Divadlo očami Mirky: Bodaj by ste zhavraneli!

Zhavranelí, foto: Bratislavské bábkové divadlo

Kliatby sprevádzajú ľudstvo už odnepamäti. Sú súčasťou mnohých pohanských rituálov a sú obrazom určitej doby, ktorá prírodné zákony povyšovala nad všetko ostatné. Mýty, povery, kliatby, rituály, rozprávky...To je ten fascinujúci svet, v ktorom neexistuje slovo ,,nemožné" a v ktorom nám aj slnko pomôže na našej ceste za vytúženým cieľom. Rozprávky boli, sú a nepochybujem o tom, že aj budú vďačným námetom na divadelné spracovanie. Mimoriadne zaujímavé sú dramatizácie známych rozprávok, ktoré poznali už naše prababičky. To je prípad Siedmych zhavranelých bratov, rozprávky z pera českej spisovateľky Boženy Němcovej.

Inscenácia Zhavranelí nepatrí k najnovším titulom v Bratislavskom bábkovom divadle - premiéru mala 30. septembra 2016. Čo ma však primälo k návšteve bolo niekoľko článkov, v ktorých sa skloňovala táto inscenácia, nehovoriac o festivaloch, ktoré Zhavranelí navštívili - Bábková Žilina, Dotyky a spojenia či srbský festival v Subotici, kde získali cenu za najlepšiu réžiu a najlepšiu scénografiu. Priznám sa, že k návšteve tohto predstavenia ma zlákali aj fotografie, ktoré ma zaujali. Repríza tejto ľudovej rozprávky o obetavej sestre, ktorá vyslobodí svojich siedmich bratov zo zakliatia, sa konala 13. januára 2017 v dočasných priestoroch (z dôvodu rekonštrukcie) bábkového divadla, na Škultétyho 5 v Bratislave. Rozprávku o siedmich bratoch, ktorí sa prostredníctvom kliatby zmenili na havranov, upravil do podoby dramatického textu významný slovenský básnik, dramatik, dramaturg a pedagóg Jozef Mokoš (mimochodom, inscenácia je poctou jeho tvorbe). Kostra ostáva nezmenená - Bohdanka sa dozvie, že jej matka vypustila z úst neuváženú kliatbu ,,Bodaj by ste zhavraneli!", prostredníctvom ktorej sa jej siedmi synovia premenili na havranov. Bohdanka sa vyberie na dobrodružnú cestu s jediným cieľom - nájsť a vyslobodiť sedem bratov.

Najväčšie čaro inscenácie spočíva v jej scénografii, ktorú vytvorila Martina Fintorová. Najzákladnejším a zároveň najviac používaným materiálom je drevo. Keď napríklad Bohdanka putuje lesom, ostatní herci jej buď prostredníctvom zdvihnutia konárov nad hlavu vytvoria rovnú cestu, alebo prostredníctvom krížením konárov na zem sťažia lesný terén. Z konárov herci priamo počas inscenácie vytvárajú aj jaskyňu, v ktorej sa Bohdanka skrýva, a na sebe naukladané konáre predstavujú tiež priestor, kde má byť Bohdanka upálená za údajné čarodejníctvo. Herci a herečky aj počas samotného predstavenia vytvárajú prírodné živly, čo pôsobí predovšetkým na detského diváka mimoriadne pútavo. Stačí si spomenúť na veľké biele plátno, ktoré sa vplyvom osvetlenia zmení na oranžové, no a keď z každej strany priložia dvaja herci konáre so zapletenými vetvami, zrazu sa dívame na slnko s veľkými očami. Podobných výjavov je v inscenácii viac, a opísať by ich znamenalo pripraviť diváka o zážitok.

Hudobná zložka inscenácie, ktorú vytvoril Martin Geišberg, pôsobí sugestívnym dojmom. Konáre slúžia aj ako hudobné nástroje, ktoré podtrhujú ľudovosť rozprávky. V inscenácii sa využíva viac nástrojov, ktoré podčiarkujú atmosféru pohanských rituálov (napríklad veľký bubon). To všetko je navyše umocnené piesňovými vložkami. Samotné ľudové piesne však v niektorých prípadoch odvádzajú od deja a divák sa skôr sústredí na spev a pohybovú prácu hercov (Stanislava Vlčeková), než na príbeh Bohdankiných siedmych bratov.

V hlavnej úlohe sa predstavila herečka Adela Mojžišová. Jej Bohdanka je plná zvedavosti, odhodlania a lásky, čo sa prejaví v scéne, keď vyšíva košele svojim bratom, pričom musí dodržať sľub a neprehovoriť ani slovo. Mojžišová si počas celého trvania inscenácie zachováva prirodzenosť, nekĺže do afektu, a čo je najzaujímavejšie, tak jej zvedavosť v očiach pôsobí mimoriadne autentickým dojmom. Najviac citeľné je to v scéne, keď sa prihovára slnku a s očami uprenými na oblohu prosí o pomoc pri hľadaní bratov. Ostatní herci fungujú ako kolektívni členovia pohanského sveta, ktorí sprevádzajú Bohdanku na ceste za prekliatymi bratmi (napríklad jej držia konáre, tancujú okolo pomyselnej vatry, hrajú na ľudové nástroje a spievajú piesne). Ich kolektívna práca je nesmierne súdržná - napríklad držaním koncov veľkej bielej plachty vytvárajú ilúziu ostrého vetra (to všetko za účinkovania jedného z hercov, ktorý je obalený v plachte).

Samotná transformácia hercov na havrany je mimoriadne pôsobivá. Stačí, aby sme spredu videli sedem hercov oblečených v čiernych odevoch, a vo chvíli, keď sa otočia a rozpažia ruky, uvidíme čierne plášte, ktoré nám pripomínajú krídla. To všetko dopĺňa drevená maska havrana s ostro vyrezávaným nosom, ktorú majú herci pripevnenú na zadnej časti hlavy. Režisér Peter Palik vytvoril inscenáciu, ktorá vracia diváka do čias, keď pomoc od Slnka bola braná ako veľký dar. Práca s jednotlivými mizanscénami je účinná a divák nemá šancu nudiť sa, keď sa pred jeho očami oživujú predmety. V Zhavranelých sa nedá nič dopredu odhadnúť - všetko sa postupne zahalí hmlou a až s prvotnými údermi konárov o zem a hlbokým mužským spevom začíname tušiť, že sa bude diať niečo čarovné a tajomné zároveň.

Réžia: Peter Palik

Autor textu: Jozef Mokoš

Dramaturgia: Katarína Jánošová

Hudba: Martin Geišberg

Scéna, bábky: Martina Fintorová

Kostýmy: Elisabeth Wittgruber

Pohybová spolupráca: Stanislava Vlčeková

Asistent réžie: Simon Fico

Hrajú: Adela Mojžišová, Margaréta Nosáľová, Andrej Kováč, Ján Morávek, Janka Sovičová, Lukáš Tandara, Anna Čonková, Juraj Bednarič