rozhodli obohatiť dramaturgiu Klicperovho divadla v Hradci Králové práve týmto titulom?

Hra Úklady a láska se v Klicperově divadle hrála naposledy v roce 1963, takže bylo fajn jí divákům v Hradci znovu připomenout. Navíc se nám v divadle sešli dva ideální představitelé Ferdinanda a Lujzi. Kryštof Bartoš a Anička Peřinová se znají už od studií DAMU. Spolu se mnou jsme tvořili jeden ročník a tak se takové spojení úplně nabízelo.

 

Aké ,,úklady" číhajú na dramaturga, keď sa mu dostane do rúk meštianska trúchlohra?

No asi nejvíc úkladů spočívá v tom, že je to právě truchlohra měšťanská. Pracuje se v ní se společenským uspořádáním, které je dnešnímu člověku na hony vzdálené. Třídní rozdíly sice existují i dnes, ale nejsou tak markantní a i dobová morálka byla úplně jiná. Člověk tak musí najít výrazný inscenační klíč a přijít na to, jak hru příblížit dnešnímu divákovi, kdo by byli Lujza, Ferdinand, Wurm či Milfordová dneska.

 

Mohli by ste priblížiť proces tvorby tejto inscenácie? Premiéru mala nedávno, 11. 6. 2021.

Bylo to dlouhé – to asi nejlépe vystihuje celý proces. Inscenace se i kvůli covidu zkoušela s přestávkami skoro 8 měsíců. Práce to byla ale docela příjemná, na druhou stranu, asi nedokáži říct, jestli byla něčím výjimečná oproti jiným zkoušením, která mám za sebou.

 

Úkladmi a láskou sa uzatvára vývin meštianskej trúchlohry v 18. storočí.  Aký máte vzťah k tomuto žánru?

Jak to říct – moc nemám. Některé hry z období Sturm und Drang mě baví, jiné ne, většinu je obtížné dneska hrát. Navíc můj vztah k těmto hrát se často s léty mění. Před pár lety bych nedal dopustit na Emiliu Galotti, dneska si říkám, proč jsem z ní byl tak nadšený a za rok zas budu mít nutkavou potřebu tlačit ji do repertoáru.

 

Čo vám napadne ako prvé, keď sa povie „divadelný festival“?

Hodně práce! Ale i oslava konce sezóny, inspirace, setkávání. A pro mě osobně je to i počátek jednoho krásného vztahu. Svou současnou partnerku jsem poznal právě na festivalu, během něj jsme se dali dohromady a celé je to krásné a zalité sluncem :)

 

Pamätáte si, kedy ste prvýkrát navštívili Medzinárodný festival divadla európskych regiónov v Hradci Králové?

Poprvé to bylo tuším v roce 2012, kdy jsme v rámci Open Air programu hráli s kolegy z divadelního uskupení Oldstars Caligulu. To představení nedopadlo vůbec dobře :) V následujících letech jsem se festivalu jako „herec“ ještě několikrát vracel, jednou jsem dokonce přivezl i inscenaci ve vlastní režii. Tehdy by mě vůbec nenapadlo, že někdy v budoucnu budu spolu s dalšími lidmi dávat dohromady jeho program.

 

Ste členom dramaturgickej rady. Čo všetko spadá do vašej kompetencie?

Je to hlavně výběr inscenací. Jelikož jsem dramaturg Klicperova divadla, hledám v Evropě i v Čechách inscenace na naše dvě scény – tedy Studio Beseda a hlavní scénu. Spolu s kolegy z dramaturgické rady se snažíme poskládat program tak, aby se v něm objevili určité průsečíky, nebo programové cykly, což se letos povedlo a určitě v tom budeme pokračovat. Dále je to příprava testových materiálů do programu apod.

 

Ako vnímate existenciu festivalových časopisov?

Je to skvělý prostředek, jak zjistit, co se na festivalu děje. A z dob, kdy jsem jezdil na festival jako účastník, ať už jako herec či jako režisér, to byl skvělý prostředek, jak získat bezprostřední zpětnou vazbu a díky tomu tak na sobě či později na svých inscenacích dále pracovat.

 

Aké máte plány do budúcnosti?

Je velká otázka, jestli je v dnešní době si dělat nějaké dlouhodobé plány :) Určitě bych si chtěl přes prázdniny od divadla na chvíli odpočinout. Ale je potřeba připravit ještě podzimní festival Čekání na Václava a zároveň se připravit na zkoušení nové inscenace na hlavní scénu, kterou budeme dělat s Michalem Hábou. Bude to už naše třetí spolupráce a já se na to moc těším. Myslím, že krom skvělého pracovního vztahu se z nás stali i dobří přátelé. A samozřejmě je to příprava Regionů ročník 2022. V neposlední řadě plánujeme nějakou novou inscenaci i se souborem MASO, kde figuruju jako dramaturg a trochu jako spoluautor. Dostali jsme grant, tak musíme vykázat činnost. Práce není málo, ale pořád mě baví, takže co víc si přát. :)

Rozhovor vznikol pri príležitosti festivalu Divadlo európskych regiónov v Hradci Králové 2021. Časť textu bola publikovaná vo festivalovom časopise Hadrián. 

                                                           foto: klicperovodivadlo.cz

                                                               foto: klicperovodivadlo.cz

                                                                 foto: klicperovodivadlo.cz