Ambíciou
Mariána Amslera nie je vytvoriť realistickú drámu zo španielskeho prostredia.
Tvorcovia idú po univerzálnejšej rovine. Nejde im o kolorovanie
andalúzskych inšpirácií, čo je badateľné v javiskovom tvare - scénickej
básni.
Rodinná
dráma z andalúzskeho prostredia, Dom Bernardy Alby, patrí
k emblémovým dielam 20. storočia. Federico García Lorca v nej zosobňuje
tému neslobody prostredníctvom tyranskej matky Bernardy Alby - uväzní svoje
dcéry v dome. Dôvodom je tradícia, a to dodržiavanie osemročného
smútku za zosnulým otcom. Matka zároveň predstavuje symbol autoritatívneho
režimu. Autor prostredníctvom nej vykresľuje stav Španielska v 30. rokoch
minulého storočia, v dôsledku vypuknutia občianskej vojny. Dramatické
dielo môžeme vnímať ako politický protest, apelujúci na dôležitosť slobody
a ďalších ľudských práv (tolerancie, súdržnosti, empatie a pod.).
Práve táto hra, v preklade Vladimíra Olerínyho a Mariána Amslera, sa
stala východiskom autorského dramatického diela Dom českej autorky Anny
Saavedry. Ten je o posledných dňoch španielskeho básnika a dramatika
Lorcu. Vo (vo väzenskej cele si predstavuje, ako by vyzerala jeho hra Dom
Bernardy Alby).
Režijno-dramaturgická
koncepcia Mariána Amslera, Anny Saavedry, Magdalény Žiakovej a Marie
Špalovej pristupuje k úprave pôvodnej Lorcovej drámy. Sústredia pozornosť
na emočne vypäté scény. Vyberajú si situácie, ako napríklad príchod matky
a dcér z otcovho pohrebu, čakanie na Pepe Romana (snúbenca Angustias),
hľadanie vinníčky ukradnutej Pepeho fotky, či samovraždu najmladšej dcéry Adely.
Ambíciou
Mariána Amslera nie je vytvoriť realistickú drámu zo španielskeho prostredia.
Tvorcovia idú po univerzálnejšej rovine, nejde im o kolorovanie
andalúzskych inšpirácií, čo je badateľné v javiskovom tvare, ktorý môžeme
charakterizovať ako scénickú báseň. Z tohto hľadiska nemožno opomenúť
prácu s pohybom. Vďaka pohybovej spolupráci so Stanislavou Vlčekovou vytvárajú
herci a herečky panoptikum živých obrazov. Mechanické vykonávanie úkonov
sa strieda s precítenými dotykmi rôznych telesných partií, čím
choreografka zvýrazňuje ich potláčanú sexualitu. V tejto súvislosti môžeme
spomenúť dôkladné skladanie bielych košieľ po otcovej smrti. Herečkám sa
v očiach zračí napätie. To kontrastuje s nehou, s akou
pristupujú k látke – objímajú ju, láskajú. Akoby má každá
z Bernardiných dcér vlastný svet s túžbami.
Každá
zo sestier zároveň reprezentuje inú stránku Lorcovej osobnosti – dominantnú
(Bernarda), túžiacu po slobode (Adela), trpiacu (Martirio), úzkostlivú
(Angustias), žiarlivostnú (Magdalena). Táto rozdielnosť sa odzrkadľuje
v hereckej interpretácii. Daniela Kuffelová kreuje despotickosť Bernardy
prostredníctvom zvýšeného hlasu, vzpriameného držania tela a prísneho
pohľadu, čím kumuluje napätie u dcér. Jej protipólom je najmladšia Adela
v javiskovej interpretácii Nikolett Dékány. Túžbu po láske a slobode realizuje
vďaka vzrušeniu v hlase a dotýkaním častí tela. Emočná nestálosť,
prameniaca z nedostatku vášne a nútenej izolácie, odzrkadľuje túžbu
po plnohodnotnom naplnenom živote. Dékány výraznou gestikuláciou a mimikou
vytvára dospievajúcu ženu, čím apeluje na potláčanie slobody. Andrea Sabová
v postave Magdaleny stvárňuje ženu-vamp, ktorej robí najväčšie potešenie
spôsobovať nešťastie iným. Vďaka sebavedomému držaniu tela, posmešnému tónu
v hlase a vyzývavo otvoreným ústam asociuje upíra. Dominantné
postavenie však stráca v prítomnosti tyranskej matky. Angustias Lenky
Barilíkovej svojím statickým postojom, absenciou mimiky a gestikulácie
pripomína oživenú mŕtvolu. Avšak, v súvislosti s rozprávaním
o snúbencovi Pepe Romanovi badáme zmenu. V dvoch prípadoch prejaví
živelnosť, keď zistí, že jej zmizla snúbencova fotka, a keď sa jej Adela
prizná, že je Pepeho milenkou. Martirio Ivany Kubáčkovej prejavuje telesnú
náklonnosť k najmladšej sestre prostredníctvom hladenia a objatí.
Herečka ju interpretuje v súlade s Lorcovou predlohou ako tichú ženu,
pretože kvôli telesnému hendikepu a neatraktívnemu vzhľadu nemá možnosť
prežiť plnohodnotný život. Herečka to zdôrazňuje prostredníctvom spomalenej
chôdze, zhrbenému držaniu tela a neutrálnej mimike. Nesmierne sugestívnu
javiskovú kreáciu zobrazuje Žofia Martišová v postave Bernardinej matky
Maríe Josefy. Na túžbu po láske a slobode poukazuje prostredníctvom
úpenlivého kriku spoza dvier, kde je uväznená. Herečke nerobí problém
prechádzať z jednej emocionálnej polohy do druhej vďaka tónovej modulácii.
Je nesmierne očarujúca v mizanscéne s básnikom (Peter Oszlík) – vďaka
spoločnému tancu je aspoň na chvíľu šťastná a vnútorne naplnená. Slúžka
Poncia v javiskovej interpretácii Evy Pavlíkovej osciluje medzi túžbou
dostať sa do priazne Bernardy, no zároveň nechce zradiť jej dcéry. Prostredníctvom
znepokojených pohľadov, zrýchlenej chôdze zdôrazňuje náročnú pozíciu svojej
postavy (túžba stať sa blízkou Bernardinou priateľkou aj za cenu odcudzenia jej
dcér). Peter Oszlík a Tomáš Stopa stvárňujú rôzne typy mužov. Oszlíkov
Lorca je vášnivý, tvrdohlavý. Odkrýva rôzne hlasové polohy (ticho, krik) a
chvíle pokoja strieda s nervóznym prechádzaním v priestore. Vďaka výraznej
mimike a gestikulácii predstavuje muža zmietaného vášňami a túžbou po
pokoji zároveň. Zaujímavé herecké polohy odkrýva Tomáš Stopa: apatickosť
(kulisár, popravca), temperamentnosť vďaka preexponovanej práci s mimickým
a gestickým pohybom (Salvador Dalí, Luis Bunuel), či vnútornú odovzdanosť
realizovanú prostredníctvom jemných pohybov a pokojného hlasu (Rafael).
Štylizované herectvo je v inscenácii Dom akcentované kostýmami Marije Havran. Výtvarníčka nechce pripisovať kostýmom realistickú dokumentárnosť, takže sa v nich prelína viacero historických období. Výtvarné riešenie sa odvíja od veku žien – čím je staršia, tým viac je ukotvená v konkrétnom čase (renesančný golier na šatách Maríe Josefy, zamatové šaty Bernardy, krinolína Angustias, čierna kožená sukňa s tielkom najmladšej Adely). Kostýmová výtvarníčka pracuje s polaritou čiernej a bielej farby, vďaka čomu vznikajú sugestívne scénické výjavy (štylizácia v rôznych častiach izby, čím vzniká dojem živých obrazov). Zvolená výtvarná koncepcia má okrem estetického rozmeru aj emocionálny – herečky sa zbavujú čiernych kostýmov tesne pred Lorcovou smrťou, vďaka čomu Havran umocňuje odpútanie sa od reálneho sveta. Kombinácia čiernej a bielej s mŕtvolným líčením herečiek vyniká na scéne Juraja Kuchárka. Dominuje jej sivý interiér izby obložený tehlami - funguje ako väzenská cela a zároveň aj ako dom Bernardy Alby. S tým súvisí aj počet scénických predmetov – lavičky, konské masky, strom. Tmavý priestor korešponduje s vnútorným prežívaním Lorcu a jeho postáv – sú plné vášne, strachu a túžby. Kontrast voči chladnému priestoru vytvára strom s pomarančovníkmi. Asociuje nielen prostredie spaľujúceho leta v španielskej Andalúzii. Tento scénický predmet je zároveň aj nemým pozorovateľom obyvateliek domu Bernardy Alby a v noci je svedkom tajných stretnutí Adely s Pepe Romanom.
Hudba Ivana Achera neposúva dej vpred, má skôr emocionálnu funkciu. Ostré gitarové tóny umocňujú vyznenie emočne vypätých mizanscén.
Inscenácia Dom je premyslená, a preto vyžaduje pripraveného diváka. Oceňujem jej interpretačnú otvorenosť - myseľ diváka je schopná popustiť uzdu fantázii a zároveň sa nestratiť v scénických obrazoch. Sugestívna javisková báseň poskytuje nielen vizuálny pôžitok, ale vďaka miere štylizácie vysúva do popredia problematiku neslobody, nedostatku empatie a chýbajúcej tolerancie. Ocenia ju najmä diváci, inklinujúci k rafinovanej poetickej hodnote diela Federica García Lorcu, ktorí radi dešifrujú jeho skrytú symboliku.
Autor: Anna Saavedra na
motívy hry F. G. Lorcu
Réžia: Marián Amsler
Kostýmy: Marija Havran
Dramaturgia: Marie
Špalová, Magdaléna Žiaková
Scéna: Juraj Kuchárek
Hudba: Ivan Acher
Pohybová spolupráca:
Stanislava Vlčeková
Hrajú: Daniela
Kuffelová, Žofia Martišová, Lenka Barilíková, Andrea Sabová, Nikolett Dékány,
Ivana Kubáčková, Eva Pavlíková, Peter Oszlík, Tomáš Stopa
Premiéra: 6. marca 2020, písané na základe reprízy počas festivalu Divadelná Nitra 2020
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára