foto: facebook.com - Bábkové divadlo Žilina
Čím to je, že sú rozprávky z morského prostredia také atraktívne pre detského čitateľa? Odkrývajú mu nepoznaný svet morských hlbín, v ktorom plávajú rozmanité morské živočíchy - veľryby, ušaté chobotnice, morské hady, raky, sasanky a pod. Čitateľ objavuje zákutia oceánu, ,,ponára" sa do morských vĺn a zisťuje, že nielen na súši môžu vznikať trápenia, ale aj radosti. V súčasnosti nájdeme na knižnom trhu rozmanitú ponuku detských kníh z podmorského prostredia - stačí spomenúť kultovú Malú morskú vílu od dánskeho rozprávkara Hansa Christiana Andersena, veľrybu Gerdu od slovenského spisovateľa a ilustrátora Adriána Macha, Veľkú knihu o morských tvoroch (Yuval Zommer), či Dvadsaťtisíc míľ pod morom od Julea Verna, v prerozprávaní Emmy Altomareovej. Zbierka podmorských príbehov by však nebola kompletná bez Hlbokomorských rozprávok od slovenskej výtvarníčky a spisovateľky Moniky Kompaníkovej, s ilustráciami Veroniky Holecovej. Táto detská kniha, ktorej hlavní hrdinovia sú ryba Biba a morský had Rado, získala viacero ocenení - spomeňme Cenu odbornej poroty BIB 2015 za mimoriadny vydavateľský počin pre vydavateľstvo Artforum, odborná porota BIBIANY a Slovenskej sekcie IBBY ju ocenila ako Najkrajšiu detskú knihu jari 2013 a v roku 2013 ju Ministerstvo kultúry SR zaradilo medzi Najkrajšie knihy Slovenska. Kniha o Hlbokomorských rozprávkach pracuje s detskou vnímavosťou a predstavivosťou, nasvedčujú o tom úvodné riadky: ,,Predstav si more. Zavri na chvíľu oči a skús to. (...) Predstav si veľa vody, veľa slanej vody, vlny narážajúce na útesy, penu usadenú medzi kameňmi na pobreží, piesok medzi prstami a chaluhy zapletené do vlasov" (Kompaníková, 2013, s. 5). Autorka mimoriadne citlivým a sugestívnym spôsobom oboznamuje detského čitateľa s podmorským životom a živočíchmi. Možno aj to bol jeden z dôvodov, prečo sa Bábkové divadlo v Žiline rozhodlo v divadelnej sezóne 2017/2018 vytvoriť divadelnú adaptáciu tejto príťažlivej knihy.
Ako som už vyššie spomenula, tak hlavnými hrdinami rozprávky sú ryba Biba a podmorský had Rado, ktorých však spája viac, ako len svet vody. Ryba Biba si v morskej temnote svieti lampášikom, no cíti sa smutno a škaredo, pretože nemá zuby - tým pádom je pre ňu ťažké zabezpečiť si potravu. Morský had Rado bojuje s opačným problém - má síce zdravé a špicaté zuby, ale nefunkčné svetlo, kvôli ktorému je pre neho obtiažne nájsť potravu. Oboch spája istý nedostatok, ktorý však spoločnými silami dokážu vyriešiť: ,,Počkaj Rado! skočí mu do reči Biba. ,,Ty máš zuby, ja mám svetlo! To znamená...to znamená, že spolu máme aj lampášik, aj zuby a sme kompletným hlbokomorským živočíchom!" (Kompaníková, 2013, s. 14). Od tejto chvíle sa z ryby Biby a morského hada Rada stáva hlbokomorský tím - na ceste za potravou stretávajú ďalšie morské živočíchy - kraba pustovníka, ušatú chobotnicu, sasanky, červené krevety a pod. Príbeh poukazuje na silu priateľstva, spolupatričnosti a tiež na to, že úprimný záujem a pomoc tomu druhému sú dôležitejšie než vonkajšia krása. Do akej miery sa však podarilo inscenačnému tímu preniesť základné posolstvo príbehu a sprítomniť na javisku hlbokomorský svet so všetkými jeho zákonitosťami?
Scéne, ktorú vytvorila Zoja Zupková (autorka adaptácie a zároveň režisérka) dominuje tmavý výsek kolesa v zadnej časti javiska. Pripomína ponorku, zároveň odkazuje na hlboké morské dno a v niektorých mizanscénach sa stáva zdrojom napätia (napr. stretnutie čierneho odpadu a hadom Radom). Po bokoch javiska sú umiestnené makety odkazujúce na morský svet (riasy, ulity). Centrálna časť javiska je prázdna, čím režisérka vytvára priestor pre kolektívne herectvo. Práve herci a herečky stelesňujú hlbokomorský svet prostredníctvom pohybov tiel (vlnenie, kolísanie a pod.). Sú harmonicky prepojení, dokonale zosynchrovaní a ich trikoty v tlmených farbách mora umocňujú atmosféru podmorského sveta. Nadrozmerné bábky v sýtych farbách - červený rak, fialová ušatá chobotnica, oranžový homár, ružové sasanky-, vytvárajú pôsobivý kontrast voči tlmeným kostýmom hercov. Divák sa tak môže naplno ponoriť do sveta, v ktorom plávajú pestrofarebné živočíchy. Takéto estetické riešenie inscenácie Zoje Zupkovej a výtvarníčky Terezy Mojžišovej je mimoriadne vkusné. Herecký súbor predvádza vzájomné prepojenie nielen v pohybovej časti inscenácie (Libuša Bachratá), ale aj v animácii bábok (spomeňme mizanscénu s homárom, ktorý rybe Bibe vysvetľuje, k čomu mu slúžia všetky klepetá).
Dokáže sa však detský divák stotožniť s hlavnými hrdinami, rybou Bibou a morským hadom Radom? V inscenácii zvládajú prekážky bez väčších problémov, všetko plynie v pokojnom tempe, až na niekoľko momentov, ktoré majú slušný dramatický (javiskový) potenciál - napríklad keď sa Rado dostane do ,,sasankového lesa", či keď sa pokúsi vymaniť zo zovretia čierneho odpadu. Práve prekážky, ktoré hrdinovia relatívne rýchlo zvládajú prekonať, majú za následok to, že detský divák nemá dostatočný čas tešiť sa z ich víťazstva. Chýba tak pocit vzájomnej radosti, spolupatričnosti s javiskovým hrdinom. V inscenácii chýba napätie, vďaka ktorému by sa detský divák vžil do hrdinov a dychtivo sledoval ich putovanie po morských hlbinách. Je to zvláštny paradox, pretože inscenácii nechýbajú hravé režijné nápady (napr. vírenie v sasankovom lese, oranžový homár s hlasom rockera, čierny igelit snažiaci sa pohltiť Rada). Za problematickú časť inscenácie považujem aj hudbu Andreja Šebana. O jeho hudobných kvalitách nemám dôvod pochybovať, no v kontexte inscenácie pôsobila problematickým dojmom. Hudba spomaľovala mizanscény a počas diskotéky morských živočíchov skôr pripomínala poobedňajšiu siestu.
Na inscenácii Hlbokomorských rozprávok, určenej pre diváka od šiestich rokov, oceňujem hravé režijné nápady a esteticky vkusné bábky, ktoré vďaka hereckej súhre pôsobili mimoriadne sugestívne. Je nesporne skvelou správou, že dramaturgia v žilinskom bábkovom divadle siahla po súčasnej knižnej predlohe z pera Moniky Kompaníkovej, čím zároveň otvorila priestor aj pre ďalšie texty autorov píšucich pre deti a mládež (dúfajme). Hlbokomorské rozprávky v žilinskom bábkovom divadle by som prirovnala k odlivu - nikomu nemôže ublížiť, a hoci hladina mora klesá, nie je to dôvod k tomu, aby sme boli smutní.
Scéne, ktorú vytvorila Zoja Zupková (autorka adaptácie a zároveň režisérka) dominuje tmavý výsek kolesa v zadnej časti javiska. Pripomína ponorku, zároveň odkazuje na hlboké morské dno a v niektorých mizanscénach sa stáva zdrojom napätia (napr. stretnutie čierneho odpadu a hadom Radom). Po bokoch javiska sú umiestnené makety odkazujúce na morský svet (riasy, ulity). Centrálna časť javiska je prázdna, čím režisérka vytvára priestor pre kolektívne herectvo. Práve herci a herečky stelesňujú hlbokomorský svet prostredníctvom pohybov tiel (vlnenie, kolísanie a pod.). Sú harmonicky prepojení, dokonale zosynchrovaní a ich trikoty v tlmených farbách mora umocňujú atmosféru podmorského sveta. Nadrozmerné bábky v sýtych farbách - červený rak, fialová ušatá chobotnica, oranžový homár, ružové sasanky-, vytvárajú pôsobivý kontrast voči tlmeným kostýmom hercov. Divák sa tak môže naplno ponoriť do sveta, v ktorom plávajú pestrofarebné živočíchy. Takéto estetické riešenie inscenácie Zoje Zupkovej a výtvarníčky Terezy Mojžišovej je mimoriadne vkusné. Herecký súbor predvádza vzájomné prepojenie nielen v pohybovej časti inscenácie (Libuša Bachratá), ale aj v animácii bábok (spomeňme mizanscénu s homárom, ktorý rybe Bibe vysvetľuje, k čomu mu slúžia všetky klepetá).
Dokáže sa však detský divák stotožniť s hlavnými hrdinami, rybou Bibou a morským hadom Radom? V inscenácii zvládajú prekážky bez väčších problémov, všetko plynie v pokojnom tempe, až na niekoľko momentov, ktoré majú slušný dramatický (javiskový) potenciál - napríklad keď sa Rado dostane do ,,sasankového lesa", či keď sa pokúsi vymaniť zo zovretia čierneho odpadu. Práve prekážky, ktoré hrdinovia relatívne rýchlo zvládajú prekonať, majú za následok to, že detský divák nemá dostatočný čas tešiť sa z ich víťazstva. Chýba tak pocit vzájomnej radosti, spolupatričnosti s javiskovým hrdinom. V inscenácii chýba napätie, vďaka ktorému by sa detský divák vžil do hrdinov a dychtivo sledoval ich putovanie po morských hlbinách. Je to zvláštny paradox, pretože inscenácii nechýbajú hravé režijné nápady (napr. vírenie v sasankovom lese, oranžový homár s hlasom rockera, čierny igelit snažiaci sa pohltiť Rada). Za problematickú časť inscenácie považujem aj hudbu Andreja Šebana. O jeho hudobných kvalitách nemám dôvod pochybovať, no v kontexte inscenácie pôsobila problematickým dojmom. Hudba spomaľovala mizanscény a počas diskotéky morských živočíchov skôr pripomínala poobedňajšiu siestu.
Na inscenácii Hlbokomorských rozprávok, určenej pre diváka od šiestich rokov, oceňujem hravé režijné nápady a esteticky vkusné bábky, ktoré vďaka hereckej súhre pôsobili mimoriadne sugestívne. Je nesporne skvelou správou, že dramaturgia v žilinskom bábkovom divadle siahla po súčasnej knižnej predlohe z pera Moniky Kompaníkovej, čím zároveň otvorila priestor aj pre ďalšie texty autorov píšucich pre deti a mládež (dúfajme). Hlbokomorské rozprávky v žilinskom bábkovom divadle by som prirovnala k odlivu - nikomu nemôže ublížiť, a hoci hladina mora klesá, nie je to dôvod k tomu, aby sme boli smutní.
Adaptácia a réžia: Zoja Zupková
Dramaturgia: Petra Štorcelová
Scéna a bábky: Zoja Zupková
Kostýmy a bábky: Tereza Mojžišová
Hudba: Andrej Šeban
Pohybová spolupráca: Libuša Bachratá
Hrajú: Jozef Abafi, Ján Demko, Jana Eliášová, Anna Homolka - Čitbajová, Ján Homolka, Barbora Juríčková, Miroslava Mravcová, Bibiána Tarasovičová, Matej Valašík, Mária Ševčíková, Juliána Hamranová
Písané na základe reprízy z 13. januára 2019 v Bábkovom divadle Žilina
Písané na základe reprízy z 13. januára 2019 v Bábkovom divadle Žilina
foto: facebook.com - Bábkové divadlo Žilina
foto: facebook.com - Bábkové divadlo Žilina
foto: facebook.com - Bábkové divadlo Žilina
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára