Divadlo očami Mirky: Simona Vachálková: ,,Divadelný kostým je ako druhá koža"

foto: SND

Študovali ste scénografiu na VŠMU v ateliéri pána profesora Milana Čorbu a Jozefa Cillera. Ako s odstupom času vnímate študentské obdobie? Čo cenné ste sa naučili od svojich pedagógov?

Študentské obdobie na VŠMU bolo pre mňa jedno z najkrajších období života - zvlášť počas štúdia na Katedre scénografie a kostýmového výtvarníctva pod vedením takých úžasných osobností, akými boli profesor Milan Čorba a profesor Jozef Ciller. Vnímala som ich ako ,,renesančných“ ľudí, ktorí vo mne zanechali obrovský rešpekt nielen k nim, ale aj k remeslu, ktoré ovládali. Naučila som sa rešpektovať túto prácu, ktorá si vyžaduje veľa vedomostí a presností, a ktorá aj napriek pomyselnej ,,slobode“ vyžaduje lásku a pokoru. Vždy budú mojimi vzormi!

Pamätáte si na váš prvý kostýmový návrh?

Kreslila som odmalička – boli to, samozrejme, rôzni princovia a rôzne princezné. Dodnes ich mám odložené. Neskôr sme na Strednej umeleckopriemyselnej škole v Bratislave, odbor textil, robili pod taktovkou profesora K. Pichlera návrhy odevov. Až na VŠMU sme navrhovali kostýmové návrhy k školským predstaveniam. Mojou prvou kostýmovou realizáciou boli návrhy do mojej diplomovej práce k hre Ivona – princezná burgundská v divadelnom štúdiu.

Na čo ako kostýmová výtvarníčka kladiete najväčší dôraz?

V prvom rade sa snažím klásť dôraz na perfektnú komunikáciu s režisérom, ktorému prezentujem svoje kostýmové návrhy. Chcem, aby to, čo po spoločnej dohode vytvorím a nakreslím, reflektovalo režijný zámer, charakter postavy, a rovnako aj herca, ktorý bude nosiť kostým. Okrem toho chcem, aby návrh svojím estetizmom konvenoval aj divákovi.

Do akej miery je pre vás dôležitá kontrastnosť vo farbách?

Tento moment závisí od toho, aký zvolím koncept pri navrhovaní daných kostýmov. Niekedy koncept zámerne postavím na výraznom farebnom kontraste, napríklad čierna a biela, alebo naopak – pracujem len s čistou monochrónnou farebnosťou. Kombinujem napríklad púdrové odtiene farieb. Všetko závisí od celkovej koncepcie – aj spolu so scénografiou. Kontrast farieb vytvára napätie, dáva veci do protikladov. Naopak, monochrónnosť farieb určitým spôsobom vzťahy na scéne dokáže upokojiť.

Prednášky z Kostýmovej tvorby od profesora Milana Čorbu sú jednou z mojich najobľúbenejších kníh. Vy ste to asi vnímali intenzívnejšie, keďže vás pán Čorba učil. V čom je podľa vás publikácia jedinečná?

Kostýmová tvorba profesora Čorbu je jedinečným a prínosným druhom literatúry nielen pre výtvarníka-scénografa, ale aj pre študentov výtvarných škôl, ako aj pre laického čitateľa. Publikácia nabáda k uvažovaniu ohľadom odievania, čerpá z dejinných súvislostí, nabáda k analytickému uvažovaniu o odeve a neskôr aj o divadelnom kostýme.

Ktoré faktory považujete pri tvorbe divadelného kostýmu za najdôležitejšie?

Kostým, ktorý navrhnem, by mal spĺňať tie atribúty, ktoré som uviedla vyššie. Potrpím si na to, aby kostým, ktorý navrhnem, vyzeral rovnako aj na hercovom tele. Je pre mňa dôležité, aby si herec osvojil mnou navrhnutý kostým a aby preňho nebolo utrpením nosiť ho na scéne.

Stalo sa vám už niekedy, že herec, ktorý si obliekol vami navrhnutý kostým, dostal inšpiráciu pri svojej tvorbe? Do akej miery formuje kostým hereckú tvorbu?

Je pre mňa veľkou cťou, keď sa herec cíti v mojom kostýme spokojne a keď po kostýmovej skúške ,,zapne“ svoj charakter divadelnej postavy. Kostým vo veľkej miere ovplyvňuje herecký prejav.

Čím je podľa vás divadelný kostým výnimočný?

Pre mňa je divadelný kostým výnimočný tým, že ako ,,druhá koža“ dotvára pre herca atmosféru, ktorú následne oživí slovom, gestom, tancom, úsmevom. To je to čaro okamihu, ktoré zažívame len v divadle.

Javiskové svetlo dokáže vytvoriť náladu, umocniť atmosféru. S ktorými farbami sa najlepšie pracuje v súčinnosti so svetelnou technikou?

Svetlo je úžasný fenomén v divadle, ktorý vytvára atmosféru danej scény. Svetlo akcentuje, podčiarkuje, zjemňuje, provokuje...Svetlo považujem za jeden z najdôležitejších momentov v celom divadelnom predstavení. Farby svetla majú iné fyzikálne vlastnosti ako tie z farebnej škály, takže ich vlastnosti vytvárajú čarovné okamihy.

Ktoré farby obľubujete? Či už v pracovnom, alebo v súkromnom živote?

Mám rada skoro všetky farby. Inšpirujú ma, veľmi rada sa nimi obklopujem, rada s nimi experimentujem, kombinujem ich, niektoré zvýrazňujem, iné potláčam...V osobnom živote ich často vnímam podľa momentálnej nálady, životnej situácie, alebo či je vonku dážď, alebo slnko. Milujem čiernu, bielu, niekedy červenú, v interiéri žltú, tyrkysovú.

Existujú zaužívané pravidlá pre kombinovanie farieb? Ktoré farby sa vzájomne dopĺňajú a ktoré, naopak, nie?

Pravidlá kombinácie farieb existujú – sú to presné pravidlá v hierarchii farebného spektra. Sú konkrétne farby, ktoré vo farebnom spektre stoja oproti sebe, ako farby kontrastné/komplementárne: čierna-biela, červená-zelená, fialová-žltá, modrá-oranžová. Ich zmiešaním vzniká šedá a pridaním bielej farby vznikajú ich svetlé odtiene. Naopak, zmiešaním čiernej ich tmavšie odtiene...Takto sa miešajú farby v textilnom priemysle. Samozrejme, takéto miešanie farieb je odlišné, napríklad, od miešania farieb pri svietení. Pri tvorbe pracuje výtvarník buď so škálou základných farieb a ich odtieňov, alebo naopak – pracuje len s čistými odtieňmi týchto farieb, ktoré navzájom kombinuje.

Ako vnímate gýč? Myslíte si, že z hľadiska scénografie môže byť inšpiratívny nielen pre tvorcov, ale aj pre divákov?

Vo výtvarnom umení boli zaužívané umelecké ,,kánony“ počas historických období, ktorými sa charakterizovala krása, ideál, harmónia. Ak sa časom z týchto pravidiel porušilo či narušilo, bolo to považované za niečo ,,iné“, neprístupné, neestetické, často aj neslušné – tak vznikol gýč, ktorý nekonvenoval danému estetizmu. Myslím si, že gýč je tiež otázkou subjektívneho vkusu, vnímania estetiky či krásna. Ja osobne dávam slobodu aj gýču, ktorý možno presne pomenúva danú situáciu – prípadne ju paroduje a dáva tým priestor na zamyslenie.

Môže byť podľa vás krása objektívna, alebo je to vždy vec subjektivity?

Myslím si, že pohľad na krásu je vždy veľmi subjektívny. Na tému krásy boli, sú a budú vedené vždy nevyčerpateľné diskusie.

Máte obľúbenú epochu v dejinách krásy, ktorá vás inšpiruje? (staroveké Grécko, stredovek, impresionizmus, art deco...)

Milujem históriu – rada sa vzdelávam. Patrí to k výbave kostýmového výtvarníka. Mám rada presahy histórie, jej súvislosti, to, čím je inšpiratívna...Fascinuje ma obdobie renesancie, secesie, ale obdivujem aj súčasnosť.

Umberto Eco vyslovil v Dejinách krásy zaujímavú otázku, na ktorú stále hľadám odpoveď. Do akej miery krásne zobrazenie škaredosti nerobí zo škaredosti niečo úchvatné? Čo si o tom myslíte?

Krása je tiež relatívny pojem, každý z nás má na krásu iný pohľad, a to je na tom úžasné. Máme rôznu optiku na krásu, ale aj na škaredosť. Kde sú ich hranice?