piatok 22. mája 2020

Čítame s Mirkou: Prelomiť ľady (Joël Pommerat)



Milí priaznivci divadla,

dnes sa budeme venovať divadelnej hre Prelomiť ľady od súčasného francúzskeho dramatika a režiséra Joëla Pommerata. Nie je to prvýkrát, kedy spomínam meno tohto Francúza, ktorý je spoluzakladateľom divadelnej spoločnosti Louis Brouillard. V januári tohto roku som vám priniesla analýzu jeho hry Znovuzjednotenie Kóreí, ktorá patrí k mojím obľúbeným.

Tento rok vyšla v pražskom Inštitúte umení - Divadelnom ústave zbierka Pommeratových hier pod názvom Tři hry. Sú v nej zahrnuté najviac hrávané Pommeratove texty, vďaka ktorým sa etabloval aj na medzinárodnej divadelnej scéne: Znovuzjednotenie Kóreí, Prelomiť ľady a Trasiem sa (1 a 2). Vďaka prekladom Michala Zahálku a Zdeňka Bartoša sa tak česko-slovenský čitateľ môže oboznámiť s tvorbou tohto oceňovaného francúzskeho autora a režiséra, ktorý vzbudzuje pozornosť svojou metódou autorskej tvorby: dramatický text vzniká súbežne so skúšaním inscenácie.

Hra Prelomiť ľady (fr. Ma chambre froide) bola uvedená na javiskách parížskeho Odéon-Théatre de l´Europe v roku 2011. Do českého jazyka ju preložil Zdeněk Bartoš. 
V texte vystupuje dvadsať postáv, pričom príbehové torzo je sústredené okolo hlavnej hrdinky Estelle. Pracuje v obchode, je láskyplná, každého vníma z tej lepšej stránky, no kvôli tomu sa často stáva predmetom citového zneužívania nielen kolegov, ale aj bratov. Nehovoriac o dysfunkčnom manželskom zväzku, v ktorom je obeťou domáceho násilia. To všetko sa dozvedáme nielen z dialógov, ale najmä vďaka rozprávačke príbehu, hlasu pokladníčky Claudie. Približuje nám citový život kolegyne Estelle na základe nájdeného denníka. 

Hlavnou témou hry je život človeka, konkrétne v čom spočíva hodnota medziľudských vzťahov, ľudskej dôstojnosti, čo je príčinou upadania mravných hodnôt. Dôležité miesto zastáva aj odcudzenosť v komunikácii, prejavovaná nielen slovne, ale aj prostredníctvom násilia. Pommerat takýmto spôsobom nastavuje skutočne nemilosrdné zrkadlo súčasného človeka a primä ho k uvažovaniu nad hodnotu medziľudských vzťahov.

Pommerat sa v tejto hre rozhodol pre chronologické vyrozprávanie príbehu, rozdeleného do štyroch dejstiev. Štruktúra je prehľadná a logicky členená - každé dejstvo obsahuje scény s konkrétnymi názvami, napr. 1. Estelle se převléká za jeptišku, 5. Sen o čistícím voze, 5. Estelle potkává souseda, 9. První divadelní zkouška a pod. Nielen vďaka takto premyslenej štruktúre sa Pommeratovi darí vytvoriť napätie medzi postavami, keďže zámerne pracuje s krátkymi a dlhšími textovými úsekmi. Nielen dejstvá, ale aj konkrétne scény prekvapia pointou a udržia čitateľa (resp. diváka) v očakávaní. 

Na tejto hre je zaujímavý aj motív zámeny, keď sa Estelle prezlečie za mníšku a ujde do kláštora, alebo keď sa prezlečie za brata, ktorého obľubuje Blocque, bývalý vedúci. V tejto súvislosti nemožno opomenúť samotné skúšanie divadelnej hry o živote šéfa, na základe čoho sa Pommeratovi podarilo poukázať na zlyhanie kolektívnej práce, sebectvo a neschopnosť akceptovať človeka s iným názorom: ,,Jenže my už vo tom hlavně nechceme slyšet ani slovo, Estelle, je nám šumák, co nám vykládáš, nechceme vědet, kam to vyústí..." (Pommerat, 2019, s. 110).

Nemenej zaujímavou dramatickou zložkou tejto hry je čas. Už v prvom dejstve sa dozvieme nasledovnú informáciu: ,,Před dvaceti lety. V klášteře..." (Pommerat, 2019, s. 77). Prostredníctvom retrospektívneho rozprávania sa vraciame do minulosti, kedy sa postupne dozvedáme o jednotlivých motiváciách postáv, predovšetkým čo viedlo Estelle k úteku do kláštora. Prítomnosť je v tomto type hry zastúpená prostredníctvom hlasu Claudie, ktorá nás sprevádza dejom: ,,(...) Ta žena zmizela před deseti lety. A nikdo o ní už nikdy víc neslyšel. V tom deníku Estelle vypráví neskutečný množství věcí. Například co udělala, nebo spíš co se jí přihodilo jednou, když byla ještě hodně mladá. A že už tenkrát vášnivě milovala divadlo a převleky" (Pommerat, 2019, s. 77). 

Autor vytvára hru s prostredím, keď postavy umiestňuje do obchodu, nemocničnej izby, mraziaceho boxu, kancelárie notára, baru, vestibulu parkoviska a pod. Aj prostredníctvom zmien prostredia vytvára autor dynamiku deja, no je dôležité uvedomiť si, že to, čo postavy vyslovia, resp. to, čo ostane zamlčané, je oveľa dôležitejšie, než to, kde to vyslovia (hoci existuje pár výnimiek, napr. mraziaci box sa stane útočiskom u jednej z postáv, zatiaľ čo u druhej sa stane presným opakom).

Pommerat v tejto hre skutočne láme ľady pseudohodnôt, poukazuje na absenciu ľudskej súdržnosti, zdôrazňuje, čo s človekom urobí narýchlo nadobudnutá moc a ako za ňu musí prevziať zodpovednosť. Pod Pommeratovým ľadom sa toho ukrýva veľa, je to, akoby sa čitateľ musel presekať k skutočnej podstate ľudskej existencie a uvedomiť si, resp. si pripomenúť hodnoty, na základe ktorých sa definuje hodnota človeka. A práve v tomto vidím najväčšiu silu tejto hry.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára