Čítame s Mirkou: Znovuzjednotenie Kóreí (Joël Pommerat)

V divadelnej sezóne 2018/2019 sa súčasťou repertoáru košického Štátneho divadla stala inscenácia Znovuzjednotenie dvoch Kóreí,  foto: sdke.sk

Súčasný francúzsky autor Joël Pommerat v hre Znovuzjednotenie Kóreí upriamuje pozornosť na rôzne podoby lásky, ktoré sa stávajú permanentným zdrojom konfliktov a napätia. S tým úzko súvisí aj autorova technika drámy – hra nie je členená do dejstiev či na seba nadväzujúcich výstupov. Ide o sled voľných scén, ktoré na malej ploche poukazujú na problematiku medziľudských vzťahov. Je pozoruhodné, ako sa autorovi darí vytvárať napätie na relatívne malom priestore. Na autorovej technike drámy zaujme tiež práca s časom a priestorom – obidve veličiny sa dostávajú do úzadia, vďaka čomu sa čitateľova pozornosť upriamuje výlučne na medziľudské, „hašterivé“ dialógy. Stávajú sa centrom diania. Konanie postáv je vyostrené, čo umožňuje percipientovi zamyslieť sa nad tým, prečo sa v súčasnosti stávame svedkami nevydarených vzťahov a kde možno hľadať príčiny zlyhania v medziľudskej komunikácii.

Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že takto členená dráma bude pre príjemcu textu jednoduchá a ľahko uchopiteľná. Zdanie však klame. Absencia času a chronologického deja, zameniteľnosť množstva mužských a ženských postáv, ich vyhrotené dialógy sa stávajú výzvou pre každého čitateľa. Každá scéna si vyžaduje absolútnu sústredenosť, a čo je ešte dôležitejšie, bez čitateľskej pozornosti by sme sa sotva dopracovali k pointám dvadsiatich scén. Napriek tomu sa však Pommeratov dramatický text číta veľmi plynulo. Čím to je?

Autor pracuje s čitateľovou predstavivosťou a napätím, keďže každá scéna má svoj ústredný konflikt a prekvapivú pointu. Už samotné názvy scén, ako napríklad rozvod, upratovanie, rozchod, svadba a pod. predznamenávajú povahu dialógov. V súvislosti s týmto konštatovaním môžeme spomenúť scénu nazvanú svadba. Autor poukazuje na to, že práve takýto druh spoločenskej a rodinnej udalosti nemusí oplývať šťastným a harmonickým duchom. Nádejná manželka sa rozhodne zrušiť svadbu pár minút pred začiatkom, keď sa dozvie, že jej nastávajúci sa v minulosti bozkával s jej sestrami. Minulosť sa stáva silnejším súperom, než mužova túžba vysvetliť, že „každý sme mali predsa nejaký život predtým. Nebudeme ho teraz skúmať pod mikroskopom!! Základná otázka dnes je, čo chceme urobiť, ty a ja, s našou budúcnosťou. Minulosť nie je dôležitá, doriti !!!“ (Pommerat, 2017, s. 21).

Motív minulosti sa u Pommerata tiahne naprieč celou hrou. Ako ďalší príklad môžeme spomenúť scénu peniaze, kedy sa muž rozhodne ukončiť sedemročný pomer s prostitútkou kvôli vážnej známosti. Muž nepripisuje tomuto fyzickému kontaktu žiadnu dôležitosť, na rozdiel od ženy: „A ja som si myslela, že si najkrajší vzťah môjho života...Jediný vzťah, jediný muž a ja...A na celý to život, až dokonca...Jediný stabilný muž, ktorého som poznala. Kurva. Som ja ale sprostá krava. Čo som si to len nahovárala“ (Pommerat, 2017, s. 31). Nielen minulosť, ale aj prítomnosť sa stáva jedným z katalyzátorov napätia. V tejto súvislosti stojí za pozornosť scéna čakanie, kedy navštívi sused svoju susedku. Obidvaja si spoločným rozhovorom krátia chvíle čakania na svoje polovičky, až kým sa nestane táto prekvapivá udalosť: „(Jasne počuť šepkanie, zdá sa, že prichádza z chodby, žena je viditeľne prekvapená). To je vaša žena s mojím mužom“ (Pommerat, 2017, s. 41). Napätie dosahuje svoj vrchol vo chvíli, keď obidvaja počujú „prudké dýchanie, ktoré je stále silnejšie, potom vzdychy a potom šepkanie od rozkoše, viac menej zadržiavané. Muž a žena počúvajú, v ich tvárach sa zračí absolútne zúfalstvo“ (Pommerat, 2017, s. 41).

V takmer všetkých scénach sú prítomné vyostrené dialógy, ktoré poukazujú na odlišný spôsob nazerania mužov a žien na vzťahy. Výnimku tvorí scéna pamäť, ktorá sa vymyká z radu ostatných scén svojou subtílnosťou a dojímavou úprimnosťou. Muž navštívi svoju ženu, trpiacu demenciou, v ústave. Pripomína jej, ako dlho žijú v manželskom zväzku, ako dlho je už hospitalizovaná, koľko majú detí. Manžel jej pripomína aj ich milovanie po svadbe, ktoré zároveň predstavuje kľúč k pochopeniu názvu hry: „Ale nie, keď sme sa zobrali, bolo to úžasné. Boli sme ako dve polovice, ktoré sa stratili a teraz sa našli. Bolo to nádherné. Bolo to, ako keby Severná Kórea a Južná Kórea otvorili hranice a opäť sa zjednotili, a ľudia, ktorí sa nemohli celé roky navštevovať, sa opäť stretli“ (Pommerat, 2017, s. 53). V tejto súvislosti je dôležité poukázať na historické súvislosti. 

V roku 1945 bola dovtedy jednotná Kórea rozdelená na dva samostatné štáty (komunistická Kórejská ľudovodemokratická republika a kapitalistická Kórejská republika). Ako uvádza v recenzii ...(ako) možno zjednotiť dve Kórey? divadelná kritička Katarína Cvečková, tak „hranicu medzi Severnou a Južnou Kóreou (...) tvorí štvorkilometrový pás nazývaný demilitarizovaná zóna. Tam sa nachádza „dedina prímeria“, jediné miesto, kde sa Severokórejčania a Juhokórejčania môžu stretnúť. (...) Cez zónu prechádza Most slobody (...) Dnes je uzavretý a jeho „koniec“ zdobia farebné spomienkové stuhy s odkazmi“ (Cvečková, 2018, s. 19). Napriek tomu však dramatický text neoplýva prvkami politickosti. Pommerat na príklade dvoch Kóreí poukazuje na ustavičné konflikty medzi opačnými pohlaviami. Autorov prínos k problematike vzťahov zároveň spočíva aj v otvorenom konci hry – čitateľovi nedáva žiadny návod k tomu, ako prežiť plnohodnotný život po boku partnera. Predpokladám, že Pommerat zámerne provokuje čitateľov k tomu, aby sa zamysleli nad tým, v akých vzťahoch žijú, či majú zmysel a akým spôsobom je možné vykonať zmeny bez bolesti. A je to vôbec možné?

Zdroje:

CVEČKOVÁ, Katarína. ...(ako) možno zjednotiť dve Kórey? In: kod – konkrétne o divadle, 2018, č. 5, s. 19 – 22. ISSN: 9771337180000.

POMMERAT, Joël. Znovuzjednotenie dvoch Kóreí. Preklad: Elena Flašková. Košice: ŠDK, 2018.